Filmár Tomáš Hulík zo zničeného Turecka Vidieť mesto zrovnané so zemou, ktoré bolo pred týždňom plné ľudí, je šialené

Filmár a kameraman Tomáš Hulík letel do Turecka v pondelok s tímom Reportérov RTVS v slovenskom špeciáli, a to aj spolu s našimi záchranármi, ktorí boli vyslaní pomáhať vyslobodzovať ľudí spod trosiek spadnutých budov. 

„V meste Antakya je vypnutá elektrina, v podstate tam dnes nefunguje už nič. Prechádzať sa ulicami je čisté zúfalstvo. Na miestnych cintorínoch sa neustále pochováva. Mali sme možnosť vidieť, ako odnášajú truhly, je to zúfalý pohľad,“ hovorí pre Postoj o situácii v Turecku Tomáš Hulík.  

Podľa najnovších informácií zabilo pondelňajšie zemetrasenie vyše 22-tisíc ľudí, žiaľ, ešte zďaleka nejde o konečný počet obetí.

Keď ste prišli do Turecka, aký bol váš prvý dojem?

Prileteli sme do Adany, najbližšieho mesta, kde je funkčné letisko, a ráno sme sa dopravili za našimi záchranármi do provincie Hatay. 

Poviem to úprimne. Ako filmár som zažil už všeličo, ale katastrofu takýchto rozmerov som ešte pred očami nemal. Videli sme mesto ako po apokalypse. Plný rozsah tej hrôzy sme však videli až včera, keď sme sa vrátili do centra provincie Hatay, v meste Antakya, a boli sme hľadať našich záchranárov. 

Vidieť zrovnané mesto so zemou, ktoré bolo ešte pred týždňom plné ľudí, je niečo šialené. Dúfam, že už nikdy nič také neuvidím. 

Skúste opísať bližšie, ako ulice mesta vyzerajú dnes. 

Mesto, ktoré má okolo 400-tisíc obyvateľov, už vlastne neexistuje. Centrum mesta je skoro celé spadnuté, množstvo obytných budov je celkom zrútených, množstvo budov je naklonených s narušenou statikou.

Odborníci hovoria, že mesto sa bude musieť kompletne zbúrať. Jediné, čo zostalo stáť, je miestne múzeum a novšie stavby, ktoré to vydržali. 

Foto: Tomáš Hulík

Aký bol charakter tohto mesta pred zemetrasením?

Bolo to krásne mesto popri rieke s obytnými domami a kancelárskymi budovami, ktoré je však už dnes veľmi ťažké identifikovať. Nespadli len budovy, ale celé námestia.

V meste Gaziantep sme navštívili rezidenčné štvrte, ktoré boli na tom oveľa lepšie, ale aj tam spadlo niekoľko osemposchodových rezidenčných domov a otrasy vážne porušili ich miestnu pamiatku, hrad, z ktorého popadali na cesty obrovské kamene. 

Frustrujúci pohľad je, že v žiadnych domoch, ktoré ostali stáť, sa tu dnes nesvieti, večer je úplná tma, čo znamená, že ľudia buď odišli, alebo sa boja ísť späť do svojich bytov. 

V meste Hatay je vypnutá elektrina, v podstate tam dnes nefunguje už nič. Prechádzať sa ulicami je preto čisté zúfalstvo. Na miestnych cintorínoch sa neustále pochováva. Mali sme možnosť vidieť, ako odnášajú truhly, to je zúfalý pohľad. Počet obetí však bude ešte oveľa-oveľa väčší ako dnes zverejnené číslo. 

Záchranári sú ešte stále v teréne?

Záchranárov je tu na tento rozsah katastrofy veľmi málo. Jeden tím záchranárov sa venuje celé dni jednému domu, kde sa snažia niekoho nájsť. Naši slovenskí záchranári hovorili tiež, že sa s niečím takýmto ešte nikdy nestretli. 

Je však potrebné povedať, že situácia je taká zúfalá, že sa tu už máločo dá urobiť pre záchranu ľudí pod troskami. 

Ako je na tom tamojšia infraštruktúra? 

Napríklad včera sme cestovali z mesta Hatay do nášho hotela osem hodín vzdialenosť 200 kilometrov. Je to tu jedna permanentná zápcha. 

Ja mám Turecko veľmi rád, nakrúcal som tu film o Istanbule, krajinu som si veľmi obľúbil. Obľúbil som si aj muezínov, o to viac ma bolí vidieť, ako to tu dnes vyzerá. Hlasy muezínov tu dnes vystriedal zvuk kvílenia sanitiek. 

Dopravné zápchy sú tam preto, že ľudia sa snažia odísť z týchto miest? 

Áno aj. Turci nerešpektujú predpisy plus na mnohých miestach sú zničené cesty. 

Foto: Tomáš Hulík

Boli ste so štábom počas posledných dní svedkami toho, že sa niekoho podarilo spod trosiek zachrániť?

Žiaľ, nie, ale tímy sa o to stále pokúšajú, hoci šanca, že nájdu živých, je už zrejme veľmi malá. 

Tie prvé dni sme zažili dojímavé situácie. Keď na troskách budov záchranári začuli nejaký zvuk, buchot, tak technika, záchranári i okolostojaci v momente stíchli. Je to chvíľa, keď niekto zakričí a dovtedajší hluk sa za sekundu mení na hrobové ticho.

Bol to pre mňa emocionálny zážitok, keď sme v tej chvíli ticha na troskách všetci čakali, či sa niekto ozve alebo nie. Keď nepočuť nič, opäť sa ten ruch rozbehne nanovo a odstraňujú sa ďalšie trosky. Videl som, ako v tej chvíli ticha si ľudia kľakali na kolená. Silné chvíle. 

Tí, čo zemetrasenie prežili, sú dnes v uliciach mesta? Funguje pomoc pre týchto preživších? 

Tí, ktorým nepadol dom úplne a podarilo sa im dostať von, sú v uliciach, spolu s príbuznými obetí, ktorí pricestovali z iných častí Turecka a stále dúfajú, že nájdu členov svojej rodiny. 

My sme ubytovaní v hoteli v meste Adana, kde je funkčné letisko. Pre ilustráciu, ja som zvyknutý na zimu, ale tu mi je aj v hoteli v noci chladno. Neviem si predstaviť, ako je všetkým tým ľuďom v uliciach a prípadne tým, ktorí ešte žili pod troskami, v akom chlade musia prežívať, bez vody, elektriny. Dnes doobeda tu bolo 6 stupňov, v noci to klesá aj na nulu, na iných, vyššie položených miestach sneží. 

Niektorí preživší sú v záchytných centrách alebo v stanoch, ktoré sú postavené v parkoch. Našťastie sú tu miesta, kde humanitárna pomoc dorazila a rozdáva sa jedlo. Hoci domáci sa sťažovali, že prvé dni nedorazila takmer žiadna pomoc. V utorok sme to vlastne zažili na vlastnej koži, bol tu naozaj neskutočný chaos. 

Ale úprimne si neviem predstaviť, ako by sa dala pomoc pri takejto katastrofe zorganizovať, aby to naozaj fungovalo. Bohužiaľ to nie je v ľudských silách. My sme videli len dve mestá, ale tu sú absolútne zlikvidované celé regióny. 

Ako dokážu ľudia prežiť na uliciach a v stanoch v takomto počasí? 

Sú to ulice plné bezdomovcov. Pália si drevo rovno pod tými troskami a zohrievajú sa, ako sa dá. 

Aj tí, ktorí by mali kam ísť, sa boja vrátiť, lebo zem sa tu stále trasie. Ja som si nainštaloval aplikáciu na zemetrasenie, ktorá hlási otrasy a ukazuje mi, že zemetrasenie je tu pomaly každých pätnásť minút.

V Gaziantepe sme zažili ďalšie zemetrasenie s magnitúdou 4,6 na siedmom poschodí hotela a cítil som sa ako pri jazde padelboardom na vode. Posúvali sa obrazy a triasli sa poháre, ale budova to našťastie vydržala. 

Poučili nás, aby sme spali oblečení a zbalení, aby sme v prípade núdze mohli rýchlo ujsť. Aj keď si to v tej situácii neviem predstaviť.

Museli sme tam spať, lebo iná možnosť nebola, tak nám nebolo všetko jedno. Hotel bol úplne vybookovaný, lebo tam spali všetci novinári a v lobby hotela spali aj miestni ľudia, ktorí prišli o svoje byty. Hotel už nemal jedlo, tak na raňajky boli olivy s hranolkami, hoci išlo o päťhviezdičkový hotel. 

Foto: Tomáš Hulík

V tej oblasti bývali zemetrasenia aj v minulosti. Staršie budovy však pri takejto sile zemetrasenia zrejme nemali šancu. 

Hovorí sa tu, že budovy boli buď zle konštrukčne urobené, alebo sa klamalo na materiáli. Ale nepredpokladám, že v Hatayi by bolo zle urobené celé mesto. Tam tá sila prírody bola taká, že mesto jednoducho padlo. 

Prasknuté boli aj chodníky, včera sme videli, ako sa prepadla novovybudovaná cesta, infraštruktúra sa tu bude musieť budovať nanovo. 

Aká je atmosféra medzi miestnymi ľuďmi? Cítiť tam len zúfalstvo či aj silu spolupatričnosti? 

Majú obrovský pocit zomknutia. Ľudia sa nám prihovárajú a ďakujú záchranárom, že prišli. Miestni sa snažili hneď pomáhať. Kým sem prišla prvá pomoc, tak to trvalo, takže domáci sa snažili hneď pátrať po obetiach.

Je to veľmi zvláštny pocit, ktorý tu človek zažíva. Na jednej strane sa rozprávate s ľuďmi, ktorí prišli o všetko, a musíte si pritom robiť svoju reportérsku prácu. 

Ľudia sa snažia nestrácať nádej, hoci tá po piatich dňoch pomaly vyprcháva. Sú tu spadnuté domy, na ktorých ešte záchranári ani nezačali pracovať, je ich také množstvo v troskách. 

Slovenskí záchranári sú zrejme tiež hodiny v teréne. 

Presne tak. Videli sme ich pri práci aj so psami, sú veľmi vyčerpaní aj oni, aj tie psy. Musí to byť hrozný nápor na psychiku, hoci sú na to cvičení. Táto apokalypsa je niečo, čo človek nevidí ani vo filmoch, nedá sa na to pripraviť.

Humanitárna pomoc zrejme bude potrebná nielen tieto prvé dni, ale aj ďalšie týždne, keďže nie je zrejmé, čo bude s ľuďmi, ktorí ostali bez strechy nad hlavou. 

A to som vám opisoval len situáciu v Turecku. Neviem si predstaviť, ako to vyzerá v Sýrii, kde sa humanitárna pomoc môže dostať len cez jeden hraničný priechod. Sme teraz neďaleko od Aleppa a nechcem si predstaviť, ako to môžu zvládnuť sýrske mestá, ktoré sú už zničené vojnou a do toho ich dorazila takáto katastrofa. 

Ktoré zábery, ktoré ste nakrútili, boli pre vás najsilnejšie? 

Iná vec je to, čo mne zostane v hlave, a iná to, čo som nakrútil. 3D pohľad je úplne iný ako ten cez kameru a fotoaparát. Myslím si, že sa to ani úplne nedá preniesť na obraz. Zažil som dosahy katastrofického zemetrasenia a následných cunami v Thajsku, kde sme boli robiť reportáž, ale toto je niečo na pohľad horšie. Zrejme tým, že sa to udialo na takom zaľudnenom mieste, ako je tu. 

Verím, že aj týmto materiálom, ktorý sme natočili, budeme vedieť Slovákom ukázať, ako to po zemetrasení v Turecku vyzerá. Ak sa nám podarí v nedeľu priletieť, tak možno už v pondelok večer odvysielame našu reportáž.