História Ján Gunčaga: lekár, väzeň a propagátor laického apoštolátu

Ján Gunčaga bol lekár, vedecký pracovník, politický väzeň, spolupracovník na Diele koncilovej obnovy, exulant a predseda Ústredia slovenskej kresťanskej inteligencie (ÚSKI).

Jeho otec Jakub zažil hrôzy prvej svetovej vojny. V prvom manželstve sa mu narodilo päť detí. Po návrate z frontu mu zomrela manželka na španielsku chrípku a následne po dohode, prehováraní blízkych i kňaza z Turzovky sa starostlivosti o deti i manžela ujala Jozefína, rodená Nekorancová.

V roku 1922 sa im narodil syn Ján, neskôr Rudolf, Vladislav, dcéra Anna a v roku 1939 najmladšia dcéra Štefánia. Jozefína zomrela v roku 1984, svojho manžela prežila o 43 rokov (zomrel v roku 1941).

Starostlivosť o mnohopočetnú rodinu bola zrazu aj na pleciach tínedžera Jána. Už ako mladý chlapec zažil náročné podmienky života. Vo veku desiatich rokov sa stáva pastierom na Morave. Popritom si plní aj svoje školské povinnosti.

„Ďalšie roky strávil ako poľnohospodársky robotník. Potom, v prvých rokoch vojny (1940 – 1943) odchádza už ako živiteľ svojich štyroch mladších súrodencov z Moravy do Nemecka, kde pracuje ako stavebný robotník v Lipsku. (...) V Čadci úspešne zavŕšil meštianku, a tak si vytvoril podmienky na štúdium na Obchodnej akadémii v Turčianskom Svätom Martine v rokoch 1943 – 1947,“ uviedol vo svojom laudáciu z roku 1999, keď Ústredie slovenskej kresťanskej inteligencie (ÚSKI) udelilo MUDr. Jánovi Gunčagovi Cyrilo-metodskú medailu, jeho kolega Anton Neuwirth.

Mesto Martin a kňaz Jozef Valko

Mesto Martin bolo akýmsi štartovacím miestom, ktoré Gunčagovi otváralo smerovanie v troch oblastiach života. V Martine dokončil svoje stredoškolské vzdelanie. Tu stretáva aj svoju celoživotnú lásku Olinku.

Ak čítame diela Jána Gunčagu a poznáme jeho činnosť, tak sa v nás odkrýva otázka: Kde sa v ňom zrodila iskra jeho neoblomnej angažovanosti v laickom apoštoláte? Bolo to opäť v Martine. Dostáva sa do okruhu pôsobenia kňaza a profesora Jozefa Valka, ktorého Neuwirth nazýva spolupracovníkom či skôr „spoluapoštolom prof. Poglajena-Kolakoviča, ktorý vzbudil apoštolské zanietenie aj u Janka Gunčagu, aby ono prinášalo nepretržite svoje ovocie v ďalšom jeho živote až do dnešných dní“.

Kňaz Jozef Valko mal v Martine krúžky pre chlapcov a dievčatá. Mával pre nich študentské sväté omše a viedol ich k laickému apoštolátu. Cez svojich bývalých študentov sa zoznámil s Tomislavom Kolakovičom a následne sa stal aktívnym členom spoločenstva Rodina, viedol tzv. jocistické krúžky.

Sám o svojej činnosti vypovedal 10. augusta 1954 pred vyšetrovateľmi ŠtB: „Do roku 1949 som zakladal krúžky na školách, kde som učil. Celkovo som mal založených na školách v Martine asi štyri krúžky. Ďalej som bol poverený vedením dvoch kurzov – exercičných. V roku 1946 v Belušských Slatinách som viedol kurz študentov a v roku 1947 v Bratislave.“

V šľapajach Kolakoviča

Samotný Gunčaga spomína, že sa laickým apoštolátom zaoberal od roku 1944, čo jednoznačne ukazuje na prvotný vplyv Jozefa Valka, člena Kolakovičovej Rodiny. To potvrdzuje aj slovenská architektka žijúca vo Švajčiarsku Beáta Mészáros(ová) a dodáva: „Jeho život však prebiehal tak, že si stále musel hľadať cestu a miesto, kde by sa mohol uplatniť. Pomáhal a robil, čo uznal za vhodné, i to, čo mu robilo radosť. To bol jeho apoštolát.“

Gunčagova sestra Štefánia hovorí aj o vplyve prof. Kolakoviča: „Spomínal mi ako svoj vzor profesora Kolakoviča. Ten bol vzorom pre každého, kto sa angažoval v laickom apoštoláte.“

Kolakovič uprostred študentov z Turca. Zdroj: A ÚPN. Fotografia Ladislava Záborského

Kolakovič niekoľkokrát navštívil kaplána Valka v Martine, kde sa zoznámil so všetkými členmi krúžku, ktorý viedol sám Valko, a pripravil pre nich prednášku. Členov krúžkov nabádal, aby neustále prehlbovali svoje kresťanské vedomosti. Prednášky pre nich viedol aj akademický maliar Ladislav Záborský, a to na témy manželstva a o náboženskom umení, rovnako i medik Silvester Krčméry.

V roku 1947 mal pre členov krúžku prednášku Imrich Staríček, ktorý počas vyšetrovania ŠtB 31. mája 1954 povedal: „V roku 1947, asi na jeseň, bol som poverený Dr. Botekom, aby som previedol v krúžku vedenom Valkom prednášku o smerniciach ÚKK (Ústredná katolícka kancelária – pozn. autora).“ Je pravdepodobné, že aj na tejto prednáške sa zúčastnil Ján Gunčaga, ktorý neskôr so Silvestrom Krčmérym aktívne spolupracoval.

Začiatky bezprávia

Školský rok 1947/48 strávil Gunčaga na Vysokej škole obchodnej v Bratislave, pretože na štúdium medicíny bola nutná diferenciálna maturitná skúška na gymnáziu. V roku 1948 sa spoločne aj so svojou neskoršou manželkou Oľgou Reichlovou zapísal na lekársku fakultu v Bratislave. Dosiahol vynikajúce študijné výsledky, no žiadne štipendium nedostal.

„Nebolo mu ani tuná žičené zožať ovocie svojej roboty. Ani študijné úspechy, ani sociálna odkázanosť neboli vrchnosťou zohľadnené a Gunčagovi nebolo priznané štipendium, pretože bol aktívne činný v Katolíckej akcii (KA),“ spomína Neuwirth.

Na jednej strane to ukazuje na bezprávie nastupujúceho totalitného režimu, ktorý sa tváril, že mu záleží na najbiednejších, no v skutočnosti dbal len na tých, ktorí s ním boli zajedno v ideologickej rovine. Na druhej strane to odkrýva pripravenosť mladého študenta zniesť neprávosť a utrpenie pre svoje presvedčenie, angažovanosť v laickom apoštoláte.

S dátumom 14. február 1952 je spojený návrh na zatknutie študenta tretieho ročníka medicíny: „Navrhujem zatknúť Jána Gunčagu, previesť domovú prehliadku a po odovzdaní do väznice zaviesť proti nemu trestné pokračovanie.“ Dôvod? „Bol zapojený v ilegálnej vatikánskej katolíckej akcii, ktorú organizoval vatikánsky špión Kolakovič v úmysle rozvracať terajšie štátne zriadenie a prevádzať špionáž na tunajšom území v prospech Vatikánu.“

K zatknutiu však hneď po vydaní zatykača nedochádza. Štátna bezpečnosť sa snaží v Gunčagovi nájsť svojho spolupracovníka.

Píše sa rok 1952. Už dva roky sú zrušené rehole, mnohí Gunčagovi priatelia okusujú tvrdú ruku vyšetrovateľov ŠtB. Študent medicíny si vypočuje informáciu o tom, že ŠtB má už aj voči nemu kompromitujúci materiál. Zistila, že je „vedúcim ilegálneho teologického krúžku v Bratislave“.

Lanári mladého Gunčagu na spoluprácu. On formálne súhlasí, podpisuje súhlas na spoluprácu, no hneď po odchode z jamy levovej kráča k tým, na ktorých by mal donášať. Reálne teda k žiadnej spolupráci s ŠtB nedošlo. „Po verbovke sa sám dekonšpiroval, a tak znemožnil ďalšie jeho zameranie a akékoľvek využitie. Na základe trestnej činnosti bol vzatý do väzby a spolupráca s ním bola rozviazaná,“ uvádzajú dokumenty ŠtB v archíve ÚPN.

„Nemlčel, ale navzdory varování mluvil s jinými lidmi o tom, na co se ho StB ptala,“ kvituje jeho postoj Václav Vaško.

Štátna bezpečnosť, samozrejme, mala iný názor: „Ján Gunčaga porušil prehlásenie mlčanlivosti, ktoré vlastnoručným podpisom potvrdil, a to tým, že pri informatívnom výsluchu na jar 1952, dozvediac sa niektoré okolnosti, ktoré mali ostať utajené, tieto prezradil a takto upozornením osôb došlo k zahladeniu stôp trestných činov a celkovému sťaženiu vyšetrovania,“ píše sa v spise Krajskej správy ŠtB zo 7. augusta 1952 v trestnom oznámení na Silvestra Krčméryho a spol. (trestné oznámenie na ďalších organizátorov a šíriteľov ilegálnej Katolíckej akcie na Slovensku).

Dvadsiateho júna 1952 od 17.15 hod. sa už mladý medik Ján Gunčaga nachádzal v krajskej väznici ŠtB v Bratislave. Zatkli ho na Hviezdoslavovom námestí, keď sa vybral za svojou snúbenicou Oľgou. Spoločne mali tento večer stráviť v kine. Romantický večer pretvoril komunistický režim na roky odlúčenia, duševného i fyzického týrania. 

Jeho manželka spomína, že tento ťažký čas jej dokázala prežiť vďaka viere v Boha. Za prepustenie svojho snúbenca aj reálne zabojovala: „Išla som za správcom väznice a som mu aj vynadala za to, čo urobili. On mi povedal, že mám byť rada, že nie som aj ja vo väzení.“

Čítajte tiež

Alojz Tkáč v hľadáčiku ŠtB Vytrvalo bránil cirkev, jeho článok v časopise z Ríma našli až po troch rokoch

František Neupauer Lukáš Obšitník

Príbeh arcibiskupa Alojza Tkáča, ako ho vo svojom 480-stranovom spise zachytila komunistická tajná polícia.

Boxerské ruky vyšetrovateľov

Prvého augusta 1952 sa začal výsluch. Prvá otázka vyšetrovateľa znela: „Odkedy sa datuje vaša trestná činnosť, ktorej ste sa dopustili?“ Gunčaga sa žiadnej trestnej činnosti nedopustil. V odpovedi hovorí o stretnutí „so špecialistom na zakladanie ilegálnych krúžkov medzi robotníckou mládežou v Čechách“ Silvestrom Krčmérym na jar 1951 v Prahe.

„Keďže som sa s MUDr. Krčmérym už dávnejšie poznal (...), jeho žiadosti som vyhovel a na stanovený čas som sa k nemu dostavil. Tu som už našiel prítomných Blanku Bickovú, Oľgu Stavilovú (z Olomouca) a istého Vojtašíka z Plzne.“ Témou stretnutia bolo zakladanie krúžkov so študentmi medicíny.

Vypočúvania, dlhé kruté týranie. Nepretržite od 20. júna 1952 až do nástupu na výkon trestu 30. septembra 1954. „Vtedajšie kruté vyšetrovacie praktiky ho nezlomili. Bol v krutých väzeniach na viacerých miestach. V Prahe počas vyšetrovania, výsluchu musel veľa trpieť. Keď už ho odsúdili, tak si vydýchol...“ spomína jeho sestra Štefánia, ktorej povedal i to, ako sa neskôr vo väzení učil nový cudzí jazyk: „Učil sa francúzštinu. Mal totiž spoluväzňa Francúza, a tak si na toaletný papier špendlíkom popísal francúzsku gramatiku. Obdivovala som jeho schopnosť využívať čas.“

O svojom zatknutí a praktikách vyšetrovateľov prehovoril v dokumentárnom filme ReAnimare s názvom Brainwashing. Vymývanie mozgov (réžia M. Homolka, 2009). „Namiesto do kina ma predvolali, aby som prišiel na Hviezdoslavovo námestie. A tam ma čakalo auto a už sa to začalo. (...) Najhoršie to bolo vo väzení do odsúdenia. Tá tyrania bola nepredstaviteľná. Robil som drepy, pokiaľ som úplne nevládal. Musel som sa končekmi prstov na rukách držať steny a oni ma boxerskými rukavicami do rebier boxovali. (...) Tie vyšetrovačky neboli len raz doobeda a raz poobede. To ste nikdy nevedeli, kedy prídu... A hlavne tie nočné vypočúvania boli hrozné.“

Ani v tých najťažších chvíľach utrpenia a opustenosti však nepodľahol zúfalstvu. Dal svojmu utrpeniu zmysel. „Vtedy som si uvedomil, že moja sila je v tom,“ hovoril so slzami v očiach, „že budem toto všetko s radosťou akceptovať. Chápal som to vtedy takto, že aj na tej ťažkej krížovej ceste sa k nemu (k Ježišovi – pozn. autora) priznávam a som ochotný spolu s ním ísť po tejto krížovej ceste.“

Som nevinný!

Na súde, ktorý sa konal v dňoch 26. až 30. apríla 1954 v Bratislave, povedal: „Obžalobe som porozumel, vinným v zmysle obžaloby sa necítim (...), čo som robil, robil som len z náboženského prehĺbenia.“

Gunčaga bol odsúdený za to, že sa v rokoch 1950 až 1952 zúčastnil na viacerých ilegálnych schôdzkach v Bratislave a v Olomouci s cieľom založiť ilegálne krúžky, ktoré boli vo veľkom procese v rámci 24-člennej skupiny chápané ako protištátne. Bol odsúdený za stretnutie v januári 1952 u obvinenej C. Cesnekovej s kňazom Štefanom Náhalkom.

Predsedom senátu, ktorý ho poslal do väzenia, bol Dr. Juraj Uhrin. Najvyšší súd ČSR v Prahe potvrdil verdikt krajského súdu. Rozsudok mu bol však doručený až po štrnástich rokoch (1968).

Prešiel si väznice v Bratislave, v Ilave, v Prahe na Pankráci a tábory v Jáchymove a v Příbrami. Na slobodu bol prepustený 20. júna 1955 v „dôsledku amnestie zo dňa 4. mája 1953“.

V meste pod Urpínom

Po prepustení na slobodu prišiel do Banskej Bystrice. Ôsmeho decembra 1955 si s manželkou Oľgou vyslúžili sviatostné manželstvo, z ktorého sa zrodili dve deti: Ján a Janka. Sobášil ich Jozef Valko. Jeho manželka má dnes 95 rokov a žije vo Švajčiarsku. „Veľa sa spolu rozprávali. Mal v nej veľkú oporu a podporu vo všetkom, čo robil,“ spomína ich dcéra Janka.

Gunčaga z dôvodu pokračujúcich perzekúcií nemohol v riadnom termíne dokončiť štúdium na LF UK v Bratislave. V období rokov 1956 až 1964 pracoval ako robotník a zdravotný laborant. Až v rokoch 1964 – 1966 dokončil štúdium medicíny v Bratislave, v Berlíne a v Krakove.

Z Banskej Bystrice sa vydal aj na celoštátne zhromaždenie duchovných a laikov, ktorí sa aktivizovali v rámci Diela koncilovej obnovy (DKO). To malo byť akýmsi znovuoživením angažovanosti laikov, laického apoštolátu – novou obnovou katolíckej cirkvi. Stretnutie sa uskutočnilo 13. a 14. mája 1968 na Velehrade.

Gunčaga bol zvolený do slovenského predsedníctva DKO. Za laikov boli jeho členmi Priska Kopečná, Ladislav Lencz, Ján Gunčaga, Dr. Považan a Lukáš Kráľ. Členmi výboru za Banskú Bystricu z radov kňazov boli Rudolf Baláž a Jozef Valko (v literatúre nesprávne uvádzaný ako Balko), ktorý ho v Martine zasvätil do tajov laického apoštolátu.

S neskorším biskupom Rudolfom Balážom sa teda Gunčaga dôverne poznal už pred svojím odchodom do emigrácie. Po roku 1989 s ním opäť nadviazal spoluprácu.

Čítajte tiež

Vladimír Jukl Generál tajnej cirkvi a človek, ktorý spájal

František Neupauer

V týchto dňoch si pripomíname 10 rokov od úmrtia matematika, tajne vysväteného kňaza Vladimíra Jukla.

Okupácia viedla k emigrácii

Prešlo pár mesiacov a nádeje Pražskej jari zmrazil príchod okupačnej armády v auguste 1968. Zmrazená bola aj aktívna činnosť združení.

Gustáv Husák vo svojej rétorike nazýval politických väzňov, ktorí sa dožadovali dodržiavania ľudských práv, kriminálnikmi.

Manželia Ján a Oľga s deťmi očakávali za hranicami vlasti, že sa situácia upokojí a oni sa opäť vrátia do Banskej Bystrice. „No ukázalo sa, že Rusi tak skoro neodídu,“ spomína na čas emigrácie dcéra Janka, ktorá v tom čase bola ešte len škôlkarkou a mala silnú citovú väzbu na svojich starých rodičov. Svojho starého otca Jána Reichla už nikdy v živote nevidela.

Babka Matilda ich raz navštívila vo Švajčiarsku. „Vedeli sme, že sa do Československa nesmieme vrátiť, veď ocko tu prežil roky väzenia, angažoval sa vo veciach, ktoré sa komunistom nepáčili. Návrat by bol nebezpečný pre celú rodinu.“

Za najväčšiu stratu považuje prerušenie kontaktov so starými rodičmi. Odchod do cudziny, prerušenie kontaktov bol totálnym šokom ako pre ňu, tak aj pre jej o dva roky staršieho brata Janka.

Komunistický režim Jána Gunčagu poslal pred súdny tribunál. Bol súdený v neprítomnosti. Devätnásteho júna 1970 bol odsúdený podľa § 109 ods. 2 na 10 mesiacov nepodmienečne a na prepadnutie majetku za ilegálne opustenie ČSSR.

Dôvod? Využil cestu do Rakúska na následnú emigráciu. „Išlo o človeka nepriateľsky zameraného voči socialistickému spoločenskému zriadeniu. Menovaný počas štúdia bol vylúčený pre jeho protištátnu činnosť na vysokej škole a bol odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý si aj odpykal.“

Manželia Gunčagovci si novú prácu a nakoniec aj zázemie našli v neutrálnom Švajčiarsku.

Ústredie slovenských kresťanských intelektuálov

V rokoch 1968 – 1974 pracoval ako odborný lekár endokrinológ na univerzitnej klinike v Bazileji. Súčasne sa venoval lekárskemu výskumu v klinickej osteológii. Je autorom 44 vedeckých prác a spoluautorom lekárskych učebníc.

V rokoch 1974 – 1983 pracoval na oddelení klinickej farmakológie klinického výskumu v osteológii vo farmaceutickej firme Hoffmann-La Roche v Bazileji. Viedol multicentrické štúdie na univerzitách v západnej Európe, Kanade a USA.

Od 4. júla 1971 až do mája 1989 bol predsedom národnej organizácie slovenských katolíckych intelektuálov (ÚSKI), ktorá bola národným členom medzinárodného hnutia katolíckych intelektuálov Pax Romana.

Jeho hlavné pole angažovanosti bolo v náboženskej oblasti, na pôde ekumenizmu a dialógu. Na pôde Svetového kongresu Slovákov (SKS) bol už od roku 1971 členom náboženskej komisie, ktorá bola jednou z najaktívnejších.

Už pri jej vzniku sa konštatovalo, že jej členovia „budú uplatňovať dôsledný ekumenizmus, a vyjadrila sa tiež podpora duchovnej činnosti medzi Slovákmi v zahraničí v rámci katolíckych misií, ako aj podpora duchovenstva pre ciele SKS“. Náboženská sekcia patrila podľa historika Petra Zubka medzi najvýznamnejšie aj preto, lebo „viera mala dôležité miesto v živote emigrantov“.

„Najviac sa staral o stretnutia slovenských intelektuálov v Dullikene vo Švajčiarsku,“ spomína Beáta Mészáros(ová). „Od piatka večera do pondelka večera sa zišlo okolo sto ľudí, medzi nimi rozliční odborníci z celej Európy, kňazi i biskupi.“ Stretnutia sa konali od roku 1974.

Počas svojho pôsobenia v exilovom ÚSKI sa zúčastňoval na rôznych medzinárodných podujatiach. Napríklad v dňoch 4. – 5. októbra 1986 zastupoval ÚSKI na európskej konferencii Pax Romana v španielskom Bilbau. „Tu som podal návrh na riešenie finančnej krízy tohto svetového hnutia. Môj návrh bol o rok neskôr na generálnom zhromaždení Pax Romana prijatý.“

Aktívne reagoval na aktuálne svetové problémy: novú celosvetovú štruktúru, stratégiu slobody a mieru, politickú krízu, chudobu a hlad v krajinách tretieho sveta. Dvadsiateho šiesteho januára 1987 poslal predsedovi a generálnemu tajomníkovi Pax Romana stanovisko ÚSKI spolu s Memorandom Svetového kongresu Slovákov o porušovaní ľudských práv – najmä náboženskej slobody na Slovensku.

V roku 1988 sa zúčastnil na celonemeckom stretnutí Ackermann Gemeinde, organizácie katolíckych sudetských Nemcov, ktoré sa uskutočnilo vo Fulde. O rok neskôr, 11. – 12. februára 1989, referoval o situácii na Slovensku počas konferencie Ackermann Gemeinde vo Freiburgu. Témami konferencie boli Jednotná Európa – nádej pre Západ a Východ a Súčasná situácia kresťanských cirkví v ČSSR.

O živom kontakte so Slovenskom svedčí aj vydanie jeho textu Úlohy a formácia angažovaných kresťanov v slovenskom samizdate Bratislavské listy v roku 1989.

Hlasy z Ríma

V časopise slovenských katolíkov Hlasy z Ríma napísal už v roku 1971 svoj prvý článok s názvom Poslanie slovenského inteligenta vo svete. „Najradšej by som volil jednoduchší nadpis: Poslanie človeka vo svete. Veď človek je inteligentný tvor. A Slovák nie je výnimkou.“

Poukazuje na dôležitosť vlastného uvažovania a tvorby. Intelektuál „nestráca vládu nad svojou integritou“. V článku odkrýva život Slovákov v zahraničí. Tretiu vlnu emigrácie, ideologicko-politickú, by nenazval emigrantmi, ale skôr utečencami.

„Utečenec utekal, plazil sa po zemi, plával cez rieky s nasadením vlastného života pri prechode štátnych hraníc. Nemal ani pas, nemal výjazdné doložky, ani vstupné vízum (...)“. V ďalšom čísle sa venuje téme „poagustových emigrantov“, medzi ktorých patril aj on sám.

Kresťanská kultivovanosť a Sväté písmo je ďalším z jeho článkov. Píše: „Biblia je najrozšírenejšia kniha na svete vôbec. Dnešná otázka však je: je ona aj najčítanejšia? Skutočnosť je iná.“

V januári 1972 publikoval v časopise Hlasy z Ríma článok s názvom Aktuálne kresťanstvo a moderný kresťan. Článok ukončuje slovami: „Ak sa všetci zapojíme do služby človeku, vtedy moderný, vedecky založený človek UVIDÍ v kresťanstve prínos pre súčasný život. Veď kresťanstvo nie je náboženstvo slova, ale Duchom inšpirované hnutie.“ Vyzýva na spoluzodpovednosť, aktivitu, misijnú činnosť, aktívnu úlohu pre každého člena farnosti.

V marci 1972 napísal článok Kde je kráľovstvo Božie? Poukazuje na marxistické učenie, podľa ktorého je kresťanstvo ópiom ľudstva, útekom z terajšieho života do posmrtného života. Gunčaga to odmieta. Hovorí, že raj kresťania nosia v sebe, kresťanstvo nie je individuálna záležitosť. „Kresťan nemôže ratovať iba vlastnú dušu. (...) Všetci kresťania sú spoluzodpovední za osudy terajšieho sveta.“

Literárne aktívny bol aj neskôr. V roku 1997 vydavateľstvo Lúč vydalo jeho publikáciu s názvom Nekonvenčný kresťan. Vydavateľstvo Michala Vaška vydalo knihu Nekonvenčná politika a slovenská identita (1998) a Laik ako kresťan z povolania (1999), ktorá o rok neskôr vyšla aj v anglickom jazyku.

Návrat na Slovensko

Činorodý duch nenechal Gunčagu ľahostajným v časoch, keď na Slovensku padol komunistický režim. Hneď sa objavil vo svojom rodnom kraji.

Jeho neter, lekárka Bernardetta Nordlinderová, spomína: „Prišli už v roku 1989. Priamo na Vianoce sa zrazu objavili u mojich rodičov (u svojho brata Vladislava – pozn. autora). Úplne nás to šokovalo. Strýko Janko s tetou sa objavili v Staškove skoro ako duchovia.“

Od Vianoc až do 17. februára 1990 navštevoval viaceré mestá na Slovensku: Bratislavu, Trnavu, Košice, Nitru, Turčianske Teplice, Banskú Bystricu.

Zakladajúci snem Hnutia kresťanských rodín, január 1990 Turčianske Teplice. Ján Gunčaga, Vladimír Ďurikovič, Ivan Bunček SJ, Anton Hlinka. Zdroj: Karol Dubovan

Tu všade sa stretával s potenciálnymi členmi ÚSKI na Slovensku a 17. februára 1990 zvolal do Nitry celoslovenskú schôdzu, na ktorej zvolili výbor pre prípravu ustanovujúceho zhromaždenia ÚSKI.

Za predsedu bol zvolený Dr. Štefan Kopecký z Trnavy. Cieľ bol jasný: preniesť ÚSKI z exilu naspäť na Slovensko. Podľa niektorých to bolo neoprávnené, no Gunčaga o návrate ÚSKI na Slovensko rokoval na mimoriadnom generálnom zhromaždení v Dullikene 2. júna 1990, a to sa uznieslo na podpore obnovenia organizácie na Slovensku.

Na Slovensko bola vyslaná delegácia v zložení Dr. Ján Gunčaga, Dr. Oľga Gunčagová, Dr. Anton Hrabovec, Mgr. Anna Hrabovcová a akad. maliar Martin Oscitý. Ustanovujúce zhromaždenie slovenského ÚSKI sa konalo 30. júna 1990 v Bratislave.

Ústredie slovenských katolíckych intelektuálov sa premenovalo na Ústredie slovenskej kresťanskej inteligencie. Jeho predsedom sa stal Dr. Ján Gunčaga, podpredsedom Ing. Pavol Hric, terajší zriaďovateľ a riaditeľ Múzea obetí komunizmu v Košiciach.

Dvadsiateho ôsmeho mája 1994 sa konalo druhé generálne zhromaždenie ÚSKI reprezentujúce svojich 500 členov, ktoré za predsedu zvolilo opäť Dr. Jána Gunčagu.

Generálnym tajomníkom sa stal Dr. Jozef Glasa, ktorý na predsedu ÚSKI spomína: „Ide o jednu z naozaj mimoriadnych osobností slovenského exilu (v našich podmienkach, žiaľ, takmer neznámu či zabudnutú). Mal som tú česť a významnú príležitosť s Dr. Gunčagom začas spolupracovať. A mnohému sa od neho učiť.“

Obnovilo sa vydávanie časopisu RaN (Radosť a Nádej), rozbehla sa spolupráca s Renovabisom a niektorými zahraničnými partnermi. „Pri viacerých veľmi dobrých a hodnotných iniciatívach Dr. Gunčagu na Slovensku sa, žiaľ, neraz narazilo na intelektuálnu či inú obmedzenosť, neprajnosť a podozrievavosť, provincionálnosť; na nepripravenosť ľudí vrátane kresťanských intelektuálov po rokoch ‚socializmu‘ na zdravšie a lepšie veci.“

V zahraničí vznikla zahraničná sekcia ÚSKI, ktorá bola členom slovenského ÚSKI a prakticky pokračovala v činnosti exilového ÚSKI, no neskôr sa osamostatnila pod názvom Zahraničné ústredie slovenských katolíckych intelektuálov.

Ján Gunčaga sa spočiatku zapojil aj do činnosti Klubu slovenských kresťanských demokratov v zahraničí. Pôsobil tam ako podpredseda. Neskôr z tejto pozície i členstva v klube rezignoval.

V jubilejnom roku 2000 mu udelila Trnavská univerzita čestný doktorát Dr. h. c. Okrem Gunčagu ho v roku 2000 získal aj prof. Severín Daum (Nemecko) a Jean Klásterský (Švajčiarsko).

Čítajte tiež

Mária Sládkovičová Slovenka, ktorá zachránila tisíce detí

František Neupauer

Dňa 8. decembra 2021 nás predišla do večnosti Ján Mária Sládkovičová z rehole svätej Matky Terezy – misionárok lásky.

Ján Gunčaga zomrel vo veku 86 rokov 4. februára 2010. Je pochovaný na cintoríne v Oberwille.

Bol osobnosťou, ktorá otvárala cestu dialógu medzi laikmi a cirkevnou hierarchiou. Biskup František Rábek, predseda Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru, spomína na svoje prvé stretnutia s vedcami práve cez Gunčagu na pôde ÚSKI.

Bol mužom utrpenia. Náhla smrť otca, zodpovednosť za súrodencov, vyhodenie zo školy, väzenie, náročné pracovné podmienky, odchod do emigrácie, tragická smrť syna a mnohé ďalšie zápasy ho sprevádzali počas celého jeho života.

„Kresťan môže síce veľa trpieť, ale nemusí byť nešťastný,“ povedal v roku 1999 vo svojom laudáciu na Jána Gunčagu lekár a predstaviteľ laického apoštolského úsilia v duchu kolakovičovskej tradície Anton Neuwirth. Vyzdvihol húževnatosť a neskonalý optimizmus v Gunčagovom živote a dodal: „Tvrdosť života nepotlačila však hĺbavého ducha a cieľavedomé úsilie o poznanie a spoločenské uplatnenie.“

„Nie všetci ľudia v jeho okolí ho vnímali len pozitívne či priateľsky,“ spomína architektka Beáta Mészáros(ová) zo Švajčiarska. „Sčasti to bola slovenská závisť, sčasti aj to, že Ján Gunčaga nebol ten ‚milý ujo‘. Mal svoju mienku či svoje názory a to sa nepáčilo každému.“

Niektorí ho neprijali pre jeho odmietanie radikálneho nacionalizmu. Kňaz Ján Bernadič, ktorý ho pochovával, o ňom povedal: „Bol hlboký po duchovnej línii a menej sa angažoval zo stránky nacionálnej. Aj preto bol niekedy v istej izolácii. Pre niektorých bol málo radikálny pri obhajobe slovenských záujmov.“

Gunčaga vedel, že tým väčším záujmom je otvorenosť pre pôsobenie Ducha Svätého. Jeho blízki mu aj dali prezývku Fluidum pre jeho otvorenosť voči vanutiu Ducha.

„Bol veľmi dobrým človekom. Žil veľmi kresťansky. Nielen o tom hovoril, ale to aj žil,“ povedala jeho neter Bernardetta Nordlinder(ová), „pomáhal, mal v láske ľudí. To bolo základom jeho života. Všetkých mal rád a my všetci sme ho tiež mali veľmi radi.“

Autor čerpal zo zdrojov: archív autora (komunikácia s rodinou a priateľmi MUDr. Jána Gunčagu), archív ÚPN Bratislava, archív ZVJS Leopoldov, publikácie J. Gunčagu.