Vladimír Jukl Generál tajnej cirkvi a človek, ktorý spájal

Spolu s lekárom Silvestrom Krčmérym boli členmi Kolakovičovej Rodiny a v roku 1974 zakladali Spoločenstvo Fatima (SF). Jukl je považovaný za „generála“ podzemnej cirkvi.

Genéza životných osudov rodiny Vladimíra Jukla je úplne iná od rodiny Korcovej či Krčméryho. Aj keď starí rodičia Silvestra Krčméryho pochádzali zo štyroch národov, hlavná línia hrala prím v slovenskom prostredí. Rodina Krčméry i rodina Korcová bola formovaná katolíckou výchovou. To nemôžeme povedať o Juklovi. Jukl, narodený 19. apríla 1925 v Bratislave, bol formovaný matkou pochádzajúcou z hlboko veriacej slovenskej rodiny. Jeho otec bol českého pôvodu a vieru v katolíckom zmysle slova stratil – veril v Boha, ale Cirkev neuznával.

Rodinné prostredie formovalo Vladimíra Jukla. Veľmi rád spieval pieseň Slovensko moje, otčina moja, no rovnako silne budoval priateľstvo s Moravanmi a Čechmi. Pred vznikom Slovenskej republiky v roku 1993 Vladimír Jukl odmietal rozdelenie spoločnej krajiny. Vnímal, že takto bude ochudobnená Česká republika o slovenský duchovný element. V zápasoch, v ktorých vyhrával duch nacionalizmu nad duchom katolicity, sa Vladimír Jukl dostával do úzadia.

Keď išlo o život

Bol 16. november 1944, Vladimír Jukl bol v tom čase po boku profesora Kolakoviča na povstaleckom území. Cestou do skladu liekov boli Vladimír Jukl spolu s francúzskym vojakom zatknutí vlasovovskou jednotkou SS. Už večer ich vypočúval nemecký dôstojník. Odvliekli ich do zajateckého tábora, z ktorého im tamojší strážnik pomohol zázračne uniknúť. Neskôr sa dozvedeli, že Nemci všetkých zajatcov postrieľali.

Pred možnou popravou unikol aj v roku 1952. V auguste 1951 bol vo veku 26 rokov zatknutý a 11. až 13. júna 1952 bol v Brne odsúdený Štátnym súdom na 25 rokov odňatia slobody. Otto Mádr, kaplán v Kostole sv. Mikuláša v Prahe, bol odsúdený na doživotie. Jukl bol odsúdený spolu s generálnou predstavenou rádu Karola Boromejského Žofiou Langrovou či s univerzitnou profesorkou Růženou Vackovou.

Obvinili ich zo zhromažďovania špionážnych správ „převahou rázu círk. politického“, „organisovali kroužky katolické mládeže, poskytovali těmto kroužkům podporu...“, „poskytovali úkryt nebo podporu a pomoc osobám žijícim v ilegalitě“. Jukla dokonca obvinili z toho, že s kňazom Mádrom chceli emigrovať a v cudzine pokračovať v práci proti ľudovodemokratickému zriadeniu. Růžena Vacková bola odsúdená na 22 rokov odňatia slobody a Žofia Langrová na 20 rokov. V rozsudku padli ďalšie tresty: kooperátor Václav Razík bol odsúdený na 18 rokov väzenia, predstavená kláštora tešiteliek v Rajhradě Marie Vintrová na 17 rokov, vysokoškolský študent Zděnek Čačka na 15 rokov, kňaz Stanislav Ledabyl na 14 rokov odňatia slobody. Súdení boli aj dvaja účastníci tretieho odboja Alois Pokorný a Vlastimil Železný.

K osobe Vladimíra Jukla sa v rozsudku píše, že „ jako jeden z mála Vatikánu oddaných lidí na Slovensku nebyl kompromitován kolaborací s nacisty a tisovskými klerofašisty, hodil se Vatikánu v době, kdy bylo jasné, že nacisté válku prohráli, k prosazování jeho záměrů. Proto již v r. 1944 setkal se s profesorem, vatikánskym špionem Tomislavem Kolakovičem, stal se jeho spolupracovníkem a plně se zapojil do jeho protistátní činnosti“. 

Najmladší členovia súdenej skupiny, medik Vlastimil Železný a študent farmaceutiky Alois Pokorný, narodení v roku 1928, boli odsúdení na trest smrti. Kým u prvých ôsmich išlo o náboženskú činnosť, v prípade Železného a Pokorného súviselo ich obvinenie s usmrtením. Takto komunistický režim zámerne spájal predstaviteľov cirkevného života s ľuďmi, ktorí v zápase s komunistickým režimom použili zbraň. Išlo o odbojovú skupinu JAN. Po zamietnutí odvolania boli obaja popravení 18. decembra 1952 v Prahe na Pankráci. 

Hrozil trest smrti aj tým, ktorí dostali doživotie či 25 rokov? Zdá sa, že áno. Sudca v ich prípade uznal niekoľko poľahčujúcich okolností: „skutkové doznání“, „nebyli dosud trestáni“, „usvědčování navzájem“ a rovnako nežiaduci vplyv náboženskej výchovy pri ich rozhodovaní. V závere súd konštatoval, že u Pokorného a Železného ide „o individua, jež nutno zneškodniti jako nepřátele lidu, naprosto vyřaditi z naší společnosti a odstraniti je, ježto není u nich naděje na jich nápravu vůbec“. Avšak v prípade ostatných súdených „použil soud mimořádného práva změňovacího podle ustanovení § 29 ods. 2 tr. z., kdežto u obviněných Železného a Pokorného tohoto práva z důvodů shora uvedených nepoužil“. 

Po ôsmich rokoch väznenia v Čechách a na Morave ho previezli do Leopoldova, kde ho privítal jeden z veliteľov slovami: „Do Leopoldova sa prichádza, ale z Leopoldova sa vynášajú mŕtvoly.“ V Leopoldove zažil dve amnestie, v roku 1960 a 1962, ale obidve ho obišli. Tu sa zároveň dozvedel, že matka s bratom napísali dve žiadosti o jeho prepustenie. Jednu žiadosť napísal aj akademik Juraj Hronec, u ktorého bol asistentom. Všetko však bolo márne. Od roku 1960 sa už pomery vo väzniciach rapídne zhoršili, pretože ubudlo politických väzňov a v prevahe začali byť kriminálni väzni.

Matematik a fyzik

Vladimír Jukl, zrejme po svojom otcovi, zdedil bunky na matematiku. Študoval v Bratislave. „Štúdium dokončil po vojne v Prahe a stal sa asistentom docenta Hampla na Katedre matematiky Vysokej školy chemickotechnologickej. Od jesene 1950 nastúpil ako asistent na Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave k profesorovi Hroncovi. Popri matematike sa opäť začal venovať apoštolátu medzi vysokoškolákmi.

Väzenie a život v totalitnom režime mu neumožnili naplno rozvinúť jeho matematickú tvorbu alebo pracovať pri vzdelávaní mladých matematikov. Vo veku 44 rokov bol promovaný za doktora prírodných vied. Popri odbornej práci sa venoval študentom. Začal medzi vysokoškolákmi organizovať spoločenstvá. Špicľom sa to nepáčilo, prišlo udanie a výpoveď zo zamestnania k 31. máju 1970.

V roku 1970 bola publikovaná jeho rigorózna práca z matematiky. Napísal viac ako osemdesiat článkov, recenzií, úvodníkov a správ do rôznych novín a časopisov. Po roku 1990 pôsobil ako redaktor v Katolíckych novinách.

Profesor Pavel Brunovský spomína: „Jukl bol 15 rokov, od roku 1970 do roku 1985 do odchodu do dôchodku, plateným sekretárom Jednoty slovenských matematikov a fyzikov. (...) A nebol to sekretár hocijaký. Bolo to vrcholné obdobie Jednoty, a to aj vďaka Juklovi. Takého sekretára Jednota nikdy predtým, nikdy potom nemala a ani nebude mať. Vykonával svoju funkciu naplno, rovno a s tichým zápalom pre vec. Ako keby si v tejto funkcii chcel vynahradiť nenaplnené plány zo svojej pôvodnej profesie. O jeho činnosti v tajnej cirkvi iste niektorí vedeli, ale napríklad ja som sa o nej dozvedel až neskôr, keď sa to stalo verejne známym.“

Jednota v tom čase mala dvetisíc členov. Úzko spolupracovala s učiteľmi stredných a základných škôl, napríklad aj pri tvorbe olympiád. Vznikla súťaž mladých vedeckých pracovníkov a v rámci matematickej olympiády sekcia informatická. Zároveň organizovali medzinárodné konferencie. Profesor Beloslav Riečan spomína: „Aj vďaka tejto agilite Jednoty je dnes napríklad slovenská matematika na tej medzinárodne uznávanej úrovni, na akej sa nachádza. Pri žiadnej zo spomenutých akcií Vlado Jukl nechýbal, ba bol v ich centre.“ Matematici si Vladimíra Jukla uctili aj po Novembri 1989. Získal Zlatú medailu Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského a stal sa čestným členom Jednoty slovenských matematikov a fyzikov.

Duchovná formácia

Už v máji 1944 si Jukl povedal: „Načo venovať svoj život matematike? Treba študovať teológiu, aby som sa stal kňazom.“ Ak by si tento svoj zámer nechal len pre seba, možno by sa stal z neho kňaz. Avšak Jukl bol človekom dialógu a o svoj zámer sa podelil s profesorom Kolakovičom, ktorý mu povedal: „Chlapče, vydrž. Doštuduj matematiku. (...) Ak do skončenia štúdia nestratíš povolanie, neskôr pôjdeš študovať teológiu, potom. Máš dosť času, si mladý.“

Pod duchovným vedením otca Josefa Zvěřinu opäť oddialil štúdium kňazskej teológie. Zamestnal sa ako asistent matematiky na Chemickotechnologickej fakulte Českého vysokého učení technického v Prahe a zároveň sa stal poslucháčom pražskej bohosloveckej fakulty. Dňa 27. augusta 1949 zložil do rúk otca Zvěřinu celoživotný sľub čistoty. 

Po návrate z väzenia hľadel na svoju ďalšiu činnosť v dialógu s Bohom i druhými. Prišiel za profesorkou Máriou Pecíkovou a pýtal sa jej, čomu sa má venovať v apoštoláte. Ona mu odpovedala: „Najdôležitejší je apoštolát medzi kňazmi.“ Hneď po prepustení sa začal venovať aj vysokoškolákom.

Jeho túžba po zasvätení sa naplnila až v sedemdesiatych rokoch. V roku 1971 ho tajný biskup Ján Korec vysvätil za kňaza a v roku 1974 už Vladimír Jukl so Silvestrom Krčmérym založili Komunitu aktuálnych služieb, ktorú v súčasnosti poznáme ako sekulárny inštitút Spoločenstvo Fatima.

Kardinál Dominik Duka OP napísal: „Poznal jsem milého Vladimíra na našich pravidelných setkáních tzv. horní konzistoře kardinála Františka Tomáška, kde se setkávali v ilegalitě zástupci českých a moravských diecézí, reprezentanti řeholí a Slovensko zastupoval otec Vladimír Jukl. Informoval nás o životě církve na Slovensku, o jejích projektech, ale také i bolestech a pronásledování. Byla to řada let. Vždy přicházel s úsměvem a postupoval v duchu síly pozitivního myšlení a opravdové víry.“

Jukl bol človek, ktorý spájal. Na spoluprácu sú potrební mnohí. Tajný biskup Ján Korec SJ, ako aj nenápadný tajný biskup Peter Dubovský SJ riskovali a vstupovali do veľkých zápasov. Na duchovom poli počas komunistického režimu je neodškriepiteľný zápas reholí, tretích rádov, ale aj náboženských hnutí ako Svetlo – Život, Communio et liberation, Focolare a i. V priestore dôvery a spolupráce sa kresťanský disent stal nosnou silou, ktorej politicko-spoločenským vrcholom bola Sviečková manifestácia 25. marca 1988. Jukl bol v centre duchovnej činnosti katolíckeho disentu. V prvom rade bol človekom, ktorý budoval vzťahy. Myslím si, že bez „česko-slovenskej duše a matematickej mysle“ Vladimíra Jukla by náš slovenský katolícky zápas nebol natoľko premysleným ťažením o dušu človeka a slobodu a demokraciu v našej krajine.

Po roku 1990 sa Jukl stal výkonným sekretárom Konferencie biskupov Slovenska (1991 – 1994). Pričinil sa o slúženie svätých omší v Katedrále sv. Martina o dvanástej hodine a slúžil i naďalej malým spoločenstvám.

Blahoslavení na druhú

Už počas života boli Vladimír Jukl a Silvester Krčméry oceňovaní za svoju činnosť pápežom Jánom Pavlom II., Trnavskou univerzitou, Poľskou republikou a nakoniec aj prezidentom Slovenskej republiky. V roku 2010 ich ocenila Nadácia Jána Langoša. Laudácio predniesol Vladimír Krčméry, ktorý okrem iného povedal: „Božia matematika je nevypočítateľná, napríklad: 1 je viac ako 99 (podobenstvo o stratenej ovci, keď pastier zanechá 99 a ide hľadať stratenú jednu ovečku) a 20 meríc pšenice je viac ako 100 (v podobenstve o nespravodlivom správcovi), 1 halier viac ako 100 denárov (v podobenstve o chudobnej vdove, ktorá vhodila 1 halier, čo bolo viac ako boháčových 100 denárov). (...) Ak sa začítame do Blahoslavenstiev v Evanjeliu sv. Matúša, tak medzi ôsmimi nájdeme jedno blahoslavenstvo, ktoré je matematicky ,na druhú‘: ,Blahoslavení, ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení‘ je umocnené na druhú ďalším blahoslavenstvom: ,Blahoslavení, keď vás budú pre moje meno prenasledovať.‘ ,Radujte sa, lebo bohatá je vaša odmena v nebi.‘ Výbor pre udelenie Ceny Jána Langoša však neprenechal toto ocenenie len vatikánskej banke alebo vatikánskej mene a neodvolal sa na známe alibistické ,veď Božie mlyny melú pomaly, ale iste‘ a rozhodol sa navrhnúť Cenu Jána Langoša blahoslaveným na druhú Dr. Vladimírovi Juklovi a Dr. Silvestrovi Krčmérymu, matematikovi a lekárovi. Obaja boli nielen prenasledovaní pre dobrú vec – odpor voči totalitnému režimu, ale aj pre Kráľovstvo nebeské. (...) Vďaka Vám dvom ,in spe‘ blahoslaveným ,na druhú‘, matematikovi Dr. Vladimírovi Juklovi a lekárovi Dr. Silvestrovi Krčmérymu, za Vaše svedectvo.“

Dnes sa už reálne zbierajú svedectvá o svätosti ich života.