Je Kotleba špeciálny problém konzervatívcov? (polemika)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Je Kotleba špeciálny problém konzervatívcov? (polemika)

Mali by konzervatívci riešiť Kotlebu ako svoj problém? Prinášame redakčnú polemiku.

V redakcii občas vedieme vášnivejšie diskusie o fenoméne Kotleba. V tom najzásadnejšom spolu súhlasíme, ale na niektoré čiastkové veci máme rozdielne názory. Tak napríklad – je Marian Kotleba špeciálnym problémom a výzvou pre konzervatívne prostredie?

Téza Martina Hanusa: Konzervatívci si musia dať špeciálny pozor

Vstup ĽSNS do parlamentu postavil konzervatívcov pred nový, nepríjemný problém.

Je síce pravdepodobné, že Kotlebova strana získala v prostredí praktizujúcich katolíkov značne podpriemerné zisky – napríklad z exit pollu Focusu vyplýva, že hoci KDH stratilo oproti predošlým voľbám takmer 100-tisíc voličov, len úplné minimum z nich dalo teraz hlas Kotlebovi.

Lenže voľbami sa niečo zmenilo. Samého ma prekvapilo, keď som v posledných týždňoch v rôznych konzervatívnych subkultúrach zachytil skryté či otvorené sympatie s čoraz častejšie usmievavým vodcom slovenských fašistov. A to od ľudí, ktorí ho v marci určite nevolili, ba im to ani len neprišlo na um. Lenže nabudúce to môže byť inak.

Kotleba má totiž konzervatívne mimikri, cez ktoré vie účelne komunikovať s katolíckym Slovenskom – svojím odporom voči liberálnym médiám aj nadnárodným organizáciám, rozhodnosťou, s ktorou sa hlási k agende pro life a k referende za rodinu, alebo tým, ako efektne zacvičil s liberálnou poslankyňou Simonou Petrík pri voľbe do ľudskoprávneho výboru.

Napokon, poznáme to aj z histórie – hoci fašisti vznikli vo svojej podstate ako antikonzervatívne hnutie, mnohí konzervatívci takého weimarského Nemecka v nich videli spojencov, pretože aj oni boli proti dekadentnému liberalizmu.

A práve v tomto vidím nemalé riziko do budúcnosti. Ak má Kotleba niekde potenciál na rast, tak je to práve v katolíckom prostredí. Aj preto je špeciálne pre konzervatívcov dôležité, aby si nebrali inšpiráciu od Sulíka, ale nazývali Kotlebu pravým menom. Ako fašistu a nepriateľa nás všetkých.

Reakcia Jozefa Majchráka: Nevidím v tom špeciálnu výzvu pre konzervatívcov

Ja vnímam problém Kotleba širšie, nie ako nejakú špeciálnu výzvu pre konzervatívcov. Úspech jeho strany a podobných prúdov je do veľkej miery produktom krízy dôvery v inštitúcie a politiku ako takú.

Čoraz viac, a cítim to aj vo svojom okolí, narastá počet ľudí, ktorí sú presvedčení o tom, že všetci politici sú skorumpovaní a nie oni, ale tajomní oligarchovia v pozadí robia tie skutočne dôležité rozhodnutia.

Klamú podľa nich všetci, politici, médiá, historici, lekári a ruka v ruke s týmto rozšíreným pocitom narastá obľuba konšpiračných teórií všetkého druhu. Aj politikov, ktorí toto videnie sveta v očiach voličov stelesňujú.

Momentálne tento dopyt najlepšie pokrýva Kotleba, ale zajtra to môže byť nejaký komunista alebo anarchista. Samozrejme, že za nárast tohto fenoménu si môžu aj samotní štandardní politici a médiá, ale to je už téma na inú debatu.

Smutné a nebezpečné zároveň však je, keď tento typ pohľadu na politiku a na svet v rámci verejnej debaty posilňujú aj inak slušní a schopní politici. Najmä keď tak robia často bez dôkazov a nie kvôli snahe veci zmeniť, ale čisto s cieľom zviezť sa na tejto vlne.

Až v týchto dňoch začínam lepšie rozumieť, ako mohla byť kedysi vo weimarskom Nemecku tak neuveriteľne populárna konšpiračná teória o dýke do chrbrta. Podľa nej prehralo Nemecko prvú svetovú vojnu nie pre objektívne faktory, ako únava, vyčerpanosť zdrojov či vstup USA do vojny, ale pre zradu svojich politikov. Verili tomu masy aj slušných ľudí, novinárov, politikov, vojakov, ale všetci vieme, komu to najviac pomohlo.

Pokiaľ ide o konzervatívcov, tak za najväčšiu výzvu považujem sformovanie silnej, konštruktívnej konzervatívnej sily. Takej, ktorá bude jednoznačná v kultúrnych otázkach, ale dokáže ponúknuť aj širší sociálny a ekonomický program. Ak sa takáto sila objaví, tak, samozrejme, môže prispieť aj k tomu, aby sa kotlebovci vrátili späť na okraj. Táto potreba tu však existuje aj bez ohľadu na Mariana Kotlebu a jeho volebný úspech.

Reakcia Fera Múčku: Kotleba sa najmä bude tváriť, že má štandardných konzervatívcov

Od volieb sa nazhromaždilo niekoľko prieskumov, ktoré chceli určiť identikit Kotlebovho voliča. Vyšlo z nich niekoľko zaujímavých vecí, jedna z nich bola, ako opýtaným záleží na ochrane tradičnej rodiny, kde voliči ĽSNS skončili na úrovni OĽANO či Smeru, hlboko pod úrovňou KDH.

Kotleba si hľadá symboly, cez ktoré bude komunikovať, a je zrejmé, že to budú aj náboženské symboly. A tiež, že si bude vyberať agendu, ktorá sa prekrýva s presvedčením tohto voliča – napríklad ochrana života pred narodením či ochrana tradičnej rodiny. Nijako zvlášť to nebude prekážať ani jeho voličom, ktorí síce nepatria ku konzervatívcom, ale tieto symboly ich nedráždia.

Pripomína mi to trochu Slotu či Mečiara, ktorí tiež takto komunikovali, no konzervatívci boli v politike kľúčovým prvkom odporu voči nim.

Kotleba sa opiera o viacero táborov: najmä o mladých voličov a nevoličov, ktorí chcú zatočiť so systémom, o ľudí, ktorí sú citliví na problémy spolužitia s Rómami, o nevoličov. Vzhľadom na veľkosť týchto skupín sa dá súhlasiť s tým, že priestor na rast ešte má. Preto si myslím, že zastúpenie konzervatívcov v jeho strane bude plus-mínus proporčne podobné ako teraz, teda na úrovni iných, neliberálnych strán (OĽANO, SMER).

Jeho problematickosť pre konzervatívny tábor bude najmä v tom, že bude využívať jeho symboly v takej miere, že to bude vyzerať, že ich vo veľkom zastupuje.

Reakcia Jaroslava Danišku: Konzervatívci sa musia vrátiť k Tisovi

Marian Kotleba je problémom v troch zmysloch a len jeden z nich sa týka konzervatívcov priamo a výlučne. Je to problém vzťahu k prezidentovi Tisovi ako osobe, v menšej miere k režimu vojnového štátu.

Marian Kotleba politicky rehabilituje obdiv k Tisovi a cez Tisa sa chce tváriť ako sympatizant tradičných hodnôt a kresťanstva. Keďže Jozef Tiso bol katolícky kňaz, mnohým sa to stotožňuje s konzervativizmom. A to pán Kotleba využíva. 

Konzervatívne prostredie sa preto bude musieť vrátiť k diskusii o Tisovi a jeho dedičstvu. Tá diskusia je nepríjemná kvôli tomu, že Jozef Tiso bol kňaz, ale inak je argumentačne a historicky jasná, takže väčší problém v tom nevidím.

Posledné slovo Martina Hanusa

Najviac so mnou tu aj v redakcii polemizoval kolega Jozef Majchrák. Ale keďže záverom píše, že ak sa sformuje silná konzervatívna sila, tak sa Kotleba vráti späť na okraj, vlastne tým nepriamo potvrdzuje, že je to špeciálna výzva pre konzervatívcov.

Trochu som však skeptický k názoru, že ak sa podarí navrátiť dôveru v inštitúcie a politiku, ľudia ako Kotleba nebudú mať platformu. To sa mi zdá však v období všeobecného úpadku autorít, ktorý musel postihnúť aj politiku, sizyfovská úloha.

Širšia otázka, ktorá sa netýka len konzervatívcov, stojí tak, ako sa ku Kotlebovi správať. Tú dilemu najostrejšie ukazuje práve liberálnejší tábor – na jednej strane prístup prezidenta Andreja Kisku (ktorý sa s ním odmieta stretnúť a označuje ho za fašistu), na druhej strane prístup Richarda Sulíka (pre ktorého Kotleba nie je fašista, ale ekonomický neoduk, ktorého treba dovzdelať v duchu F. A. Hayeka).

Asi nemusím dodávať, ktorý prístup je mi oveľa bližší.

Foto: TASR/ Milan Kapusta 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo