„Sme s manželom pacifisti a tak budeme vychovávať aj svojho syna. Odmietam, aby sa môj syn hral, že strieľa do iných.“ Lenka Šmidová z Bratislavy striktne odmieta, aby sa hračkárske zbrane ocitli v detskej izbe jej trojročného syna.

Najmä chlapci milujú hru s pištoľami, puškami, mečmi či prakmi, a to často už vo veku troch či štyroch rokov. Rodičia majú z tejto záľuby obavy a mnohí z nich najmä v kontexte udalostí dnešných dní, keď vidíme krutosť vojny len pár kilometrov od našich hraníc, reagujú razantne pri predstave, že by ich deti mali tráviť čas imaginárnymi bojmi či vojnami.

Iní rodičia s bojovými hrami svojich detí problém nemajú. Lucia Galvánková z Trnavy, mama dvoch chlapcov vo veku sedem a päť rokov, necháva tieto hry na fantáziu detí. „Chalani sa potrebujú hrať s mečmi a puškami, veď musia predsa ochraňovať a bojovať za niečo, poraziť niekoho. Podľa mňa je to v prirodzenosti chlapcov a nebudem im to zatrhovať,“ povedala pre Postoj.

S hračkárskymi zbraňami síce nemá problém, ale hru svojich synov usmerňuje. „Zakázala som im strieľať na druhých do hlavy. Môžu strieľať len do nôh. Alebo sa zahrám s nimi, že som princezná a oni ma musia ochrániť a bojovať s drakom,“ opisuje, ako zasahuje do ich hier.

Ak synovi kúpia zbraň, hodíme ju do koša

Lenka Šmidová, ktorá o hračkárskych zbraniach nechce ani počuť, s takýmto postojom vôbec nesúhlasí. „Takéto malé deti by mali radšej rozvíjať jemnú motoriku kreslením alebo skladaním stavebníc,“ hovorí. „Deti by mali lietať vonku na bicykli či učiť sa plávať a nie strieľať do nôh.“ 

Lenka je presvedčená, že lego či ďalšie stavebnice prinesú deťom oveľa viac úžitku ako hračkárske zbrane. Veď vojny a bitky vidia deti v rozprávkach i v televízii dosť. „Aj príbuzným sme hneď povedali, že ak môjmu synovi kúpia takúto hračku, ihneď ju vyhodím do koša,“ dodáva.

„Náš syn to zatiaľ nepozná, hrá sa s drevenými vláčikmi, má viacero druhov skladačiek, pri ktorých musí tvoriť, vyrábať, šroubovať. Určite sa nenudí,“ tvrdí Lenka, ktorá sa neobáva, že sa záujmy jej dieťaťa zmenia po nástupe do detského kolektívu. „Zbrane sú mu cudzie, a keď začne o nich hovoriť, vysvetlíme mu, prečo nechceme, aby sa nimi hral, a aké zlo v reálnom svete predstavujú,“ hovorí.

Hra detí so zbraňami mnohým rodičom nezapadá do ponímania výchovy, ktorá má za cieľ človeka schopného viesť v dospelosti dialóg s kýmkoľvek a mať rešpektujúce vzťahy. Aj psychológovia sa zaoberajú touto témou, ich skúmania a výsledky povzbudzujú rodičov, aby nemali obavy, keď ich potomkovia v hre strieľajú po všetkom, čo sa hýbe.

Podľa nich je záujem detí o hračkárske zbrane prirodzený, nemal by sa potláčať a vlastnenie nejakej hračkárskej zbrane môže dokonca zvyšovať kredit detí u rovesníkov. Pridržiavajú sa teórie, že každý chlapec túži byť superhrdina a dôležité je, že chce bojovať na tej správnej strane, v mene dobra.

„Všetci chceme, aby boli naše deti statočné, odvážne, aby sa vedeli postaviť zlu, aby chránili slabších, hrali fair play. To všetko sa pri takejto hre deje. Deti sa rady identifikujú s pozitívnymi hrdinami, chcú byť silné, chcú vyhrať, zachrániť niekoho. Toto všetko im pomáha pri budovaní sebavedomia a sebahodnoty,“ vysvetlila pre Postoj psychoterapeutka a špeciálna pedagogička Viera Hojnošová.

Odborníčka potvrdzuje, že s takými postojmi rodičov, aký zastáva aj Lenka, sa stretáva často. „Z mojej skúsenosti sú to skôr mamy, čo sú proti, nemusí to však byť pravidlo. Otcovia to však zvyčajne neriešia, práve naopak, radi sa do takýchto hier zapoja. A to je fajn. Pretože to, čo pritom so svojimi deťmi zažívajú, je nielen zábava, dobrodružstvo, adrenalín, ale deje sa tam oveľa viac,“ zdôrazňuje.

Deti sa naučia ovládať svoj hnev

Psychoterapeutka rodičov upokojuje, že nie sú dôkazy o tom, že by hra so zbraňami v detstve viedla k väčšej agresivite v dospelosti. „Práve naopak, deti sa v takejto hre učia rešpektovať pravidlá, učia sa taktike, stratégii. Učia sa ventilovať svoj hnev, učia sa mať ho na uzde, regulovať ho, zároveň sa učia byť empatickými,“ doplnila.

Psychoterapeutka Viera Hojnošová sa venuje terapii hrou a filiálnej terapii, teda tréningu rodičovských zručností. Ako tvrdí, v ich herničke, kde prebieha terapia hrou, sú zbrane povinnou výbavou. Tieto hračky slúžia na odreagovanie agresie. Majú tam pištole, meče a štíty, putá, plastový nožík. Deti majú k dispozícii kostýmy superhrdinov, na ktoré sa tak veľmi rady hrajú, keď chcú zachraňovať svet, či rôzne agresívne zvieratá.

„Agresiu máme v sebe všetci. Často ju vnímame ako niečo negatívne, neradi ju u svojich detí vidíme, snažíme sa ju u nich potlačiť. Hra na rytiera bojujúceho proti drakovi, policajta, ktorý naháňa zlodeja, hnev, stres a napätie, s ktorými dieťa do terapie prichádza, uvoľňuje,“ upozorňuje Viera Hojnošová.

Existuje nejaká veková hranica, keď sa dieťa začína zaujímať o takéto typy hračiek? Podľa odborníčky dvaapolročné deti, čo je minimálny vek, aj keď majú k dispozícii na hranie zbrane, často ešte netušia, čo to je za hračka a na čo sa používa.

Ilustračná fotografia: Flickr.com/MikeOliveri

„Deti staršie ako tri roky už tento druh hračiek zvyčajne láka, a to aj preto, že sa s ním často stretávajú prvýkrát. Prednedávnom som sa stretla s rodičmi, chceli sme spolu zreflektovať proces terapie ich staršieho dieťaťa. Na konzultáciu prišli s mladším synom, a hoci mal iba dva roky, neprekvapilo ma, že prvá hračka, po ktorej siahol, bola práve pištoľ. Do jednej ruky si vzal jednu, do druhej druhú,“ opisuje Viera Hojnošová, ako zbrane malé deti skutočne lákajú.

Hra so zbraňami musí mať svoje pravidlá

Sú nejaké typy hračkárskych zbraní, ktoré sú pre dieťa nevhodné? Keď napríklad dieťa šermuje mečom, predsa to len v dospelom nevyvoláva také nepríjemné pocity, ako keď dieťa strieľa zo samopalu.

„Rozhodne neodporúčam hračky, ktoré môžu ublížiť. Meče by mali byť z mäkkých materiálov, rovnako náboje do pištolí či samopalov. My, hrové terapeutky, uprednostňujeme nabíjacie zbrane s mäkkými nábojmi, nie iba zvukové, deti si na nich trénujú hranice,“ vysvetľuje Hojnošová.

Upozorňuje však na to, že takáto hra musí mať svoje pravidlá. Ak sa rodič cíti nepríjemne, keď na neho dieťa mieri zbraň alebo chce do neho streliť, mal by mu dať alternatívu streliť napríklad do boxovacieho panáka alebo do terča.

„Pre dieťa je to významná skúsenosť. Rodič sa nehnevá, nezakazuje, neprikazuje, akceptuje jeho hru a umožní mu jeho zámer zrealizovať neubližujúcim spôsobom. Zároveň sa učí, že nie všetko, čo chce, je akceptované, scitlivuje sa teda na potreby iných,“ vysvetľuje psychoterapeutka.

Hoci tento spôsob hry mnohým rodičom nezapadá do ich humanistického ponímania výchovy, keď budú dieťa odhovárať od takýchto hračiek alebo rovno mu to zakážu, vôbec im to nezaručí, že sa dieťa nebude o hračkárske zbrane zaujímať.

Vojnové hry neprebudia v deťoch agresiu

Podľa odborníkov agresivita pri hre nemá nič spoločné s agresivitou dospelého človeka. Tvrdí to napríklad americký detský psychológ Michael Thompson, ktorý sa vo svojich tvrdeniach opiera o výsledky prieskumov, ktoré dokázali, že neexistuje prepojenie medzi vojnovými hrami v detstve a agresiou v reálnom živote. „Väčšina dospelých mužov, ktorí sa v detstve hrávali na vojakov, nikdy nespácha žiaden násilný trestný čin,“ zdôrazňuje.

Ďalší detskí psychológovia upozorňujú, že zakazovaním hier so zbraňami deťom nielenže nepomáhame, ale im dokonca ubližujeme.

Pred pár rokmi realizovala londýnska Metropolitná univerzita pod vedením špecialistky Penny Hollandovej výskum, ktorého závery potvrdili, že deti, ktorým dospelí neustále zakazovali hrať sa vojenské či hrdinské hry, sa uzatvárajú do seba a strácajú detské nadšenie. „Ak sa deťom neustále hovorí nie, my sa tu so zbraňami nehráme, nadobudnú pocit, že sú zlé,“ varuje Hollandová.

Odborníci upozorňujú, že ak sa chlapci nezúčastnia v kolektíve na bojových hrách, môže to mať negatívny vplyv na ich postavenie medzi vrstovníkmi a odsúva ich to na rebríčku v obľúbenosti na koniec, čo mnohé deti veľmi ťažko znášajú.

Pre deti je zrejme lepšie, keď sa my dospelí zbavíme hysterických reakcií pri pohľade na nevinné dieťa, ktoré zviera v ruke hračkársku repliku zbrane, a jeho hru usmerníme. Nech je dobrý policajt, ktorý zatkne zlého zloducha, nech je superhrdina, ktorý pomáha ukrivdeným a tým, ktorým sa ubližuje.

Navyše fascináciu detí zbraňami môžeme ako rodičia využiť aj na ďalšiu správnu vec. Tento záujem sa totiž môže stať skvelou vstupnou bránou k objavovaniu historických tém a vzbudiť v deťoch záujem o dejiny. A to určite nie je nikdy na škodu.