Kampaň sa začala A Pellegrini s Ficom nemajú vyzývateľa

Slová stratili svoj význam v takej miere, že hovoriť o cirkuse populizmu je urážkou slov cirkus aj populizmus. Akoby sme už nežili len v postfaktuálnej, ale aj postpopulistickej dobe, a nie v demokracii, ale v čistej emokracii.

Predvolebné kampane z minulosti ako naposledy vo februári 2020, keď Smer štyri dni pred voľbami pretlačil 13. dôchodky a my sme mali pocit, že taký predvolebný populizmus sme dovtedy nezažili, pôsobia v dnešnom rozvrate politiky a elementárnych noriem ako nevinné epizódky.  

Stačí sa započúvať, čo v týchto dňoch hovoria víťaz posledných volieb a víťaz štyroch predošlých volieb.

Igor Matovič jeden deň v súvislosti s obedmi zadarmo a príslušným výdavkom vo výške 100 miliónov eur (na návrh Sme rodina) hovorí, aké je nebezpečné urobiť „z parlamentu populistické jatky“, druhý deň to schváli a vyhlási za „talizman k prorodinnej politike“, tretí deň predloží návrh na volebnú odmenu 500 eur, ktorá by mohla stáť rozpočet aj cez 1,5 miliardy eur a štvrtý deň navrhne radikálne skresať poslanecké platy.

Pri honbe za každým novým percentom prekonáva vlastné štandardy aj trojnásobný premiér Robert Fico, ktorý rovnako cieli na najnižšie pudy, len mu to na rozdiel od Matoviča funguje na potenciálny okruh voličov o poznanie lepšie.  

Ficovi sa pritom aj napriek vysokej sociálnej inflácii robí jeho klasický sociálny populizmus oveľa ťažšie než v minulosti. V ekonomickej a sociálnej politike je to prvýkrát, keď už takmer žiadna strana nie je od Smeru napravo. A tak dnešnému ministrovi práce Krajniakovi ani vláde Fico nemôže nadávať do sociálnych netvorov ako za éry Dzurindu a Kaníka, keďže výdavky na rodiny a sociálnu oblasť vzrástli len v poslednom roku omnoho viac než za všetkých vlád Smeru dokopy.

Líder Smeru, ktorý ťaží v prvom rade z neschopnosti lídrov zmeny z roku 2020 robiť normálnu politiku, dnes preto mixuje rôzne žánre. Po tom, čo na Valentína poslanci schválili návrh Hlasu na zvyšovanie dôchodkov a rozmrazenie minimálnych dôchodkov (vzhľadom na ďalšie mimoriadne vysoké výdavky prešiel návrh po pozmeňováku SaS s odkladom účinnosti o pol roka), Fico zvolal tlačovku, na ktorú si pozval aj zástupcov Jednoty dôchodcov.

Fico tvrdo napadol odklad kvôli ľuďom s najnižším dôchodkom a potom si dal záležať na obrazoch: premiérovi Hegerovi odkázal, že keď ho stretne, „tento rožok namažem maslom a mu ho vopchám do huby, aby pocítil, ako bolí chudoba“. Kritiku odkladu spojil s obrazom, ako sa „stovky miliónov eur sa valia na Ukrajinu“ a repertoár rozšíril na kotlebovský spôsob.

Citujeme trojnásobného premiéra: „S veľkým rozhorčením som dnes prijal informáciu, že sa idú veľké peniaze míňať na výstavbu škôlok pre deti z osád, aby mali povinnú školskú dochádzku od tretieho roku. Tak ľudia, ktorí chodia poctivo do roboty, platia dane, nemajú kam deti dať, ale osadníci (...) sú od rána do večera doma, tak budú mať ešte extra výhodu, lebo ich deti budú chodiť od troch rokov do škôlky, kde budú mať všetku starostlivosť na svete, aj zadky tam budú vytierať tým, ktorí nosia plienky.“ A vzápätí ešte pre istotu zopakoval: „Pán Heger, vyhýbajte sa mi, tento rožok natretý maslom vám vrazím do úst.“

V Smere už neostalo miesto pre posledné zábrany ani základné fakty: v skutočnosti sa nezavádza žiadna povinná škôlka od troch rokov pre deti z osád, ale „len“ právny nárok pre všetky deti od troch rokov, nové kapacity škôlok idú budovať nielen pre rómske, ale aj pre bratislavské deti, keďže v hlavnom meste je problém s nedostatkom miest dlhodobo akútny, a nič z toho sa nefinancuje z rozpočtu na úkor našich dôchodcov, keďže peniaze plynú z eurofondov a plánu obnovy.

Pred rokmi by každá z týchto viet najúspešnejšieho ponovembrového politika vyvolala špeciálnu odozvu, dnes je to už súčasť normálneho politického džavotu. A Fico už ani nepotrebuje tak ako v minulosti, aby jeho slová masívne reprodukovali a rozoberali médiá hlavného prúdu, on ich vie cez Facebook a Youtube dopraviť aj k tej časti hnedého publika, o ktoré sa už celkom bez obalu uchádza aj spolu s Republikou a ĽSNS.

Z Ficovej hyperaktivity, s ktorou sa chopí každej témy, vyžaruje, ako chce urobiť všetko pre to, aby vo voľbách predbehol Hlas, čo zvyšuje šancu, že bez Smeru nebude možné zostaviť novú vládu.

Kto je tá alternatíva

Napriek heslám o Smerohlase pritom paradoxne platí, že sám líder Hlasu Peter Pellegrini by bol najradšej, keby sa na novej vláde nemusel dohadovať s Ficom – uplynulé roky sa mu fyzicky vyhýba a nechce s ním hovoriť ani medzi štyrmi očami, len cez emisárov.

Pellegrinimu to však v predstavách veľmi skomplikoval Sulík, ktorý bol ešte minulý rok pre Hlas potenciálnym partnerom do trojkoalície so Sme rodina či s PS. Lenže v Hlase už po sebadeštrukcii, akú SaS predviedla vlani, so Sulíkovými liberálmi nerátajú, a nielen preto, že neveria, že získajú dosť hlasov.   

Ak bude výsledok Smeru veľmi dobrý, nielen politická logika – a silné prekrytie medzi voličmi Hlasu a Smeru –, ale aj oligarchické pozadie z éry vlád ešte zjednoteného Smeru nepustia Pellegriniho k žiadnym manévrom mimo Ficovej orbity.

Ešte dôležitejším faktorom je, že voličský víťazný tábor z roku 2020 je dnes v hlbokej dezilúzii. Mnohí z voličov zmeny postupne prešli k Hlasu, u mnohých hrozí, že neprídu voliť, a pri státisícoch ďalších sa s každou novou stranou – ktorá vzniká preto, aby odchytila sklamaných voličov OĽaNO či SaS – zvyšuje riziko, že ich hlasy prepadnú.

Pravdaže, do volieb je ďaleko, dnešné dezintegračné procesy môžu o pár mesiacov vystriedať úspešné integračné pokusy a výsledok volieb môže rovnako ako naposledy ovplyvniť emócia posledných týždňov, jeden nápad či veľké debaty vo finále kampane.   

Problémom je, že v tejto chvíli nevidieť nikoho s politickým talentom a energiou, kto by vedel vlastnou politickou aktivitou nastoliť takú tému a emóciu, ktorá zmení ráz kampane a vyrobí Pellegrinimu a Ficovi nového vyzývateľa.

Po Hlase a Smere sú dnes preferenčne najsilnejšími progresívci, tí však viac než aktivitou oplývajú pasivitou. Tá im dosiaľ pohodlne stačila na to, aby sa k nim od minulého leta preliali húfy sklamaných voličov SaS. Ich výhodou je pevné jadro, ktoré visí na značke PS, a súčasne nevýhodou radikáli z toho istého jadra, pre ktorých je svet stretom genderového dobra s pohrobkami heterosexuálneho rasizmu. Slušný, dvojciferný úspech progresívnych liberálov je tak možný, ale závislý aj od výkonu ďalších aktérov.

Igor Matovič a Richard Sulík sa vo vzájomných konfliktoch vyšťavili a pôsobia dnes – hoci sú vo vysokej politike takmer o 20 rokov menej než Fico – ako lídri vo výsluhovom dôchodku. Matovič je v našej ponovembrovej histórii azda prvým populistom, ktorý dokáže masy iritovať už aj vtedy, keď im vo veľkom rozdáva či sľubuje peniaze.

V OĽaNO si síce teraz veria, že od februára, keď státisíce rodín počas prvého vyplácania prídavkov a daňového bonusu pochopia, že tých 200 eur na dieťa z Matovičových bilbordov nebol len planý sľub, sa časť voličov k hnutiu vráti. Lenže emocionálna bariéra v spoločnosti proti Matovičovi je už taká silná, že pre lídra OĽaNO je – aj s ohľadom na postupný odchod Hegera a spol. – väčšou výzvou udržať si základ voličov než snívať o dvojciferných výsledkoch.

Eduard Heger a Jaroslav Naď aj minulý týždeň ukázali, že im chýba politický cit, aby ich vznikajúca premiérska strana prebrala v tábore zmeny 2020 lídrovskú rolu. Chcú sa profilovať v zahraničnopolitickej agende, pričom o vojenskej pomoci Ukrajine hovoria jazykom, akoby viac než obyvateľov vlastnej krajiny oslovovali protiruských Poliakov. Ich línia je pritom v princípe správna, len nešťastne uchopená, čo sme už opísali na prípade možnej dodávky Migov 29.

Od nedeľňajšieho prieskumu Focusu vieme, že Dzurindova Modrá koalícia štartuje na dvoch percentách – to je oveľa menej, než mala v prvom prieskume Procházkova Sieť (13 percent), menej, než mala pri štarte Kiskova strana Za ľudí (5 percent) a o trochu menej, než mala najprv Lipšicova NOVA. Väčšou brzdou pre Dzurindu než málo výrazný odpich sú však vyhliadky – ak sa k modrým nepridá politická váha typu Ivana Korčoka, nevidieť dôvod, pre ktorý by mal spolok okolo Dzurindu a Miroslava Kollára vzlietnuť čo i len ponad volebné kvórum.

To je už skôr pravdepodobnejšie, že niekedy na jar si poverený premiér Heger s dvojnásobným expremiérom Dzurindom sadnú na kávu a predebatujú, či si svoje percentíčka nepospájať. To sa však na príbeh SDK nepodobá ani ako karikatúra.

Pred KDH je len jediná výzva – po ďalších mesiacoch pozorovania sa zamyslieť, či zariskovať tretíkrát samostatne alebo povedzme predbehnúť Dzurindu a dohodnúť sa s Hegerom na spoločnej kandidátke. Ani to však nie je stratégia víťazstva, ale záchrany.

A napokon je tu Kollárova Sme rodina. Boris Kollár a Milan Krajniak robia na rozdiel od Matoviča politiku, netopia sa v samovražedných konfliktoch a najmä v posledných týždňoch vystupujú tak, aby si voliči masívne navýšenú pomoc rodinám spájali viac s nimi než s OĽaNO. Ich nevýhodou je pomerne slabé voličské jadro, výhodou je ich potenciál, ten volebný (veľa voličov si ich vie predstaviť ako druhú voľbu), aj povolebný (s Borisom Kollárom chce vládnuť takmer každý). Ale ani Boris Kollár nemá výbavu lídra – maximálne dobrého parťáka, a to hneď do niekoľkých koaličných variantov.

Isté je len to, že ešte dlhé mesiace budeme sledovať čoraz viac páchnucu agóniu jednej éry, ktorá odštartovala v roku 2012 po páde vlády Ivety Radičovej, keď jednému táboru dominoval Ficov Smer a tomu druhému OĽaNO s SaS.