Puberta je pre rodiča jedno z najťažších období, ktoré so svojím dieťaťom prežíva. Ak sa dieťa príliš uzatvára do seba, logicky sa obávame, že dovtedy budovaný spoločný vzťah navždy strácame.

Psychologička Alena Michalcová upokojuje, že aj toto obdobie je len fáza, a keď sa k nej rozumne postavíme, aj napriek turbulentným časom si môžeme vybudovať s dieťaťom zrelý vzťah. Podľa nej nie vždy treba ísť s dieťaťom do boja a tvrdej konfrontácie.

„Niekedy sa treba nad to aj povzniesť a nebyť úzkostlivý. Treba sa držať toho podstatného, nech nezabúdame, o čo mi ide. Ide mi o vzťah s mojím dieťaťom. Aby sme sa ‚nevymíňali‘ na kvázi drobnostiach,“ hovorí v rozhovore pre Postoj Alena Michelcová.

„Úcta sa nebuduje tým, že mu vravím, slušne sa rozprávaj. To, čo je slušné a neslušné, už tínedžer vie. Je nadbytočné a nudné poučovať ho znovu a znovu. Dôležité je udržať si svoju autoritu a vzájomný rešpekt a po konflikte v pokojnejšej atmosfére ísť viac do hĺbky, vysvetliť si, prečo sú naše pravidlá doma nastavené tak, ako ich máme nastavené, čo je za tým,“ radí rodičom.

So psychologičkou Alenou Michalcovou, ktorá sa venujem individuálnemu i rodinnému poradenstvu v psychologickom centre ENOIA v Považskej Bystrici, sme sa rozprávali o tom, v čom je odlišný svet tínedžerov oproti obdobiu, keď dospievali ich rodičia, ako s nimi nadviazať kontakt, aby sa rozhovor neskončil skôr, ako sa začal, ako nastaviť hranice dospievajúcemu dieťaťu, i o tom, že aj búrlivé obdobie vzťahov medzi rodičom a tínedžerom sa môže nakoniec skončiť ako zdravý a zrelý vzťah aj v jeho dospelosti.

Sú dnešní tínedžeri iní, ako keď sme boli v ich veku my, ich rodičia? Alebo stoja dnes pred inými výzvami?

Keď sa na to pozrieme z vývinového hľadiska, dejú sa obdobné procesy ako predtým. Dnes však vieme, že u detí nastupuje puberta skôr. Okrem iného sú viac stimulovaní sexuálnymi podnetmi. Čo mi však najviac rezonuje ako rozdiel, to sú displeje – hry, sociálne siete, internet.

To, že žijú na sociálnych sieťach, ovplyvňuje aj ich vzťah k rodičom?

Ovplyvňuje to ich celkové nastavenie. Nejde špecificky o to, že sa mení ich pohľad na rodičov. Vo všeobecnosti im to môže meniť pohľad na vzťahy ako taký. Týka sa to napríklad spôsobu komunikácie, otvárania sa. Možno sú otvorenejší práve na sociálnych sieťach ako v bezprostredných vzťahoch.

Tento iný pohľad na vzťahy môže ovplyvňovať aj vzťah s rodičmi. A netreba zabúdať, že jedna z najčastejších tém, pre ktoré vznikajú doma konflikty, sú práve sociálne siete a trávenie času na monitoroch, displejoch.

Aby sme mohli s tínedžerom zdravo komunikovať, musíme mať s ním vzťah. Ako na to v období, keď sa dieťa prirodzene potrebuje od rodiča emancipovať?

Nadviažem na už spomínané – ak dieťa trávi veľa času pri obrazovke, potom mu zostáva menej času na komunikáciu s rodičom. Tam je potrebné nastaviť pravidlá, je to taká predpodmienka na to, aby sme vôbec kontakt s dieťaťom mohli nadviazať.  

Jasné, že tínedžeri majú tendenciu krútiť očami, keď im niečo hovoríme, v zmysle „to je nuda, to je trápne“. Ako rodičia sa nestavajme do pozície moralizovania. Naučme sa byť radšej partnerom pre dieťa, ktoré ho bude vyhľadávať, s ktorým sa rado rozpráva, s ktorým rado trávi čas. 

Ale ako to docieliť?

Prácou na sebe. Aby sme zvládli tú krátku chvíľu, ktorú počas celého dňa máme so svojím dieťaťom k dispozícii. Nevyužiť ju hneď na kritiku, že mu budeme rýchlo hovoriť, čo sa má, čo sa nemá, ako sa má správať, čo je dobré, čo je zlé.

Naopak, pripomínať mu, čo si na ňom všímame ako dobré, v čom robí pokroky a podobne. Na čo upriamujeme pozornosť, to rastie.

Mali by sme spoločný čas využiť tak, aby to bol príjemný čas, do ktorého sa bude rado vracať namiesto toho, aby ho vnímalo ako nutné zlo.

Tvorivosť je už na rodičovi, aby hľadal možnosti, kedy a ako sa mu priblížiť. Či už pri jedle, alebo nejakej činnosti. Nemusí to byť o tom, že teraz si ideme sadnúť a poďme sa rozprávať.

Možno zaregistrujeme ten moment, keď sa dieťa ide otvoriť, v pre mňa nevhodný čas. Inak to tak aj zvyčajne býva, že k tomu dochádza, keď sa niekam ponáhľame alebo sme veľmi unavení.

Má sa v takej situácii rodič prispôsobiť časom tínedžera?

Život je otázka priorít. Ak je pre mňa prioritou môj vzťah s dieťaťom v tomto pre neho náročnom období, tak odpoveď je úplne zrejmá. Ostatné veci vtedy idú bokom. Sú to neopakovateľné chvíle, ktoré nemáme premeškať.

Podľa mňa to nie je nejaké posúvanie hraníc, že seba umenšujeme a dieťa to bude zneužívať. Nemyslím si, že tínedžer to robí s tým, že by to chcel zneužívať, že vidí, že sa teraz mame nechce, tak just sa idem s ňou rozprávať. U malého dieťaťa by takáto situácia mohla byť skúškou hraníc, čo mama vydrží. Ja by som ten moment využila, hoci v nevhodnom čase, ale bola by som vďačná, že predsa len sa objavil.

A čo s tínedžerom, ktorý neprejavuje potrebu porozprávať sa, nekomunikuje s nami, už nám nehovorí, aký mal deň, ale sa zatvára do izby? Ako znovu preniknúť do jeho sveta?

Je to jedna z prirodzených súčastí puberty, že dieťa chce byť aj samo, utriasa si myšlienky a nemá teraz na rodičov náladu. Možno má to dieťa za sebou deň, keď sa muselo nejakým spôsobom premáhať v škole, na krúžkoch, tak relaxuje.

Keby som si mala predstaviť, že relaxujem a vtedy za mnou niekto príde, že sa chce rozprávať, tak je mi to nepríjemné.

Ale čo sa týka samotného nadviazania kontaktu, to by sme sa mali učiť. Vyjsť z toho klasického, ako sa máš, ako bolo, nepoužívať uzavreté otázky, na ktoré sa odpovedá len dobre, áno, nie, čo, samozrejme, uzatvára rozhovor.

Ako teda otvoriť rozhovor s tínedžerom, aby sa neskončil skôr, ako sa začal?

Vhodné je nepoužívať otázky, ale formulovať to inak, napríklad zdáš sa mi unavený, vyzeráš, že si mal dnes ťažký deň. Alebo si nejaká vysmiata, ty si dnes niečo pekné zažila a nechať za tým tri bodky. Dostávať sa k dieťaťu tak trošku okľukou, nepýtať sa, aký bol deň, dobrý, zlý, čau.

Ale zase pozor na to, keď sa príliš pýtame. Mohlo by to pôsobiť ako vyzvedanie, rodič pôsobí ako detektív, ktorý vyšetruje. Dieťaťu to môže byť nepríjemné, že sa chceme vo všetkom špárať.

Skôr je vhodné začať úplne o inej téme, ktorá je dieťaťu blízka. Aj keď ma napríklad nezaujíma futbal, ale viem, že dieťa tým žije, tak začať napríklad touto témou. Dobré je aj rozprávať sa o druhých, o jeho kamarátoch, aký majú názor na niečo, a tak sa dozviem aj názor dieťaťa na danú tému. Možno dieťaťu v tom veku pripadá ťažké príliš rozoberať samého seba pred rodičom.

Ako sa zachovať, keď je dieťa voči nám drzé? Veta „správaj sa slušne“ u tínedžera už asi len tak ľahko nezaberie.

Je pravda, že pri starších deťoch máme čím ďalej, tým menej pák. Menšie dieťa vieme skôr dostať tam, kam chceme, vieme, na akú strunu máme zahrať, aby sa dokázalo správať prijateľným spôsobom. Nemyslím tým manipuláciu, ale jednoducho jeho ovplyvnenie. Tínedžerovi je častokrát všetko jedno.

Pravidlá doma by mali byť nastavované nie vtedy, keď už je zle, keď sa preto strhne hádka. Je lepšie to robiť vtedy, keď je pokojnejšia atmosféra a máme na to čas.

Jedna známa, ktorá vychovala veľa detí, z ktorých sú dnes slušní dospelí ľudia, mi dala dobrú výchovnú radu. Aby som si niektoré veci nevšímala: „Niečo aj nepočuj, nereaguj na všetko.“

„Je to niekedy skôr výhovorka, že už som sa nedokázal ovládnuť a nakričal som na deti. Niekde v pozadí máme pocit, že pri tom dieťati si to môžeme dovoliť. Akoby nám nestálo za to, aby sme sa pred ním dokázali tiež správať prijateľne.“ Zdieľať

V zmysle nerobiť zo všetkého rodinnú drámu?

Áno. Máme možno tendenciu hneď ísť s dieťaťom do boja. Čo si to povedal? Povedz to ešte raz! Je dobré nebyť hneď naštartovaný, že tínedžer mi niečo povedal a ja sa musím biť. Chvíľku sa tvárme, že nepočujeme. Jasné, že tým nemyslím vulgarizmy alebo porušenie základných princípov.

Úcta sa nebuduje tým, že mu vravím, slušne sa správaj. To, čo je slušné a neslušné, už tínedžer vie. Je nadbytočné a nudné poučovať ho znovu a znovu. Dôležité je udržať si svoju autoritu a vzájomný rešpekt a po konflikte v pokojnejšej atmosfére ísť viac do hĺbky, vysvetliť si, prečo sú naše pravidlá doma nastavené tak, ako ich máme nastavené, čo je za tým, apelovať na ich zmysluplnosť.

Skúsme si dať konkrétny príklad, dieťa požiadam, aby si upratalo po sebe zo stola, ako odpoveď dostanem drzým tónom: sprav si to sám.

Niekedy sa treba nad to aj povzniesť a nebyť úzkostlivý. Treba sa držať toho podstatného, nech nezabúdame, o čo mi ide. Ide mi o vzťah s mojím dieťaťom. Aby sme sa „nevymíňali“ na kvázi drobnostiach. Nepovoliť, aby to nespravil, ale nechať ho, ak si pri tom pofrfle. Nejsť preto hneď do tvrdej konfrontácie.

Vedeli by ste dať rodičom nejaké rady, ako nestratiť v takýchto situáciách nervy, aby sa neskončili krikom?

Vo svojich rukách máme jedine seba. Treba zisťovať, kedy a v akých situáciách už nervy praskajú alebo pri čom. Mali by sme ošetrovať svoje potreby. Viac strácam kontrolu nad svojimi emóciami, keď som unavená, hladná alebo keď som pohádaná s manželom, alebo keď mi niečo nevychádza, či je toho na mňa príliš veľa. Vtedy si to deti bohužiaľ zliznú.

Keby som mala spomínané veci ošetrené, tak deti nie sú katalyzátor, kde to vypustím, kde sa uvoľním a vykričím. Treba myslieť na to, že deti nie sú menejcenné, a to v hocijakom veku, či to je drzý tínedžer, alebo je to vzdorovité dieťa. Vždy je to človek, osoba, ku ktorej mám mať úctu.

Prečo si nepripomínam, že moje dieťa je môj blížny so všetkými evanjeliovými radami, ktoré tomu prislúchajú? Uprednostňujeme viac príslovia (či už slovenské, alebo starozákonné), prípadne súčasné výchovné psychologické názory, a pritom Ježiš hovorí veľmi jasne.

Niekedy je však veľmi ťažké zachovať si chladnú hlavu.

Predstavte si, že v búrlivej, nervóznej nálade kričíte a vtom by vám zrazu zazvonil telefón. Vtedy sa dokážeme ovládnuť, zmeníme tón hlasu, spôsob reči.

Je to niekedy skôr výhovorka, že už som sa nedokázal ovládnuť a nakričal som na deti. Niekde v pozadí máme pocit, že pri tom dieťati si to môžeme dovoliť. Akoby nám nestálo za to, aby sme sa pred ním dokázali tiež správať prijateľne. V rovnakej situácii by som na kamarátkinu dcéru či syna tiež takto reagovala?

Je to nefér, že sa na svojich deťoch občas vyventilujeme. Môže sa stať, že ich správanie vnímame ako tú povestnú poslednú kvapku a v bezpečí domova, kde ma nikto nepočuje alebo nemusím strúhať formu, sa vyventilujeme.

To však nie je dobré ani pre rodiča, ani pre dieťa. Následne máme výčitky a znižuje nám to autoritu. Deti majú nižšiu úctu, keď vidia ukričanú mamu – namiesto duševnej sily má silu v hlase.

Keď sa rodič neukontroluje a situácia sa vyeskaluje, má sa ospravedlniť? A ako by to ospravedlnenie malo vyzerať?

Ospravedlnenie je vždy namieste, či pri trojročnom, desať-, pätnásť-, alebo dvadsaťročnom dieťati. Dobré je aj dodatočne to vysvetliť, že to, čo sme povedali v hneve, nie je pravda. Že vtedy za nás kričí hnev a vtedy to nie som úplne ja, nie pravdivá ja.

Nie vždy je však vhodné ospravedlniť sa hneď. Krátko po konflikte nás dieťa nemusí chcieť počuť ani cítiť. Je to čerstvé a bolesť z konfliktu potrebuje v ňom akoby dozrieť. A nemali by sme sa v tom momente stavať do pozície, že ja som ten, komu bolo ublížené, a ja som ten, komu by sa dieťa malo ísť ospravedlniť, keď viem, že som prestrelil. Veriaci môžu našťastie všetko prikrývať modlitbou.

V takýchto konfliktoch však vina býva zrejme na oboch stranách.

Áno, obe strany majú svoj podiel a rodič by si nemal všetko zobrať na seba. Dieťa nás vyprovokuje, sme ľudia, nemôžeme žiť, akoby sa ma nedotýkali jeho slová, a jeho podiel viny nesmieme zobrať na seba.

Zároveň keď sa ideme ospravedlniť, nechoďme hneď do útoku, že ty si ma k tomu vyprovokoval. Nemali by sme vtedy robiť výčitky, treba hovoriť za seba. Netreba sa hrať na dokonalého, ale ukázať, že nás to mrzí, a ísť ďalej.

Niektorí rodičia majú z podobných situácií pocit, že zlyhali na plnej čiare, že ich to oslabuje v ďalšej komunikácii s dieťaťom.

Netreba si veľmi sypať popol na hlavu, treba sa postaviť a ísť ďalej. Priznať si, že sme urobili chybu, ale nevyčítať si to až tak, aby nás to zlomilo. To nás môže deformovať v následnom prístupe k dieťaťu, že sa mu začneme podlizovať a obskakovať ho.

To by už dieťa mohlo vnímať ako pozitívnu vec. Mamu vyprovokujem, ona bude kričať a potom mám z toho nejaký pozitívny efekt. Toto môže zostať nevedome v dieťati.

Ako ste spomínali, v hneve povieme aj niečo, čo sme nechceli alebo čo tak nemyslíme. To sa nepodarí len rodičovi, ale aj tínedžerovi. Ako sa obrniť voči tomu, keď sa nás jeho slová príliš dotkli?

Už som to predtým načrtla, treba to brať trochu s nadhľadom. Nepočúvať to tak bytostne. Keď mi teraz napríklad osemročné dieťa povie v hneve, že som tá najhoršia mama na svete, tak sa vnútorne nad tým pousmejem.

Vidím, že je nahnevané, ale oveľa viac poznám tie dobré situácie a viem, ako ma má to dieťa rado a že o chvíľu ho to bude mrzieť. Ak niečo také povie, nemôžeme sa z toho hneď poskladať.

Ja tu nie som nato, aby som si uzurpovala lásku svojho dieťaťa. Nie je jeho povinnosťou, aby ma malo rado. Prirodzene, dieťa miluje svoju matku, ale nie je to jeho povinnosť. Má mať k nej úctu, to je aj v prikázaniach, ale láska nie je jeho povinnosť. A keď mi povie niečo škaredé, čo sa ma dotkne, pokojne mu môžem ukázať, že to bolelo, môže vidieť aj moje slzy.

Neskrývať, že ma jeho správanie zraňuje?

Veď aj mama je len človek, dieťa to nemôže vnímať tak, že mama všetko unesie, lebo ma nesmierne ľúbi, a tak si môžem do nej hocikedy „kopnúť“.

Rodičia nedokážu mať tínedžerov už pod takou kontrolou, zároveň mu však hrozia väčšie nebezpečenstvá. Ako si vybudovať dôveru? Je v poriadku, keď rodič napríklad kontroluje dieťaťu bez jeho vedomia mobil?

Keď je povinnosťou rodiča zo zákona do osemnástich chodiť s dieťaťom na preventívne prehliadky, o čo viac je jeho povinnosťou nevystavovať ho niečomu nebezpečnému. Napríklad bude fičať na pornografii alebo ono samo bude terčom útokov a podobne.

Samozrejme, že dôvera rastie aj s vekom dieťaťa, v zmysle, že mám dieťa pod kontrolou a čím ďalej, tým viac by som mu mala dôverovať. Podľa mňa však stále platí to staré – dôveruj, ale preveruj. Dôveru treba do dieťaťa vkladať, ale treba si ju priebežne overovať a rásť v nej.

Ak máte tínedžera, pri ktorom padli všetky dohody, ktoré dovtedy fungovali, ako mu nastaviť hranice?

Nemôžeme si udržiavať stále tie isté mantinely, ako sme mali napríklad pri desaťročnom dieťati. Hranice treba postupne rozširovať. Pri tínedžerovi by už možno malo ísť o trošku niečo iné ako o nastavovanie hraníc.

Dieťa rastie a my by sme nemali zaspať v jeho veku, ktorý bol možno pred dvoma rokmi. To dieťa je už vekom niekde inde. Dané dohody už môžu byť neaktuálne.

Použijem paralelu s kupovaním oblečenia. Dieťa už nenosí veci vo veľkosti pre desať rokov. A my niekedy chceme používať tie isté princípy, lebo sme na to zvyknutí, fungovali nám, doma nám všetko klapalo, bola pohoda. Ale tínedžer už potrebuje tú mikinu väčšiu a my si musíme na to zvyknúť a nenútiť dieťaťu obliekať si o číslo menšie veci.

Čiže napriek kritickému veku dieťaťa pravidlá skôr zvoľniť?

Treba trošičku povoľovať. Ak som príliš prísny rodič a držím dieťa nakrátko, tak potom vzdoruje aj pri najmenšom podnete. Netreba si míňať energiu na maličkostiach, neobmedzovať dieťa na drobných veciach, ale zároveň nechať si hranice v tom pre nás podstatnom.

„Toto búrlivé obdobie je dobré brať ako fázu, a nie že je to koniec, že odzvonilo našim vzťahom. Dieťa sa už nechce túliť, menej sa s nami rozpráva, trávi s nami menej času, ale to ešte neznamená, že ho strácam nadobro.“ Zdieľať

Ak povolíme hranice a nastavíme si len hlavné princípy, za ktoré nie sme ochotní zájsť, a tínedžer ich prekročí, ako reagovať? Je trest riešením?

Trest je vonkajšia motivácia. A my potrebujeme docieliť vnútornú motiváciu dieťaťa. Z krátkodobého hľadiska trestom docielime vyžadované správanie. Ale z dlhodobého hľadiska spôsobíme to, že dieťa sa vyhýba trestu a nie správaniu, ktoré k nemu viedlo. Trest neslúži na odstránenie nežiaduceho správania.

Ako teda vyvodiť dôsledky, aby dieťa pochopilo, že prekročilo niečo, čo sa nerobí?

To už je veľa odtieňov správania. Dieťa môže vidieť nepohodu v rodine, ktorú svojím správaním vyvolalo. Dôsledok správania môže byť aj to, že mu zoberieme mobil.

Nie je dôsledok len iné pomenovanie pre trest? Napríklad pri tomto konkrétnom príklade?

Dá sa povedať, že v tomto prípade zobrať mobil je dôsledok, lebo napríklad dieťaťu ukážem, že sa na ňom ešte nevie správať. Ukážeme mu, že dôvera sa rýchlo rozsype a dlhšie sa dáva dohromady.

Ale treba mu dávať šancu, ukázať mu, že môže padnúť viackrát, viackrát aj spraviť tú istú chybu a nepovieme, že to už sa s tebou nedá. Treba dávať dieťaťu šancu a príležitosť, aby sa zlepšilo.

Keď má rodič pocit, že celý vzťah, ktorý s dieťaťom budoval, sa nástupom puberty rúca, je namieste zúfať si, že sa všetko zničilo?

Rodičia tínedžerov nie sú až takí starí, aby si nepamätali, aké bolo ich tínedžerské obdobie. A môžu si spomenúť na to, ako vtedy vnímali svojich rodičov, že rodina zohrávala pre nich výraznú úlohu, hoci zvonku to tak vyzerať nemuselo.

Toto búrlivé obdobie je dobré brať ako fázu, a nie že je to koniec, že odzvonilo našim vzťahom. Dieťa sa už nechce túliť, menej sa s nami rozpráva, trávi s nami menej času, ale to ešte neznamená, že ho strácam nadobro.

Treba mať na pamäti, že je to prirodzený vývin, a nemáme ľutovať, kde to moje dieťa je. Dieťa a ani tínedžer nemá v sebe naprogramované, že chcem, aby moji rodičia boli so mnou nespokojní a zo mňa nešťastní. Ale potrebuje získať slobodu, odstúpiť od nás v bezpečnom priestore, to je pre dieťa veľmi dôležité.

Ak sme dobrí rodičia a nenastavíme sa na dieťa, že nám má uspokojovať nejakú našu citovú potrebu, tak sa z toho budeme tešiť. Netreba ľutovať, že už to nie je také ako predtým, ale budovať si s ním zrelý vzťah.

Foto: Postoj/Ľubo Bechný, archív Aleny Michalcovej