To by už na dobrý marketing mohlo stačiť. Ale je tu ešte jeden veľký chyták pre diváka.

Príbeh je založený na knihe Hany Lasicovej. Tá vo svojom románe Slúžka spracovala – samozrejme, s umeleckou licenciou – príbeh ženy, ktorá bola pestúnkou sestier Vášáryových a bola tejto rodine až do svojej smrti veľmi blízka.

Anna M. (1895 – 1986) bola asi v časoch socializmu v Štiavnici neprehliadnuteľnou postavou, asi v nej zostalo čosi z čias na sklonku monarchie, ktoré ona zažila vo Viedni. Od svojich trinástich rokov tam slúžila v bohatej aristokratickej rodine a vypracovala sa zo slúžky, pestúnky až na kuchárku.

Autorka románu Hana Lasicová ešte Annu M. ako dieťa zažila. A zaujal ju jej príbeh, zrejme tradovaný v rodine, preto o nej pred vyše desiatimi rokmi napísala knihu. Chcela zanechať Annin odkaz ďalším generáciám.

Bolo to vzrušujúcejšie o to viac, že išlo o reálnu postavu spojenú s obľúbenými sestrami Vášáryovými a s Banskou Štiavnicou, výnimočným mestom.

No a teraz je tu aj film. Len v ňom nachádzame úplne inú Anku.

Mimochodom, o spomienky na pestúnku Annu sa v médiách pred uvedením filmu podelila Magda Vášáryová. Taktne naznačila, že o istom vážnom posune v deji nič nevedela. Že to dcéra riešila s Milanom Lasicom. O tom neskôr.

Aký je ten film?

Sme tu samé ženy vyššieho veku

Režisérka a v tomto prípade aj spoluscenáristka Mariana Čengel Solčanská je veľmi zručná filmárka. To vidno aj na tomto filme.

Krásna výprava, kostýmy, dobrý strih, nádherná hudba, výborné vedenie hercov, je tam atmosféra, dynamika, romantika, napätie i dráma. Mnoho vecí sa vypovie v impozantnej skratke, stačí jeden nenápadný úsmev hlavnej hrdinky a vieme, čo sa v nej odohráva.

Nie je to provinčný film, má to punc dobrého remeselníka. To nie je v slovenských filmoch bežné, a preto treba režisérke prejaviť rešpekt v tom, ako dokáže film poskladať, aby to diváka vtiahlo a držalo jeho pozornosť až do konca.

Ale – podobne ako pri filme Sviňa, aj tentoraz mám istý ideový problém s filmom pani režisérky.

Nie, nejde o to, že kľúčovým je vo filme lesbický vzťah. Ľudia s homosexuálnou orientáciou prežívajú drámy, ktoré sú hodné filmu.

Stačí si spomenúť na úžasný Viscontiho film Smrť v Benátkach.

Bol v ňom zachytený pocit umelca, ktorého očarovala chlapčenská krása. Film bol natočený podľa knihy Thomasa Manna, muža, ktorý mal síce rozvetvenú rodinu, dobrú manželku, ale aj jeho rodina vedela, že sa mu páčia mladí muži. Umenie mu pomáhalo toto všetko uniesť a pretaviť do niečoho krásneho, zmysluplného.

Ale späť do Bratislavy, do roku 2023.

Vstúpim do kinosály a prekvapí ma hneď jedna vec – sme tu samé ženy vyššieho veku.

Pýtam sa, kde sú mladí ľudia? Veď by sa mali tešiť, že je tu vo filme lesbický vzťah. Trochu netradičný, ale o to odvážnejší. Rúcajú sa všetky spoločenské bariéry.

Trochu ma to zarazí, ale prv než sa začne premietanie, chvíľu počúvam rozhovor zrelých žien vedľa seba. Tieto ženy neprišli na lesbický film, prišli na film o živote pestúnky sestier Vášáryových. Čakajú príjemný starosvetský film s aristokratickou noblesou.

Niečo z toho dostanú, ale podstatné bude niečo iné.

Kniha a film prinášajú celkom inú Annu

A teraz sa objavuje zásadná otázka, ktorú sme už v Postoji riešili pri českom filme Šarlatán.

Aj tam bol vo filme kľúčový milostný vzťah dvoch mužov. Išlo pritom o príbeh reálnej postavy. A českí znalci poukázali – niečo tu nesedelo. Skutočný príbeh liečiteľa Jana Mikoláška bol iný. Tento muž so zvláštnymi liečiteľskými darmi bol evidentne čudák, ale nie sú dôkazy o tom, že by bol homosexuál. Skôr to znalci jeho života považujú za vylúčené.

Ale filmárom sa to hodilo do príbehu a zároveň tak ladili s duchom doby.  

No a tu sa situácia opakuje.

Sme pri Anne M. Vo filme vidíme na konci aj jej skutočný hrob, takže sa dozvieme aj jej skutočné meno. Film sa otvorene priznáva k inšpirácii jej životným príbehom.

Kniha a film však prinášajú celkom inú Annu M.

Z knihy je jasné, že Anka nebola na ženy, zamilovala sa do mladého muža z aristokratickej rodiny, ale bola to skôr platonická láska. K jej naplneniu nemohlo dôjsť z rôznych príčin.

Boli tam sociálne rozdiely, obaja mladí ľudia patrili do iného sveta a jeden z nich nenašiel odvahu tieto hranice prekročiť.

No zároveň bolo v tomto životnom príbehu vylúčené, že by sa slúžka stala milenkou mladého pána. Tak to zdôrazňuje autorka Hana Lasicová. Obaja mali rešpekt k istým veciam a vzájomnú úctu.

V knihe sa viackrát opakuje veta románovej Anny: „Nikto sa nikdy nedotkol môjho tela.“

No čo vidíme vo filme? Slúžka Anka sa zamiluje do dcéry svojich pánov, je to obojstranné vzplanutie s búrlivými milostnými scénami, dokonca s plánmi na spoločnú budúcnosť, na odstránenie nemilovaného manžela pomocou čiernej mágie.

A tak mám takú drobnú otázku, či je to fér. Anna bola podľa knihy veriaca žena, veľmi úzkostlivá na dobré mravy, mala silný vzťah k Bohu a zakladala si na tom, že je dobre vychovaná, hoci pochádzala z nemanželského vzťahu.

Nechám túto otázku teraz bokom.

V knihe je dokonca krásna mužská postava

Sú ešte aj iné veci, ktoré ma v tom filme vyrušujú.

Napríklad všetky mužské postavy sú prudko záporné. Celkom tomu nerozumiem. Žeby aj to patrilo k duchu doby? Lesbické vzťahy a odpudzujúci muži?

Surový bezcitný otčim pošle Annu do služby, aby sa jej zbavil. V knihe sa o tomto mužovi takmer nič nepíše, možno to vôbec nebol zlý človek a Annu do služby poslala jej milovaná mamka.

Ani milosťpán nie je v knihe znázornený negatívne, no vo filme vidíme krutého cynického človeka, ktorý ponižuje svoju ženu a sexuálne zneužíva slúžky. V knihe sa však píše, že v dome, kde Anka slúžila, sa nič také nedialo.

Rodina dodržiavala pravidlá slušného správania a k svojmu služobníctvu sa správala pekne. Keď mladý pán iba poznamenal pred priateľom a pred slúžkou Ankou, že ona je typ ženy, aký sa mu páči, prišiel sa jej za tieto – v podstate nevinné – slová ospravedlniť.

O mužovi, ktorý si vo filme vzal aristokratickú dcéru, sa mi ani nechce nič písať. Odpudzujúci typ, ktorý okrem iného aj sexuálne ponižuje svoju ženu.

No v knihe to vôbec nie je také čierno-biele.

Je tu dokonca krásna mužská postava Štiavničana Lacibáčiho, ktorý pre Anku veľa znamenal a čiastočne jej tento láskavý muž nahrádzal otca.

Nezdalo sa mi ani to, ako bola opísaná aristokracia (film sa z praktických dôvodov premiestnil z Viedne do Prahy).

Nemusíme byť vždy takí sentimentálni ako v Jane Eyrovej či žiadať takú eleganciu a noblesu ako v seriáli Panstvo Downton. Ale presa len je tu aristokratická rodina znázornená mimoriadne odpudzujúco.

Dcéra je stratená, osobnostne slabá a dáva sa ľahko ovládať svojou milenkou.

Pani domu je nevyrovnaná malicherná žena, ktorá sa na noblesu len hrá. O milosťpánovi sme už hovorili, to je cynik na druhú.

Ale v knihe je niečo celkom iné.

Vidíme síce prísne hierarchizované vzťahy aj ťažkú robotu služobníctva, ale zároveň je tu aj vzájomný rešpekt. Panstvo cíti za svoje služobníctvo aj zodpovednosť, dbá dokonca na jeho vzdelávanie, Anka si môže požičiavať knihy, chodí do divadla a vie, že v tomto dome má stabilné zázemie, ak dodržiava pravidlá. Dokonca sa tu píše, že rodina vyplácala slúžkam na starobu aj penziu.

Možno mám len slabú predstavivosť

A vo filme je aj téma interrupcie. Jedna zo slúžok otehotnie s pánom domu a ten jej nijako nepomôže, a tak zasiahne kuchárka. Vykoná potrat a pokojne pritom skonštatuje, že žena má právo sa rozhodnúť a že sa nemá báť, lebo ešte bude môcť mať kopec detí.

Akoby šlo o normálnu vec. Hoci nedopadne to potom celkom dobre.

Tá istá kuchárka, ktorá robí potraty, ovláda aj čiernu mágiu a poradí zamilovaným devám, ako by sa mohli zbaviť neželaného manžela. Mám pochybnosti, či by takúto osobu zniesla v dome aristokratická rodina.

V knihe je pritom kuchárka Kristína pre Anku kľúčová osoba, k nej má najsilnejší vzťah, ako k náhradnej matke. Lebo navonok je Kristína síce tvrdá žena, no v skutočnosti citlivá osoba, starostlivá, dobroprajná – predstava, že by ona robila potraty či čiernu mágiu, je absurdná. Ale veď dobre, netreba sa prísne držať predlohy.

No aj tak si nie celkom viem predstaviť, že by Anka – hlboko veriaca osoba – bola ochotná praktizovať čiernu mágiu, aby zniesla zo sveta muža svojej milej. Ale možno mám len slabú predstavivosť.

Nedôveryhodne na mňa pôsobí aj fakt, že aristokratická rodina pokojne odovzdá svoje jediné dieťa do opatery slúžky odchádzajúcej do inej krajiny. Len aby manželia „mohli začať odznova“. V knihe je uveriteľnejšia verzia: posledné dieťa rodiny bolo ťažko postihnuté a pripútané k svojej pestúnke Anne, preto rodina, ktorá sa ocitla na mizine, súhlasila, aby toto ich dieťa odišlo s Ankou do Štiavnice.

Bolo to také milosrdné riešenie, oveľa uveriteľnejšie ako to vo filme.

Nechcem tvrdiť, že pani režisérka brutálne prispôsobila predlohu svojim predstavám o tom príbehu. Ale som si istá, že ho upravila tak, aby zodpovedal duchu doby a jej hodnotovému svetu.

Spoluscenáristkou filmu je aj Hana Lasicová, takže – ako autorka knihy – musela súhlasiť s tým, že tam takéto veľké posuny budú.

Možno je to pravda, možno marketingový trik – v médiách sa písalo, že to Milan Lasica poradil dcére, aby bola vo filme Anka lesbička.

Magda Vášáryová sa k tomu vyjadrila diplomaticky, že ona ani nevedela, že vo filme bude mať Anka vzťah so ženou, lebo to „Hanka so svojím otcom riešila“.

Magda Vášáryová je napriek tomu nadšená, že tento film vznikol.

Takže vlastne je všetko v poriadku?

Viem, že film a kniha sú často úplne odlišné veci, a viem, že film môže len veľmi zľahka čerpať inšpiráciu z knižnej predlohy.

Lenže tu je základom príbeh skutočnej ženy, slúžky, jasne pomenovanej a viackrát spomínanej v rozprávaní sestier Vášáryových.

Je fér urobiť z tejto životom ťažko skúšanej, skromnej a pokornej ženy vášnivú až dominantnú milenku aristokratickej dcéry?

Neviem. Možno som zbytočne útlocitná.

Môj život sa mi zdá prázdny

Vlastne vidíme dve Anky. Veľmi rozdielne Anky.

Jedna je tá, o ktorej pred desiatimi rokmi napísala Hana Lasicová pekný román. Zaujímavé je na ňom aj to, čo autorku na Ankinom príbehu fascinovalo a preto sa s tým motívom aj pohrávala. Opisovala myšlienky Anky tesne pred smrťou. Táto fabulácia sa mi zdala úplne prijateľná.

Spočívala v tomto: Anka bola vychovaná v tom, že treba myslieť najmä na druhých, nie na seba. Vštepovala jej to nielen mama, ale aj pani domu. Počúvala stále to, že „treba myslieť na druhých, dať druhým, čo potrebujú... seba klásť na posledné miesto“. Zdôrazňovali jej, že o tom netreba ani zbytočne premýšľať.

A spisovateľka vedie Anku na konci života k tomu, aby zvažovala, či to bola dobrá cesta. Nezavrhuje ju úplne, lebo milovala svoju matku a vážila si aj paniu, v ktorej dome slúžila.

Ale má rôzne otázky: „Bolo to tak správne? Mali pravdu, nemýlili sa?“ A skonštatuje: „Dnes je to inak, dnes má každý svoje potreby a nároky, vezme si, čo potrebuje.“

Je tam aj smutné konštatovanie: „Môj život sa mi zdá prázdny.“

Ale v skutočnosti ten Ankin príbeh vôbec nehovorí o prázdnom živote. Naopak, Anna pôsobí v tom príbehu ako výnimočná žena. Napriek ťažkému detstvu plného ponižovania pre svoj nemanželský pôvod si zachovala hrdosť, dôstojnosť a áno, prežila ho v službe iným.

Práve preto si na ňu aj rodina sestier Vášáryových spomína s takou úctou a láskou. A možno aj preto cítila Hana Lasicová túžbu napísať o slúžke Anne knihu.

Vo filme je celkom iná Anna. Chce si urvať od života svoj kúsok šťastia aj na úkor iných a aj za cenu, že prekročí pritom všetky možné pravidlá.

Cíti sa silná búrať všetky stereotypy. Len to – nie však jej vinou – tak nevyjde.

Ako by svoj život bilancovala táto filmová Anna?