Alojz Rigele Sochami vyzdobil Bratislavu, jeho ateliér však chátra

Jeho sochárske diela nájdeme na obdivuhodne veľkom počte ulíc širšieho centra Bratislavy a v takmer každom staromestskom kostole. Napriek veľkému talentu, remeselnej zdatnosti a množstvu vytvorených diel ide o umelca, ktorý nie je mimo svojej rodnej Bratislavy príliš známy. Reč je o Alojzovi Rigelem.

Narodil sa do rodiny železničiara v roku 1879 v budove prvej bratislavskej stanice parnej železnice na Šancovej ulici – dnes tu sídli Generálne riaditeľstvo Železničnej polície. Sprvu navštevoval evanjelickú ľudovú školu, no potom, čo sa rodina presťahovala na Kapitulskú ulicu, prestúpil do katolíckej školy.

Rigeleho vzťah k umeniu sa prejavil už v detstve a podiel na tom isto mala aj skutočnosť, že na Kapitulskej ulici mal svoj ateliér rezbár Stahl, kde sa Rigele často zdržiaval.  

Po základnej škole nastúpil na gymnázium, na ktorom sa mu však nedarilo a štúdiá zanechal. Koncom 19. storočia sa stal učňom v dielňach Adolfa Messnera, dekoratívneho sochára, ktorý pôsobil v Bratislave. Tu bol Rigele úspešný a aj dostal pracovnú ponuku vo vedení tejto sochárskej dielne.

Tú však odmietol a odišiel študovať na Akadémiu výtvarných umení vo Viedni, pričom počas štúdia dostal viaceré odmeny a ocenenia. V tomto období sa Rigele aj oženil a narodili sa mu dcéra a syn.

Talent Alojza Rigeleho sa výrazne prejavil v roku 1908, keď sa mu podarilo zvíťaziť v súťaži na epitaf kardinála Petra Pázmánya, ktorý je umiestnený v Katedrále svätého Martina. Odmenou za prvé miesto v súťaži mu bol dvojročný štipendijný pobyt v Ríme.

Epitaf kardinála Petra Pázmánya v presbytériu Katedrály svätého Martina. Foto: Postoj/Jakub Lipták 

Azda najvýznamnejšou zákazkou počas tohto obdobia bola objednávka priamo od cisára Františka Jozefa I. na pamätný reliéf cisárovnej Alžbety Bavorskej pre Kostol svätej Alžbety v Bratislave, známejší ako Modrý kostolík. Rigele si z vďaky vyžiadal osobnú audienciu u cisára, ktorú aj vo februári 1910 absolvoval.

V nasledujúcom roku sa vrátil aj s rodinou do Bratislavy, kde sa natrvalo usadil. Počas prvej svetovej vojny tvoril málo, no napriek tomu bol jediným aktívnym sochárom na Slovensku. Z tohto obdobia pochádza napríklad mramorový náhrobník plukovníka Nárcisza Heima ukončený tympanónom s reliéfom troch antických bojovníkov.

Náhrobník Nárcisza Heima na Ondrejskom cintoríne. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Sochy Oľgy Trebitschovej, svätej Alžbety a svätého Jozefa. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Socha Krista na budove Lekárne u Salvatora. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Počas Prvej československej republiky Rigele vytvoril väčšinu diel, ktoré môžeme dnes obdivovať najmä v Bratislave. Zopár z nich však možno nájsť aj inde na Slovensku – napríklad pamätník prvej svetovej vojny v Pezinku a Kolárove (ale aj v Bratislave na Murmannovej výšine či v Devínskej Novej Vsi), sochy na Kalvárii v Topoľčanoch, ale aj diela v Rožňave, Galante, Piešťanoch, Kežmarku a na iných miestach.

Rigeleho diela možno obdivovať aj v „evanjelickej Bratislave“ – na bratislavských Palisádach sa nachádzajú napríklad reliéfy viacerých evanjelických dejateľov na takzvanom Lutherovom dome. O kúsok vyššie môžeme vidieť reliéfy na priečelí evanjelickej nemocnice či niekoľko náhrobníkov na evanjelickom Cintoríne pri Kozej. Rigeleho náhrobníky však možno nájsť aj na ostatných bratislavských cintorínoch.

Reliéfy na Lutherovom dome. Vľavo dole zobrazený Matej Bel. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Rigele tvoril aj medailóny s podobizňami Krista či rôznych osobností. Tento možno nájsť na Cintoríne pri Kozej bráne. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Socha na hrobe nadporučíka cisárskeho a kráľovského letectva Fritza Wovyho na Cintoríne pri Kozej bráne. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Významnú časť Rigeleho tvorby predstavujú zákazky na umelecké dotvorenia budov, ku ktorým ho prizývali rôzni architekti. Ide o mnohé sochy a reliéfy alegórií, robotníkov a remeselníkov, ale i antických bohov. Príkladom je budova banky na rohu Štúrovej a Grösslingovej ulice, ktorej priečelie je zdobené alegóriou priemyslu a poľnohospodárstva a alegóriou obchodnej činnosti.

Neďaleko vo výklade budovy mestskej sporiteľne na Námestí SNP zasa možno vidieť alegórie sporenia a práce. Na fotografii je zobrazená aj známa fontána na Hviezdoslavovom námestí Nymfa so srnkou, respektíve Dievča so srnkou, ktorú navrhol Rigele, no už sa nedožil toho, aby ju mohol aj realizovať. Socha je vyhotovená z červeného umelého kameňa (betónu) a vyhotovil ju Róbert Kühmayer.

Robotníkov a remeselníkov možno nájsť aj na bývalej prievozskej funkcionalistickej radnici, na budove dnešných Ústavov spoločenských vied SAV či na bytových domoch na Tehelnej ulici.

Alegória priemyslu a poľnohospodárstva a alegória obchodnej činnosti nad portálom do budovy banky na rohu Štúrovej a Grösslingovej ulice. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Alegória sporenia, alegória práce a fontána Nymfa so srnkou. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Reliéf oráča na bývalej prievozskej radnici. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Sochárska výzdoba nad portálom budovy na Klemensovej ulici. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Miesto, kde Rigele tvoril až do svojej smrti, dodnes stojí. Ide o drobný drevený prístrešok vo dvore budovy na Štefánikovej 41, ktorý si v deväťdesiatych rokoch 19. storočia postavil kamenár Karl Mahr a po návrate z Ríma si ho od neho Rigele prenajal.

Ateliéru sa prekvapivo podarilo prežiť aj ďalších viac než osemdesiat rokov po Rigeleho smrti, dnes má už teda okolo stotridsať rokov. Je síce evidovaný ako mestská pamätihodnosť, no to reálne neznamená žiadnu ochranu.

Rozhodne pritom ide o bratislavský, no možno i celoslovenský unikát, ktorý by nemusel chátrať, ale dal by sa využiť – napríklad ako Rigeleho múzeum. Ateliér sa nachádza na pozemku mestskej časti Staré Mesto, táto vôľa by tak musela prísť priamo od nej.

Ateliér kamenára Mahra a Alojza Rigeleho. Foto: Postoj/Jakub Lipták

V tomto drevenom ateliéri Rigele tvoril až do roku 1940, keď 14. februára zomrel. Pochovaný bol na Ondrejskom cintoríne, kde môžeme okrem jeho nie príliš okázalého hrobu vidieť viaceré náhrobníky, ktorých je on autorom. Ide napríklad o hroby staviteľa Anton Keuscha, známej rodiny Lanfranconi, ako aj mnohých ďalších viac i menej významných obyvateľov mesta.

Alojz Rigele bol trojjazyčným Bratislavčanom, v danom období teda typickým obyvateľom tohto mesta. V knihe Alojz Rigele od Zsolta Lehela sa uvádza spomienka Rigeleho dcéry Rózy Hakenovej, ako sa v roku 1938 svojho otca pýtala, akú národnosť si má uviesť v akomsi štátnom tlačive. Odpovedal jej, nech si tam napíše, čo chce, ale on si uvedie „Pressburger“.

Náhrobníky na Ondrejskom cintoríne. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Rigeleho tvorba je charakteristická realistickou tvorbou. Mnohé z jeho diel majú náboženský obsah i formu, preto sa okrem exteriérových sôch či výzdob na fasádach veľká časť jeho diela nachádza aj v interiéroch kostolov.

Nenájdeme u neho expresívne diela, keďže nešiel cestou avantgardy. Absentujúca extravagantnosť sa pritom odrážala aj na jeho štandardnom rodinnom živote. Nikdy sa mu nepodarilo zbohatnúť dosť na to, aby si mohol dovoliť vlastný ateliér, čo je aj dôvodom, prečo mal do konca života iba prenajaté priestory.

Emócia, ktorú z diel Alojza Rigeleho cítiť, je najskôr pokoj či miernosť. Nie sú to diela, ktoré by šokovali ani ktoré by sa stali slávnymi ikonami mesta. Jeho sochy sú niekedy také nenápadné, že okolo nich často iba prechádzame a ani si ich nevšimneme.

Niekedy pritom stačí iba zdvihnúť zrak zo zeme, zamerať sa na výzdobu známych budov, okolo ktorých denne chodíme – a je tak veľká pravdepodobnosť, že zbadáme práve jedno z diel Alojza Rigeleho.