Najúspešnejší politik VPN

Najúspešnejší politik VPN

31. júl 1999, výstup na Ďumbier.

František Mikloško je jedným z kľúčových aktérov posledných 30 rokov, knižný rozhovor Jána Štrassera vysvetľuje prečo.

Je to dlhá, takmer 300-stranová kniha. Právom. Ak si odmyslíme úvodné kapitoly o Mikloškovej rodine a detstve a záverečné kapitoly, ktoré sú venované súkromiu, František Mikloško je verejne činný od polovice 80. rokov dodnes. Je len pár mien ľudí, ktorí boli verejne aktívni tak dlho a intenzívne ako František Mikloško, prezidentov a premiérov nevynímajúc. Pod verejnou činnosťou nemyslím účasť, ale vplyv, často veľmi zásadný vplyv na dianie v spoločnosti. Aktívny bol dlho predtým, ale jeho definitívny vstup do verejnej sféry sa odohral v marci 1988 zorganizovaním Sviečkovej demonštrácie. Nebola to len najväčšia politická demonštrácia proti komunizmu v Československu, bola to osobnostná a zároveň politická emancipácia Františka Mikloška od jeho učiteľov, Vladimíra Jukla a Jána Chryzostoma Korca.  A moment, keď sa Mikloško – človek z tajnej Cirkvi – spojí s politickým disidentom Jánom Čarnogurským, z čoho napokon vznikne spojenectvo, ktoré bude charakterizovať najdôležitejšiu časť Mikloškovho pôsobenia v politike.

Mikloško bol, samozrejme, aktívny už pri púti na Velehrad v roku 1985, potom pri ďalších púťach, sprevádzal tajného biskupa Korca a zabezpečoval kontakt s českým kardinálom Tomáškom, podieľal sa na organizovaní malých spoločenstiev tajnej Cirkvi, ale Sviečková demonštrácia je krok iným smerom. Už to nie je iba o viere a Bohu, už nejde len o náboženskú slobodu, ale najmä o politiku. To bola hranica, ktorú Korec, Jukl a v podstate ani Krčméry nechceli prekročiť. Určite nie do roku 1989.

27. jún 1990, Bratislavský hrad: Vladimír Mečiar skladá ústavou predpísaný sľub do rúk predsedu parlamentu Františka Mikloška.

Na Mikloškovom verejnom angažovaní je pozoruhodných niekoľko vecí, poukážem na dve z nich, ktoré vytŕčajú nad iné a pôsobia doslova paradoxne, patria však k identite Františka Mikloška.

Tým prvým je jeho vstup do politiky. Hoci máme Františka Mikloška historicky spätého s Jánom Čarnogurským a Vladimírom Palkom, a teda s KDH, do politiky vstúpil ako kandidát VPN.

Ján Štrasser mu kladie otázku, prečo to tak bolo, František odpovedá chronológiou tých dní, ale myslím, že táto vec stále zostáva nedopovedaná. Najmä preto, že Čarnogurský začal KDH zakladať už v novembri 1989, teda predtým než o vzniku strany uvažovalo VPN. Prečo Mikloško nešiel do hnutia, ku ktorému sa prirodzene hlásil Silvester Krčméry, ktoré stavalo na dedičstve tajnej Cirkvi, čím mu bolo VPN bližšie?

Mikloško na to odpovedá: „V tom čase som nemal predstavu, že chcem byť v politike. A ako som už povedal, prostredie VPN mi bolo ľudsky veľmi blízke. Bol som vyznavačom Havlovej nepolitickej politiky“.

Je to paradox, už preto, že Mikloškovo správanie v politike bolo dosť odlišné. A to od začiatku. Odpoveď sa asi skrýva vo Františkovej duši, v jeho kultúrnej identite, v tom, čo našiel v prostredí bratislavských intelektuálov. A tiež v tom, v čom bol pre toto prostredie zaujímavý on.

Mikloškova „kariéra“ vo VPN by si zaslúžila väčšiu pozornosť už preto, že zviedol zápas za to, aby VPN akceptovalo Jána Čarnogurského po jeho prepustení z väzenia (vedenie VPN bolo pôvodne proti, najviac údajne Ján Budaj), a fakt, že Čarnogurský išiel napokon do federálnej vlády s mandátom VPN, bola zásluha Františka Mikloška. Bližšiu pozornosť by si zaslúžili aj ďalšie otázky, napríklad analýza toho, prečo sa VPN nestala rovnocennejším partnerom Václava Havla a Občanského fóra, kto stál za ideologicky agresívnym vymedzením VPN proti KDH pred prvými parlamentnými voľbami („čierna totalita“), čo tiež muselo Mikloškovi prekážať, a podobne.

28. jún 1990, Vladimír Mečiar, Kamil Procházka a František Mikloško.

Vráťme sa však k Mikloškovi. Kto pozná jeho samizdatovú tvorbu, vie, že Mikloško bol v mladosti národnejšie (azda by sa dalo povedať nacionálnejšie) založený, ako to bolo neskôr. Cítiť to z niektorých jeho názorov aj textov a najmä, patrí to k príbehu tajnej Cirkvi na Slovensku, čoho dôkazom je nielen tajný biskup Korec, ale aj kňaz Anton Srholec a ďalší.

Mikloško sa, na rozdiel od iných, vyvíjal a dozrel – dalo by sa povedať – na u nás hlavného predstaviteľa katolicizmu, ktorý je prirodzene protinacionalistický a univerzalistický.  Hneď po vstupe do politiky Mikloško realizuje program vyrovnávania sa s menšinami, vyrovnanie sa s krivdami minulosti je pre neho veľká politická téma, ospravedlnenie alebo naopak prihlásenie sa k spoločným uhorským dejinám je znakom, že sa cíti rovnocenne, bez komplexu. Nepodarí sa to iba s Maďarmi, a to napriek tomu, že bol ochotný urobiť gestá a kroky, ktoré by azda nikto iný neurobil. Bolo by zaujímavé o tom počuť viac, ako to hodnotí, a či táto skúsenosť prípadne zmenila jeho pohľad na Maďarov.

21. november 1991, posledná rozlúčka s Gustávom Husákom v bratislavskom krematóriu.

V každom prípade, Mikloška možno s odstupom času nazvať najúspešnejším politikom VPN. Milan Kňažko či Ján Budaj, ktorí hrali v novembri 1989 dôležitejšiu rolu, začali veľmi rýchlo robiť osudné politické chyby a ich následný vývoj, eufemicky povedané, bol viac než kľukatý. Ján Langoš, Peter Zajac či Martin Bútora, ktorí mali v Novembri iný typ vplyvu, sú v politike síce tiež prítomní, ale na rozdiel od Mikloška sa skôr objavujú a strácajú, zatiaľ čo Mikloškova prítomnosť bola stála a dlhodobá. Rovnako nemožno s Mikloškom porovnávať politikov ako Huba, Porubjak, Tatár či Ondruš, ktorí síce tiež zohrali svoju rolu, ale v politike boli veľmi krátko. A už vôbec nie bývalých komunistov z VPN.

Ak niekto znesie isté porovnanie s Mikloškom, je to iný politik VPN – Vladimír Mečiar. Ten mal, samozrejme, na slovenskú politiku podstatne väčší vplyv, ale Mečiarova politika bola jednak popretím ideálov Novembra 1989 a hovoriť o nej ako o úspechu dosť dobre nemožno. Už pre masívnu kriminalizáciu verejného života, politickú izoláciu Slovenska a fakticky preto, že Mečiar sa stal tvárou slovenského postkomunizmu. Vo východnej Európe nenájdeme obdobu, že by sa symbolom postkomunizmu stal niekto, kto stál na revolučnej tribúne a bol premiérom za revolučné hnutie. Mečiar je v tom unikát.

Napokon spory s Mečiarom zohrávajú v knihe rozsiahly priestor. Mikloško so Štrasserom rekapitulujú desiatky udalostí a rozhodnutí tej doby, v absolútnej väčšine známych a už opísaných. Ak má kniha nejakú slabú stránku, je to práve trochu zdĺhavý rozhovor o veciach, ktoré sú dostatočne známe a verejne dostupné.
 

16. november 2001, František Mikloško s Vladimírom Juklom počas prezentácie Čiernej knihy komunizmu.

Táto politická otvorenosť Františka Mikloška, že bol mužom VPN a neskôr KDH, má viacero podôb, okrem iného v tom, že menuje troch politicky najbližších ľudí, sú nimi Ján Čarnogurský, Vladimír Palko a Peter Zajac. Nebol by to však Mikloško, aby k tomu nepatril aj kardinál Korec, ktorého vplyv – ako povedal na prezentácii knihy – bol na neho po rodičoch najväčší.

Mikloško nosí v sebe prirodzenú črtu spájať – či skôr prepájať – rôzne prostredia. Ale ani to nie je bez hrán. Napríklad Iveta Radičová bola pre neho političkou „z iného sveta“, ktorú nemohol podporiť pred druhým kolom prezidentských volieb, za čím si v knihe stojí. Paradoxné na tom je, že Peter Zajac, ktorý stojí politicky vedľa Ivety Radičovej, je už pre Mikloška blízky partner. Aj to je jeho osobitosť. Napokon, hoci sa venoval veľa matematike, k jeho osobnosti patrí rovnako mystika.

Druhá zásadná črta Mikloškovho verejného angažovania je jeho pristupovanie ku konfliktu. Netvrdím, že Mikloško má konfliktnú alebo konfrontačnú povahu, to nie. Konflikt tu vystupuje inak, nedá sa úplne povedať, že by k nemu pristupoval neosobne (kauza Bezák), ale  ten vzťah je podstatne hlbší a vážnejší. Konflikt plní primárne inú rolu, nejde v ňom o hádku, ale o spor.

3. február 2010, František Mikloško s Vladimírom Palkom a Pavlom Minárikom počas schôdze parlamentu.

Keď čítame o tom, ako dokázal vstúpiť do verejného sporu s komunistami, Mečiarom, nacionalistami, Dzurindom, ale aj s Radičovou či hierarchiou slovenskej Cirkvi, svedčí to o niečom inom ako o prvoplánovej konfliktnosti. Mikloško chápe verejný priestor ako miesto, kde sa odohráva prirodzený spor, zrážka ideí a vízií, nenormálne je pre neho uhýbať alebo mlčať, nie sa angažovať za to, čo človek považuje za správne. Napokon, dôkazom toho, že nie je človek zášte, je aj postoj k ľuďom z druhého brehu – k Husákovi, ktorému dokázal prejaviť úctu na jeho pohrebe, ale aj k Budajovi, ktorého pohľad na VPN a zásadné politické spory bol iný, alebo k Dzurindovi a ďalším.

Mikloško vníma konflikt pozitívne, užitočne, spoločensky prospešne. Takmer by sa dalo povedať evolučne, ako predpoklad každého vývoja. Škoda, že Ján Štrasser v niektorých momentoch Mikloška nedonútil načrieť hlbšie, aby sme sa dozvedeli viac. Príkladom je moment, keď Mikloško povedal Čarnogurskému, aby viac nekandidoval na predsedu KDH. Tým sa de facto skončila jeho kariéra a začalo sa Hrušovského obdobie v KDH. O tejto kapitole sa doteraz verejne nehovorilo, Mikloško téme venuje jednu obsiahlu odpoveď, Štrasser sa, žiaľ, nepýta viac.

10. december 2011, František Mikloško s Petrom Zajacom na verejnom zhromaždení pri príležitosti dňa ľudských práv.

Pritom zaujímavý je nielen tento „tichý spor“ medzi Mikloškom a Čarnogurským, ktorého v celej knihe Mikloško opisuje s obdivom ako zásadného politika s pevným charakterom, ale aj ďalší spor, ku ktorému došlo a ktorý kniha obchádza. Je to spor s Pavlom Hrušovským, ktorému Mikloško pomohol k vrcholu jeho kariéry, ale ktorý napokon svojou politikou spôsobil, že Mikloško bol z KDH vytlačený. Pritom František Mikloško bol dlho de facto „ideológom“ Pavla Hrušovského, viac než len autorom jeho historického prejavu.  Aj tento osudový spor, ktorý napokon v dôsledkoch viedol k úpadku KDH, by si zaslúžil pár otázok a odpovedí. Zaujímavé by bolo vedieť, kedy sa zlomil ich vzťah alebo sa aspoň začal meniť. Najmä preto, že mal také závažné dôsledky.

Ak by som mal nejako charakterizovať knižný rozhovor Jána Štrassera s Františkom Mikloškom, myslím si, že ide o knihu, ktorá raz bude slúžiť ako solídny úvod do diania, ktoré sa na Slovensku odohrávalo najmä v rokoch 1988 – 1998. K tomuto príbehu patrí dianie pred rokom 1989, najmä veľký príbeh tajnej Cirkvi, príbeh VPN, ktoré bolo plné vnútorných rozporov a konfliktov, a napokon príbeh KDH, ktoré sa stalo najdôležitejšou stranou v tom čase, zviedlo hlavný zápas s postkomunizmom, čo, samozrejme, neznamená, že sa nevyhlo svojim vlastným problémom.

23. máj 2013, František Mikloško s Jánom Čarnogurským počas jeho kampane na prezidentský úrad.

Žiaľ, z knihy sa nedozvieme veľa nových informácií ani nových interpretácií, kniha je zato poctivo chronologická a faktografická. Ján Štrasser zbytočne často preberal pohľad iných komentátorov či intelektuálov na dianie, najčastejšie cituje Petra Zajaca, čo spôsobilo, že sa nedokázal hlbšie ponoriť do polemiky alebo viesť s Mikloškom diskusiu rovnocennejšie. Niektoré témy mu boli objektívne vzdialené (tajná Cirkev, Kolakovič, Pacem in Terris), takže kládol už viackrát zodpovedané otázky, v bioetických a ideologických témach mali otázky podobu klišé, v niektorých profilových témach chýbal väčší zmysel pre historické nuansy (napríklad prečo niektorí Slováci vedome odmietli podpísať Chartu 77).

Kniha však určite stojí za prečítanie. Pre ľudí, ktorí vnímali Františka Mikloška skôr okrajovo, tam bude mnoho nových informácií a kontextov, ktoré ukazujú Mikloškovo zaujatie verejným životom a spoločnosťou. Bohatosť Mikloškovho verejného pôsobenia, ale aj rozmýšľania totiž vyplýva už z toho, že František sa s rovnakou vášňou a záujmom angažuje tak v náboženskom a cirkevnom dianí, ako v politike a sekulárnej spoločnosti. Nielenže v týchto oblastiach nerobí rozdiel, nerozdeľuje ich, naopak, vychádza mu všade spoločný menovateľ – a tým je kultúra.  Ak by som to mal nejako nazvať, je to autentický katolícky pohľad na svet.

Mať takého človeka činného vo verejnej sfére je pre krajinu veľký dar.

Obálka knižného rozhovoru Jána Štrassera s Františkom Mikloškom.

Foto: TASR, slovart

 

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo