Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
20. marec 2023

20 rokov od invázie do Iraku

Ako Vladimir Putin dnes opakuje vtedajšie Bushove chyby

Teraz je to Rusko, kto uviazol v zdĺhavej vojne, ktorú len ťažko možno vyhrať.

Ako Vladimir Putin dnes opakuje vtedajšie Bushove chyby

Prezidenti USA a Ruska G. W. Bush (vľavo) a Vladimir Putin (vpravo) počas samitu v Bratislave 24. februára 2005. FOTO: TASR/Štefan Puškáš

V noci z 19. na 20. marca 2003 zaútočili koaličné vojská pod vedením Spojených štátov amerických na Irak s cieľom „zbaviť krajinu zbraní hromadného ničenia, ukončiť podporu terorizmu zo strany diktátora Saddáma Husajna a priniesť irackému ľudu slobodu“.

Porážka irackej armády bola rýchla. Už 9. apríla padlo hlavné mesto Bagdad. Symbolický koniec Saddámovho režimu malo signalizovať svetu strhnutie jeho sochy v rovnaký deň i prejav amerického prezidenta Georgea W. Busha na palube lietadlovej lode Abraham Lincoln, kde vystúpil 1. mája 2003 pod veľkým transparentom s nápisom „Misia splnená“.

V skutočnosti išlo len o prvú fázu dlhoročného vojenského konfliktu. Stret riadnych armád vystriedala gerilová vojna.

V irackej vojne (2003 – 2011) padlo 4932 koaličných vojakov (vrátane štyroch slovenských) a skoro 33-tisíc bolo zranených. Odhady strát Iračanov sa rôznia, no môžu dosahovať až niekoľko stotisíc. Sú medzi nimi príslušníci irackých ozbrojených síl (Saddámovho i postsaddámovského obdobia), povstalci a teroristi, ale najväčšiu časť zrejme tvorili irackí civilisti...

A ako to dopadlo so zámienkou? Saddámov režim síce zbrane hromadného ničenia kedysi vyvíjal a v 80. rokoch aj použil, no po prehratej prvej vojne v Zálive v roku 1991 už v tom zrejme nepokračoval. Rovnako sa po invázii ani nepotvrdilo, že by Husajn udržiaval styky s Al-Kaídou alebo bol nejako zapletený do teroristických útokov na Spojené štáty z 11. septembra 2001.

Irak sa stal eldorádom najrôznejších neštátnych ozbrojených a teroristických skupín (vrátane Al-Kaídy) až po americkej invázii. Podľa kritikov k tomu zásadnou mierou prispelo rozhodnutie Paula Bremera, šéfa dočasnej koaličnej okupačnej správy Iraku, rozpustiť Saddámovu 400-tisícovú irackú armádu z 23. mája 2003. Časť týchto ľudí potom zverbovali všelijaké gerilové skupiny, ktoré v nasledujúcich rokoch bojovali s americkými vojakmi a útočili aj na civilné obyvateľstvo. Podobne boli kritizované Bremerove snahy vyčistiť príliš rýchlo irackú verejnú správu od členov bývalej Saddámovej vládnej strany Baas.

Hoci Iračania od invázie zažili už pol tucta parlamentných volieb a žijú v systéme viacerých politických strán, krajinu sotva možno považovať za nejaký maják demokracie na Blízkom východe. Nezopakoval sa tu príbeh Japonska a Západného Nemecka, ktoré sa po druhej svetovej vojne a pod americkou kuratelou stali ekonomicky i politicky vzorovými predstaviteľmi demokratického kapitalizmu.

Irak trpí politickou nestabilitou, regionálnou, národnostnou i náboženskou rozdrobenosťou a tiež všadeprítomnou korupciou. Do jeho záležitostí zasahujú susedia ako Turecko a najmä Irán.

Spoločne s Afganistanom zdiskreditoval Irak koncept zvonku nanúteného a zhora uskutočňovaného „nation-buildingu“. Ba naopak. Kým Spojené štáty v Iraku premrhali asi 2 bilióny dolárov, narástol im globálny vyzývateľ v podobe Číny a doma čelia viacerým problémom od príliš priepustnej hranice s Mexikom až po fentanylovú krízu.

Prostriedky utopené v Iraku mohol Washington lepšie využiť vo vlasti. Popri stratách na životoch, fyzicky či psychicky dokaličených veteránoch a astronomických finančných nákladoch utrpelo irackou vojnou aj renomé Spojených štátov vo svete. Tak ako vo Vietname, ani tu sa ich vojakom nevyhli zločiny – napríklad zneužívanie a mučenie väzňov vo väznici Abú Ghraib.

Inzercia

Hoci vojna, ktorá sa začala 20. marca 2003, sa oficiálne skončila v decembri 2011, keď americkí vojaci opustili Irak, už o tri roky museli USA na rovnakom území zasahovať vojensky opäť. Aby Kurdom a ďalším pomohli poraziť Islamský štát – príšeru, ktorá by podľa niektorých nevznikla, keby zosadenie Saddáma Husajna v roku 2003 nevytvorilo v oblasti vákuum, do ktorého sa nahrnuli iní hráči…

Pri príležitosti 20. výročia invázie sa dá v slovenských médiách očakávať niekoľko typov komentárov. Tí, ktorí boli proti útoku na Irak vtedy, môžu nám mýliacim sa triumfálne pripomenúť, že mali pravdu. Časť tých z nás, ktorí útok podporovali a teraz si uvedomujú, k akým katastrofálnym dôsledkom viedol, si bude sypať popol na hlavu. A časť tých, ktorí inváziu podporovali vtedy, budú ešte aj dnes tvrdohlavo trvať na tom, že v nejakom zmysle išlo o správnu vec.

Nepochybne sa tiež objavia paralely s prebiehajúcou rusko-ukrajinskou vojnou. Časť ľudí (vrátane niektorých slovenských i amerických konzervatívcov) bude tvrdiť, že oba konflikty spája krátkozraká americká zahraničná a bezpečnostná politika: Spojené štáty pchajú nos do sporov na iných kontinentoch, ktorých často stáročnej genéze nerozumejú, a svojimi intervenciami len vytvárajú ešte väčší chaos.

Podľa tejto perspektívy je podpora Ukrajiny zo strany Západu odsúdená, aby sa skončila podobným fiaskom ako vojna v Iraku v rokoch 2003 až 2011. No možná je aj úplne iná perspektíva.

Podľa nej sa dnes pozícia ruského prezidenta Vladimira Putina podobá pozícii Georgea W. Busha pred dvomi desaťročiami. Podobne ako americký prezident vtedy, aj ruský prezident minulý rok ľahkovážne rozpútal vojnu, o ktorej si myslel, že sa rýchlo skončí víťazstvom – a zmenou režimu. Namiesto toho kroky oboch politikov spustili reťaz nezamýšľaných následkov a ich krajiny uviazli v zdĺhavom a nákladnom konflikte, z ktorého je rovnako ťažké nájsť čestné východisko i definovať dosiahnuteľnú podobu víťazstva.

Iste, medzi vojnou v Iraku a prebiehajúcou vojnou na Ukrajine existujú aj zásadné rozdiely. Američanom a ich spojencom sa na jar 2003 podarilo obsadiť hlavné mesto Bagdad a poraziť irackú armádu za šesť týždňov. Zvyšných osem rokov viedli fakticky protipartizánsku vojnu.

Za tú prvú métu (porážku ukrajinskej armády a obsadenie Kyjeva) sa Rusi pod vedením Vladimira Putina vôbec nedostali. No je zrejmé, že aj keby Západ prestal podporovať obranu Ukrajiny (ako žiada časť slovenskej opozície) a Rusi by riadnu ukrajinskú armádu porazili na bojisku, nenastal by mier, ale skôr mnohoročná partizánska vojna proti okupantom. A tá sa v podmienkach 21. storočia dá len ťažko vyhrať – ako naznačuje Irak i Afganistan. Názvy týchto dvoch krajín nech sú zároveň odpoveďou všetkým, ktorí dnes tvrdia, že „jadrovú veľmoc nemožno vojensky poraziť“. 

Vladimir Putin sa mohol poučiť z chýb G. W. Busha: Môžete vojnu rozpútať, ale nikdy neviete, ako sa skončí. Vojnové plány spravidla zastarajú po prvých výstreloch. A musíte rátať s tým, že rozhodnutia, ktoré ste uviedli do pohybu, budú mať nezamýšľané následky – tak krátkodobé, ako aj dlhodobé, tak doma, ako aj za hranicami.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.