Slováci ako národ sa rodili pod tlakom. Vďaka zaň

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Slováci ako národ sa rodili pod tlakom. Vďaka zaň

Zakladanie Slovenského učeného tovarištva (olej, Andrej Kováčik, 1934)

Katolícky kňaz Anton Bernolák mohol svoj pokus dotiahnuť len vďaka priaznivým okolnostiam.

Z učebníc vieme, že prvý pokus vytvoriť jednotný slovenský jazyk ako predpoklad etablovania slovenského národa vykonal na konci 18. storočia Anton Bernolák. Neuvedomujeme si však, že nebyť súhry viacerých historických okolností, tak by sme dnes naňho vôbec nespomínali, lebo jeho pokus o etablovanie Slovákov by ostal iba historickou raritou.

Katolícky kňaz Anton Bernolák sa mohol podujať na svoj pokus kodifikovať slovenský jazyk len vďaka priaznivým okolnostiam. Po úvodnej práci s názvom Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách vydal v roku 1790 Slovenskú gramatiku (Grammatica Slavica). Slováci sa mali stať jedným z plnohodnotných národov monarchie.

Stalo sa to v čase panovania osvieteneckého habsburského cisára Jozefa II. Panovníkovým cieľom bolo zmodernizovanie monarchie na osvietenecký spôsob, pričom nástrojom na presadzovanie jeho reforiem mal byť jednotný jazyk. Preto vydal v roku 1784 nariadenie na všeobecné používanie nemeckého úradného jazyka. Úradníci neovládajúci nemčinu sa ju mali naučiť do troch rokov.

Ďalšie nariadenie z roku 1786 však vládnym úradníkom prikazovalo, aby vysvetľovali politické nariadenia a právne normy rôznym národom v ich vlastnom jazyku. Napriek tomu, že o rok neskôr sa nemčina stala vyučujúcim jazykom na všetkých stredných a vysokých školách, používanie iných jazykov sa naďalej všeobecne nezakazovalo.

Bernolákov počin sa nepriečil štátnej politike, ba naopak, mohol sa považovať za jej podporu. Obyvateľom horného Uhorska slovanského pôvodu vtedy neprekážalo používanie cudzieho úradného jazyka. Stáročia ním bola latinčina. Ak sa mala nahradiť nemčinou, išlo iba o technickú otázku, lebo v bežnom živote ostávali slovenské dialekty v rovnakej pozícii ako dovtedy.

Ba dá sa povedať, že panovníci používanie miestnej reči využívali a podporovali. Cisárova osvietenecká matka Mária Terézia ešte v časoch latinského úradovania vydala v roku 1767 urbárne nariadenia po latinsky, po maďarsky i po slovensky. Jazyk sa tak stával iba prostriedkom na uplatnenie reforiem. Hoci Jozef II. neskôr siahol po úradnej nemčine, iné jazyky podobne pragmaticky nezatracoval.

V čase panovania habsburského cisára Jozefa II. bolo Uhorsko rozdelené na desať dištriktov. Tri boli na území dnešného Slovenska a do značnej miery kopírujú súčasné územie Slovenskej republiky. Rozdelenie na západ, stred a východ bolo potom podobné v 2. polovici 20. storočia vo vtedajšom Československu. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011.)

Osvietenecké reformy habsburských panovníkov však predsa vyvolali nevídaný odpor. Nielen tým, že starý zaužívaný systém sa vždy bráni novotám. Uhorská nobilita, nazývaná po latinsky Natio Hungarica – teda uhorský národ – sa im vzoprela z princípu.

Odpor uhorskej šľachty mal svoje historické príčiny. Voči Jozefovi II. vzkypel tak prudko, že po jeho smrti vyvolal nevídané národné vzopnutie Maďarov, ktoré na ďalšie desaťročia predurčilo vývoj v celej monarchii. Slováci boli súčasťou týchto pohybov. Nebyť toho, možno by dnes ako národ ani neexistovali.

Osmanskí Turci priniesli zmenu

Uhorská šľachta lipla na svojich odvekých privilégiách a zásluhách na budovaní kráľovstva. Na druhej strane etnický pôvod príslušníka šľachty nebol po stáročia dôležitý, rozhodujúce boli jeho výsady. Podobné to bolo medzi bežnými obyvateľmi.

Dejiny Uhorska do vpádu osmanských Turkov sa z hľadiska národného sebauvedomovania podobali zvyšku Európy. Pre jednotlivca bola dôležitejšia príslušnosť k spoločenskej vrstve ako k etnickému pôvodu.

Obyvatelia stredovekého Uhorska, či už boli maďarského, slovanského, nemeckého alebo iného pôvodu, nepociťovali potrebu nejakého osobitného etnického vymedzenia. V hornom Uhorsku sa významnejšie etnické rozpory objavovali azda len v mestách, v sporoch medzi nemeckým, slovanským a maďarským obyvateľstvom, pričom išlo o uplatňovanie mestských výsad.

Veci sa zmenili po prieniku Osmanov cez Balkán do Európy. Už pred katastrofálnou porážkou pri Moháči v roku 1526 sa spustil smerom na sever prúd migrantov, Slovenska sa týkal hlavne príchod utekajúcich Maďarov a Chorvátov. Prišli cudzinci, ktorí sa na prvý pohľad od ostatných odlišovali tým, že hovorili vlastným jazykom.

Dejiny Uhorska do vpádu osmanských Turkov sa z hľadiska národného sebauvedomovania podobali zvyšku Európy. Pre jednotlivca bola dôležitejšia príslušnosť k spoločenskej vrstve ako k etnickému pôvodu. Zdieľať

Etnický rozmer začal naberať na sile. Pomery v strednej Európe sa po piatich storočiach zrazu zmenili, prišli noví migranti, cudzokrajní panovníci, nové náboženstvá hlásané v cudzích jazykoch.

Po vpáde Turkov do Karpatskej kotliny ovládli neobsadené územie Uhorska Habsburgovci, čo po osmanskej invázii považovala veľká časť uhorskej šľachty za ďalšiu potupu. Aj preto sa v nasledujúcich stavovských povstaniach, ktoré sa skončili až porážkou Františka II. Rákociho v roku 1711, vzbúrenci neváhali spájať proti cisárovi s Turkami.

Hoci ešte aj v týchto časoch sa považovala za dôležitejšiu príslušnosť k náboženskému vyznaniu ako k etnickému pôvodu, presuny veľkých skupín ľudí, vojnové konflikty a sociálne nepokoje predznamenávali budúce vrstvenie obyvateľstva.

Maďarom sa zastavil sľubný vývoj

Mnohí novodobí maďarskí historici neváhajú vnímať vtedajšie pohyby na základe národnostných princípov. Ešte v roku 1500, teda pred tureckou inváziou, napočítali na území Uhorska až štyri pätiny Maďarov a len pätinu ostatných národností. Ak by zlaté obdobie uhorských dejín bolo pokračovalo, maďarská hegemónia mohla ďalej mocnieť.

Pridali sa k nim aj niektorí zahraniční pozorovatelia. Carlile Aylmer Macartney, vynikajúci britský odborník na uhorskú históriu žijúci v 20. storočí, rovnako podľahol etnickému pohľadu na vtedajšie obdobie. Pripustil, že ak by po roku 1500 život v Uhorsku bežal nerušene ďalej, o dve-tri storočia by krajina možno dosiahla značnú národnú jednotu na väčšine svojho územia.

Paul Lendvai, maďarský publicista žijúci v Rakúsku, sa pohral s číslami. Zosumarizoval odhady niektorých skúmateľov. Zo štyroch miliónov v 16. storočí by podľa neho do konca 17. storočia stúpla populácia zhruba o osem miliónov obyvateľov, čím by sa Uhorsko dostalo niekde na úroveň Anglicka. Z populácie by podľa optimistických prepočtov 80 až 90 percent tvorili Maďari.

Vývoj však bol úplne iný. Časť Uhorska na viac ako 150 rokov obsadili Turci a druhá časť ostala v područí Habsburgovcov. Najslobodnejší vývin ostal pre Maďarov v polozávislom Sedmohradsku, no s obmedzeniami, ktoré diktovala Osmanská ríša.

Keď sa turecká nadvláda po vyše 150 rokoch skončila, celkový počet obyvateľov Uhorska zostal zhruba taký istý, ako bol pred inváziou. Centrálne časti Uhorska boli zničené a vyľudnené, zmizli stovky dedín. Osmanskou blízkosťou a stavovskými povstaniami trpeli aj ďalšie oblasti, hlavne habsburské Uhorsko. Dnešné Slovensko bolo po poslednom povstaní Františka II. Rákociho zničené porovnateľne ako Čechy po tridsaťročnej vojne, kde počet obyvateľov klesol zhruba o jednu tretinu.

Po vytlačení Turkov v závere 17. storočia nastala pre Maďarov ďalšia smutná etapa. Habsburská moc sa rozšírila na celé Uhorsko. Vyľudnené územia zaberali nielen navrátilci z horného Uhorska, ale aj Slovania, Rumuni a s podporou panovníka Nemci.

Kolonizovanie územia vyľudneného Uhorska habsburskými cisármi bolo systematické a dokonca malo svoj názov – impopulatio. Panovníci výrazne podporovali najmä kolonistov z južných štátov Nemecka, ktorých najímali osobitní agenti. Napríklad Budín sa stal prevažujúco nemeckým mestom.

Do istej miery to bola zámerná politika habsburských cisárov. Maďarom nepriznávali v Uhorsku osobitné postavenie, ba naopak, prechovávali voči nim nedôveru. Šípili, že môžu byť zdrojom ďalších vzbúr.

Bernolák a Papánek objavujú Slovákov

Ako ďalší spôsob nátlaku vnímala ešte počas osmanskej okupácie väčšina maďarskej šľachty rekatolizačnú politiku viedenského dvora. Medzi Maďarmi bolo veľa protestantov, pričom k novej viere ich priviedlo nielen presvedčenie, ale aj odpor k tradične katolíckej Viedni. Maďari sa prikláňali skôr ku kalvínskej forme protestantizmu šírenej v latinčine, lebo luteránska forma uprednostňovala nevítanú nemčinu.

Habsburský cisár sa tak stával nepriateľom hneď dva razy – ako uzurpátor územia a ako netolerantný katolík. Určitý prielom v náboženskej oblasti nastal až po úspešnej misii jezuitu Petra Pázmaňa (17. storočie), keď sa mnoho uhorských šľachticov vrátilo do radov rímskokatolíckej cirkvi.

Situácia sa začala paradoxne meniť aj v prospech národného uvedomovania. Pázmaň pri šírení myšlienok katolíckej reformácie uprednostňoval používanie domácich jazykov, teda maďarčiny medzi Maďarmi. A tak sa hlavným mestom šírenia maďarského jazyka stala na dlhší čas Trnava, po tureckých vpádoch dočasné sídlo ostrihomského arcibiskupa.

Bernolákovi nešlo o nejaké mocenské vymedzenie Slovákov, ale skôr o ich uznanie a plnohodnotné spolunažívanie s ostatnými národnosťami v monarchii. Zdieľať

Za arcibiskupa Pázmaňa v 17. storočí sa Trnava stala centrom uhorskej vzdelanosti. Sídlila tu katolícka univerzita podporujúca medzi absolventmi používanie miestnych jazykov. Po vytlačení Turkov sa prístup nemenil a zotrvávali na ňom aj osvieteneckí panovníci.

Významným miestom bol v 18. storočí bratislavský generálny seminár patriaci pod Viedenskú univerzitu, kde pôsobil práve Anton Bernolák. Našiel tu žičlivé prostredie na prvý pokus o kodifikovanie slovenského jazyka. Zdá sa, že Bernolákov počin nebol náhodný, konal na základe určitého dopytu.

Americkí historici Robert Kann a Zdenek David zdôrazňujú, že politika Jozefa II. výrazne prispela k rozvoju slovenského nacionalizmu, pretože podporoval pestovanie miestnych jazykov a rozširovanie národných spoločenstiev mimo šľachty a mešťanov.

Anton Bernolák sa ako prvý podujal kodifikovať slovenský jazyk. Založil ho na západoslovenských dialektoch. Foto – wikimedia.org

Dôkazom ich tvrdení je okrem Bernolákovho pokusu o kodifikovanie jazyka napríklad vydanie prvých slovenských dejín Jurajom Papánkom v roku 1780. Vyšli v latinčine s názvom Historia gentis Slavae, de regno regibusque Slavorom, v preklade Dejiny slovenského národa, o kráľovstve a kráľoch Slovákov. Papánek prisúdil Slovákom autochtónnosť na území dnešného Slovenska, dedičstvo Veľkej Moravy a slovenčinu dokonca označil za východisko ostatných slovanských jazykov.

Na druhej strane Papánek svojím spôsobom života naznačil, o aký nacionalizmus išlo. Dejiny napísal v Chorvátsku, kde pôsobil ako katolícky kňaz. V úvode knihy sa zmienil, že je rodom Slovák, výchovou Nemec, urodzenosťou Uhor a úradom Ilýr. Ako vidieť, vtedy o potrebe nejakého osobitného postavenia slovenského národa v monarchii neuvažoval.

Ani Bernolákovi nešlo o nejaké mocenské vymedzenie Slovákov, ale skôr o ich uznanie a plnohodnotné spolunažívanie s ostatnými národnosťami v monarchii. Dôkazom je vypracovanie pozoruhodného šesťzväzkového slovníka s názvom Slovník slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarský (Slowár Slowenskí, Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí), ktorý knižne vyšiel až po jeho smrti.

Cieľom slovníka bolo podľa Bernoláka prispieť k vzájomnej rečovej komunikácii medzi príslušníkmi rozdielnych národností v Uhorsku. Jeho odporcovia, najmä z radov uprednostňovateľov zaužívanej češtiny v evanjelickom prostredí, obviňovali Bernoláka, že slovník vytvoril pre potreby pomaďarčenia Slovákov.

Slovenčina namiesto nanútenej maďarčiny

Kým Slováci, lepšie povedané ich nepočetní samozvaní reprezentanti, nevideli v ústrednej moci vo Viedni nejaké vážnejšie ohrozenie, Maďari reagovali úplne inak. Jozef II. ich popudil na viacerých frontoch.

Okrem toho, že ich nútil do používania úradnej nemčiny, siahal im na šľachtické výsady, dokonca hodlal na šľachticov uvaliť dane, čo dovtedy história nepoznala. Vrcholom urážky zo strany panovníka bolo, že Jozef II. sa ako prvý cisár nenechal korunovať za uhorského kráľa a uhorskú kráľovskú korunu previezol z korunovačnej Bratislavy do Viedne a tam ju nechal uložiť do pokladnice.

Tlak reformných osvieteneckých Habsburgovcov vyvolal v Maďaroch reakciu a zapálili národný pohyb. Jedným z hlavných prejavov, ako to už v stredoeurópskom priestore býva, bol rázny príklon k používaniu maďarského jazyka, hoci mnohí šľachtici ho už ani neovládali a museli sa ho učiť nanovo.

Namiesto vnucovanej úradnej nemčiny mala nastúpiť maďarčina. Literát György Bessenyei navrhol v roku 1772 založenie Uhorskej učenej spoločnosti, pretože každý národ by mal byť zbehlý vo svojom jazyku. Mal na mysli maďarčinu, ktorú si mali osvojiť aj nemaďarskí obyvatelia Uhorska.

Odpor maďarskej šľachty bol taký silný, že po smrti Jozefa II. sa v Uhorsku opäť udomácnila latinčina. V tom období sa už jazyk stal nástrojom na vymaňovanie Uhorska spod habsburskej vlády. Už v roku 1793 sa v uhorskom sneme objavil prvý návrh na vedenie rokovaní v maďarčine. Napokon sa to nepodarilo presadiť nielen pre odpor Chorvátov a Srbov, ale aj niektorých Maďarov, ktorí tento jazyk neovládali.

Práve na jazyku si vytvorili Slováci svoju identitu. Ani dnes nenájdete medzi nimi silnejší identifikačný prvok. Zdieľať

V období rokov 1830 až 1844 sa však maďarčina presadzovala ako povinný jazyk v rozličných oblastiach, až sa napokon stala všeobecným úradným jazykom v Uhorsku. To, čo sa nepodarilo osvieteneckým panovníkom v celej monarchii s nemčinou, sa o polstoročie podarilo v jej východnej polovici s maďarčinou.

Vzdor Slovákov v prvej polovici 19. storočia nebol vtedy taký silný ako Maďarov v druhej polovici 18. storočia. No predsa sa objavil a dospel k vzopretiu symbolizovanému kodifikovaním novej podoby slovenského jazyka, ktorý sa po niekoľkých ďalších úpravách používa doteraz.

Práve na jazyku si vytvorili Slováci svoju identitu. Ani dnes nenájdete medzi nimi silnejší identifikačný prvok.

Slovenský zápal vzbĺkol až po ohrození

Takže keď to zhrnieme, Anton Bernolák pôsobiaci v pomerne žičlivom prostredí osvieteneckej monarchie vykonal pokus, ktorý v praxi mohol dopadnúť všelijako. Veď ešte v 20. storočí mu významný slovenský historik Daniel Rapant pripisoval promaďarskú orientáciu. Možno mu naozaj išlo hlavne o porozumenie, no na takejto myšlienke národy v strednej Európe nevznikali.

Prostredie osvieteneckého absolutizmu v období pohybov na národnostnej mape Európy Slovákom určite prialo, no určite nepostačovalo. Mohlo ísť o uspávanie hadov, úradná a školská nemčina mohla ako prvý krok naznačovať budovanie homogénnejšieho nemeckého prostredia v celej monarchii. Maďarské či české vzopretie tak malo svoje opodstatnenie.

Skutočným popudom na národné prebudenie Slovákov bol až maďarský tlak v prvej polovici 19. storočia, ktorý sa v mnohom začal podobať na ten nemecký spred polstoročia. Bernolákov precedens však prišiel štúrovcom vhod, bolo na čom stavať.

Rovnako romanticky, ako sa zapálili pre národnú vec maďarskí národovci, zahoreli vzápätí slovenskí. Silou sa im nemohli rovnať, no zápal bol rovnaký. V podstate im išlo o tú istú vec, len sa ocitli na dvoch stranách barikády. Jeden bol podmienený druhým.

O tenkej hranici medzi dvoma tábormi týchto zapálených a pracovitých jedincov svedčí napríklad fakt, že Karol Zay, pôvodom Slovák, ale horlivý maďarizátor v pozícii generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi v Uhorsku, núkal v začiatkoch kariéry Ľudovítovi Štúrovi ako schopnému človeku prestup do svojho tábora. Štúr odmietol a zapálil sa pre slovenskú vec.

Nebyť tohto vyvolaného zápalu, možno by sme dnes Slovákmi ani neboli a Bernolákov pokus spred niečo vyše dvesto rokov by bol mŕtvou historickou epizódou.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo