Nechcelo sa mi písať o filme Šarlatán

Viacerí čitatelia sa ozvali, prečo o filme Šarlatán nič nepíšeme. Nuž, je to taká nepríjemná vec.

A to nie preto, že sú v Šarlatánovi dosť explicitne znázornené scény milovania dvoch mužov. To je vec vkusu či očakávaní od umeleckého diela. Každý to máme nastavené inak, teda hranicu, keď už nám takéto scény vyslovene prekážajú.

Ale nechcem teraz písať o sexuálnych scénach.

Film natočila uznávaná poľská režisérka Agnieszka Holland. To, ako dokáže vystavať film, dať mu atmosféru, napätie, ako dokáže vtiahnuť diváka do deja, aký má ten film rytmus, gradáciu, to je všetko obdivuhodné. A je to naozaj vec veľkého talentu.

Šarlatán je filmovo naozaj dobrý film, vrátane hudby, kamery, kostýmov, režijného vedenia hercov, to všetko vynikajúco funguje.

Lenže problém je iný. O čom je ten film, ako sa tu používa príbeh skutočného človeka.

Príbeh liečiteľa Jana Mikoláška (1889 – 1973) je známy skôr v Česku ako na Slovensku. Tam je to pomerne známy fenomén,vyšla o ňom aj biografia, poctivo spracovaná z toho, čo sa dalo o Mikoláškovi dohľadať či zistiť. Aj sám Mikolášik napísal Paměti přírodního léčitele (dostupné v kníhkupectve ako e-kniha).

A ten skutočný príbeh je zrejme odlišný od toho, ktorý sme videli vo filme Šarlatán. Aj preto sa tvorcovia dopredu bránili tvrdením, že nejde o biografický príbeh, ale film inšpirovaný motívmi zo života Jana Mikoláška. Ale to nie je fér, lebo tu nie je žiadne fiktívne meno ani rozostrené reálie.

Upozornil na to aj Jiří Peňás v týždenníku Echo v článku Šarlatánstvo so šarlatánom. Po prečítaní Peňásových výhrad sa mi ten film ani nechcelo pozerať.

Ale napokon som si ho pozrela.

Je jasné, že tvorcovia chceli niečo bombastické. Príbeh, ktorý šokuje a prinesie aj súčasnú agendu sexuálnych menšín.

Neverili ani tomu, že by na scenár stačil skutočný príbeh liečiteľa, ktorého schopnosti a dary sa priečili dobe, keď už veda mala dominovať.

Zažil dva totalitné režimy a tie mali problém s niečím, čo sa celkom nedá rozumovo vysvetliť. Ale ani jeden režim ho nezlikvidoval úplne, akoby sa ho aj boli báli.

Tvorcovia akoby sa boli trochu báli toho, že Mikoláškovo liečiteľstvo bolo spojené aj s kresťanstvom, bez neho by nebolo fungovalo, tak to napokon aj vo filme Mikoláškovi vysvetlila žena, ktorá ho vyučila: keď sa liečiteľ odpojí od Boha, keď sa nemodlí, tie dary celkom nefungujú.

No žena, u ktorej sa Mikolášek vyučil, pripomína vo filme akúsi čarodejnicu alebo je to taká zaostalejšia jednoduchá ženu. V skutočnosti to vraj bola kultivovaná dáma, ktorej syn sa stal lekárom.

Jiří Peňás napísal: „... ruku v ruce s oceněním formálních kvalit filmu se vnucuje úvaha, jak a do jaké míry je možné zacházet s reálnými postavami, jako by to byly jen nějaké figuríny k volnému použití. Tedy zda je možné s lidmi, kteří opravdu existovali, měli svůj život a své osudy a možná i tajemství, nakládat víc než volně, přizpůsobovat jejich životopis scenáristickým úmyslům, přimýšlet jim celé životní úseky, peripetie, zážitky a prožitky.“

A ďalej uvádza, že „filmový“ a „historický“ Mikolášek majú napokon spoločné hádam iba to, že obidvaja vedia odčítať choroby z moču.

Peňás ďalej píše: „Scenárista a režisérka však Jana Mikoláška, člověka v jistém smyslu ,naivně‘ a hlavně duchovně hluboce zakotveného v křesťanství, posunují do polohy rozervaného, démony stíhaného muže, dusícího v sobě jakési strašné tajemství, jehož příčinu záhy poznáme. Tím je, samozřejmě, homosexualita, ve filmu ovšem prezentovaná přesvědčivě a bez jakýchkoli pochybností jako intenzivní, plně sexuálně konzumovaný vztah se Slovákem Františkem, léčitelovým asistentem, heterosexuálem, nebo pravděpodobně bisexuálem, jenž začne s Mikoláškem milostně žít. Nelze vyloučit, že Mikolášek, který sice byl formálně ženatý, ale žil většinu času sám, se svou matkou, homosexuálem skutečně byl. On to ve svém životopise ani nenaznačuje (z pochopitelných důvodů), ale tajemstvím zůstal jeho vztah s asistentem Pavlem Z. i pro jeho okolí – a také pro autora biografie Martina Šulce, který se ve své knize těmto spekulacím rozumně vyhne, neboť nemá nejspíš jediný důkaz.“

No a teraz späť k filmu. Homosexuálna línia v ňom hrá čoraz dôležitejšiu rolu a napokon je silnejšia ako všetko iné. Ale zdá sa vám to strašne účelové: máte pocit, že tvorcom išlo už potom hlavne o to, aby ukázali „normálnosť“ homosexuality a utrpenie tých, čo sa musia skrývať.

Iste, sú filmy aj s touto líniou, veď v poriadku, ale zneužívať na túto agendu príbeh reálneho človeka, u ktorého vôbec nie je jednoznačné, či bol homosexuálom?

Bizarné je, keď Mikolášek vo filme prinúti svojho milého, teda Slováka Františka, aby dal svojej žene bylinky vyvolávajúce potrat. Lebo až tak ho chcel mať pre seba, až tak sa bál, že mu ho dieťa odlúdi. Lenže je predstaviteľné, že by toto urobil veriaci muž, ktorý dostal od Boha veľký dar a mohol by oň ľahko prísť, keby spáchal takýto hriech? Pritom on sám vedel, že bez liečenia ľudí nemôže žiť, že to je jediný pravý zmysel jeho života.

Aj Jiří Peňás je presvedčený, že toto je úplne za čiarou: „Představa, že by křesťansky oddaný Mikolášek dospěl k tak všechny meze překračujícímu činu, je, ani nevím, jak to nazvat. Chucpe se tomu kdysi říkalo, a to i v Polsku.“

A čudné je aj finále, keď je Mikolášek obvinený z velezrady a jeho milenec zoberie vinu (fiktívnu) na seba. To je už ako z lacného filmu. Až trošku smiešne.

V skutočnosti by eštebáci na Mikoláška boli radi vytiahli homosexualitu, lebo bola v tom čase ešte trestná, keby boli mali dôkazy. Ani žiadnu vraždu naňho nevytiahli a nehrozil mu ani trest smrti. Skutočnosť bola oveľa prozaickejšia. Zavreli ho za krátenie daní, nedovolené podnikanie a podvod. Dostal štyri roky, odsedel tri.

No asi sa tvorcom zdalo, že by to vo filme vyznelo banálne, nebolo by to bombastické. A tak s úbohým Mikoláškom narábali trochu ako s handrovou bábikou.

Aj preto sa mi ten film ani nechcelo pozerať.