Speváčka Slávka Tkáčová o toxickom vzťahu Zisťovala som, že som čoraz menej šťastná, už som to nebola ja. Piesne sú moja terapia

Pochádza z Bardejova z hudobníckej rodiny a piesne skladá už od základnej školy. Jej spevácku kariéru naštartovala výhra v súťaži Košický zlatý poklad. Spieva hlavne o láske, opisuje svoje vzťahy aj sklamania.

So Slávkou Tkáčovou sme sa rozprávali o toxickom vzťahu, ktorý zažila, aj o tom, ako ju ďalej formoval.

„Toxický vzťah je aj preto toxický, že sa z neho človek nedokáže len tak ľahko vymotať. Vedela som, že z tejto cesty chcem ísť preč, ale nevedela som ako,“ hovorí.

Pýtali sme sa aj na jej single život či na to, čo si všíma na mužoch.

Ako tínedžerka ste vyhrali súťaž Gospeltalent, pred dvoma rokmi aj prestížny Košický zlatý poklad s piesňou Zamilovaná. Líder kapely No Name Igor Timko vám potom navrhol spoluprácu. Bola to pre vás dôležitá vec v kariére?

Určite to bol veľmi zásadný zlom na mojej hudobnej ceste. Súťaž Košický zlatý poklad poznajú mnohí ľudia na Slovensku, obzvlášť tí, ktorí sa zaujímajú o slovenskú tvorbu.

To, že Igor Timko zobral mňa aj moju hudbu pod svoj patronát, bolo pre mňa veľkou motiváciou.

Samotná výhra však ešte nič neznamená, pretože človek potom potrebuje pochopiť, že sa niečo také udialo, a prijať, že sa začína obdobie ešte väčšej práce na sebe, počas ktorého musí ukázať, že výhra bola zaslúžená.

Ste pesničkárka, píšete si texty aj hudbu. Bol to váš sen od malička?

Tvoriť som začala už na základnej škole. Mala som jedenásť rokov, keď vznikla moja prvá pieseň.

Texty vychádzajú z môjho vnútra, sú prežité nielen mnou, ale aj mojimi blízkymi, mám tak pocit, že moja hudba aj piesne sú pre poslucháča viac uveriteľné.

Snažím sa vždy písať o niečom, čo sa mi reálne stalo.

Spievate najmä o vzťahoch. Každá pieseň vo vašom najnovšom albume Pocity je o láske. Aj tu ste našli inšpiráciu vo svojom živote?

Určite áno. Som zástancom toho, že láska v akejkoľvek podobe – k ľuďom, zvieratám, prírode – hýbe svetom. Je podstatnou vecou.

Kamaráti sa zo mňa smejú a hovoria, že do môjho života by mali muži vstupovať len na pár chvíľ, lebo potom skladám tie najlepšie pesničky.

Každá pieseň z nového albumu je prežitá a predstavuje isté obdobie môjho života, odzrkadľuje moje vzťahy, ktoré sa stali a ktoré ma poznačili.

Piesne vznikajú veľmi spontánne a sú pre mňa ako terapia. Keď sa mi stane niečo, čo mnou pohne negatívne, pomôže mi, že si sadnem za klavír a dám to zo seba von.

Najväčšie zadosťučinenie je, keď vidím, že sa v tom nájdu aj iné ženy. Píšu mi správy alebo mi po koncerte niekto povie, že sa ho to dotklo, lebo prežíva to isté.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

V podcaste Bezhraničná ste hovorili o svojom vzťahu, ktorý ste označili za toxický. Bolo pre vás zásadné prežiť takúto skúsenosť?

O celom tomto vzťahu je môj album Pocity. Myslím si, že aj tým, že som ho vydala, som zakončila obdobie, ktoré mi z osobnostnej stránky dalo veľa.

Hovorí sa vstať ako fénix z popola, to som aj ja pocítila na vlastnej koži. Verím, že človek potrebuje v živote aj ťažké a zlé chvíle, aby ho vyformovali na človeka, ktorým sa má stať.

Keď to potom pustí preč, do života prídu krajšie veci, o niektorých možno ani nesníval. Mne sa stalo to isté.

Asi týždeň pred Košickým zlatým pokladom som vzťah ukončila a vyhrala som s piesňou, ktorú som počas neho napísala, a otvorili sa mi tak ďalšie dvere.

Povedali ste, že vo vzťahu ste prestali byť sama sebou, vravela vám to aj rodina. Stratili ste chuť do jedla, nemohli ste spať. Ako je možné, že človek zostáva s niekým, aj keď sa dejú také veci?

Človek na to prichádza len postupne. Zisťovala som, že som čím ďalej, tým menej šťastná, vravelo mi to aj moje okolie. Ľudia, ktorí ma poznajú, mi hovorili, že to nie som ja.

Keď to prešlo až do najzákladnejších fyziologických potrieb, ako je spánok a jedlo, bol to pre mňa najväčší výkričník. A vtedy som si povedala, že sa niečo deje a niečo so mnou nie je v poriadku. Vtedy som odišla z Bratislavy domov do Bardejova nabrať silu.

Pomohlo to?

Toxický vzťah je aj preto toxický, že sa z neho človek nedokáže len tak ľahko vymotať. Po mesiaci som sa však vrátila do Bratislavy a pokračovala som v ňom ďalej. Mala som pocit, že som sa vyliečila a že to možno nebola chyba toho vzťahu, ale môjho prežívania alebo že som toho mala veľa.

Žiaden môj problém ako keby skutočne nebol, len som si ho vymyslela.

Chvíľu bolo dobre, ale potom sa to vrátilo do starých koľají. A trvalo mi ďalší polrok, kým som pochopila, že s tým niečo musím spraviť a vážiť si seba aj svoje zdravie.

Čo sa potom stalo?

Rozišli sme sa na celé leto, mala som opäť pocit, že som sa vyliečila, ale z jeho iniciatívy sme si začali zase písať. A mňa to zlomilo, pretože som mala srdce stále v tom vzťahu, a začali sme spolu opäť chodiť.

Ale potom to už netrvalo dlho a celé mi to došlo. Vtedy som vzťah opustila.

Povedala som si, že už nikdy nič také nechcem zažívať. Až vtedy som dokázala zo vzťahu oddeliť svoje srdce. Odvtedy mám pocit, že žijem krajší život.

Čo bolo príčinou toho, že ste sa v tom vzťahu začali cítiť toxicky?

Základným problémom bolo klamstvo a to spustilo nedôveru. Moja dôvera sa veľakrát naštrbila, až to prešlo do strachu, lebo som nikdy nevedela, ako čo dopadne. To ma zožieralo a ničilo.

Do vzťahu som išla veľmi naivne, s tým, že všetko funguje ako v rozprávke. Až postupne som zisťovala, že to tak nie je a že tomu človeku nemôžem veriť.

Potom som začala byť aj ja toxická. Moja nedôvera sa takisto začala prejavovať pri kontrole partnera a nebolo to príjemné ani jemu, ani mne.

Boli z toho samé konflikty, nevedeli sme sa posunúť ďalej.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Jednou z charakteristík toxického vzťahu je, že partner svoje správanie nechce zmeniť, ale zároveň nechce vzťah ani ukončiť.

V našom vzťahu som bola ja považovaná za tú, ktorá buď preháňa, alebo je veľmi citlivá. Žiaden môj problém ako keby skutočne nebol, len som si ho vymyslela.

Sú ženy, ktoré si na taký vzťah zvyknú, a trvá to až do manželstva. Až keď prídu deti, zistia, že vzťah je toxický.

Vnímala som, že to, čo žijem, nechcem. A práve preto som sa trápila, ničilo ma to. Vedela som, že z tejto cesty chcem ísť preč, ale nevedela som ako.

Ako sa dá odlíšiť zdravý vzťah od toxického?

Mám úplne konkrétne pomenovanie, a to je pokoj. Keď človek cíti pokoj vo vzťahu aj vo svojom srdci, vtedy je to správne. Keď sa cíti dobre s milovaným človekom, ale aj bez neho. Nemyslím to tak, že blízky človek vám nechýba, ale viete žiť život taký ako predtým.

V toxických vzťahoch dochádza k tomu, že človek stráca sebahodnotu, pociťovali ste to aj vy?

Ak by som bola mala v tom období dostatočnú sebahodnotu, určite by som v takom vzťahu nebola ostala. Celá tá toxicita vás ako keby prinúti myslieť si, že to tak má byť a viac si nezaslúžite. Ale je to proces. Človek na to, že musí odísť, že sa chce cítiť lepšie, potrebuje prísť sám.

V tom období mi mohol radiť hocikto – rodičia, súrodenci, najbližší priatelia – a napriek tomu som nepočúvala nikoho, len svoje srdce, ktoré bolo choré, a myslela som si, že je to pre mňa najlepšia cesta.

Mohol byť ten vzťah už skôr závislosť, ktorá škodí?

Bola to závislosť od emócie aj od človeka. Nevedela som si predstaviť žiť bez neho ani napriek tomu, že som vedela, že je to pre mňa zle.

Psychologička o sebahodnoteAk si nepripustíme neúspech, nikdy skutočne nespoznáme svoje mantinely

Zuzana Hanusová

Koľko to celé trvalo?

Rok a pol.

Už ste zvažovali aj manželstvo?

Určite nie, ale bola som do takej miery zaľúbená, že som si vedela predstaviť, že raz si toho muža chcem zobrať za manžela.

Som vďačná, že som mala práve takú skúsenosť. Lebo prísť do manželstva s takýmto nastavením by bolo veľmi zlé. A som rada, že som sa dokázala poučiť, v akom vzťahu nechcem byť.

Ako vás ešte tento vzťah menil?

Moje okolie ma považuje za pozitívneho človeka s dobrou náladou a toto z môjho života úplne odišlo. Začala som byť pesimistická, smutná, nevidela som zmysel už ani v hudbe, čo bola veľká vec, pretože hudba bola pre mňa útočiskom.

Dostala som sa do stavu, keď ma nevedela rozveseliť ani hudba. A to bol veľký výkričník v mojom živote. Ale aj napriek tomu som v tom vzťahu stále zostávala.

Ťažké vzťahy ľudia bežne riešia aj so psychológmi. Ako ste to mali vy?

V tom období som vyhľadala psychológa, zároveň aj kňaza a myslím, že mi veľmi pomohol už len tým, že sa na celú tú situáciu pozrel ako niekto, kto nie je zainteresovaný, nepozná ani mňa, ani partnera.

Povedal mi veci, ktoré mi otvorili oči, a aj vďaka tomu som sa začala vnímať úplne inak. Videla som, že nie je všetko iba moja chyba a že to, čo žijem, nie je normálne.

Som zástancom toho, aby ľudia vyhľadali pomoc, keď ju potrebujú, lebo na to tu je. V mnohých prípadoch dokáže zachrániť aj ľudský život a človeku ponúknuť pomyselnú mapu z toho bludiska.

Asi je po takej skúsenosti dôležité neprejsť z jedného toxického vzťahu do druhého.

Terapie sú dobré aj na to, aby človek pracoval sám na sebe a pochopil, prečo vyhľadáva práve takéto vzťahy, čo za tým je. Či je za tým detstvo, traumy, o ktorých možno ani nevie, že ich prežil, a ktoré ho poznačili.

Je to cesta, ako vyjsť zo vzťahu a nepokračovať v rovnakom.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Môže zažiť takýto toxický vzťah aj niekto, kto má dobré zázemie, spokojný rodinný život?

Myslím, že sa to môže stať každému a obzvlášť pri prvých vážnych vzťahoch, keď človek nevie, čo ho čaká. Aj predtým som mala vzťahy, ale žiadny pre mňa nebol natoľko vážny.

Keďže som nepoznala nič iné, musela som sa popáliť. Ale verím, že ma to natoľko posilnilo, aby som do ďalších vzťahov prichádzala iná.

Ak sa stanem lepšou verziou seba, začnem si uvedomovať svoju hodnotu a dokážem k sebe pritiahnuť človeka s podobným nastavením. Všetko je to aj o tom, čo odzrkadľujeme zo svojho vnútra von.

Ak sme sami so sebou spokojní, šťastní, ak my ženy vieme, kde je naša hodnota, tak verím, že si pritiahneme do života aj takého človeka.

Ako ste potom ukončili toxický vzťah?

So svojím niekdajším psychickým rozpoložením som si potrebovala bývalého partnera zablokovať na všetkých sociálnych sieťach. Nie preto, že by som voči nemu cítila nejakú nenávisť, ale z lásky k sebe.

Potrebovala som ho zo svojho života vymazať úplne a to mi aj pomohlo.

Dostala som sa do stavu, keď ma nevedela rozveseliť ani hudba. A to bol veľký výkričník v mojom živote. 

Viem, že niektoré ženy to robia tak, až si bývalého partnera síce zablokujú, ale pozerajú si ho z iných profilov. Ale ja som toto nechcela robiť, pre mňa by to bol krok späť, ranila by som samu seba.

Je dobré takýto vzťah ukončiť férovo a racionálne?

Na tretí či štvrtýkrát určite áno. (Úsmev.) Toxický vzťah sa zrejme často nedá ukončiť na prvý pokus. Človek sa k tomu znova vráti. Keď sme sa rozchádzali naposledy, bolo to podľa mňa férové. Pre mňa to bola konečná, hoci on sa to ešte potom snažil zvrátiť.

Bol pre vás toxický vzťah ponaučením do ďalších vzťahov? Nehrozí, že sa niečo také stane opäť?

To je ťažká otázka. Ale viem, že ak by som do takého vzťahu opäť vstúpila, omnoho rýchlejšie by mi zablikali červené kontrolky.

Teraz som už viac obozretná a možno aj preto zatiaľ nikoho nemám. Už na prvom stretnutí si všímam signály, ktoré mi hovoria áno alebo nie.

Aké napríklad?

Všímam si, či je muž zrelý, či sa nespráva ako chlapček, či sa vie samostatne rozhodovať. Ďalší „red flag“ je, ak sa nechce pohnúť z miesta, nechce ani pomyslieť na svadbu či deti.

Pre mňa je veľmi podstatné, aby sme sa už vo vzťahu vedeli rozprávať aj o manželskom živote alebo o deťoch.
 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Rozhodli ste sa o svojom bývalom vzťahu otvorene hovoriť. Prečo?

Ešte minulý rok vo februári som napísala dlhší text o piesni Mapy, vtedy som dostala najviac reakcií hlavne od žien, ktoré prežívajú alebo prežili to isté.

Vtedy som vnímala, že by som sa nemala hanbiť o tom hovoriť, ale naopak, hovoriť o tom ešte viac a otvoriť sa s touto témou aj pre iných.

Aktuálne ste nezadaná a single. Ako vnímate túto životnú etapu?

Snažím sa na veci stále pozerať pozitívne. Momentálne mám vo svojom živote veľa priestoru na sebarozvoj. Venujem sa hudbe, tvorbe a nelipnem na tom, že musím mať silou-mocou vzťah, lebo to vyžaduje spoločnosť a pýtajú sa ma na to babky a tety.

Som spokojná sama so sebou, šťastná tak, ako som. Netlačím na to, verím, že človek, keď si ide po svojej ceste, stretne skôr či neskôr niekoho ďalšieho, kto sa k nemu pridá.

Keď som sa rozprávala so šéfkou katolíckej zoznamky, povedala mi, že ženy majú od mužov viac očakávaní, viac sa vzdelávajú a čakajú to aj od nich. A muži sa toho boja. Vnímate to aj tak vy?

Nevnímam to iba ja, ale vidím to aj na svojich kamarátoch mužoch. Boja sa spraviť prvý krok. Vnímam ako globálny problém mužov, že sa boja zlyhania. Neviem vyhodnotiť, či je to o egu, či sa boja, že sa žene nebudú páčiť.

No nechcem všetkých mužov hádzať do jedného vreca. Stretla som aj mužov, ktorí sa neboja ozvať, pozvú ženu na rande aj napriek tomu, že spätná väzba môže byť negatívna.

Som zástancom toho, že keď človek niečo nevyskúša, môže to neskôr ľutovať. A to nemyslím len vo vzťahoch, ale všeobecne v živote aj v hudbe.

Takže, muži, spravte pre to všetko, ak sa vám žena páči, povedzte jej to a možno to raz bude matka vašich detí. (Smiech.)

Zakladateľka katolíckej zoznamkyNároky žien sa veľmi zvýšili, čím viac požiadaviek majú, tým ťažšie si niekoho nájdu. Muž nemá byť kamarátka ani terapeut

Jana Holubčíková

Mladí kresťania to majú pri zoznamovaní trochu iné. Často ich okrem iného môžu brzdiť vlastné očakávania od partnera v oblasti viery. Vy ste veriaca, riešite toto aj vy?

Ak sa dá veriaca žena s veriacim mužom dokopy, je to plus. Ale pre mňa to nie je prvotné kritérium. Hľadám skôr pokoj a vzájomný rešpekt.

Mám okolo seba priateľov, ktorí nie sú veriaci a s ktorými si rozumiem možno viac ako s veriacimi.

Vnímam, že toto nie je meradlo šťastného vzťahu. Som pocitový človek a dávam na pocity. Ak sa cítim s mužom pokojne a šťastne, do vzťahu chcem ísť.

Pochádzate z Bardejova, ale žijete už nejaký čas v Bratislave. Čo vás sem priviedlo?

Bola to vysoká škola. Strednú školu som vyštudovala v Prešove a rozmýšľala som, kam ďalej. Do Bratislavy vtedy išla aj moja sestra, vedela som, že tu na život nebudem sama.

Vnímala som to tak, že aj skrz hudbu sa tu môžem rozvíjať viac. Aj napriek tomu mám svoje rodné mesto veľmi rada. Vždy budem hrdá, že som z východného Slovenska.