Vražda novinára Čo zostalo z odkazu Jána Kuciaka

Dňa 21. februára 2018 bol v rodinnom dome vo Veľkej Mači zastrelený investigatívny novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica Martina Kušnírová. Podľa prokuratúry si vraždu objednal mafián Marian Kočner.

Prvostupňový súd ho napriek súvislej reťazi nepriamych dôkazov oslobodil. Najvyšší súd však nesúhlasil, takže v odvolacom konaní prikázal pojednávať odznova. Výsledok bude známy v horizonte týždňov.

Ak dovolíte, v tomto texte budem aj trochu osobný. Talent Jána Kuciaka som si všimol v roku 2014, keď sa prihlásil do súťaže pre začínajúcich novinárov. Organizovalo ju České centrum pre investigatívnu žurnalistiku.

Jano s kamarátmi vytvorili tím s názvom Lovci a zberači, ako služobne starší kolega som bol vtedy ich mentorom. Budúca hviezda slovenskej investigatívy ma zaujala už na úvodnom, v podstate oťukávacom stretnutí.

Videl za roh

Súťažnou témou bolo zdravotníctvo s dôrazom na korupciu a neférové praktiky. Jano vytiahol laptop, z ktorého vypadli tony toxických informácií a podozrivých prepojení, akoby sa v tomto segmente pohyboval roky.

Asi dve hodiny som s nemým úžasom počúval, ako to má v hlave upratané, pričom už v mladom veku vidí poriadne za roh. Žiadny prvý plán ani snaha o lacné senzácie, len poctivé spájanie faktov a súvislostí.

Na konci stretnutia som si ho zavolal bokom a povedal: „Ty budeš robiť so mnou.“ Jano sa pousmial a s typickou skromnosťou odvetil: „Dobre.“ Najskôr som ho presvedčil na spoluprácu s magazínom .týždeň.

V priebehu niekoľkých mesiacov sme odhalili viacero dôležitých káuz: napríklad nákup ultrazvukov v košickej nemocnici, za ktorý bol synovec bývalého politika Smeru Pavla Pašku odsúdený na sedem rokov väzenia.

Mozog

Systematicky sme zmapovali aj biznis oligarchu Jozefa Brhela v IT sektore a energetike, ktorý profitoval počas vlád Roberta Fica z obrovských štátnych zákaziek. Mimochodom, dnes je trestne stíhaný aj pre korupciu.

Potom prišla ponuka z Aktuality.sk, aby sme tam vytvorili investigatívny tím. Spolu s Janom prikývla aj šikovná reportérka Veronika Šmiralová, ktorá bola pre zmenu výraznou tvárou kurzu, ktorý som viedol v .týždni.

Za vyše dva roky sme zverejnili stovky článkov, ktoré znervózňovali vplyvných oligarchov aj pochybných politikov. Počnúc spomínaným Brhelom cez Miroslava Výboha až po Roberta Kaliňáka a Jána Počiatka.

Mozgom nášho tímu bol Jano, ktorý sa vyznal v otvorených zdrojoch ako nikto iný zo slovenských novinárov. Keby bol mal vtedy možnosť odísť von, som si istý, že by sa bol presadil aj v renomovaných zahraničných médiách.

Hlavné terče

Ukázala to aj kauza Panama Papers, ktorá prekračovala hranice. Jano sa do nej ponoril s takým zápalom, že mu nerobili problémy ani dokumenty vo viacerých cudzích jazykoch. Postupne z nich vyskladal ucelenú mozaiku.

Tu doma však najviac rozčuľoval dvoch ľudí – Norberta Bödöra a Mariana Kočnera. O prvom písal menej, ale mimoriadne presne. S predstihom rokov nasvietil spôsob podnikania aj vzťahy bosa policajnej mafie.

O druhom písal oveľa viac a takisto sa triafal priamo do srdca. Jano ho postupne pripravil o všetky istoty – Kočnerovi padal jeden biznis za druhým a ešte aj mal na krku policajných vyšetrovateľov a prokurátorov.

Začínajúci novinár sa so sebe vlastnou precíznosťou venoval aj jeho kamarátovi Ladislavovi Bašternákovi. V tom čase zrejme nebolo na Slovensku vysokopostaveného človeka, ktorý by unikol jeho pozornosti.

Odistený granát

Vrcholom jeho investigatívy však bol jeho posledný článok o talianskej mafii na úrade vlády, ktorý už, žiaľ, nestihol dokončiť. Dodnes ho považujem za najlepší text takzvanej pátracej žurnalistiky v ére samostatnosti.

Keď som ho prvýkrát čítal v surovej, ešte nezeditovanej podobe, bol som nadšený. Jano totiž dokázal okrem zozbierania kľúčových dát napísať aj atraktívny príbeh – s mimoriadne závažným posolstvom a presahom.

Tri roky som s ním trávil v priemere desať hodín denne. Často sme spolu komunikovali aj neskoro večer alebo cez víkendy, až kým sme neboli s konkrétnym článkom obaja stopercentne spokojní.

Nezriedka sme sa trápili a prepisovali celé texty aj niekoľko dní. Kauza talianskej mafie na úrade vlády však bola od prvého do posledného riadka ako odistený granát – s potenciálom rozmetať všetko, čo jej stálo v ceste.

Posledné stretnutie

Keď som to Janovi povedal, len skromne poďakoval. Ale bolo na ňom vidno, že je v dobrom slova zmysle napätý a plný očakávania. Na schodoch redakcie Aktuality.sk som ho vtedy videl poslednýkrát.

Na druhý deň ho aj s Martinou zavraždili. Keď som sa to dozvedel, bol som podobne ako moji kolegovia úplne paralyzovaný. Veľa vecí som robil viac-menej mechanicky, dlho som šiel na zotrvačnosť ako stroj.

V situácii, ktorá nebola pre nikoho z nás jednoduchá, som si sadol k Janovmu poslednému článku, ktorý bolo treba zeditovať a pripraviť na publikovanie. Nielen na Slovensku, ale aj vo svetových médiách.

Tá noc bola mimoriadne náročná, po šiestich hodinách redigovania som vypil fľašu vína. Až vtedy to na mňa doľahlo plnou silou: uvedomil som si, že som práve dokončil najlepší článok kolegu, ktorý už nebol medzi nami.

Spoločný tím

V atmosfére beznádeje a frustrácie sa však predsa len objavilo pomyselné svetlo na konci tunela. Slovenskí novinári sa neskutočne zomkli a vytvorili spoločný tím. Dokonca s medzinárodnou účasťou, čo bol bonus navyše.

Niekoľko mesiacov sme komunikovali v šifrovanom čete a prinášali spoločné zistenia, v rovnaký deň aj hodinu. Niekedy to síce zaškrípalo, občas sa niektorí aj napriek dohodám pokúšali o exkluzivitu.

Ale plus-mínus to fungovalo, presne v duchu odkazu Jána Kuciaka: neboli sme si navzájom konkurenciou, naopak. Sledovali sme spoločný cieľ, ktorým bolo odhalenie všetkých svinstiev a nastolenie spravodlivosti.

Zomkla sa aj veľká časť slovenskej verejnosti. Desaťtisíce ľudí na námestiach ma napĺňalo nádejou, že nie sme ľahostajní, keď si objedná organizovaný zločin s politickým krytím vraždu investigatívneho novinára.

Déjà vu

Smrť Jána a Martiny aspoň na chvíľu stíšila aj politikov. Tých, čo mali na rukách krv, aj tých, čo stáli na druhej strane barikády. Tušil som, že im to dlho nevydrží, ale že sa otrasú až tak rýchlo, by mi nenapadlo ani vo sne.

Tí prví prešli do útoku a začali hanebne konšpirovať. A robia tak dodnes, na čele s bývalým premiérom a ministrom vnútra. Politici, ktorí nedokázali zabezpečiť Janovi ochranu, sú opäť na koni a smejú sa nám do tváre.

Popri tom zastrašujú vyšetrovateľov, prokurátorov, sudcov. Dokonca aj novinárov, ktorí rozkódovali s Kuciakom zločinecký systém našich ľudí. Na tlačovkách ich symbolicky opľúvajú a častujú vulgarizmami.

Tí druhí sa pre zmenu úplne rozkmotrili. Už ich nespája ani spomienka na zavraždeného novinára, na ktorého sa vehementne odvolávali vždy, keď chceli lepšie vyzerať pred svojimi politickými konkurentmi a súpermi.

Beznádej a frustrácia

Nespája ich ani túžba po potrestaní hlavných aktérov korupčných káuz. Každý sa hrabe na vlastnom piesočku, boj za spravodlivosť zasa raz vytláčajú kultúrno-etické vojny a boj o prízemné politické prežitie.

Kritická masa, ktorá vyšla po vražde Jána a Martiny s holými rukami do ulíc, aby si uctila ich pamiatku – a povedala jasné nie mafii na úrade vlády –, začína podliehať beznádeji a frustrácii. A ja jej bohužiaľ rozumiem.

Momentálne neexistuje v spoločnosti sila schopná vzbudiť emóciu, že má ešte zmysel bojovať. Za pravdu, spravodlivosť, Jána a Martinu. A nad gaunermi drží paradoxne ochrannú ruku človek, ktorého chcel Kočner zabiť.

Klinickou smrťou prechádza popri spupných a do seba zahľadených demokratov aj tretí sektor. Mimovládky, ktoré pritiahli ľudí pred piatimi rokmi na námestia, sa už spravidla pripomenú len na výročie vraždy.

Rozpoltená spoločnosť

Keď v týchto dňoch rozmýšľam, čo zostalo z odkazu Jána Kuciaka, mám zmiešané pocity. Na jednej strane sú tu jeho články a zistenia, vďaka ktorým sa možno dostanú pred súd viacerí aktéri dôležitých káuz.

To nie je málo, hoci výsledok je vzhľadom na aktuálny politický vývoj viac než neistý. Na druhej strane vidím rozpoltenú spoločnosť, ktorá sa môže po voľbách prebudiť do mrazivého normalizačného rána.

Ján Kuciak kedysi napísal, že chce vidieť „gorily za mrežami“. V poslednom čase mám čoraz neodbytnejší pocit, že ak by ešte žil, bol by s takýmto postojom medzi slovenskými novinármi v menšine.

Niežeby odmietali spravodlivosť, tá patrí k ich základným inštinktom. Ale už to nie je top priorita, akoby prestávali rozlišovať, oddeľovať zrno od pliev. A namiesto celku vnímali menej podstatné, až banálne detaily.

Deň zúčtovania

Rozpadol sa aj medzinárodný tím, ktorý pokračoval v odkaze Jána Kuciaka. Dnes sme znovu každý sám za seba, konkurencia na život a na smrť. Do istej miery je to prirodzené, no zároveň aj varovný signál.

Ak totiž nastane po voľbách deň zúčtovania, ako to avizuje jeden z opozičných lídrov, nová moc nás aj vinou našej rozpoltenosti a sebeckosti rozloží skôr, ako stihneme zburcovať náš civilizačný okruh.

Keď si budeme 21. februára pripínať sa saká, košele a šaty odznak s logom AllForJan, spomeňme si, prečo boli umlčaní Ján a Martina. Že nešlo o žabomyšie politické spory, ale o veľké peniaze, vplyv a beztrestnosť.

Že tí, ktorí stratili istotu, sú stále medzi nami a sľubujú pomstu. Buďme preto ostražití: nelegitimizujme zlo a referujme o svete okolo nás férovo. Bez emócií a predsudkov, aby sme mohli slobodne tvoriť aj po 30. septembri.