Nebýva zvykom, aby diskusia okolo jazykových foriem prerástla odborné kuloáre a stala sa verejne diskutovanou témou. Ľuďom je v zásade jedno, či sedia doma na diváne, sofe alebo gauči, prípadne na jazykovedcami odporúčanej pohovke. A danému kusu nábytku tiež. Pokiaľ však ide o takzvaný rodovo vyvážený alebo, modernejšie, inkluzívny jazyk, diskusia sa vedie pomerne horúca a vlastne už dosť dlho, iba na Slovensku sa otvorila možno o niečo neskôr než v okolitých krajinách.

Na pozadí hnutia za zrovnoprávnenie žien v spoločnosti sa ešte v minulom storočí vyvinula feministická lingvistika, ktorej cieľom bolo naprávať krivdy páchané na ženskej časti ľudstva v oblasti jazyka. Iste, s jazykom možno zaobchádzať rôzne. Kým gramatika odráža jeho dlhodobý vývin (s počiatkom v prehistórii), slovná zásoba je aj prejavom konkrétnych kultúrno-historických okolností fungovania daného jazykového spoločenstva.

Jazyky sú však, ako to formuloval francúzsky lingvista Claude Hagège, neustálymi kompromismi. Musia byť dostatočne stabilné, no zároveň dostatočne pružné. Navyše sú výsledkom pôsobenia „neviditeľnej ruky“; kolektívnym dielom patriacim všetkým a nikomu.

Gramatické rody a inkluzívnosť

V európskom priestore máme jazyky, ktoré reflektujú biologickú pohlavnú binárnosť a každému podstatnému menu pripisujú mužský alebo ženský rod. Ako príklad môže poslúžiť španielčina. Slovenčina i nemčina rozoznávajú rody tri, čo je zrejme reflexia obdobia pohlavnej nezrelosti, raného detstva, pretože stredného rodu sú napríklad všetky pomenovania pre mláďatá a v nemčine dokonca všetky zdrobneniny.

A máme tiež jazyky, ktoré gramatický rod vôbec nerozlišujú. Môžeme o nich tvrdiť, že sú rodovo necitlivé? Nie je to, naopak, znakom ich inkluzívnosti? Je evidentné, že nálepkovanie jazykových foriem nás odsúva od lingvistiky.

V spomínaných jazykoch sú rozdiely aj v spôsobe tvorby nadradených abstraktných pojmov. Slovenčina i nemčina majú kategóriu človek (der Mensch) a dieťa (das Kind), ktoré v španielčine neexistujú. Forma el hombre (muž) sa v španielčine ustálila aj pre význam človek; v prípade detí je to buď la niña (dievča) alebo el niño (chlapča) a v pluráli funguje generické maskulínum los niños. Snaha objasniť, čo je príčinou tohto nedostatku v abstrahovaní, nás dovedie iba na úroveň dohadov...

Na obranu anonymných iberských jazykotvorcov však treba uviesť, že španielčina disponuje aj kolektívnym podstatným menom ženského rodu la gente (ľudia), ktoré aktívne funguje popri dvojznačnej forme los hombres (muži/ľudia). Ako vidno, v niektorých jazykoch sa generické maskulínum ustálilo ako funkčný mechanizmus a nemožno ho nálepkovať ako prejav diskriminácie. Jednoducho preto, že niet koho obviniť. Ustálilo sa v bežnej reči svojich používateľov.

Inou otázkou je, či možno s jazykom v komunikácii zaobchádzať tak, aby korektnejšie reflektoval mimojazykovú skutočnosť, na ktorú odkazuje. Tlak na zmenu jazykových foriem či formulácií tak, aby bol zviditeľnený ženský rod, sa datuje do poslednej tretiny minulého storočia. V rámci germanofónneho prostredia v danom smere ako prvé vykročilo Nemecko, nasledované Švajčiarskom a napokon aj Rakúskom.

Čítajte tiež

Komentár

Bodky a hviezdičky medzi písmenkami Ako inkluzívnosť vo francúzštine a taliančine komplikuje komunikáciu medzi ľuďmi

Stanislava Moyšová

Proti zavádzaniu inkluzívneho jazyka sa postavili poprední jazykovedci vo Francúzsku a v Taliansku.

Nemčina: vnútorné I či „rodová interpunkcia“

Prvým krokom bolo zdvojovanie, t. j. dôsledné uvádzanie foriem ženského rodu s cieľom vyhnúť sa generickému maskulínu. Zdvojovanie za každú cenu bolo isté obdobie doslova mániou vo Švajčiarsku, lebo sa používalo aj vtedy, keď to nebolo nevyhnutné alebo na to jazyk nebol uspôsobený. Absurdne vyznieva snaha o ženskú formu tam, kde jestvuje nadradené podstatné meno stredného rodu, ako napríklad das Mitglied (člen).

Zhruba od 80. rokov minulého storočia začalo do písomného styku v nemčine prenikať pravopisné riešenie cez takzvané Binnen-I (vnútorné I) s cieľom ušetriť zdvojovanie: LeserInnen namiesto Leser und Leserinnen (čitatelia a čitateľky). V písomnom prejave sa tento trend ďalej vyvíjal a v roku 2018 odporučila Rada pre nemecký pravopis používať všetky medzičasom etablované formy rodovo vyváženého označenia osôb a vyhýbať sa zdvojovaniu.

Medzi etablované formy patria už aj na Slovensko dorazivšie riešenia ako rodový podčiarkovník „_“ (Student_innen), rodová dvojbodka „:“ (Student:innen) rodová hviezdička „*“ (Student*innen) alebo o niečo menej vhodná „X-forma“ (StudentX). Všetky na daný moment spôsobujú chyby pri strojovom preklade. Medzičasom pribudlo odporúčanie, ako s týmito znakmi naložiť v hovorenom prejave: príslušný rodovo neutralizujúci pravopisný symbol treba naznačiť v reči krátkou pauzou.

Treba však dodať, že nie všetky jazykovedné organizácie prijímajú takéto písanie bezvýhradne. Okrem toho aktuálny prieskum jazyka používaného v popredných periodikách nemecky hovoriacich krajín ukazuje, že sa naďalej uprednostňujú párové formulácie, t. j. zdvojenia, pred uvedenými „rodovo primeranými“ symbolmi.

Dokumentov zaoberajúcich sa presadením „nesexistického“ používania jazyka v Európe pribúda. V deväťdesiatych rokoch prijala príslušné odporúčania Rada Európy a na žiadosť UNESCO boli vypracované aj pokyny s príslušnými pravidlami slovotvorby ženských foriem, stvárnenia zhody prídavných mien s rodom prislúchajúceho podstatného mena a štylistické pravidlá – všetko s cieľom odstrániť asymetriu. V roku 1993 ustanovila švajčiarska vláda, že rodovo vyvážené formulácie majú byť záväzné pre všetky texty v právnom a administratívnom jazyku a následne boli vydané príslušné usmernenia pre tri hlavné úradné jazyky Švajčiarska: nemčinu (1996), francúzštinu (2000) a taliančinu (2012).

Cestou k odstráneniu „sexizmu“ v nemčine má byť aj tvorba rodovo neutrálnych podstatných mien na základe činného príčastia, čo však vytvára dvojzmyselnosť z hľadiska paralelne označovaných dejov. Ak sa napríklad obraciame na vyučujúcich (Lehrende), môžeme mať na mysli učiteľov (a učiteľky), u ktorých práve prebieha vyučovanie, avšak nie tých, ktorí majú prestávku.

Napriek uvedeným výhradám sa tvar Studierende (bez člena neutrálny tvar s významom študujúci/-a/-e) presadil ako zákonný termín v rakúskom univerzitnom zákone z roku 1993. Tento spôsob nahradzovania generického maskulína však neustále naráža na kritiku, a to aj zo strany intelektuálnej obce. Argumentuje sa i tým, že odstránením generického maskulína sa z jazykovej komunikácie „sexizmus“ neodstránil, skôr naopak.

Čítajte tiež

Jazykovedkyňa Oľga Orgoňová Neobmedzujme jazyk precitlivenými zákazmi a príkazmi. Nebude to fungovať

Jakub Lipták

Rodovo citlivý jazyk je reštriktívny a nátlakový experiment. Vracia nás o desaťročia dozadu, tvrdí profesorka slovenčiny Orgoňová.

Španielčina: zavináče, ikská i novotvary

V španielčine začala genderová revízia jazyka výraznejšie rezonovať až po začlenení Španielska do európskych štruktúr. Zo spoločenského postavenia žien v ich role amas de casa (žien v domácnosti) počas Frankovho režimu vyplývalo aj ich nízke zastúpenie v jednotlivých profesiách. V dôsledku toho sa v španielčine nepoužívali ženské formy celého radu profesií, ktoré v danom období napríklad v slovenčine dávno fungovali: lekárka, riaditeľka, vedúca, poslankyňa a iné. Je zrejmé, že boj za zrovnoprávnenie ani v tejto krajine nie je prvotne jazykovou témou.

V Španielsku ako jednej z mála krajín EÚ už poldruha dekády existuje „ministerstvo rovnosti“ a okrem iného pomáha šíriť rodovo vyvážené jazykové formulácie. Zdvojovanie fungovalo aj tu a vyznievalo komicky pri univerzálnych jazykových formách, kde rozdiel určuje člen: napr. el/la estudiante (študent/-ka). V písomnom styku sa dospelo k riešeniam typu estimad@s estudiant@s, prípadne estimadxs estudiantxs namiesto zdvojeného estimadas estudiantes, estimados estudiantes (vážené študentky, vážení študenti).

Zástancovia nediskriminačnej španielčiny prišli s návrhom zaviesť pre potreby hromadného plurálu príponu -es ako rodovo neutrálnu k príponám -as (ženský rod) a -os (mužský rod). V našom príklade by vzniklo estimades estudiantes, kde estimades je novotvar. Tento prístup by znamenal umelo vytvoriť celý rad podstatných a prídavných mien. Ako upozorňujú jazykovedci, išlo by o nevídaný zásah do jazyka: znaku -e(s) by sa prisúdila hodnota nerodovosti na základe spoločenskej objednávky.

Pravda, to, čo sa „uchytí“ v jazyku a komunikácii, je nepredvídateľné rovnako, ako sa vopred nedá odhadnúť, z ktorej skladby sa stane hit či z ktorého románu bestseller.

Zimomriavky z príručiek rodovo citlivého jazyka

Úlohu predvoja v celospoločenskom zavádzaní nediskriminačného jazyka hrajú univerzitné pracoviská. Akademická pôda je nesporne miestom, a možno jediným náležitým miestom, kde by sa mal viesť konštruktívny dialóg a mali načrtávať riešenia následne predkladané na verejnú diskusiu ešte predtým, než iniciatívu prevezme politika, ideológia či aktivizmus. Aj preto by akademická sloboda v tom najširšom zmysle slova mala byť chránená ako najvyššia hodnota.

Zimomriavky v tejto súvislosti tak trochu naháňa fakt, že niektoré prestížne európske univerzity cez svoje orgány postupne prijímajú príručky rodovo citlivého jazyka s cieľom podporiť jeho používanie v textoch súvisiacich s akademickým prostredím. Ostáva otázkou, do akej miery sa niečo bude vnímať ako dostatočne rodovo citlivé; veď aj štandardnú nemeckú rutinnú formulku Damen und Herren (dámy a páni) sa odporúča nahrádzať slovom das Publikum.

Je evidentné, že zápas o zviditeľnenie žien sa posunul inam. Nateraz však nie je jasné, aké zastúpenie v predmetnej akademickej diskusii (ak prebehla) mali, resp. majú predstavitelia exaktných vied. Odporúčanie „formulujte tak, aby bolo z vášho textu jasné, či máte na mysli výlučne ženy alebo výlučne mužov, alebo všetky pohlavia“ sa totiž evidentne neopiera o najnovšie poznatky z oblasti biológie.

Premena mužov na ženy a vice versa sa odohráva na úrovni fenotypu, t. j. sekundárnych pohlavných znakov. Ešte sme nedospeli k tomu, aby sme vedeli ovplyvniť pohlavie na úrovni genotypu po narodení jedinca, to znamená „vyrobiť“ z muža plnohodnotnú ženu a naopak. To je nevyvrátiteľný fakt. Nechcem však svoje zamyslenie odviesť na neželanú pôdu.

Osobne sa domnievam, že nie sú namieste obavy, že by sa jazyk neprispôsobil novej realite. Vytvorme lepší svet a jazyk nás bude nasledovať. Problémom Európy nie sú diskriminujúce jazyky, ale existenciálna kríza. V roku 2000 jej príčiny analyzoval český filozof Otakar Funda vo svojej knihe Znavená Evropa umírá.

Už vtedy ako východisko navrhoval dôslednú relačnosť, teda vnímanie vzájomnej pomernosti, ako zlatú strednú cestu medzi racionalitou a relativizmom. Potrebujeme primerané metódy skúmania jednotlivých javov, čo vonkoncom neznamená, že máme opustiť vedeckosť. Primeranosťou je podľa neho práve dôsledné rozlíšenie odlišných rádov skutočnosti a im zodpovedajúcich rádov reči.

Z jeho posolstva vyplýva nevyhnutnosť chápať rozdiel medzi použitím jazyka pri vedeckom opise sveta a jeho použitím na rozprávanie príbehov. V spoločenskom diskurze je nevyhnutné odlíšiť preverené fakty od subjektívnych názorov a domnienok. Argumentovať nemožno pocitmi, lež faktmi.

Ako filozof smutne konštatuje, Európa v snahe o pluralitu povýšila subjektívnosť nad všetky hodnoty.

Autorka je docentka španielskeho jazyka na Katedre romanistiky FiF UK. Venuje sa kontrastívnej jazykovede, otázkam jazykových univerzálií, funkčnej rétorike a filozofii jazyka.