Po jednodňovej občianskej vojne v Rusku Pre Ukrajinu to bolo dobré, ale príliš krátke a slabé

Činovníci, dôs­toj­ní­ci a Telegram-blogeri chvíľu váhali, či sa oplatí verejne drukovať jednej z dvoch strán konfliktu, no po odchode tvrdého jadra povstalcov do bieloruského exilu panuje už len jeden naratív.

Naozaj to bol pokus o prevrat, ktorý sa však podarilo bleskovo od­vrátiť, lebo celá armáda, celý národ a celé Rusko stalo neochvej­ne za pre­zi­den­tom.

Ako najsilnejší dôkaz tejto novej národnej jednoty slúžia snímky z najjužnejšieho ruského veľ­komesta, z exotického kau­kaz­ského Derbenta. Putin totiž po potlačenom prevrate paradoxne navštívil práve tento zabudnutý 5000-ročný Derbent.

Keď tam na nočnom námestí roz­radostený zbadal prevažne ženský dav, nevedel odolať a vošiel medzi da­gestanské ženy.

Jednému dievčatku dal dokonca božtek. Odvtedy je z Fatimy Ta­gi­ro­vej hrdinka propagandy, chce sa s Putinom v tomto živote ešte stretnúť, lebo bola „šialene šťastná“ a „je to veľmi úprimný a dobrý člo­vek“.

Mediálna sféra sa zomkla, nateraz vládne poriadok.Zdieľať

Nedáva síce zmysel, že by sa paranoik, ktorý sa bojí ko­rony ako čert kríža, odrazu vrhol do davu neznámych ľudí, a to prá­ve v regióne, v kto­rom donedávna zúrila ne­pre­hľad­ná te­ro­ristická ob­či­anska vojna, no keďže sa nedalo počuť nič, čo milovaný prezident v tejto scéne ­po­ve­dal, mohol tam ľahko účinkovať aj dvojník.

(V iných scénach, keď napríklad sám šoféroval po nočnom Mariupoli, ne­dos­tal Putin vlastný mikrofón, takže jeho hlas sa strácal v hlu­ku a mohol byť ľahšie manipulovaný.)

Zaujímavé na víťazoslávnej derbentskej vizite je, že kým si pred 24. jú­nom aj niektoré nacionalistické Telegram-kanály dovolili špe­kulovať o Putinových dvojníkoch, teraz boli pekne ticho.

Mediálna sféra sa zomkla, nateraz vládne poriadok, takzvaná „in­for­mač­ná hygie­na“.

Srdečné vítanie Putina blízko azerbajdžanských hraníc sa podobalo na sním­ky iné­ho ak­té­ra jednodňovej občianskej vojny, majiteľa súk­rom­nej vojenskej spoločnosti Vag­ner Jev­ge­nija Pri­go­žina: približne rov­nako veľ­ký, ale prevažne mužský dav tlieskal v Rostove na Done pu­čistom z radov vagnerovcov.

A samotný Prigožin, keď večer už odpískal svoj ozbrojený pochod na Mos­kvu, odišiel z Rostova usmiaty, s víťazne zovretou päsťou.

Dal síce zostreliť šesť vzácnych heli­kop­tér a jed­no vzác­ne lie­tadlo regulárnej ruskej armády spolu s osadenstvom, ale dostal prísľub od Putina, že nikto za túto velezradu nebude potrestaný.

Sú tu teda sami víťazi? Nie, zostávajú iba oslabení aktéri.

A tí mie­nia po­kračovať v tomto absurdnom di­vad­le, že sa už o tom ani ne­dajú písať seriózne komentáre.

Vodca v 24. roku svojho vládnutia zanechal pritom citeľne rozpačitý do­jem.Zdieľať

Ak si želáme rýchle víťazstvo podlo prepadnutej Ukrajiny a rýchle na­stolenie čo najspravodlivejšieho mieru, je, samozrejme, vítaným ja­vom, keď mučitelia Ukrajiny strieľajú doma v Rusku po sebe.

Vynára sa však otázka: pomohla jednodňová občianska vojna Ukrajine hmatateľným spôsobom?

Alebo zbabral to Prigožin z ukrajinskej perspektívy tým, že si vybral na prevrat ten najnevhodnejší moment – mo­ment, keď sa ruská obrana na okupovanej Ukrajine relatívne dobre drží? Nemohol to ťahať dlhšie?

Prevratu predchádzali dve emblematické vystúpenia Putina a Pri­go­ži­na. Mali spoločné to, že sa v nich zmiešalo odhalenie veľkej pravdy s ab­surd­ným klamstvom.

(V tomto sa ten režim už ne­zmení. Počas vojny sme zažili prek­va­pu­jú­ce záchvaty pravdovravnosti aj od propagandistov, teraz však je „sakrálny prezident“ zabetónovaný v sa­k­rál­nej lži.)

Prvé z tých dvoch vystúpení bolo natočené pred pár týždňami. Pu­tin pri­jal prvýkrát „voenkorov“, vybratých vojnových spra­vo­daj­cov a pro­pagandistov ruskej invázie na Ukrajine. Prvýkrát ve­rejne podrobne preberal chod vojny.

Vodca v 24. roku svojho vládnutia zanechal pritom citeľne rozpačitý do­jem: ani na pochopiteľnú otáz­ku, či netreba predsa len zabrať hlav­né mes­to ne­pria­teľskej krajiny Kyjev, odmietol vrchný veliteľ od­po­ve­dať. O konkrétnych cie­ľoch „špeciálnej operácie“ nepovedal nič.

V tomto vajataní sa odkryla veľká pravda: sám nevie alebo nevie po­vedať, čo môže na Uk­rajine ešte chcieť.

Putin pôsobil medzi rozčarovanými vojnychtivými voenkormi ako starý táraj, ktorý už musí vy­na­lo­žiť veľké úsilie, aby správne predniesol pripravené lži. Napríklad keď tvrdil, že Ukrajina stratila v rámci svojej protiofenzívy už približne toľ­ko západných tankov, ako od Západu dostala.

Pre Ukrajinu je však zlé to, že sa Rusi reálne zľakli. Zdieľať

Pu­tin je starý, nechce nič zmeniť, nechce si už zvyknúť na no­vých ľudí vo svojom okolí. Zmieri sa so všelijakou potupou, len aby ne­musel niečo zmeniť.

Teraz bude nútený aspoň predstierať nejaké čistky, aj tak si opäť nechá čas, prešiel už takmer týždeň a stále nič.

Skončí sa to prav­depodobne tak, že vymení nejakého skorumpovaného babráka s ne­hnu­teľnosťami a deťmi na Západe za iného skorumpovaného babráka s nehnu­teľnosťami a deťmi na Západe. Musí to byť človek, ktorého dlho poz­ná.

Pre Ukrajinu je to dobré. Kým to Putin riadi, majú Ukrajinci záruku, že velenie invázneho vojska bude nekompetentné.

Pre Ukrajinu je však zlé to, že sa Rusi reálne zľakli. Predtým iba akademicky de­batovali o hroziacej ruskej „smute“, ale v sobotu vi­deli občiansku vojnu v priamom prenose.

Nasledovať bude prirodzená reakcia – na určité obdobie sa zomknú za Pu­ti­na, aj keď ten je v agó­nii.

Druhé video zverejnil Prigožin v deň pred svojím „pochodom spra­vod­li­vosti“. V jednej chvíli tam zbúral celý štátny naratív o tom, že Rusko muselo 24. februára 2022 pre akútnu ukrajinskú hroz­bu začať „preventívnu voj­nu“.

Prigožin povedal: „My sme strieľali po nich, oni strieľali po nás a tak to išlo celých osem rokov, niekedy me­nej, inokedy viac. Pred 24. februárom sa nič výnimočné nedialo, ten príbeh o agresívnej Ukrajine, ktorá išla už-už zaútočiť aj s celým NATO, ktorým armáda oklamala pre­zidenta, to bola obyčajná báchorka.“

Ešte priznal aj to, že vojne sa dalo predísť rokovaniami s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským a že ofi­ciál­ne ciele invázie ako denacifikácia a demilitarizácia nedávajú zmy­sel.  

Prigožin je presný opak starnúceho Putina, on chce každú chvíľu niečo zmeniť.Zdieľať

Bol to vzácny moment.

Samozrejme, ako to s ním už býva, vyslovil Prigožin túto kľúčovú historickú pravdu iba preto, aby na nej po­sta­vil monštruóznu budovu lží: vojnu proti Ukrajine podľa neho vymysleli mi­nister obrany Šojgu, ktorý sa chcel stať dvojitým mar­ša­lom, a oli­garchovia, ktorí chceli vyrabovať nielen Donbas, ale celú Uk­ra­jinu.

To už len odôvodnil svoje ťaženie proti Šojguovi, z objektívneho hľa­diska to bol nezmysel. Trápny nešťastník Šojgu nikdy nebol taký ini­cia­tívny, aby začal vojnu.

Prigožin je presný opak starnúceho Putina, on chce každú chvíľu niečo zmeniť, je vždy ochotný hrať vabank.

Poháňajú ho tie naj­niž­šie pudy, už ako tínedžer si odsedel dlhý trest v sovietskej base, lebo robil okrem iného pasáka ne­plno­le­tých dievčat, a vo veku 62 ro­kov uskutočnil takú revolúciu, že vďaka ne­mu sa dostalo 32-tisíc vrahov, násilníkov a iných ťažkých zlo­čincov na slobodu.

Podľa jednej fámy sa nachádza momentálne v hotelovej izbe bez ok­na, z kto­ré­ho – keďže zákony fyziky v Rusku a Bielorusku ne­pla­tia vždy – môže aj tak každú chvíľu vypadnúť.

S Prigožinom a jeho vagnerovcami môže byť všeličo. Možno ich hostiteľ Lukašenko, ktorý má s nimi nevybavené úcty, vytlačí čoskoro. Mož­no naozaj príde 8-tisíc z nich do bieloruského exilu, naberú tam silu a neskôr podniknú bolestivé útoky na severnú Uk­ra­jinu. A možno postupne vypadnú do Afriky, kde sa vždy cítili naj­lepšie.

Nieže iba ja to neviem. Som presvedčený, že ani samotní aktéri to eš­te nevedia. Zle pripravený prevrat ukázal, že Prigožin nie je člo­vekom systematického plánovania.

Pre Ukrajincov to vyzerá tak, že sú konfrontovaní s úplne nevypočítateľným súkromným ruským vojskom na severe a s regulárnou rus­kou ar­má­dou na východe a juhu.

Putinov režim je oslabený. Nie je posilnený ako Erdoğanov režim v Tu­recku, kto­rý po údajnom štátnom prevrate prenasledoval bývalých spojencov z hnu­tia gülenovcov po celom sve­te.

Veľmi by som chcel vedieť, čo si o jednodňovej občianskej vojne mys­lí obyčajný rus­ký vojak. Zdieľať

Putin, naopak, sľúbil vagnerovcom, že žiadneho z nich nebude brať na zodpovednosť.

Sú dokonca správy o tom, že ná­bo­ro­vé centrá „PMC Vagner“ na území Ruskej federácie stále fungujú.

(Ináč, kto by ešte pred týždňom tipoval, že na tomto svete môže exis­tovať krajina, v ktorej krvaví pučisti požívajú široký spo­lo­čens­ký reš­pekt?) 

Z vojenského hľadiska to pre Ukrajinu znamená, že nepriateľ bol sí­ce na krátky čas oslabený, ale nedá sa ešte povedať, či to pla­tí aj dlhodobo. Vychádzam z toho, že dôjde v nasledujúcich týždňoch k istej konsolidácii.

Veľmi by som chcel vedieť, čo si o jednodňovej občianskej vojne mys­lí obyčajný rus­ký vojak. Možno práve vojak z Derbenta, možno ne­jaký starší bratra­nec hviezdneho dievčatka Fatimy, veď na Uk­ra­ji­ne je nasadených nadproporčne veľa Dagestancov.

Ak mám hádať, tak si viem predstaviť, že Fatimkin bratranec má Putina možno naozaj rád. A že urobí napriek idiotom vo ve­le­ní všetko, aby sa ruská línia obrany na Ukrajine držala.

Osobne stále verím, že Ukrajincom sa niekedy niekde podarí pre­lo­miť „líniu Surovikina“.

Lebo ak nie, tak nehrozí ani zmrazený konflikt, ale večná re­gio­nál­na vojna nižšej intenzity, v ktorej aj Ukrajinci, aj Rusi budú nezmyselne krvácať.

A v ktorej oslabený Putin môže ešte dlho hibernovať.