Kontroverzné miliardy z EÚ Plán obnovy ako trójsky kôň centralizácie

V lete 2021 Európska únia schválila slovenský plán obnovy a odolnosti (ďalej len plán obnovy), rozsiahly ambiciózny projekt odôvodnený prepadom ekonomiky v dôsledku pandémie koronavírusu. Na Slovensko má v rámci tejto iniciatívy medzi rokmi 2021 až 2026 pritiecť približne 6 miliárd eur. Viacerým aspektom plánu obnovy, vrátane odôvodnenia pandémiou, sme sa už venovali v jednej z našich publikácií, ktorú je možné nájsť online.

Viac ako 800-stranový dokument opisujúci slovenský plán obnovy však skrýva aj centralizačné tendencie, ktoré nafukujú štátny aparát Slovenska. Nielenže je premeškanou príležitosťou decentralizácie a posilnenia regiónov, ale priamo proti takémuto vývoju pracuje.

Plán obnovy je akýmsi balíčkom investícií a reforiem. Presnejšie, plán obnovy pôsobí ako katalyzátor reforiem, keď finančnými transfermi podmieňuje to, o čom sa v odbornej aj politickej obci už dlho diskutuje. Ambiciózne plány je však potrebné nielen vymyslieť, ale aj implementovať.

Ich rozsah a časový horizont, v ktorom majú byť uskutočnené (projekt plánu obnovy sa končí až v roku 2026, Slovensko však počas tohto obdobia musí napĺňať čiastočné ciele), si vyžadujú značné personálne kapacity. Už v súčasnosti štát na tento účel zamestnáva stovky úradníkov; v roku 2023 má pritom ich počet stúpnuť o ďalších 224 osôb na celkový počet 1 739.

Je zrejmé, že reformy sa neimplementujú samy a projektové výzvy musí niekto spracovať. Otázka tak neznie, či je potrebné ľudí na tento účel nájsť. Mali by sme sa však pýtať, ako štát úradníkov na túto prácu najíma. Rôzne postupy totiž majú rôzne dosahy ako z krátkodobého (do ukončenia implementácie plánu obnovy), tak z dlhodobého (po ukončení projektu v roku 2026) hľadiska.

S cieľom implementácie plánu obnovy by sa v ideálnom svete štát snažil maximalizovať hodnotu, ktorú vie z európskych peňazí získať. V praxi by to znamenalo napríklad identifikáciu svojich vlastných neefektívnych aktivít, respektíve neefektívneho využívania svojich súčasných zamestnancov. Takto identifikované ľudské zdroje by potom mohli byť presunuté do implementácie plánu obnovy. Presunutí by pritom mohli byť buď priamo ľudia, alebo prostriedky, ktoré štát vynakladá na ich prácu.

To sa však v súčasnosti nedeje. Nielenže štát nepristúpil k identifikácii neefektívnosti vo vlastných radoch, a teda naďalej pokračuje v nafukovaní výdavkov verejnej správy za naše peniaze; štát šikovne využil, že sa v masívnom prílive prostriedkov pár miliónov na nových úradníkov stratí. Výsledkom je 1 739 nových zamestnancov štátnej správy.

Dôležité však je aj to, čo sa s novými úradníkmi stane po ukončení projektu plánu obnovy. Ministerstvo financií tvrdí, že ide o „dočasné zvýšenie počtu zamestnancov“, ktoré má trvať najdlhšie do konca roka 2026. Pri pohľade na viaceré reformy zahrnuté v pláne obnovy sa však scenár, v ktorom na začiatku roka 2027 už v štátnej správe nebude pracovať ani jeden zo stoviek novozamestnaných úradníkov, zdá byť prinajmenšom nepravdepodobný.

V niektorých prípadoch totiž na účel realizácie plánu obnovy vznikajú celé organizácie. Na implementácii komponentu 9 („Efektívnejšie riadenie a posilnenie financovania výskumu, vývoja a inovácií“) pracuje novovzniknutá Výskumná a inovačná autorita (VAIA). Táto inštitúcia vznikla v roku 2021 s cieľom „reformovať štátnu podporu vedy, výskumu a inovačného ekosystému“. Podľa všetkého sa však jej agenda v súčasnosti obmedzuje práve na implementáciu plánu obnovy.

Z textu plánu obnovy vyplýva, že táto inštitúcia začala podobne ako mnoho iných pred ňou. Najprv vzniklo veľa verejných výskumných inštitúcií a potom verejná správa uznala, že musí zriadiť výskumnú inštitúciu výskumných inštitúcií. Katalyzátorom tohto rozhodnutia, bez nutnosti hľadať úspory, boli prostriedky „zadarmo“ z plánu obnovy. Inštitúcia sa tak veľmi pravdepodobne stane najnovším prírastkom do štátneho aparátu a náklady na jej fungovanie sa plynulo presunú z plánu obnovy na štátny rozpočet.

Centralizácia sa však na Slovensko cez plán obnovy vkráda aj iným spôsobom. Napríklad vo štvrtom komponente plánu obnovy s názvom „Dekarbonizácia priemyslu“ je viac ako 5,2 milióna eur určených na „zabezpečenie fungovania procesov Slovenskej inšpekcie životného prostredia (SIŽP) naviazaných na dekarbonizáciu“.

Tieto prostriedky majú byť použité na zlepšenie infraštruktúry a vozového parku SIŽP, ale aj na posilnenie kapacít s cieľom odberu a analýzy vzoriek materiálov. Toto posilnenie je zároveň posilnením centralistickej inštitúcie. SIŽP totiž pokrýva celé Slovensko a je riadená z ústredia v Bratislave.

Rozširovanie centrálne riadených inštitúcií pritom nie je jedinou cestou, ktorou sa krajina môže vydať. Ilustruje to napríklad Belgicko, ktoré na federálnej úrovni využije len 1,25 miliardy eur z celkového balíka približne 5,92 miliárd.

Zvyšné prostriedky dostanú regióny, dva z nich dokonca budú môcť minúť viac financií, než koľko sa minie na federálnej úrovni (Flámsky región – 2,25 miliardy eur; Valónsky región – 1,48 miliardy eur). Financiami tak budú disponovať inštitúcie, ktoré sú bližšie k miestu reálneho využitia prostriedkov a pod väčším dohľadom voličov.

Slovenský plán obnovy a odolnosti sa tak stáva akýmsi trójskym koňom centralizácie. V obale investícií a reforiem prináša aj centralizáciu vo forme posilňovania centrálne riadených inštitúcií. Takýto systém však nie je dobrým riešením pre krajinu s priepastnými regionálnymi rozdielmi, akou je Slovensko.

Zároveň pri implementácii plánu obnovy namiesto identifikácie neproduktívnych aktivít na strane štátu dochádza k náboru stoviek nových úradníkov. Tí sú navyše naberaní spôsobom, ktorý prináša opodstatnené pochybnosti o tom, že sa ich miesto na výplatnej páske štátu stratí spolu s dokončením daného projektu z plánu obnovy.

A pritom sa tomuto všetkému dalo predísť nastavením si dodatočnej podmienky realizácie plánu obnovy. Ktovie, koľko zdrojov by Slovensko ušetrilo, keby sa zaviazalo neprijať ani jedného nového úradníka!