Pred 15 rokmi odišiel z KDH, teraz chce pomôcť, aby sa kresťanskí demokrati po rokoch opäť vrátili do parlamentu. 

František Mikloško v rozhovore pre Postoj vysvetľuje, prečo sa vracia do vysokej politiky a prečo si myslí, že konzervatívni politici dnes stoja pred ešte komplikovanejšou výzvou než jeho generácia spred 30 rokov, ktorá čelila mečiarizmu.

Mikloško by podľa vlastných slov nekandidoval za KDH, ak by sa kresťanskí demokrati dohodli na volebnej koalícii s Demokratmi. Aj skúsenosť SDKÚ podľa neho ukazuje, že čím viac spolupracujú kresťania s liberálmi v jednej strane, tým viac prehrávajú. 
 

Zo súkromných rozhovorov v posledných mesiacoch sme mali pocit, že aj napriek záujmu zo strany KDH nebudete kandidovať do parlamentu. Prečo ste zmenili názor?

V poslednom roku som od predsedu Milana Majerského dostal asi trikrát ponuku, ktorá zaznela v bežnom rozhovore. Nepamätám si, že by som to rezolútne odmietol. No keď mi nedávno pán Majerský oznámil, že zasadalo rozšírené predsedníctvo KDH s tým, že svoju ponuku mi má predložiť oficiálne, tak som povedal, že ju prijímam. Bral som to ako ponuku, ktorá ma zaväzuje pomôcť KDH.

Neboli ste vnútorne nastavený tak, že do politiky sa už nevrátite?

Rátal som aj s alternatívou, že dostanem záväznú ponuku. Predstavil som si dva postoje: že to buď odmietnem, alebo prijmem. A keď som si v sebe premietal to odmietnutie, cítil som, že by som neurobil dobre. Bol som teda skôr nastavený, že ak takáto ponuka príde, prijmem ju. Minimálne posledné týždne som to tak cítil.

Prečo?

Sme v historickom momente, keď sa rozhoduje o dosť vážnych veciach. Jednak som presvedčený, že KDH by sa malo dostať do parlamentu, a ak svojou účasťou tomu pomôžem, budem len rád.

Ale je tu ešte jeden moment: do KDH som vstúpil na jar 1992 a vo voľbách, ktoré nasledovali o dva-tri mesiace, sme mali už len 8,9 percenta. Bolo to v atmosfére mečiarizmu a nacionalizmu, pamätám si, ako mi vtedy Korec povedal: Ferko, pamätaj si, vás volili len tí najvernejší z najvernejších.

Áno, bola to spomienka na disident, keď sme ja a Ján Čarnogurský stelesňovali niečo, k čomu sa títo ľudia hlásili. Mali sme silnú komunálnu úroveň, ale nemali sme silnejšie politické zázemie. Ale v tom zápase, v ktorom potom KDH vystupovalo ako líder boja proti mečiarizmu, vyrástli veľké osobnosti KDH. Teda tie najväčšie osobnosti konzervatívnych politikov, ktorých sme v novodobej histórii mali – Vladimír Palko, Mikuláš Dzurinda, Daniel Lipšic, Pavol Hrušovský, Ján Figeľ, Ivan Šimko, Pavol Minárik a ďalší.

Bolo tam desať ľudí, ktorí boli schopní zaujať najvyššie posty v štáte a čas ukázal, že ich vykonávali v zásade dobre. Práve v tom zápase vyrástla prvá generácia veľkých politikov. No a v tom vidím paralelu s dneškom, pretože bude treba zápasiť na rôznych poliach, čo môže vygenerovať opäť zaujímavú generáciu politikov.

Vidíte v dnešnom KDH tých budúcich Palkov, Dzurindov, Lipšicov?

Ani vtedy sme ich veľmi nevideli. Tí ľudia len prichádzali, my sme ich vysielali do zahraničia, Dzurinda, Figeľ, Palacka boli na Georgetownskej univerzite, mali tam štipendium, naučili sa po anglicky.

Zápas, ktorý pred nami stojí, bude zápasom jednak s korupčnými stranami, ale zároveň to bude aj zápas, keď sa KDH, ktoré sa hlási k národnému pilieru, musí vyprofilovať ako národné a zároveň európske. Na jednej strane sa nedať strhnúť k nacionalistickým a extrémistickým stranám, a súčasne tu bude zápas s progresivistickými tlakmi, ktoré budú prichádzať.

V tomto zmysle to je pre rast integrálnych osobností ešte väčšia výzva ako vtedy, keď bol tým nepriateľom mečiarizmus. Vidím teda veľkú príležitosť, verím tejto príležitosti a rád by som tomu pomohol.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Z vysokej politiky ste odišli v roku 2010. Boli ste teda 13 rokov mimo, v čom sa politika zmenila?

Mali sme ideály, keďže sme vyrástli v hodnotovom zápase, potom tu bol cieľ vstúpiť do Európskej únie a NATO. Tieto ideály sa stratili, mali sme tu čas pragmatikov, súčasne sa politika veľmi zvulgarizovala. Najväčšia chyba, ktorej sa dopustila aj posledná vláda, boli tie ustavičné hádky, vulgarizmus, ľudia boli z toho veľmi znechutení. Ak by som sa dostal do parlamentu, sám neviem, či do takéhoto prostredia zapadnem, ale treba začať s budovaním nového začiatku.

Novým ideálom je Slovensko slovenské aj európske. To svoje si máme zachovať, súčasné Slovensko viackrát v dejinách zachránilo, ak sa dokázalo presiahnuť a otvoriť iným vplyvom, sami si nie sme sebestační.

Čo by mali byť hlavné zápasy konzervatívcov?

V prvom rade prinášať konkrétne riešenia konkrétnych problémov na základe svojho videnia sveta. Nemá to byť len ideový zápas v zmysle kultúrno-etických tém, tie majú byť samozrejmou výbavou, o čom v prípade KDH nikto nepochybuje. Ale máme toľko problémov – krachujúce zdravotníctvo, eurofondy, školské reformy, sociálne otázky, kde KDH musí prichádzať s riešením konkrétnych problémov.

Iste, budú prichádzať progresivistické tlaky, tu musí byť KDH jasne ukotvené, každý má vedieť, kde sú jeho hranice. Ale neznamená to byť zaseknutý v kŕči, musíme vedieť komunikovať so svetom, ktorý je vo veľkej miere sekulárny.

Je tu veľká skupina ľudí, ktorá je zneistená globalizáciou, úpadkom tradičných a silou nadnárodných inštitúcií. Z tejto nespokojnosti vie u nás ťažiť Smer, Republika, Hlas, nemala by to byť cieľová skupina aj pre KDH?

V Novembri 89 sme zažili šok, keď sme zrazu stratili nepriateľa, ktorý nás 40 rokov zjednocoval a dával nám zmysel. Mať nepriateľa je ťažké, nemať ho je ešte ťažšie, lebo musíme slobodu naplniť niečím, čo dáva zmysel.

Nevedeli sme to zvládnuť, najskôr to boli Maďari, proti ktorým sme vytasili jazykový zákon, potom sme boli proti Čechom s heslom „vládnime si sami“ a dnes, keď nevieme zmysel naplniť pozitívnym programom, je to Brusel, Amerika a neviem čo všetko. Na tomto parazitujú strany, ktoré žijú len z vízie nepriateľa. KDH by malo prinášať program, ako žiť zodpovedne v slobode. To znamená vedieť si uctiť protivníka a súčasne stáť pevne na svojich názoroch. Najväčším prejavom zrelosti človeka je, keď je sám sebou a nechce druhého ničiť a pretvárať na svoj obraz.

KDH bude viesť najväčší súboj o voliča s OĽaNO a jeho partnermi. Nech je Matovič, aký chce, faktom je, že sa vie chytiť témy doby, predtým to bola korupcia, teraz oveľa cielenejšie oslovuje konzervatívnych voličov s témami ako gender ideológia. A súčasne počas svojho chaotického vládnutia dodal aj konkrétne výsledky v podobe takzvanej rodinnej revolúcie. Nebude KDH pri tomto súperovi pôsobiť nudne a mdlo?

OĽaNO na čele s Matovičom bude určite radikálne otvárať niektoré témy a pomenúvať ich. Toto robí Igor Matovič v celej svojej doterajšej politickej kariére, ale dotiahol to do situácie, že prakticky nemá koaličný potenciál. Ak dnes prichádzajú alarmujúce odkazy z ministerstva financií o veľmi zlom stave verejných financií, aj to ide na vrub bývalého premiéra a ministra financií.

KDH musí v kampani pokojne argumentovať, aby si ľudia premysleli, komu dajú svoj hlas.

V posledných týždňoch čelilo KDH istému tlaku, aby sa dohodlo na spolupráci s Hegerovou stranou Demokrati. KDH to napokon pomerne rezolútne odmietlo, bola to chyba alebo správny krok?

Myslím si, že to je dobrý krok. Tu má už takmer každá strana svojho kresťana, niekoho, kto sa pred voľbami oháňa krstným alebo birmovným listom. Len si treba položiť otázku, ako možno kresťanskú politiku budovať.

„KDH si v tomto svete musí nájsť svoju tvár. Tak aby bolo kresťanskou a zároveň európskou stranou. To je pekná výzva.“ Zdieľať

Pamätám si, ako sme boli kedysi s Jánom Čarnogurským a Silvestrom Krčmérym na súkromnej večeri u Jána Pavla II., bolo to v čase, keď v Poľsku vtedajší premiér Tadeusz Mazowiecki založil Úniu slobody. Spolu sme diskutovali o pokuse Mazowieckého spojiť do jednej strany kresťanov s liberálmi, pamätám si, ako sa pápež pritom zasmial a povedal, čím viac kresťania spolupracujú, tým sú slabší.

To je údel všetkých projektov tohto typu. Len si zoberte SDKÚ, kde už nakoniec jediným symbolom kresťanstva zostal Milan Hort. Alebo si pozrite, čo presadili kresťania v OĽaNO voči zvyšku klubu. Ak budem parafrázovať pápeža, tak platí, že čím viac kresťania spolupracujú s liberálmi v jednej strane, tým viac prehrávajú. Pretože synovia sveta sú vždy šikovnejší ako synovia svetla. (Úsmev.)

Teda vaše odmietanie volebného spojenectva s Demokratmi je principiálne, nejde o konkrétne osoby?

Áno, principiálne. Keď ide kresťanská strana do vlády, musí byť pripravená robiť kompromisy. Ale je veľkou chybou, keď musí robiť kompromisy ešte vo svojom vnútri. Takéto kompromisy sa potom umocňujú geometrickým radom.

Keby sa KDH dohodlo s Demokratmi, kandidovali by ste za takúto koalíciu?

Nie. Ja som im to aj povedal.

Bola to vaša podmienka?

To nie. Kandidujem ako nezávislý kandidát, nechcem sa miešať do politických rozhodnutí KDH. Ale povedal som im, že je ich právo rozhodnúť sa, ako chcú, ale do takéhoto projektu nepôjdem.

František Mikloško o voľbách Ak sa KDH ani tentoraz nedostane do parlamentu, prestane ma zaujímať

Jozef Majchrák Martin Hanus

Rozhovor s Františkom Mikloškom o tom, prečo má obavy o demokraciu a prečo považuje za kľúčové, aby sa KDH dostalo do parlamentu.

Ak sa KDH vráti do parlamentu, tie vážne výzvy ešte len prídu. Môže sa stať, že novú vládu začnú skladať Hlas a PS, pričom KDH bude stáť pred rozhodnutím, či má do takejto koalície vstúpiť. Vy ste celý život spolupracovali s liberálmi, ale to boli liberáli trochu iného typu, ako sú dnes v PS. Pod vplyvom progresívnych prúdov sa mení aj samotný liberalizmus, ktorý je voči kresťanským hodnotám až militantný. Čo by ste v tejto situácii poradili KDH?

Je zodpovednosťou KDH, aby išlo do vlády bez Fica.

Aj s Progresívnym Slovenskom?

Aj s PS, ale za úplne jasne stanovených podmienok. Tie by museli byť ukotvené v koaličnej zmluve, kde by sa zároveň hovorilo o dôsledkoch, keby sa tieto podmienky na úrovni vlády a poslancov porušili. Samozrejme, takýto záväzok by pravdepodobne musel prísť z obidvoch strán.

Teda myslíte dohodu typu, že citlivé témy nebude nikto otvárať?

To je môj názor. Napokon, o tom, že napríklad téma potratov by sa už nejaký čas nemala otvárať, ma presvedčilo aj toto volebné obdobie, keď sa Anna Záborská pokúšala o kozmetickú úpravu a ani len to neprešlo. Ani OĽaNO na čele s Igorom Matovičom sa za to celou váhou nezasadili. Potraty sú veľký a dôležitý problém, len asi treba skúsiť hľadať iné cesty.

Lenže napríklad zavedenie registrovaných partnerstiev sľubujú SaS a PS ako jednu z prvých vecí, ktoré presadia po voľbách.

V poriadku, sľubujú. Ale ak chcú vytvoriť vládu, tak sa musia rozhodnúť, čo je pre nich dôležité. Zákon, ktorý predkladal minister Karas, sa mi zdal ako dobré riešenie a možný kompromis. Vôľu vládnuť bez Fica budú musieť ukázať všetci.

Jedna vec je dať si takéto podmienky do koaličnej zmluvy, druhou je vyžarovanie, ktoré by z takejto koalície išlo, a hlavne neustály mediálny tlak, ktorému by bolo KDH vystavené. Veľa konzervatívnych voličov je okrem Fica najviac nervóznych práve z trendov, ktoré dnes stelesňujú progresívci.

Pokiaľ by týmto trendom vo vláde zabránilo práve KDH, tak by to medzi týmito voličmi malo mať pozitívnu odozvu.

Čiže sa nebojíte, že by KDH takéto spojenectvo kompromitovalo?

Ak KDH pokojne, jasne vysvetlí veci a ukáže sa, že v ničom zásadnom neustúpilo, tak sa toho nebojím. V Česku urobila chybu KDU-ČSL, keď zostala vo vláde s ČSSD po tom, ako táto strana presadila v parlamente registrované partnerstvá.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

KDH by teda malo byť pripravené urobiť to, čo ste urobili vy v roku 2006, keď ste kvôli výhrade vo svedomí odišli z vlády?

My sme to urobili viackrát. Rovnako sme to takto postavili, keď Pavol Rusko chcel presadiť liberalizáciu potratového zákona. Aj vtedy sme povedali, že ak to presadí, odchádzame z vlády. Do histórie, kvôli ktorej má KDH vážnosť aj v sekulárnom prostredí, patrí nielen zápas s Mečiarom, ale aj takéto jasné postoje.

Medzi liberálmi máte množstvo priateľov. Neobávate sa však toho, že PS bude aj v dôsledku radikalizácie liberalizmu oveľa radikálnejšie ako liberáli, ktorých ste v politike zažili pred pätnástimi, dvadsiatimi rokmi?

Keby som to mal hodnotiť úplne chladnokrvne, tak platí, že ak sú dnes na Slovensku reprezentantami liberalizmu PS a SaS, takýto liberalizmus v slovenskom parlamente nič zásadné nepresadí. Slovenský liberalizmus predstavujú PS, SaS a niektoré vplyvné média, ale to nie je väčšina slovenskej spoločnosti. Je možné, že budú chcieť svoje témy presadzovať prostredníctvom Bruselu a súdov. To neviem vylúčiť.

Ale nemôžeme tomu čeliť nedôstojným spôsobom, ktorý predvádzajú extrémisti. To nesmieme pripustiť, ak v tejto krajine chceme normálne žiť. KDH si v tomto svete musí nájsť svoju tvár. Tak aby bolo kresťanskou a zároveň európskou stranou. To je pekná výzva.

Ak sa dostanete do parlamentu, ako si predstavujete svoje pôsobenie v dnešnej divokej politike?

Ak sa tam dostanem, budem nezávislým poslancom, ale, samozrejme, chcel by som byť súčasťou klubu KDH. Bol by som rád, keby si pri vážnejšom rozhodovaní vypočuli aj môj názor, ale to už by bolo na nich.

Celý politický život som sa angažoval najmä v oblasti kultúry, školstva a ľudských práv. Aj po odchode z politiky som zostal prítomný vo verejnom živote a publicisticky a mediálne som sa vyjadroval takpovediac z prvej línie. Nechcem tu robiť nejakú volebnú agitku, ale ak sa do aktívnej politiky vrátim, chcel by som zostať sám sebou.

Neukazuje aj váš príbeh, že politika je taká vášeň, až droga, že sa z nej len ťažko odchádza?

Politika je kráľovské povolanie, ale nie každý, kto je nejaké obdobie v parlamente, na ňu má. Musí mať aj dar intuície a predvídania, lebo bez toho je to len o ideológii a marketingu. Skutočná politika je umením dobrého spravovania spoločnosti. Čiže ak hovoríme, že politika je droga, tak by mala byť regulovaná. Niekto ju môže užívať, iný radšej nie. Tým nechcem povedať, že ja ju užívať môžem. (Smiech.)

Nech ma ospravedlňuje fakt, že som s návratom nerátal. Ale v danej situácii, ktorú považujem za vážnu, som sa rozhodol, že do toho pôjdem.

Foto: Andrej Lojan