Prvá dobrá správa: je to dokument. Bála som sa, že sa veľmi rýchlo objaví hraný film, niekto bude rýchlo spisovať scenár, lebo zacíti príležitosť, a bude nás dojímať sentimentálnym príbehom či lacným politickým trilerom. Bolo by ťažké pozerať sa na Jána a Martinu v podaní hercov.

Taký film raz určite vznikne, no jeho čas ešte neprišiel. Preto vďaka za dokument, hoci aj tomu ešte chýba koncovka. Ešte nepoznáme súdom potvrdeného objednávateľa vraždy a jeho trest.

Určite pôsobí zvláštne, že dokument o smrti Jána Kuciaka nie je z dielne slovenských filmárov a dokonca aj financie naň sa zozbierali inde.

Je to dánsko-americko-český film a jeho režisérom je americký novinár a producent Matt Sarnecki, ktorý sa špecializuje na organizovaný zločin a korupciu, najmä v strednej Európe. 

Hoci Sarnecki pochádza z USA, žil istý čas v Rumunsku a v Česku, takže tento priestor trochu pozná. Viac bol zakorenený v Česku, aj preto je tu na Česko viacero väzieb.

Isto je na mieste otázka, či filmu pomáha to, že nevznikol na Slovensku. Propagačné materiály hovoria o tom, že „dánsko-americko-český dokument rozpletá chápadlá (nielen) slovenskej mafie z cenného zahraničného pohľadu a s potrebným odstupom“.

Niečo na tom je.

Hoci to najprv na našinca pôsobí zvláštne, až exoticky, lebo aj mnohí slovenskí aktéri hovoria vo filme po anglicky (Michal Vašečka, Marek Para, Daniel Lipšic, Monika Tódová aj ďalší), takže sú ich výpovede pre slovenského diváka otitulkované. Iní zas hovoria po slovensky a idú pod nimi anglické titulky. Je to taký scudzovací prvok, ktorý nám umožní pozrieť sa na celú kauzu aj očami neslovenského diváka.

Možno tá angličtina pridala filmu na vážnosti. Že nejde len o slovenskú kauzu, o našu špinavú bielizeň, ktorú inde nemajú ani vidieť. 

Slovenský divák by možno uprednostnil aj iného novinára ako sprievodcu. Zdieľať

Celé slovenské reálie sú však predsa len trochu zložité a zahraničný divák potrebuje navigátora.

Filmári si ho našli v českej investigatívnej novinárke Pavle Holcovej, ktorá s Jánom Kuciakom spolupracovala. Zároveň Holcová patrí k organizácii, ktorá film tvorila.

Holcová má pekný prejav, aj v angličtine znie dobre, a má aj istý dramatický talent, takže nie div, že filmári jej dali viac priestoru. Dáva do toho aj silný emotívny prvok, keďže aj ona osobne sa vyrovnáva s pocitom, že Jána bolo treba chrániť a že centrum pre investigatívnu žurnalistiku malo urobiť preňho viac. 

Advokát Marek Para vo filme. FOTO – BontonFilm

To, že Holcová je tu taká dôležitá, isto súvisí aj s tým, že na film prispeli aj české fondy. Zahraničný divák isto nerozlišuje také detaily, či je niekto Slovák alebo Čech. No mám pocit, že slovenský divák by možno uprednostnil iného novinára ako sprievodcu, že Pavla Holcová sa mu s Jánom Kuciakom až tak silno nespája, ale o tom ešte neskôr.

Slovenský politický a spoločenský kontext už divákom vysvetľuje Slovák, je to Michal Vašečka.

Mám rešpekt k intelektuálnej kapacite tohto slovenského sociológa, ale nemôžem sa zbaviť dojmu, že posledné roky upadá do silnej skepsy, čo sa týka nielen slovenskej politiky, ale aj celej krajiny. Vo filme prezentuje napríklad postoj, že po Kuciakovej vražde bolo treba odrezať Slovensko od všetkých eurofondov, že táto krajina si ich nezaslúžila, a je rozladený z toho, že to v Bruseli nedokázali urobiť. 

Akoby Slovensko potrebovalo úplne výnimočný trest za vraždu novinára. V tomto mám iný názor, hoci nie som veľký priaznivec eurofondov.

Všetky postkomunistické krajiny majú svoje problémy a musia si ich riešiť samy, nepomôžu tresty z Bruselu.

Napokon, Slovensko po vražde Jána a Martiny urobilo aj bez nariadení z Bruselu dôležité kroky v čistení svojho Augiášovho chlievu – plné námestia, úprimné rozhorčenie ľudí, nasadenie novinárov, aktivistov, opozičných politikov, prezidenta – to všetko prinieslo svoje ovocie. A voľby vyhral Igor Matovič, ktorý uvoľnil ruky polícii, prokuratúre aj súdom. O iných aspektoch jeho vládnutia teraz taktne pomlčme.

Zločin teda nebol zametený pod koberec, ako sa už párkrát predtým stalo, naopak, vyšetrovanie, podrobne sledované médiami aj verejnosťou, viedlo už k odsúdeniu priamych páchateľov – a možno sa čoskoro dočkáme aj odsúdenia objednávateľov vraždy. Nevyzerá to beznádejne, možno to tentoraz dopadne lepšie ako pri vyšetrovaní vraždy Róberta Remiáša či pri únose prezidentovho syna.

Slovensko sa teda po vražde novinára aktivizovalo a robilo veľa pre očistu spoločnosti aj pre potrestanie vinníkov a robilo to nie pre hrozbu z Bruselu či pre stratu eurofondov, ale z vlastnej vnútornej potreby. 

Tu bolo vidieť veľmi zručnú ruku amerického režiséra, ktorý má skúsenosť s investigatívou. Zdieľať

Späť k filmu. Základom dobrého dokumentu sú poctivo zozbierané fakty, výpovede, videá a to všetko musí mať jasnú líniu a musí to byť dobre nastrihané, aby sa divák nestrácal v zložitých súvislostiach. 

Tu bolo vidieť veľmi zručnú ruku amerického režiséra, ktorý má skúsenosť s investigatívou. Mnohé zábery sme už my slovenskí diváci videli v rôznych médiách, ale je to naozaj dobre postrihané. Musí byť, lebo v záľahe faktov a neznámych tvárí by sa mohol stratiť nielen zahraničný divák, ale aj ten slovenský. Muselo to mať dobrý rytmus, gradáciu, atmosféru, aby divák nestratil pozornosť a záujem. 

To sa filmárom podarilo. Možno aj vďaka tomu, že sú za dokumentom zahraniční tvorcovia, tu nie je ani zbytočný aktivizmus. Teda v tom zmysle, že by dokument chcel spochybňovať súd, ktorý oslobodil Kočnera a Zsuzsovú.

Pavla Holcová síce od začiatku ukazuje prstom na objednávateľa Mariana Kočnera a je tu na to pre dokument aj dostatok dôkazov, no film a súd majú trochu iné kritériá. No je tu aj základný rešpekt k súdu, ktorý sa s nazbieranými dôkazmi neuspokojil.

Silné je, keď aj Holcová priznáva, že tých dôkazov možno ešte nebolo zhromaždených dostatok na odsúdenie Kočnera, alebo keď advokát Roman Kvasnica po vynesení oslobodzujúceho rozsudku pre Kočnera upokojuje Zlaticu Kušnírovú a Kuciakovcov, že tento súd určite nebol podplatený. A že sa ide ďalej. 

To je – možno najmä pre slovenského diváka – dôležitý moment. Predsa len sa už oddá viac dôverovať súdom. A trvať na tom, že dôkazy musia byť nepriestrelné.

Najsilnejšími momentmi filmu sú zábery poskytnuté políciou. Vidíme zatýkanie vraha, jeho sledovanie.

Vidíme v maličkej policajnej kancelárii Marčekovo priznanie, vidíme, ako pri rekonštrukcii vraždy bez veľkých emócií ukazuje polohu zastreleného Jána, kam dopadla zastrelená Martina. Na starom kuchynskom stole pritom vidíme nedopitý čaj, roztvorené počítače, do ktorých sa pár večer pozeral. Martina si prezerala svadobné šaty.

Vidíme búdku, v ktorej sa vrah niekoľko hodín skrýval, kým jeho obete prišli domov z práce. Vidíme jednoduchý, spustnutý domček, v ktorom mladí začínali svoj spoločný život. Ján bol odhodlaný urobiť celú rekonštrukciu sám.

Na jednom zábere zo sledovačky vidíme, ako v jedno popoludnie zbíjačkou pred domom rozbíja asi starý betón. Pritom si môžeme trošku prezrieť aj interiéry Kočnerovej vily, keď v nej policajti hľadali dôkazy.

Je to silný kontrast: luxusná vila, drahé obleky, luxusné autá a potom Ján čakajúci v rade na autobus, pracujúci na dvore so zbíjačkou či obývajúci rozpadávajúci sa domček.

Jánov brat filmárom ukazuje aj veľmi skromnú izbu pod strechou domu, kde obaja bratia rástli. Toto nebol synček z prominentnej rodiny, možno aj preto ho nezastrašilo ani Kočnerovo nebezpečné vyhrážanie.

Dokonca aj Andruskó je zaskočený z toho, s akou ľahkosťou Zsuzsová všetko popiera. Zdieľať

Najviac mi v pamäti utkvel záber z kamery muža, ktorý oboch mladých ľudí pred vraždou sledoval. Je to krátke a nie celkom ostré video. Vidíme tých dvoch na akomsi parkovisku pred nákupným centrom. Obaja tlačia vozík a potom z neho do auta vykladajú svoj nákup. Sú bezstarostní, uvoľnení, usmiati. Martina potom ide vrátiť vozík smerom k mužovi, ktorý ju tajne sleduje.

Sú to obyčajné zábery dvoch mladých ľudí, ale pre mňa emocionálne asi najťažší moment. 

Vražedná zbraň a zábery vrahov na mieste činu. FOTO - BontonFilm

Isto, veľa záberov je na Kočnera, na jeho brucho, na to, ako ponižuje prokurátora Trnku, ako sa predvádza na celebritných večierkoch, ale to už pre nás miestnych nie je také šokujúce. Možno pre zahraničného diváka.

Dokonca nás už neohúri ani to, ako Kočnerova volavka Alena Zsuzsová zháňala kompromitujúce materiály na politikov, na ktorých jej ukázal prstom, a nebola to ani taká ťažká úloha. No vďaka tomu je tu aj krátka príležitosť na smiech, to keď vidíme, ako Zsuzsová na Facebooku kradla fotografie rôznych vnadných krások a na ich telá montovala svoju tvár, aby bola čo najzvodnejšia. A potom počujeme nedočkavý hlas Andreja Danka, ktorý sa nevie dočkať stretnutia s Kočnerovou volavkou. Ale boli aj iní, veď vieme.

No a potom je tu zase policajná minikancelária, v nej natlačených zo osem ľudí a vidíme konfrontáciu Zoltána Andruskóa s Alenou Zsuzsovou.

Tá si obzerá nechty, frivolne si upravuje vlasy a popiera všetko, čo Andruskó hovorí. Je to neskutočné, dokonca aj Andruskó krúti hlavou nad tým, s akou ľahkosťou Zsuzsová všetko popiera. 

Ale potom sa dozvieme aj to, ako veľmi bola Zsuzsová emocionálne i materiálne naviazaná na Kočnera, preto ho zrejme nikdy nezradí. Akoby jej už ostalo len to, vernosť svojej modle, nič viac.

Marek Vagovič Jánov talent jasne videl a Jánovi otváral dvere. Zdieľať

Silná línia je aj tá, kde vyšetrovateľ Peter Juhás podrobne vysvetľuje, akým spôsobom odhalili páchateľov vraždy. Je fascinujúce vidieť, aké možnosti dnes majú vyšetrovatelia. Napriek tomu je jasné, že aj v dobe, keď sú k dispozícii rôzne technológie, nástroje, kamery, satelity, si táto práca vyžaduje špecifické schopnosti, trpezlivosť, ale aj skúsenosť.

Je dobré, že sa filmárom podarilo dostať pred kamery aj obhajcu Kočnera Mareka Paru. Ešte sa tvári sebavedome, ako veľký bos. Hovorí po anglicky, je uvoľnený, nasadzuje si štýlové slnečné okuliare a sťažuje sa, že pre tento prípad prišiel o spoločenský život.

Človek celkom nevie, ako tomu má rozumieť. Že by sa ho ľudia štítili? Alebo mu je nepríjemné stretávať sa s ľuďmi, keď každý vie, že obhajuje Kočnera? Alebo je v tom ešte niečo? Ale akosi sa nám nechce ľutovať tohto prominentného advokáta pre stratu jeho spoločenského života. Isto si to dal finančne náležite vykompenzovať.

Vo filme viacero novinárov rozpráva o Jánovi, ale aj o pomeroch v spoločnosti, v politike, v polícii, ktoré vytvorili Kočnera. No jeden muž tam výrazne chýba.

Nevidela som Mareka Vagoviča. Nie je tu jeho svedectvo. Aj z osobnej skúsenosti viem, aký dôležitý bol Marek pre Jána, ako práve on objavil jeho špecifický druh talentu a schopnosti, ktoré neboli na začiatku Jánovej novinárskej kariéry úplne zreteľné. Nikto taký tu totiž predtým nebol. 

Marek Vagovič však Jánov talent rozpoznal a otváral mu dvere. Bol aj jeho učiteľom. Ján bol vynikajúci študent a učil sa rýchlo, ale predsa len na začiatku to bol Marek, kto prišiel a povedal: Je tu veľmi šikovný chalan a treba z neho urobiť investigatívca. A dlhé roky bol jeho najbližším spolupracovníkom, bez jeho ochrannej ruky by Jánova kariéra tak rýchlo neeskalovala. 

Koľko voličov Smeru pôjde do kina na tento film? Zdieľať

Robertovi Ficovi či Robertovi Kaliňákovi tento dokument pred predčasnými voľbami isto nepozdvihne náladu. Predsa len je to v tom filme jasne ukázané to, že Kočner by nemohol páchať také ohavnosti, ak by moc bola fungovala inak, ak by boli bývali funkčné rôzne kontrolné inštitúcie, ale aj vyšetrovacie orgány, prokuratúra, polícia, súdy. 

Kočnerov vplyv by nebol mohol narásť do takej obludnej podoby, keby krajina bola fungovala inak. Keby polícia nemala zviazané ruky a súdy neboli skorumpované. 

Ale na druhej strane treba byť aj triezvy: koľko voličov Smeru pôjde do kina na tento film? Koľkých z nich to bude zaujímať?

Budú to dokonca možno považovať za také česko-americké sprisahanie. Blaha môže niečo vykrikovať práve v tomto duchu.

Ale nejde len o Fica a Smer. Je tu už aj únava. Päť rokov je spoločnosť traumatizovaná touto hroznou vraždou. Mnohí už chcú zabudnúť, nezaoberať sa tým dookola. Veď Kočner aj tak sedí, aj Zsuzsová, hoci za iné veci. Čas bude túto vraždu postupne vytláčať z kolektívnej pamäti a pomaly sa z nej stane len taká smutná kapitola našej histórie. Jedna z mnohých.

Iné je dôležité: uctiť si pamiatku Jána a Martiny nemá veľký zmysel iba kladením vencov či pietnym spomínaním. Film je dôstojnou pripomienkou aj apelom.

Každý krok, ktorým sa krajina priblíži k spravodlivosti, je skutočným uctením si pamiatky týchto dvoch mladých ľudí.