Exminister vnútra Šimko Všetci premiéri, ktorých som pred Ódorom zažil, by s Hamranom vyrazili dvere

„Policajní dôstojníci neboli zvyknutí, že minister sa o veci aj zaujíma, chce si ich preveriť a prípadne aj nepodpíše všetko, čo mu predložia na stôl,“ hovorí exminister vnútra Ivan Šimko. Ako hodnotí svoj koniec, kde spravil chybu a prečo nepokladá za dobré, keď sa stane premiérom človek bez politickej skúsenosti?

Hovorí tiež, či ako člen KDH podporí stranu vo volebnej kampani a z akého dôvodu má problém s progresivizmom, ktorého vplyv cítil aj pri odchode z funkcie ministra.

Ivan Šimko okrem dvojnásobného pôsobenia na ministerstve vnútra bol aj ministrom obrany a spravodlivosti vo vláde Mikuláša Dzurindu a Jána Čarnogurského.

Ako spätne vnímate, že vás z ministerského postu de facto zosadil policajný prezident?

Ja to až takto nevidím. Isté napätie medzi ministrom a policajtmi je prirodzené, povedal by som, dokonca zdravé. Nie som prvýkrát ministrom a už som to zažil. Problémom bolo, že sme si nie celkom porozumeli v našom vzťahu s prezidentkou a pánom premiérom.

Celý čas som im zdôrazňoval, že si tento problém vyriešim vo svojej kompetencii sám. Som presvedčený, že policajní dôstojníci by neboli odstúpili, bola to tak trochu hra nervov. Pani prezidentka sa však rozhodla pod tlakom, ktorý som ja nepociťoval, pretože odstúpenie niekoľkých policajných dôstojníkov z prezídia by nebolo spôsobilo rozvrat v polícii.

V čom podľa vás spočívajú príčiny konfliktu s vedením polície?

Snažím sa neinterpretovať to ako konflikt. Skôr ako istú nezhodu, ktorá vychádza z toho, že medzi ministrom a políciou dochádza aj k situáciám, keď obidve strany majú na veci rozdielny pohľad. Už len preto, že minister je súčasťou ústavno-politického usporiadania, kým policajný prezident je manažérom Policajného zboru. Ale minister je za činnosť polície zodpovedný, čo zákonite musí niekedy prinášať aj napätie.

V poriadku, ale kde vidíte skutočné príčiny napätia, ktoré viedlo k vášmu odvolaniu?

Celá kauza sa začala mojimi dvoma statusmi na sociálnych sieťach, ktoré, ako som už viackrát povedal, možno neboli úplne šťastne formulované. Ale písal som ich pod vplyvom brutálnej vraždy v Dubnici nad Váhom. Minister musí brať do úvahy aj ľudí, ktorí majú pocit, že polícia ich dostatočne neochránila. Pod dojmom tejto udalosti som to napísal s väčšou emóciou, ako by som to bol urobil v úradnom hlásení.

Kde ste videli zlyhanie polície v Dubnici nad Váhom? Nezlyhali tam skôr psychiatri?

Ale ja som nestál na čele psychiatrov. Mojou úlohou bolo zaoberať sa tým, či polícia nepodcenila svoju úlohu chrániť občanov.

A podcenila?

Bol som za to, aby sme to neignorovali a aj takúto možnosť citlivo vyšetrili. Veď som nikde neformuloval stanovisko, že polícia v tomto prípade pochybila. Len som napísal, že pri prípadoch, keď k takému niečomu dôjde, treba odlišovať statočných a poctivých policajtov od tých, ktorí si svoje povinnosti neplnia tak, ako by mali. Toto bol spúšťací moment napätia. Dovtedy medzi mnou a policajným prezidentom žiadne napätie neexistovalo.

To, že sme na všetko nemuseli mať rovnaký názor, je možné, ale do žiadnych širších diskusií som sa s ním nepúšťal. Komunikovali sme len o operatívnych veciach. To, čo som si vyhodnotil ako skutočný dôvod, prečo sa policajní dôstojníci rozhodli postupovať tak, ako postupovali, bolo to, že som odmietol vymenovať trestne stíhaného policajta do vedúcej funkcie v policajnej inšpekcii.

Nomináciu trestne stíhaného Pavla Ďurku ste komunikovali so šéfom inšpekcie Petrom Juhásom. Kde bol problém?

Snažil som sa vysvetliť mu, prečo si takýmto menovaním nie som istý, a požiadal som ho o mesiac času, aby som sa s týmto prípadom lepšie oboznámil. Na to zrejme páni policajní dôstojníci neboli zvyknutí, že minister sa o veci aj zaujíma, chce si ich preveriť a prípadne aj nepodpíše všetko, čo mu predložia na stôl.

Chcete povedať, že boli pri vašom predchodcovi Romanovi Mikulcovi zvyknutí, že podpíše všetko, s čím za ním prídu?

Nechcem hodnotiť svojho predchodcu, hoci on hodnotí mňa. Ale logiku mi to dáva, pretože len ťažko môžem veriť tomu, že časť vedenia polície chcela odstúpiť len na základe mojich dvoch statusov.

Z toho, čo zaznelo na tlačovke policajného prezidenta, vyplýva, že bol problém aj s tým, že ste menovanie trestne stíhaného Ďurku chceli konzultovať s generálnym prokurátorom Žilinkom, teda s človekom mimo rezortu, hoci aj pri tomto prípade existujú viaceré pochybnosti o dôvodnosti stíhania.

Keď šéf inšpekcie videl, že mám s týmto konkrétnym menovaním problém, povedal, že on to bude riešiť vo vlastnej kompetencii, a vtedy po prvýkrát spomenul aj možnosť svojho odchodu. Povedal som mu, že by mi to bolo ľúto, a že by som bol rád, keby si to rozmyslel. A požiadal som ho, nech mi dá mesiac, aby som si celú záležitosť preveril. Nešlo totiž o problém kompetencií, ale o problém trestného stíhania, preto som ho požiadal, aby menovanie zastavil. 

Potom vznikla debata, ako si to chcem preveriť, v rámci ktorej som spomenul, že to môžem konzultovať aj s generálnym prokurátorom. S Marošom Žilinkom sa pritom vôbec nepoznám a nikdy som sa s ním nestretol. Navyše nevidím žiaden problém, keby som sa bol ako minister vnútra stretol s generálnym prokurátorom.

Aký máte dnes názor na konanie generálneho prokurátora?

Je v zložitej funkcii, želám mu, aby ju zvládal predovšetkým v súlade s ústavou a so zákonmi Slovenskej republiky. Ja som však bol vždy odporcom súčasnej, zjednodušene povedané, sovietskej koncepcie generálnej prokuratúry, ktorá nemá jasné začlenenie do systému politickej a spoločenskej zodpovednosti prameniacej z volieb.

Ivan Šimko. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ďalšia vec, ktorú vám vyčítajú, je vaša komunikácia s ministrom Bírešom vo veci razie v rezorte pôdohospodárstva. Tú prezentovali ako váš záujem o „živý prípad“. Nebol to z vašej strany krok vedľa?

Tento argument policajných dôstojníkov proti mne ma naozaj prekvapil. To nemalo charakter žiadnej konfrontácie, bola to úplne štandardná komunikácia. Po záťahu NAKA sa ku mne nahlásil minister pôdohospodárstva. Požiadal som sekretariát, aby pozval aj policajného prezidenta, keďže ja som o tom žiadne informácie nemal.

Policajný prezident mi zavolal a povedal mi, prečo to nepovažuje za dobrý nápad. Akceptoval som to a pána Hamrana som sa akurát opýtal, čo mám teda ministrovi pôdohospodárstva povedať. Ak je toto otázka, ktorou som prekročil svoje kompetencie a zasiahol do živého prípadu, tak potom to právo na policajnej akadémii neučia dobre.

Keď prišiel pán Bíreš, jednoducho som mu povedal, že ako ja, tak ani policajný prezident nemôžeme hovoriť o živých prípadoch, a akurát som sa informoval, či sa policajti správali slušne. Na čo mi odpovedal, že áno.

Pripúšťate spätne nejaké zlyhanie, ktoré ste urobili vo vzťahu k polícii?

Už sa budem opakovať. Ak sa moje statusy dotkli slušných policajtov, tak som to nemal v úmysle, aj som to expressis verbis napísal. Možno som namiesto politickej kontroly mohol použiť výraz civilná kontrola ozbrojených zložiek. Je to niečo, čo je mimoriadne dôležité, a venujem sa tomu už od Nežnej revolúcie. Civilná kontrola je v demokratickej krajine, samozrejme, politickou kontrolou, pretože civilná moc vznikla v politickom zápase.

Nebola chyba, že ste aj svoje vyjadrenia v statusoch včas nevysvetlili, naopak, odmietli ste ich komentovať a označili ste ich len za svoju „literárnu činnosť“, čo veci veľmi nepomohlo, nehovoriac o kontexte fungovania polície v minulosti?

Iste, bola to chyba. Nemal som prijať požiadavku premiéra, aby som sa k veci do jej vyriešenia nevyjadroval. Bola to úplne základná chyba, že som s tým hneď na začiatku súhlasil. Nedalo sa tomu vyhnúť, a keď som odchádzal z úradu vlády, povedal som čosi na odľahčenie, čo v danej situácii nepôsobilo odľahčujúco, ale zle. Každý robíme chyby.

To, čo som napísal, som myslel tak, ako to v teórii aj v našej ústavnej praxi je, ale mohol som voliť iné slová, lebo sa to dalo posunúť, čo sa aj nakoniec v neúprosnom politickom boji stalo a posunulo.

Bývalý minister vnútra Vladimír Palko aj niekdajší elitný vyšetrovateľ Jozef Šátek vašu kauzu hodnotia ako intrigu vysokých policajných funkcionárov, ktorej podľahli ako premiér, tak aj prezidentka. Tak to vnímate aj vy?

Sú to skúsení ľudia. S Vladimírom Palkom sme mali viacero názorových sporov, ale pokiaľ ide o fungovanie štátu, myslím, že si rozumieme.

Ako si vysvetľujete to, že sa vás premiér ani prezidentka v tomto spore nezastali?

Sám si kladiem túto otázku. V tejto vláde som mal politickú skúsenosť iba ja. Pán premiér ju nemá. Bol vysokým úradníkom, manažérsky je to tiež schopný človek, aj sme si vo vláde celkom rozumeli. Politicky však nebol schopný túto kauzu správne vyhodnotiť. Pokiaľ ide o pani prezidentku, myslím si, že po oznámení rozhodnutia nekandidovať sa jej politická pozícia oslabila.

Politika je v mnohom o očakávaniach. V momente, keď už nikto neočakáva, že budete kandidovať, je vaša politická sila výrazne nižšia ako ešte dve minúty predtým, ako ste toto rozhodnutie oznámili. Aj som pani prezidentke povedal, že chápem jej oslabené postavenie a obavu z toho, čo by bolo nastalo, keby bolo niekoľko policajných funkcionárov splnilo svoju hrozbu.

Snažil som sa ju ubezpečiť, že sa nestane nič, policajti si ďalej budú plniť svoje úlohy a ja som pripravený poveriť nového policajného prezidenta.

Mali ste už aj kandidáta?

Mal som niekoľko mien a aj pánovi policajnému prezidentovi som povedal, že sa s ním rád na jeho nástupcovi dohodnem.

Aj poviete, koho ste chceli menovať?

Nie, nepoviem, lebo by som tomu človeku uškodil. Ani som s ním o tom nehovoril. Mal som však pripravených niekoľko mien. Vo chvíli, ako by sa bol pán policajný prezident rozhodol rezignovať, bol by som konal a v priebehu niekoľkých hodín by malo Slovensko nového policajného prezidenta.

Ivan Šimko. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keby vám prezidentka a premiér boli dali možnosť túto situáciu vyriešiť, boli by ste to riešili tak, že odvoláte policajného prezidenta?

Nie. Nemal som dôvod meniť policajného prezidenta. Ani táto, ako vy hovoríte, intriga nebola na to dôvodom. Ale keby bol odstúpil, tak by som to bol urobil. Som však presvedčený, že by nebol odstúpil. Bola to hra nervov a pán policajný prezident ich ako bývalý kukláč má pevné.

Ale zaoberal som sa myšlienkou odvolať riaditeľa inšpekčnej služby pána Juhása po tom, ako urobil to, s čím som nesúhlasil. Hoci ma obišiel a urobil to proti mojej vôli, predsa to urobil v rámci svojich kompetencií, preto som to vnímal ako žltú kartu a rozhodol som sa dať mu ešte jednu šancu.

Náš rozhovor nebol nejako kontroverzný. Len som sa mu snažil vysvetliť, že to takto nie je správne ani pre samotnú autoritu a dôveryhodnosť inšpekcie. Tá sa totiž nedá vynútiť, o tom musíte ľudí presvedčiť.

Cítili ste ako konzervatívnejší člen vlády pri svojom konci aj isté politikum či tlak z progresívneho tábora, ktorý sa od začiatku viac zastával policajného prezidenta než vás?

Klamal by som, keby som povedal, že nie. Je pravda, že v našom kresťanskodemokratickom prostredí som bol vždy tak trochu za liberála. Ale pokiaľ ide o moju predstavu fungovania štátu, tá je konzervatívna či skôr tradicionalistická, teda tak ako máme napísanú aj ústavu. Som presvedčený, že ten, kto nesie zodpovednosť, musí mať aj nástroje na to, aby ju mohol naozaj niesť. Ale pani prezidentka vidí spôsob fungovania štátu trochu inak ako ja.

Pomenujte rozdiel v tomto vnímaní medzi vami a prezidentkou.

Niesť zodpovednosť pre mňa znamená využívať svoje zákonné právomoci, aj personálne, teda v prípade potreby vymenovať aj odvolávať, ale aj využívať kontrolné mechanizmy, ktoré má minister k dispozícii. Tieto právomoci slúžia na to, aby sa uskutočňovala reálna kontrola aj polície, či sa deje všetko tak, ako zákon káže, a dodržiavala sa zásada primeranosti. To som povedal aj policajnému prezidentovi v našom prvom rozhovore po svojom nástupe. Preto mi záležalo, aby policajnú inšpekciu, ktorá spadá pod ministra, tvorili nespochybniteľní ľudia.

Jednou z čŕt dnešného progresivizmu je však aj to, že sa snaží dosiahnuť nejaký ušľachtilý účel, ale prostriedky, ako sa k nemu chce dopracovať, už nie sú až také dôležité. No keďže ja vychádzam z tradičnej koncepcie fungovania štátu, pre mňa sú prostriedky sakramentsky dôležité. Práve na nich stojí a padá, či je štát právnym štátom alebo nie je. Kto tu má potom posudzovať ušľachtilosť účelov?

Keď hovoríte o primeranosti a ušľachtilosti účelov, polícia v tejto ére často čelila aj kritike, že sa uchyľuje k okázalým policajným akciám, ale na konci má problém uniesť dôkazné bremeno a obstáť pred súdom. Aj toto ste vnímali ako problém?

Toto je presne vec, ktorú posudzovať nemôžem, pretože ide o živé prípady, do ktorých som nikdy nevstupoval. Ani počas svojej prvej misie na ministerstve vnútra pred 20 rokmi, ani v priebehu týchto niekoľkých týždňov. Je mi až smiešne počúvať, že by som bol azda niečo také robil. Nerobil som to a nechcel by som to robiť, ani keby mi nejaký uletený parlament takú právomoc zákonom dal.

Ctím si rozdelenie kompetencií aj vnútri rezortu, tak ako si myslím, že by si ich mala ctiť aj pani prezidentka a pán premiér. Inak právny štát fungovať nemôže. Neviem si predstaviť ktoréhokoľvek premiéra, ktorého som zažil, a zažil som ich štyroch, že by bol policajný prezident alebo akýkoľvek iný môj podriadený prišiel za nimi riešiť situáciu, ktorá je v mojom rezorte. Boli by s ním vyrazili dvere.

Narážate na osobitné stretnutie premiéra a prezidentky s policajným prezidentom Hamranom?

Áno. Stretávať sa s nimi poza môj chrbát, to sa nerobí. Samo osebe to je istým spôsobom hra s autoritou ministra na danom rezorte, ale podkopáva to celý systém autority v štáte. V ústavnom mechanizme musí mať štát autoritu a toto konanie ho podkopalo, vrátane autority prezidentky a premiéra.

Tvrdíte, že polícia dnes funguje tak, že podkopáva autoritu štátu?

To je už problém, ktorým sa musí zaoberať pán premiér, a želám mu v tom všetko dobré. Ale ja dnes nemám ani v najmenšom chuť posudzovať súčasné fungovanie polície.

Na základe čoho si vás vlastne vybrala pani prezidentka do úradníckej vlády?

Sám neviem. Nijako som sa pred dvomi mesiacmi neusiloval, aby som sa do tejto vlády dostal, a po ponuke som si zobral aj krátky čas na rozmyslenie. Bol som si vedomý, že ísť do vlády bez politického mandátu nie je vôbec veľké terno, ale súhlasil som.

Ivan Šimko. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Po svojom rozpačitom konci spätne nebanujete, že ste zobrali funkciu ministra, ktorá vám znemožnila kandidatúru v predčasných voľbách?

Neľutujem to, pretože je to skúsenosť, ktorú by som inak nezískal. Učíme sa celý život a niektorým veciam sa môžete naučiť len za pochodu. Keby som nemal túto skúsenosť, možno by som stále ostával v tom, ako to fungovalo pred iks rokmi, keď som bol v najvyššej politike, a neuvedomil by som si význam tohto posunu. Neredukujme politiku len na kultúrno-etické problémy. Pre mňa je politicky dôležitým problémom ten, ako má fungovať štát.

Máte skúsenosť z fungovania viacerých vlád. Hoci táto z nich bola najkratšia, ako vnútorne funguje vládnutie Ľudovíta Ódora?

Keď som premiérovi v piatok odovzdával rezort, v priateľskom rozhovore som mu poprial, aby v pokoji dokončili svoju prácu. Manažérsky aj ľudsky je to dobrý premiér, nemá však politickú skúsenosť a rozhľad, ktorý by mal mať. Najmä ako premiér, ktorý musí niekedy čeliť aj nepohode. Toto je problém aj pani prezidentky.

Politika, bohužiaľ, prináša aj „búrky“, počas ktorých treba zachovať chladnú hlavu a uvedomiť si aj politické dôsledky každého kroku. To pán premiér nemal kde získať, preto nie je dobré, keď túto funkciu získa niekto, kto predtým nemal žiadnu politickú skúsenosť. A platí to aj pre rolu prezidenta, ktorý ju potrebuje vo veľmi vyhrotených situáciách, napríklad keď vláda nemá väčšinu v parlamente.

Bolo však nutnosťou nejakým spôsobom vymenovať vládu, ktorá dovedie krajinu k demokratickým voľbám. Som presvedčený, že voľby demokratické budú, priestor na žiadnu manipuláciu tam nevidím, pravidlá sú nastavené dobre.  

Máte stále pozastavené členstvo v KDH?

Už nie. Mal som ho pozastavené len počas výkonu svojej funkcie.

Nemrzelo vás, že sa vás v tomto spore zastal viac Smer a Robert Fico, voči ktorému stojíte na opačnej strane, ako vlastné KDH?

Čo k tomu povedať? To, že sa ma zastal Smer, mi veľmi nepomohlo. Mám dohodnuté stretnutie s pánom Majerským, na ktorom celú vec preberieme.

Doteraz ste sa nestretli?

Nie.

Budete ako člen podporovať KDH v predvolebnej kampani?

Keďže prebieha kampaň, nie som už viazaný sľubom nevyjadrovať sa k politike, preto v kampani chcem vystupovať. Neuchádzam sa o žiadne hlasy, keďže som nemohol byť na kandidátke, takže nemusím vystupovať ani v prospech jednej konkrétnej politickej strany, hoci som dnes členom KDH.

Nie je trochu zvláštne, že ako člen KDH priamo nepodporíte len vlastnú stranu?

Chcem sa rozprávať a byť tak trochu mediátorom medzi viacerými politickými stranami, ktoré sa, bohužiaľ, nedohodli na spoločnom postupe do volieb a majú podobné programové zameranie, aké mám aj ja.

Čo sa dá teraz v kampani ešte mediovať, keď kandidátky sú už odovzdané a ide každý proti sebe?

To je pravda, ale nemusí ísť každý až do konca a nie všetko sa končí voľbami.

Takže budete rokovať povedzme s Dzurindovými Modrými, aby sa vzdali v prospech KDH?

Nechcem predbiehať, ale zaujíma ma dlhodobý rozmer, ktorý presahuje hranice septembrových parlamentných volieb.

V statuse pred pár dňami ste aj na základe svojej poslednej skúsenosti pôsobenia v úradníckej vláde napísali, že konzervatívci a liberáli sa na seba už asi nevedia spoľahnúť.

V otázke, ako má fungovať štát, si konzervatívci s liberálmi pomerne dobre rozumeli. Ale teraz tu vzniká progresivizmus, čosi nové, čo nemá jasnú koncepciu. Kým rozdiely medzi konzervatívnym a liberálnym videním vždy existovali, ale neboli neprekonateľné a aj na Slovensku dokázali spolupracovať, progresívna predstava, ako dosiahnuť svoj ušľachtilý účel, sa podobá aktivistickej politike. A tu vzniká problém.

To môže byť téma aj po voľbách, napríklad pri koaličnej spolupráci KDH s PS. Vnímate vládnutie konzervatívcov s progresívcami problematicky?

Nikdy nehovorím nikdy. Je to zložitejšie, než bolo vládnutie KDH s SDKÚ či s Demokratickou úniou. Boli to štandardné liberálne politické strany, pri ktorých nebolo pochýb, že tradičný ústavný systém je základom fungovania štátu.