Postoy prináša rozhovor s Jozefom kardinálom Tomkom (85), ktorý desaťročia pôsobí v rímskej kúrii. Je emeritným prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov a emeritným predsedom Pápežského komitátu pre medzinárodné eucharistické kongresy.

Ako vnímate smer, ktorým sa hýbe Slovensko?
Nerád robím proroka. Len dúfam, že smeruje k lepšiemu. Myslím, že predsa len znaky napredovania sú. Len keď si vezmeme posledných 20 rokov z hľadiska cirkvi, tá sloboda priniesla veľa a myslím, že sa veľa spravilo, veľa vykonalo, ale možno ešte veľa zostáva pred nami.

Ako vnímate posledné rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva o zákaze zobrazovania krížov na verejných miestach?
Myslím, že už dostali toľko kritiky, že budú pozornejší. Jedna taká kritika, čo som čítal, sa týka aj národnosti tej osoby v Taliansku, ktorá podala žalobu, na ktorú odpovedal súd.

Treba povedať, že toto rozhodnutie nie je nijak záväzné. Ale samozrejme to každý, kto chce, využije. Ale to neznačí, že teraz všade v Európe sa majú vyhadzovať kríže, to nikto nepredpísal a to si treba uvedomiť. Ale zároveň si treba uvedomiť, aké sú sily, ktoré hýbu aj dnes rôznymi pákami. My si musíme tiež uvedomiť, či nemáme byť práve tam soľou a tú soľ prípadne aj niekomu hodiť do očí a najmä tie pohľady vyčistiť. Lebo tej Fínke, to bola osoba, ktorá sa narodila vo Fínsku, niekto namietal, prečo neobžaluje vlastný štát, že na vlajke má tiež kríž. Ako aj tie iné štáty, ktoré majú svoje znaky, kríže, atď. na svojich vlajkách.

Ona sa obhajovala ľudskými právami...
Rodí sa nám nový bojovný ateizmus, ktorý sa tvári, že ani nie je ateizmus, všetko to hodia na ľudské práva. Naraz sa ľudské práva stali takým korytom, pod ktorým sa skrýva kadečo. Tam sa to hodí a všetko sa naraz stáva ľudskými právami. Pomaly aj zločiny môžu byť ľudským právom. Prečo? No lebo prípadne jeden jediný človek v štáte, len preto, že on má taký názor musí zmeniť celý štát len preto... Kam vlastne chceme zájsť? A teraz vraj aby nebola obava, aby nenastala diskriminácia, musíme ho rešpektovať. Ale on má názor, že všetky kríže majú zmiznúť. A tým sa nešliapu práva tých druhých? Tak čo vlastne chceme robiť? Ja neviem, nečítal som ten rozsudok, na akých úvahách sa to vôbec zakladá, lebo predsa len je to trošku príliš drzé - a mali by to ísť hlásať hlavne v islamských štátoch.

Veľa sa hovorí o postupe kauzy blahorečenia Jána Pavla II. Čo si myslíte vy ako jeho niekdajší blízky spolupracovník, čo bude teraz ďalej?
To čo je v iných kauzách. Lebo procesy sa robia na báze diecézy a to bola rímska diecéza, on bol rímsky biskup. A myslím, že tá fáza práce je už dokončená. Potom sa to posunie na Svätú stolicu, kde kongregácia, čiže ústredný úrad, všetko preverí a dôkladne. Takže teraz sme v tom štádiu, tak uvidíme, ale myslím, že to pôjde veľmi rýchlo. Stačí ísť do sv. Petra do krypty k hrobu Jána Pavla II. a uvidíte aký je tam nával každý, každučký deň a neprestáva. To by niekedy človek neveril, aj nekresťania tam idú. Darmo, bol to veľký človek, z ľudského hľadiska bezkonfliktný.

Kedy bude mať Slovensko ďalšieho kardinála, ktorý by volil ďalšieho pápeža? Vy ste boli asi trochu netradičný slovenský kardinál v tom, že ste boli v zahraničí. A druhý kardinál, ktorého máme, je z „podzemia". Kto by mohol byť ďalší?
Veľmi novinárska otázka. Nechajte aspoň zomrieť tých dvoch kardinálov a potom začnite propagandu za nejakých nových.

Ale či si myslíte, že máme v hierarchii takých ľudí...
Ľudí na svete je na kardinálov ojojoj, aj na Slovensku, tých je a ozaj vzácnych. Ale rátajte, že predsa katolíkov na svete je jedna miliarda a sto miliónov. Nás sú 4 milióny a niečo katolíkov, tak si to porátajame. A sú tu iné národy, početné a aj cirkevne čo sa týka počtu katolíkov veľmi silné, tiež si nárokujú. A potom kardinál je hodnosť, má právo voliť pápeža. Ale príde mu 80 rokov a vypadne mu možnosť voliť, lebo pápež dlho žije (smiech). Takže nakoniec tí kardináli majú svoju dôležitosť ako senát pápeža, najmä potom v tých diecézach po svete, a v centrálnych úradoch. Uvážme, koľko je nových krajín, ktoré sa dožadujú, sú to krajiny početnejšie. Pritom niekedy ten kardinál je dôležitejší ako u nás. Ja nie som proti, naopak, som za to, aby na Slovensku bol, ale ešte sa k tomu musíme dopracovať.

Aký by mal byť vzťah medzi štátom, jednotlivcom a cirkvou?
Najprv treba rozlíšiť dva svety, ak chcem takto hovoriť - sekulárny a náboženský svet, cirkev a štát. Lebo tu sú stále myšlienky akosi nejasné. Mal som o tom aj v Bratislave aj inde prednášku. Isté je, že my potrebujeme mať dobre formovaných politikov, ale potrebujeme aj podnikateľov, potrebujeme vybudovať medzi štátom a jednotlivcom spoločenstvá a tie podporiť ako čosi životné, napríklad ako je rodina a dbať pri tom o to, aby sme nestratili tie hodnoty, ktoré ešte žijú v našej slovenskej rodine. Takisto iné spoločenstvá, ako sú aj vaše a to na rôznych poliach, toto tiež pestovať, to je dôležité. Tak, aby sa vytvorila aj zdravá spoločnosť, ktorá neznačí len štát, alebo administrácia, alebo len inštitúcie, ale čosi ako spoločenstvo uprostred. Ľudská činnosť je všelijaká a aj spolčovanie na rôznych poliach je možné, prečo nie?

Ako často chodievate na Slovensko?
Podľa potreby. Keď sú pozvania, ktoré ma zaujímajú a ktoré považujem ako možnosť prínosu, dačo priniesť na Slovensko. To ma tak vábni a zároveň teší, keď Slovensko rastie, najmä rastie na duchu, teraz tých možností je. A tak veľmi rád som prijal rôzne pozvania pri rôznych príležitostiach.

Kde budete tráviť Vianoce?
Pravdepodobne v Ríme, ako mnohokrát.

Aké to je, keď Slovák trávi Vianoce v Ríme?
To je Slovák, ktorý tu býva už 64 rokov, takže je z hľadiska pobytu možno viac Riman ako Slovák, takže už si navykol. Potom, predsa len, tu v Ríme sa žije, dýcha tak trochu univerzálne. Tá naša cirkev je predsa len katolícka, čiže svetová a má aj tu svoje pekné chvíle, keď sa to dá akosi zažiť a prežiť, je to čosi pekné.

Čo by ste odkázali čitateľom Postoy-a?
Aby si zachovali mladosť ducha, lebo mladosť tela sa bude pomaličky zmenšovať. A aby boli tou soľou, ale takou ozaj slanou, aby sa hýbali, nepremárnili mladosť kadečím. To je doba, keď sa tvorí, keď človek ešte stále rastie, tak treba rásť, ale na duchu. Rásť, to je dôležité. A aby si zachovali to, čo sme ešte dostali. Veď my dnes debatujeme o veciach, ktoré nemajú všetci ľudia ani všetci mladí vo svete.

Ale nesmieme tiež zabúdať, že aj choroba a utrpenie, aj handicap, aj to je hodnota. Myslím, že moderná spoločnosť na toto zabúda, lebo vidí človeka len ako účinného, aby bol výkonný. My si veľa nárokujeme. Odkiaľ máme také právo? Zákony života sú, to treba povedať a doplniť, aj zákony smrti. Musíme to brať ozaj ako čosi, čo je zákonitosť ľudského života.

Ondrej Sočuvka
Foto: Mária Leitnerová

Za pomoc pri príprave rozhovoru ďakujeme Zuzane Holíčkovej, Kristíne Šmogrovičovej a Martinovi Štochmaľovi.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na