Hoci presne pred 15 rokmi odišiel aj spolu s Vladimírom Palkom, Pavlom Minárikom a Rudolfom Bauerom z KDH, hovorí, že považuje pre krajinu za kľúčovú vec, aby KDH prešlo do parlamentu, zabránilo tak návratu Roberta Fica k moci a súčasne bolo ideologickou protiváhou voči Progresívnemu Slovensku.

František Mikloško v rozhovore pre Postoj vyjadruje isté pochopenie pre zamietavé rozhodnutie Rady KDH voči KÚ, ktorej vyčíta pasivitu aj predklon voči Igorovi Matovičovi.

Presne na 35. výročie Sviečkovej manifestácie sa dve kresťanské strany, KDH a KÚ, nedohodli na spoločnom predvolebnom postupe, pričom sa verejne prekárali, kto koho chcel viac podviesť. Aký to bol pre vás pocit?

Odpoviem trochu inak. Čo je to vlastne Kresťanská únia? Vďaka tomu, že išli na kandidátke OĽaNO, majú piatich poslancov, no za tri uplynulé roky od volieb som nepočul, že by vystupovali ako KÚ. Jednoducho boli v predklone voči Igorovi Matovičovi, respektíve v jeho zákryte. Nikdy nevyslovili svoj názor, nikdy neprotestovali, plnili, čo bolo v línii Matoviča.

V zásade to sedí, hoci pri zatvorených kostoloch počas pandémie sa trochu vyčlenili plus viackrát samostatne hlasovala Katarína Hatráková, ktorú napokon po hlasovaní o vydaní Roberta Fica na väzobné stíhanie OĽaNO vylúčilo z poslaneckého klubu.

A to je práve ten problém. Keď Hatrákovú po hlasovaní bez akejkoľvek diskusie vylúčili z poslaneckého klubu, v KÚ sa jej nijako nezastali. Ani si neviem predstaviť, že keby sa v KDH stalo komukoľvek z nás niečo podobné, predseda Ján Čarnogurský by sa nás nezastal. Bolo pre mňa úplne udivujúce, ako to mohli nechať len tak.

Ten predklon pred Matovičom bol jasný, jednoducho oni sú vnorení do OĽaNO. Vôbec som nemal pocit, že by mali snahu vybudovať politickú stranu, nemajú riadne štruktúry, necítiť ich v komunálnej politike, nevidel som žiadnu snahu niečo budovať. Preto sa mi nezdá primerané, keď zrazu v rokovaniach s KDH vystupovali tak sebavedomo a chceli sa baviť ako rovný s rovným.

V princípe súhlasíme, na druhej strane, v eurovoľbách v roku 2019 získali 40-tisíc hlasov a aj cez tie zákony, ktoré predkladala Anna Záborská, niečo stelesňujú. Preto sa nám nezdalo neprimerané, keď žiadali 15 miest na kandidátke KDH vrátane zachovania značky KÚ na spoločných volebných materiáloch.

Ja však naozaj vnímam ako veľký problém, že de facto ako strana neexistujú, ale v mene kresťanských hodnôt sa dovolávajú spojenia s KDH. Keď sa v roku 1992 pred voľbami od KDH odtrhlo SKDH, išli do volieb proti KDH s tým, že oni prídu na jeho miesto. To sa nestalo, pretože sa nedostali do parlamentu. No a potom prišiel rok 1994, stretli sa so mnou aj s Jánom Čarnogurským a hovorili o tom, že sa chcú spojiť, vytvoriť jednotu kresťanských strán a že to bude mať veľký význam. My sme to odmietli.

Dnes mi to tiež pripomína situáciu, keď v KÚ hovoria, že sa chcú spojiť v mene kresťanských hodnôt, lebo oni prinesú nejaké hlasy. Taký prístup sa mi proste nepáči. Keď sme kedysi odišli z KDH a vytvorili sme stranu Konzervatívni demokrati Slovenska (KDS), v momente, keď sme ako strana zlyhali, povedali sme si, dobre, zlyhali sme, a stranu sme zrušili. To pôsobenie KÚ mi preto nesedí, vidím, že je tam osobný záujem „byť tam“, ktorý predtým spôsobil, že išli na kandidátku OĽaNO.

Medzi SKDH a KDH bol pred tými 30 rokmi jasný spor o samostatný štát, medzi KDH a KÚ okrem osobných animozít žiaden taký spor neexistuje. A pravdou je aj to, že Anna Záborská odišla z KDH kvôli expredsedovi Alojzovi Hlinovi, chcela sa jednoducho udržať v politike, čo je normálny pud sebazáchovy. KDH by malo mať tiež pud sebazáchovy, aby sa dostalo do parlamentu. Myslíte si, že sa rozhodlo správne, keď odmietlo spojenie s KÚ?

To si neodvážim hodnotiť. Iste, bolo to z ich strany radikálne, keď požiadavka, že víta na kandidátke každého, kto sa dištancuje od OĽaNO a politiky Matoviča, bola nesplniteľná. Napokon, aj v KÚ majú istú integritu, vedia, že ak som niekomu tri roky slúžil, bolo by teraz smiešne sa dištancovať. Jediný to povedal pán Škripek, ktorý však nebol poslancom. Teda žiadať niečo také bolo ako nôž na krk.

Podľa mojich informácií žiadala Anna Záborská najskôr predvolebnú koalíciu, čo bolo nereálne, lebo sedem percent by spolu nezískali. Potom žiadala, že pôjdu spolu s tým, že KDH zmení názov na KDH-KÚ, to sa mi zdalo tiež celkom neprimerané. Potom už hovorili o tretej možnosti (kandidátka pod značkou KDH, ale verejné komunikovanie, že KDH ide spolu s KÚ – pozn. red.), a áno, počul som, že Anna Záborská súhlasila aj s tým, že by ona sama nemusela byť v prvej desiatke...

... ale to nepôsobí ako neprimerané požiadavky, nie?

Len si predstavte tých ľudí z KDH, ktorí sa derú osem rokov mimo parlamentu, aby hnutie prežilo, chodia po Slovensku, z tohto pohľadu chápem, že im vadilo, že sa zrazu cez ich kandidátku chce dostať niekto len preto, že má značku KÚ.

Tiež mám pocit, že KÚ nedosiahla nič, pokiaľ ide o dosahovanie kresťanských záujmov. Nehovoriac o istých frázach, ktoré zaznievali aj z úst predsedníčky Záborskej o tom, že Matovič je jeden z najviac pro-life premiérov, akí tu kedy boli. Ale čo urobil pre ten zákon o pomoci tehotným ženám, ktorý bol len kozmetický? Veď ani to neprešlo.

Minimálne vieme zo zákulisia, že sa ho zastával, určite viac ako premiér Heger.

Ale nebojoval zaň, lebo keby chcel, tak ho presadí, veď on si v tom klube vedel presadiť všetko. Anna Záborská opakovane predkladala svoju novelu, no bez úspechu. Ako pozitívum aspoň beriem, že nám to prinieslo poučenie, že ten potratový zákon z roku 1957 je v spoločnosti tak silno zakorenený, že musíme ísť na to inak.

KÚ aj niečo dosiahla, Richard Vašečka sa zasadil o zrovnoprávnenie financovania cirkevných škôl so štátom, zajtra možno prejde do druhého čítania nedeľa bez nákupov. Lenže hlavný problém v tejto téme je iný: keby KDH vedelo z vlastných síl získať nejakých sedem percent a malo by luxus vyberať si, s kým do volieb pôjde a s kým nie, argumentom proti spojenectvu s KÚ by sme rozumeli. Ale KDH tento luxus nemá, tretíkrát ide bojovať o to, aby opäť neprepadlo nejakých 120-tisíc hlasov, a nemá oveľa lepšie vyhliadky než predtým.

Ja tomu rozumiem, no chcem ešte upozorniť na veľký problém, ktorým je kultúra politických strán a ich vývoja na Slovensku. Nielen KÚ, ani Budajova Zmena zdola tu posledné roky neexistovala, minister Budaj o tom ani nehovoril a zrazu pred voľbami každý podľa hesla „zachráň sa, kto môžeš“ si hľadá svoje miesto, Budaj išiel k Hegerovi. Čo je to za jav?

Tu nie je žiadny politický vývoj, žiadne budovanie strany a jej tradície, akoby existovali len osobné záujmy. V duchu toho, ako bol niekto ľudák, potom komunista, potom HZDS a podobne. Ak tu chceme budovať istú politickú kultúru, musia platiť nejaké pravidlá. Viem si predstaviť, že Matovičovi sa teraz KÚ hodí, hneď obvinil KDH, že sú namyslení a pyšní, teraz ich veľkoryso zoberie, aby zohnal hlasy. Ale tá politická kultúra je hrozná.

To sedí, otázne je, nakoľko je to teraz kľúčový argument. Keď ste sa v roku 1998 spojili v rámci SDK, tiež tam bol všelikto vrátane strán ako Zelení, čo tiež neboli veľké strany, no a hodnotové rozdiely boli oveľa väčšie než tie medzi KDH a KÚ. Napriek tomu ste sa vtedy vedeli dohodnúť, čo tentoraz nedokážu ani ľudia z jedného hodnotového spektra.

K tomu roku 1998 sa ešte vrátim. My sme totiž boli vtedy viacerí proti takémuto spojeniu, Čarnogurský však prehral a musel Dzurindovi ustúpiť. Voľby boli v septembri 1998, my sme sa už najbližší január vrátili do KDH, a tak vypukol ďalší spor. Ale to svedčí o tom, že sme budovanie strany aj politickú kultúru brali veľmi vážne.

Samozrejme, veľmi mi záleží na tom, aby sa KDH dostalo do parlamentu, je to dokonca kľúčová vec.

Prečo?

Jednak pre existenciu strany, ale tiež kvôli krajine. Ak by tie hlasy prepadli, bola by to hrôza, v parlamente by sa tak relatívne posilnili Smer a Republika, čo by bolo veľmi zlé. Preto budem verejne podporovať KDH, napokon, viem, že aj mnohí sekulárni ľudia zvažujú, že mu dajú hlas...

... nie je to trochu bratislavská bublina?

To je možné, ale otázka, či KDH urobilo dobre, keď odmietlo KÚ, sa bude dať zodpovedať až po voľbách.

Nie je to tak, že si tou nedohodou výraznejšie znížilo šance na návrat?

Určite by bolo veľkým prínosom, keby KÚ bola na kandidátke KDH. Len si kladiem otázku, či KÚ a Anna Záborská nehrali hru, ktorá nezodpovedala realite, teda si cez kresťanstvo a hrozbu z prepadnutia hlasov zvyšovali svoju váhu, ktorá pritom za tie tri roky veľmi upadla.

Hovoríte, že je kľúčové, aby sa KDH vrátilo do parlamentu. Ale na to sa dá povedať s podobnou skepsou ako pri KÚ: prečo potrebujeme takéto KDH, ktoré tri roky nebolo cítiť, bolo veľmi nevýrazné, často bez líderstva aj v témach, kde by sa to očakávalo?

Stále beriem ako vážnu vec, že je to strana, ktorá tu existuje 30 rokov, dokonca tá značka prežila v posledných dvoch volebných obdobiach, keď bola mimo parlamentu. Málokto má takú štruktúru, cítiť ho po celej krajine v komunálnej politike, má vyše 100 starostov, to je stále znamenie, že strana žije a má vôľu.

Ďalším dôvodom je, že osobne mám strach z Progresívneho Slovenska. Verím, že dnešné percentá im ešte poklesnú, ale ak oni budú chcieť cez agendu mainstreamu vnášať sem svoju ideológiu, musí byť v parlamente protiváha. Iste, aj Sme rodina bude hrať túto rolu a vnášať kresťanské hodnoty, ale nie ako celok, aj tam majú liberálnejších ľudí. KDH by v tomto bolo jednotný celok.

Po tretie, ak má vzniknúť vláda bez Smeru, bez KDH by to nebolo možné, Igora Matoviča by brali len v tom najkrajnejšom prípade. KDH by malo morálne právo už pri programovom vyhlásení vlády povedať, že niektoré veci sa jednoducho neotvoria.

No a na záver, ak by KDH prešlo do parlamentu, bolo by tiež nútené uvedomiť si, že v tejto odborne nekompetentnej podobe nemôže prežiť. Morálno-etická agenda je v prípade KDH samozrejmosť, ale Slovensko od neho očakáva riešenie všetkých problémov.

Vidíte pri pohľade na dnešné KDH ešte potenciál na vnútornú obrodu?

Verím v to.

Je to len viera, alebo vidíte aj potenciálnych nositeľov tejto obrody?

Nič v zlom, ale to predsedníctvo je nevýrazné. V roku 1992 sme boli s Jánom Čarnogurským najznámejšími tvárami KDH, ale my sme tú stranu otvárali novým ľuďom. My sme poslali Mikuláša Dzurindu, Jána Figeľa a ďalších na americké univerzity. Ak sa KDH neotvorí a nevymaní z provinčnosti, nemá budúcnosť. Síce ich podporujem, ale toto im otvorene hovorím.

Nie je však už osudom KDH ostať nanajvýš regionálnou stranou?

V tejto chvíli sú regionálnou stranou. Ak to neprekonajú a nedostanú sa opäť na celoslovenskú úroveň, prestanú ma zaujímať.

Čiže toto je ich posledná šanca?

Áno. Výmena generácie trvá desať, pätnásť rokov. To nie je tak, že nejaký šikovný mládežník sa zo dňa na deň stane dobrým politikom. Musí pri niekom vyrásť. Preto je teraz posledná šanca, aby sa KDH zregenerovalo. Možno z tohto pohľadu by bolo výhodnejšie, aby KDH malo v parlamente vlastný klub a nemalo v ňom niekoľkých poslancov KÚ, ktorí budú presadzovať vlastné videnie. KDH bude v tomto slabšie ako OĽaNO. Voči Matovičovi si títo poslanci nič nedovolili. Ja som zažil zmiešané poslanecké kluby, to nerobí dobrotu.

Súčasne súhlasíte s tvrdením, že keď KDH neprizvalo KÚ, znížila sa jeho šanca na vstup do parlamentu...

... áno, to súhlasím.

Čo musia teraz urobiť, aby sa táto ich šanca zvýšila?

Nedávno som to povedal ich predstaviteľom. Musia začať chodiť po Slovensku a robiť masívnu kontaktnú kampaň. Ľubomír Feldek povedal, že Slovák nepotrebuje nejaké obsiahle volebné programy, ale potrebuje, aby ho politik navštívil, podal mu ruku a opýtal sa ho, ako sa má. To platí.

Pomerne masívnu kontaktnú kampaň robil pred voľbami aj Alojz Hlina, ale nestačilo to.

Len Hlina nebol celkom reprezentantom KDH. Uškodil mu pakt s progresívcami, odstavenie Záborskej, určite nepomohlo ani to, ako na mňa verejne útočil. Veď som mal medzi voličmi KDH stále veľa prívržencov. Urobil veľa vážnych politických chýb.

Nie je rozhodnutie Rady KDH nejsť s KÚ do volieb podobná strategická chyba ako Hlinov pakt s progresívcami?

To sa ukáže. Bolo to veľmi odvážne uznesenie. KDH otvorene povedalo, že nechce Annu Záborskú ani Richarda Vašečku. Prečo ich tam nechcú, to celkom neviem, možno sa už aj KDH bojí prílišného zdôrazňovania tém, ktoré Záborská s Vašečkom stelesňujú. Je mi to ľúto, ale imidž Anky Záborskej sa tým zápasom o kresťanské hodnoty ani medzi kresťanmi príliš nezlepšil. To je fenomén, ktorý neviem celkom vysvetliť.

Hoci napríklad jej pro-life návrhy boli len veľmi kozmetické.

Áno, ale napriek tomu to ani medzi kresťanmi nevyvolalo veľkú pozitívnu odozvu. To je zvláštne.

Na imidži Záborskej sa podpisuje aj to, že zo strany liberálnych médií čelí obrovskej kritike, až démonizácii.

Áno, liberálne médiá ju démonizujú, to je pravda. Zároveň si myslím, že to jej posolstvo už medzi kresťanmi nenachádza takú odozvu. Súvisí to s tým, že kultúrno-etické otázky sú aj medzi kresťanmi citlivo vnímané. Intímna zóna ľudí je veľmi komplikovaná a vstupovať do nej zákonmi je zložité. Každý má svoje tabu.

Keď sa vrátime o desať-pätnásť rokov dozadu, dá sa povedať, že váš odchod s Vladimírom Palkom odštartoval postupnú eróziu KDH. Po vás odišli aj Daniel Lipšic a Radoslav Procházka a KDH sa definitívne dostalo mimo parlamentu. Nemáte niekedy v sebe otázky až výčitky, že ste mali v KDH vtedy zostať a vydržať to ťažké obdobie?

Ale nás tam naozaj nechceli. Naše radikálne odmietnutie vstúpiť do vlády so Smerom vyvolalo v KDH doslova vzburu. Mnohí chceli, aby sme boli vylúčení. Strašne veľa ľudí na Slovensku vtedy stratilo svoje miesta. Keď ste vo vláde, máte kvóty na miesta v štátnej správe a to sme stratili. Jednoducho sme už nemali na výber.

S Vladimírom Palkom ste potom založili KDS, chceli ste presvedčiť väčšiu časť voličov KDH, aby išla za vami, no hoci ste boli výrazné tváre, nepodarilo sa vám to. Kde ste spravili chybu?

Na tlačovke k nášmu odchodu som povedal, že som pochopil, že KDH je už nereformovateľné. Tento pocit som nadobudol, keď KDH podporilo prezidentskú kandidatúru Ivety Radičovej. Vtedy som si povedal, že KDH sa začína tak vnútorne meniť, že už tam nepresadíme nič. Voličov sme nepresvedčili jednoducho preto, že KDH bola stále silná značka, nedokázali sme to prebiť. To treba otvorene priznať.

Hovoríte, že vtedy pred 15 rokmi ste pochopili, že KDH je nereformovateľné, no súčasne mu dnes dávate šancu a hovoríte, že je kľúčové, aby sa dostalo dnu. Ako to ide dokopy?

Teraz to beriem viac z pohľadu Slovenska. Stále mi záleží, aby táto krajina neupadla do západného mainstreamu, a nevidím inú stranu, ktorá by tento postoj dokázala zastávať. Som človek západnej civilizácie, všetky vízie z Východu sú mi cudzie. Ale chcem, aby Slovensko zostalo stáť na troch pilieroch tejto civilizácie, z ktorých jeden je kresťanský.

Keď teraz vidíte spanilú jazdu Smeru a Roberta Fica, vzbudzuje to vo vás obavy?

Veľké. Myslím, že veľký podiel na popularite Smeru má aj táto vláda. Robert Fico rastie aj preto, že Hegerova vláda je bezradná a teraz na ňu začína útočiť ešte aj Matovič. Ukazuje sa, že stanoviť termín volieb až na september bolo zlé politické rozhodnutie, ktoré pomáha Ficovi.

Čo si myslíte o Eduardovi Hegerovi a jeho strane Demokrati?

Je to niečo podobné, ako bola VPN, SDK alebo HZDS. Teda taký model hrablí, ktoré k sebe pohrabú kúsok zo všetkého. Na Slovensku to často bývajú úspešné projekty.

Až na to, že teraz to na víťazné hrable príliš nevyzerá.

Iste, tieto hrable nebudú víťazné a budú rady, ak sa dostanú do parlamentu. Hrable najlepšie fungujú, keď ste v opozícii. Im môže teraz pomáhať, že majú ministrov a sú stále na očiach.

Čo by bolo najväčšie riziko účasti Roberta Fica vo vláde?

Slovensko vždy kráča dva kroky dopredu a krok dozadu, ale predsa len to je pohyb vpred. Návrat Fica by bol pádom späť do bahna. Videli sme, v čom bola za jeho vlád namočená prokuratúra, polícia, justícia. Videli sme obrovskú korupciu a bohorovnosť ľudí, ktorí si mysleli, že tu budú večne. Keby sa to vrátilo, prežíval by som aj ja veľkú depresiu.

Niektorí hovoria, že sú to podobne dôležité voľby ako v roku 1998, ide vraj opäť o demokraciu. Vidíte to tak aj vy?

Áno. Nemyslím si, že by Fico robil takú nebezpečnú politiku ako Vladimír Mečiar. Ale zrazu by sa ukázalo, že sa nedokážeme historicky pohnúť.

Najviac vás teda deptá vízia hroziaceho marazmu?

Aj marazmu, aj psychologického pocitu, že sme to nezvládli. Že sme sa vrátili do stavu, keď je krajina ohrozená. Tým, že ju na všetkých úrovniach ovládne táto skupina ľudí, obyčajný človek by bol nič.

Roberta Fica poznáte dlho. Nenastal by pri ňom efekt, že vo vláde by ubral zo svojho radikalizmu a bol by to zas iný, štátotvornejší Fico?

Asi by bol iný. Ale z hľadiska novodobých dejín Slovenska by to bola zlá správa. Potrebujeme si budovať aj nejakú kolektívnu pamäť a z tohto pohľadu by to bol hrozný defekt.

Aký postoj bude mať Fico k EÚ a NATO? Bude pragmatický, alebo pri ňom hrozia nejaké radikálne kroky?

Fico nie je schopný vzoprieť sa EÚ a NATO. Na to nemá. Teraz, samozrejme, zbiera nespokojných voličov, využíva, že dôvera k EÚ a NATO na Slovensku klesá. Nemyslím si ani to, že by išiel Orbánovým smerom. Nezíska takú väčšinu, aby mohol vládnuť tak suverénne.

Vidíte ako reálnu možnosť koalíciu Smeru a Hlasu?

Myslím, že aj to stretnutie Pellegriniho s nemeckým kancelárom Olafom Scholzom bolo signálom, že Hlas chce už niečo iné ako vládnutie s Ficom. Problémom však je, že Peter Pellegrini začal strácať vo chvíli, keď povedal, že s Ficom nepôjde. To bola z jeho strany politická chyba, lebo sa pohybujú v spoločnom voličskom košiari. Keby som mal byť perfídny, tak poviem, že takéto vyjadrenie mal Pellegrini urobiť dve hodiny po voľbách.

Teda ste viac-menej optimista v tom, že ak aj Fico vyhrá voľby, bude na tom podobne ako v rokoch 1998 a 2002 Vladimír Mečiar? To znamená, že dokáže vyhrať voľby, ale nikto s ním nebude chcieť vládnuť.

Takto nejako sa naše dejiny opakujú, vo viacerých smeroch. Aj v tých hrabliach, ktoré vyhrávajú voľby a potom sa rozpadnú. Čiže áno, som optimista. Len ešte treba zabrániť tomu, aby prepadli hlasy menších strán.

Čo by ste poradili KDH, ak v máji uvidia, že ich preferencie sú nízke?

Zažil som v KDH situáciu, keď sme mali po odchode z SDK preferencie pod päť percent, mali sme nejaké tri, štyri percentá. Tých päť percent je magické číslo, a ak sa dostanete pod túto hranicu, tak vás to už môže ťahať dole. Verím teda, že sa toho nedožijem. (Smiech.)