Aká bola debata v TV JOJ Fico sa rozvášnil len pri Lipšicovi, Sulík si užíval pozíciu jediného pravičiara

Ponuka je bohatá, možno už až preteká cez stôl. Nasledujúcich šesť dní sa bude diskutovať ako o život. Maratón rozbehla TV JOJ.

Diskusie robia štyri televízie, teda nielen verejnoprávna RTVS a spravodajská TA3, ale aj obidve komerčné televízie.

Akoby bez veľkej politickej diskusie televízia nadobro stratila kredit u svojich divákov. Ale zrejme na tom televízie ani neprerobia.

Javí sa to tak, že aj inzerenti radi umiestnia svoje reklamy k politikom, v pamäti utkveli asi najviac inzercie na čokolády. Áno, v tejto politickej horkosti asi tabuľka čokolády spraví človeku dobre.

TV JOJ zvolila vlastný preferenčný kľúč a podľa neho pozvala do štvrtkového finále štyroch hostí: Richarda Sulíka, Petra Pellegriniho, Michala Šimečku a Roberta Fica.

Na porovnanie: TA3 bude mať v záverečnej diskusii okrem týchto štyroch aj zástupcu Republiky. RTVS zase pozvala do finále iba Smer, Hlas a PS.

Markíza bude mať v poslednej diskusii Smer, Hlas, PS a OĽaNO. Hoci tam je otázny zástupca Smeru, keďže Markíze sa smeráci teraz vyhýbajú.

Formát, ktorý TV JOJ zvolila, mal svoje limity. Zdieľať

Vo finišovej diskusii TV JOJ teda dostala šancu popri troch veľkých stranách aj preferenčne menej bohatá Saska a Sulík si príležitosť užíval. Mal dokonca na stolíku pred sebou pripravené tabuľky, kde si divák mohol prečítať hlavné body programu Sasky.

A to mal ešte Sulík na elegantnom saku pripnutý akýsi odznak s nápismi, ktoré sa autorke tohto textu nepodarilo prečítať. Pôsobilo to premotivovane.

Ale celej debate prítomnosť Sulíka pomohla v tom, že traja ostatní lídri sa hlásia k ľavici, a tak jediný pravičiar Sulík tu bol protipólom ostatným a bolo osviežujúce počuť, že sa nemôžeme venovať len tým najchudobnejším, ale aj tým, čo tvoria hodnoty.

Všetci sa však zhodli na tom, že nechcú znižovať životný štandard žiadnej skupine obyvateľstva, len riešenia majú iné. Bez Sulíkovej prítomnosti by debata o ekonomike bola určite nudnejšia.

K debate však treba povedať dopredu jednu vec: formát, ktorý TV JOJ zvolila, mal svoje limity. Cieľom bolo priniesť vecnú a slušnú diskusiu a riešiť najmä konkrétne otázky domácej politiky.

Diskutujúci mali presne vymedzený čas, merala ho časomiera, každý si teda svoje minúty a sekundy strážil a neplytval ich na zbytočné reči ani sa nepokúšal uchmatnúť si čo najviac času len pre seba.

Ubralo to na emotívnosti a vášňach, no je pravda, že tieto časomiery nedovoľujú, aby sa rozvinula prirodzená spontánna diskusia, pritom aj dobrá hádka môže byť produktívna a užitočná.

Moderátorka bola pripravená a mala prirodzený rešpekt, ale pôsobila trochu ako pani učiteľka, ktorá svojich žiačikov skúša z učiva. Občas dá aj chyták, a keď dakto použije tvrdší výraz, hneď ho napomenie a prísnym pohľadom umravní.

Bolo to teda slušné, páni sa príliš nehádali, Fico bol napomenutý za neúctu k moderátorke. A vážny prešľap urobil Šimečka, keď použil výraz „kumpáni“ v spojení s Robertom Ficom. Ten sa ohradil a Šimečka, ak chcel predstavovať slušnú alternatívu, sa musel ospravedlniť. Výraz „kumpáni“ nahradil slovom „oligarchovia“. To človeku utkvie v pamäti.

Najlepšie tento formát sadol Pellegrinimu.Zdieľať

Každý zo štyroch diskutujúcich mal svoju výhodu: Šimečka v tom, že bol novou tvárou, a preto bolo zaujímavé vidieť, ako obstojí v súboji s ostrieľanými partnermi. Pôsobil trochu ako človek bez emócií a detinsky sa chválil svojím nedávnym stretnutím s Macronom. No a mierne sa opakoval v niektorých floskulách (civilizačná voľba, obava z priklonenia sa k Východu...).

Sulík si užíval to, že je jediný pravičiar, a teda ponúkal iné a aj originálnejšie riešenia, ale zase až také nové to nebolo, počuli sme už o nich počuli aj v starších kampaniach. A Sulík sa Šimečkovi ponúkal do vlády.

Najlepšie tento formát sadol Pellegrinimu, pôsobil uvoľnene a ľudsky. On má dar ľudového politika, nehovoril veľa floskulí, občas technokratické riešenia odložil nabok a otočil debatu prekvapivým smerom. Napríklad keď sa ohradil voči tomu, ako tu „zhovaďujeme“ slovenských lekárov, ktorí pritom robia špičkové výkony, alebo keď hovoril o tom, že pri zvýšených platoch už máme právo žiadať od učiteľov aj kvalitu. Alebo že sa tu teraz všetky strany tvária ako opozičné, lebo máme úradnícku vládu.

Pellegrini zabodoval aj vtedy, keď kritizoval reči o „demokratickom voličovi“ a pripomenul najmä Šimečkovi, že aj volič Republiky je „demokratický volič“. Zároveň jasne naznačil, že jeho koaličný potenciál je široký.

Príjemným spôsobom predniesol svoj záverečný štátotvorný príhovor, hovoril, že po období marazmu a amaterizmu by mala prísť politika silného štátu, ale aj slušnosť, súdržnosť, lebo „rozdelený národ to nikam nedotiahne“. Hovoril aj o tom, že Slovensko nemá byť eldorádom prevádzačov a migrantov a Slovensko nemá byť banánovou republikou.

V jeho slovách bolo viac láskavosti aj optimizmu a nešla z neho ani túžba po revanši ako u Fica, hoci by nemal problém zrušiť špeciálnu prokuratúru a pričleniť ju ku generálnej prokuratúre.

Fico sa usiloval pôsobiť pokojne, dával najavo istú nadradenosť, lebo oni v Smere sú „skúsení, ale aj poučení“. A opakoval, že treba vyhrať voľby, všetko ostatné sa bude riešiť potom. Aj Šimečkovi povedal rovno: „Vyhrajte voľby a robte si, čo chcete.“ Emócie popustil iba pri téme právneho štátu. Bolo jasné, že toto je jeho hlavná motivácia, jeho štartér.

Prospelo by tomu viac spontánnostiZdieľať

Vášnivo hovoril o zneužívaní trestného práva, o tom, že sa zatvárali nevinní ľudia a vo vyšetrovacej väzbe zomierali ľudia. Hovoril, že Lipšic je podvodník a stelesnené zlo.

Keď Šimečka hovoril o väčšej kontrole SIS a prebudovaní generálnej prokuratúry, Fico mu oponoval, že čo tu predstavuje, je rozvrat právneho štátu a postupuje podobne ako „jeho kolegyňa Čaputová“, keď útočí na generálneho prokurátora. Tam to trochu iskrilo, ale časomiera bola neúprosná.

Moderátorka volila otázky tak, aby sa neriešili „kultúrne vojny“, objavili sa iba okrajovo, keď Fico spomenul zastavenie rodovej ideológie v školách. Málo sa hovorilo o registrovaných partnerstvách, o vojne na Ukrajine či migrácii. Aj preto vášne neboli silné a občas akoby to bolo iba preskúšavanie z volebných programov.  

Prospelo by tomu viac spontánnosti, áno, aj hádok a ani kultúrno-etické témy či zahraničná politika by nemali byť úplne na okraji. Tak by sa viac ukázali hrany, na ktorých sa to napokon môže lámať.

Máme pred sebou ešte šesť dní intenzívnych debát. Možno v stredu už bude mať dosť aj ten najnenásytnejší milovník politických diskusií.