Filmár Timo Križka o Plastic Symphony Krása všednosti a túžba po veľkom svete (video + text)

Kameraman, režisér, scenárista a fotograf Timotej Križka v rozhovore predstavuje svoj celovečerný debut Plastic Symphony. Vysvetľuje, prečo podobný film v dnešnej dobe tak často neuvidíte, ale prečo mu zároveň dávalo najväčší zmysel práve spracovanie tohto príbehu spôsobom, akým to urobil.

Hovorili sme o kontraste obyčajného sveta malých ľudí a pompézneho sveta ambicióznych velikánov i o potrebe krásy obyčajnosti v našich rýchlych životoch.

Spolu s režisérom Jurajom Lehotským stojíte za filmom Plastic Symphony. Je to príbeh dvoch nevlastných bratov, pričom jeden z nich, talentovaný violončelista, na rozdiel od svojho malého brata túži po svetskom úspechu, je nespokojný s obyčajnosťou a hľadá vnútorné naplnenie. Prečo ste sa rozhodli natočiť tento film?

Niekedy sa mi v živote stáva, že vidím len nejaký obraz, ktorý sa mi stane metaforou. Pôvodný námet bol o dvoch ľuďoch nízkeho vzrastu zo Slovenska, ktorí chodia do Viedne na ulicu hrávať na kontrabas, pričom jeden z nich bude ťahať slák a druhý bude zo schodíkov stláčať struny. Takto budú zabávať ľudí.

Jeden z týchto dvoch kamarátov však bude mať skutočné ambície a bude sa hanbiť za to, že hrá len na ulici. Chce realizovať svoj talent, ktorý skutočne má.

Druhého by sme dnes nazvali nezodpovedným človekom bez ambícií, ktorý žije zo dňa na deň pre prítomnú chvíľu. Má však v sebe krásnu ľahkosť bytia.

Nápad teda bol sledovať príbeh týchto dvoch nízkych ľudí, ktorých prítomnosť vo veľkomeste je zároveň metaforou toho, že všetko je pre nich veľké, že nepatria do tohto sveta. Je totiž zaujímavé vidieť kontrast toho, že jednému z týchto malých ľudí by veľkosť sveta neprekážala, lebo ho dokáže presiahnuť veľkosťou svojej duše, a, naopak, druhý by cítil krivdu, že je taký malý, a trápi sa.

Nakoniec však Plastic Symphony nie je o dvoch malých kamarátoch, ale o nevlastných bratoch, pričom jeden z nich je naozaj veľmi nízky, ale druhý nie.

Časom sme prišli na to, že oveľa silnejšie to bude vtedy, keď tá postava, ktorá sa bude trápiť a bude sa cítiť malá, bude vyjadrená hercom normálnej veľkosti. Divák sa s ním lepšie stotožní a ešte sa zvýrazní metafora, že naša ľudská veľkosť nesúvisí s fyzickým vzrastom.

Plastic Symphony je zvláštny v tom, že sa v ňom veľa nenarozpráva. Omnoho viac je o využití zvukov, hudby a obrazu. Prečo?

Nie sme na to síce zvyknutí, ale ja si myslím, že kvalitná kinematografia by nemala veci vyjadrovať hlavne slovami. Nato máme rozhlas či literatúru. Nehovorím, že kvalitný film nemôže mať množstvo replík, ale v replikách je omnoho jednoduchšie vyrozprávať dej a tým sa naplno nevyužijú možnosti, ktoré nám film ponúka.

My sme sa snažili z audiovizuálnej formy vyťažiť maximum. Nie sme teda zameraní na výrazové prostriedky iných médií.

Cieľom je, aby divák získal niečo, čo v literatúre či zvukovej stope nezíska. Keď je vec nevypovedaná, divák ju musí viac hľadať, viac sa namáhať, ale keď ju získa, tak je naozaj jeho.

Divákovi neservírujeme odpovede, nevysvetľujeme mu príbeh filmu, ale pozývame ho odhaliť tajomstvo.

Keď sa rozhodnete natočiť takýto na naše pomery netradičný film, má to aj svoje úskalia. Prvé sa týka tvorcov. Ak chcete použiť menej replík a slov, musíte správne využiť všetky ostatné prostriedky tak, aby bol príbeh pre diváka uveriteľný, aby ste ho „vtiahli“ do hĺbky svojho príbehu, aby to „fungovalo“. Ako konkrétne ste to robili?

Nahrádzali sme to situáciami. Nemuseli sme všetko slovne opísať, ale vymysleli sme situáciu alebo obraz. Napríklad oveľa viac ako slová vypovie o vzťahu dvoch nevlastných bratov k svojej mame to, keď jeden leží na podlahe, druhý na posteli a sledujú svetlá reflektorov áut, ktoré presvitajú do izby. Počítajú, koľko áut prejde, ako to kedysi robili s mamou. Odznejú len slová: Pamätáš? Vždy sme počítali. A potom už len slová: raz, dva... Nič viac.

Z tejto scény sa dozvieme, že sa majú radi, a spoznáme to na základe niečo ľudského, veľmi prirodzeného, na základe nám známej situácie, ktorá si nás môže získať.

Tá situácia mohla vyzerať aj tak, že bratia by spolu sedeli a rozprávali sa, ako im spolu s mamou bolo dobre, ľutovali by, že zomrela, že s ňou už nie sú a že im obidvom chýba.

Pre človeka za kamerou muselo byť náročné točiť dlhé sekvencie, kde si nemôžete pomôcť strihom a zároveň to musíte urobiť tak remeselne šikovne, aby ste divákovi vedeli ponúknuť hĺbku svojho zámeru. Ako to fungovalo?

Každú scénu sme točili bez strihu, ale nebol to nejaký profesijný manier, ktorým by som chcel ukázať svoje remeslo a dokonalosť. Ak by to tak vyznelo, bola by to chyba. Ja som rád, keď si človek ani nevšimne, že to je bez strihu, alebo že to je v dlhých plynutiach.

Mojím zámerom však bolo týmto spôsobom diváka vtiahnuť do príbehu, aby sa dostal blízko k Matúšovi, našej hlavnej postave – a aby prežíval celý príbeh s ním.

Nechcel som divákovi predkladať to, čo považujeme za dôležité my tvorcovia. Klasicky sa to robí tak, že najskôr sa nasníma detail, strihnem detail, strihnem celok... Ja som chcel, aby si ten detail aj celok vybral divák. Nechcel som „pretláčať“ svoju interpretáciu príbehu, chcel som diváka pozvať k tomu, aby si on sám vytvoril svoju interpretáciu, ktorá korešponduje s jeho vnútornými pocitmi.

... a to má divákovi umožniť tá dlhá sekvencia bez strihu?

Áno, má čas rozmýšľať, lebo keď človek dostane priveľa informácií naraz, tak sa stáva už len prijímateľom, pasívnym pozorovateľom. My prichádzame s úplne opačným prístupom. Diváka chceme aktivizovať. Možno sa chvíľami nudí, lebo je zvyknutý na enormnú rýchlosť. Dnes vieme príbeh povedať v 30-sekundovom reklamnom spote, v našom filme ho rozprávame hodinu a pol s tým, že do príbehu pozývame diváka.

Akú máte doteraz spätnú väzbu na tento netradičný počin?

Väčšinou dostávam ohlasy, že to krásne funguje. Ľudia hovoria o meditatívnosti, sú radi, že v rýchlej dobe s množstvom informácií majú zrazu možnosť vnoriť sa na hodinu a pol do kontemplácie nejakej myšlienky a prežívať ju.

V tomto type filmového diela sú nesmierne dôležité zvuky, hudba – a to je silnou stránkou Plastic Symphony. Podstatným prvkom je však aj výkon hercov, hlavne to, čo dokáže vyjadriť tvár hlavnej postavy. Vyšlo to?

Myslím si, že herci, ktorých sme našli, veľmi tento film obohatili. Hlavnú postavu stvárnil Bartosz Bielenia, ktorého môžete poznať z filmu Corpus Christi, nominovaného na Oscara. Objavili sme ho ešte predtým, ako Corpus Christi vznikol.

Jeho tvár sme našli na internete, išli sme za ním do Krakova, kde nás pozval na predstavenie Hamlet. Spoznali sme mladého chlapca, ktorý má nesmierny talent, váži si svoje herectvo a vie pre to veľa obetovať.

Osem mesiacov sa kvôli filmu učil hrať na violončelo, lebo nikdy v živote nehral na žiadnom nástroji. Učil sa aj slovenčinu, lebo sme mu povedali, že tá postava musí byť Slovák. Ponúkli sme mu však aj možnosť, že mu zmeníme hlas a iný herec ho nadabuje. Povedal, že v žiadnom prípade, hlas je pre neho dôležitý a radšej sa to naučí.

Dôležitou skúškou toho, či to môže fungovať, je situácia, keď na herca otočíme kameru, povieme mu, aby len stál, a pozeráme, čo tento pohľad spôsobí v divákovi. Bartosz má tú schopnosť, že nepotrebuje akciu, nepotrebuje sa skryť pod nejakú činnosť, ale len svojou tvárou vie vytvárať akýsi rozpor.

Bartosz svojím pohľadom vytvára to, že ho človek nevie úplne definovať. Krása tej postavy spočíva v tom, že ju človek nevie hneď „zaškatuľkovať“. Je mi sympatický alebo nie? Je krásny alebo zvláštny? Jeho tvár je zaujímavá už vtedy, keď na neho len hľadím.

Podarilo sa nám, vďakabohu, nájsť skvelých hercov.

Stretol som sa s výhradou, že príbeh, ktorý sa odohráva v Plastic Symphony, je banálny. Nevlastní bratia, jeden je spokojný s tým, čo má, druhý chce viac. Ten ambiciózny nakoniec dosahuje to, po čom túži, ale spokojnosť nenachádza a dokáže oceniť aj krásu v obyčajnosti života svojho nevlastného brata. Jednoduchý príbeh, veľakrát život prináša jeho variácie – prečo o tom treba točiť film? Čo hovoríte na túto námietku?

Slovo jednoduchosť často používame na označenie niečoho, čo je plytké. Jednoduchosť však znamená, že niečo má jedného ducha, že niečo je integrálne. Beriem to slovo ako pochvalu.

Rozumiem výhrade o banalite. Aj Matúš, naša hlavná postava, si myslel, že jeho život je banálny, a túžil po svete výnimočných príležitostí, chcel hrať pre veľkých ľudí, chcel niečo, čo je pompézne. Obyčajná banalita, teda hranie na kontrabase pre ľudí na ulici a každodenný normálny život so svojím bratom, o ktorého sa potreboval ešte starať, mu nestačil.

Natočili sme film o kráse banality, o kráse všednosti a každodennosti, o kráse obyčajných vecí a dali sme to do kontrastu s túžbou, ktorú máme všetci v sebe. Je to túžba po sebarealizácii, po svete, ktorý sa nám ponúka v médiách. Ani vy tu často nemávate obyčajného človeka, lebo máte pocit, že by hovoril niečo banálne, že nemá čo povedať.

My sme sa to snažili otočiť, chceli sme v Plastic Symphony nechať hovoriť banalitu a dať ju na rovnakú úroveň so svetom veľkých ambícií. Nechceli sme ponížiť svet veľkých ľudí, ale dať tieto dva svety vedľa seba na porovnanie.

Nechceli sme moralizovať a tvrdiť, že svet viedenskej Konzerthaus je iba plytký, ale chceli sme možno ukázať, že keď človek napĺňa tieto svoje ambície, chce sa iba realizovať a banalitu potiera, tak o niečo prichádza, niečo môže stratiť.

Môže stratiť krásu skutočných vzťahov, aj keď získava potlesk mnohých ľudí, ktorých nepozná. Získava obdiv a sebarealizáciu, ale keď si uvedomí, o čo prišiel, mal by sám zvážiť, či to skutočne stojí za to.

Prednedávnom vyšiel váš článok o ruskom režisérovi Andrejovi Tarkovskom, ktorý sa vyznačoval snímkami s pomalým temporytmom, s dlhými sekvenciami bez strihu a s dôrazom na precízny herecký výkon hlavnej postavy. Inšpiroval vás a režiséra Juraja Lehotského práve Tarkovský?

Myslím, že Juraja až tak Tarkovský neinšpiruje, ale pre mňa je to určite filmár, ktorý mi ukázal, čo všetko je možné filmom dosiahnuť.

Pri Tarkovskom som si uvedomil, že keď sa človek dlho pozerá na portrét alebo na upršanú, sychravú krajinu, tak si najskôr pozrie všetko, čo na zábere vidí, a očakáva, že príde niečo ďalšie.

Záber však pretrváva a to diváka vyruší. Začne sa pýtať, čo si tam má ešte všimnúť, a vtedy objavuje nové významy. Divák sa stíši, ide do väčšej hĺbky a začína hľadať odpovede na svoje vlastné vnútorné otázky.

Nerozhodli ste sa však Plastic Symphony točiť tak, ako to robil Tarkovský, skôr máte niekde v sebe inšpiráciu jeho dielami.

Áno. Uvedomil som si, že túto hĺbku chcem ľuďom ponúkať aj ja. Možno to je náročnejšie, možno treba niečo aj „pretrpieť“, ale človek potom z kina odchádza oveľa viac obohatený ako človek, ktorému len naservírujú rýchly sled obrázkov a podnetov.

Krásne na tomto type filmov je to, že divák vynakladá istý podiel námahy a, ako hovoril Tarkovský, divák vstupuje do filmu ako jeho spolutvorca. Tým sa film stáva aj dielom diváka, nachádza vlastnú interpretáciu diela, nachádza odpovede na vlastné otázky, môže premýšľať nad svojím životom a môže sa konfrontovať a zažívať život niekoho iného veľmi intímne a hlboko. Toto bolo mojím zámerom – ísť viac na hlbinu.

Posledná otázka je celkom osobná. V jednom rozhovore som si prečítal, že aj vy ste zažili obdobie ambicióznej tvorby v komerčnej sfére, kde sa dalo zarobiť veľa peňazí, ale neskôr ste cítili túžbu po hĺbke a zmenili ste vlastné priority. Bol film Plastic Symphony a rozhodnutie natočiť ho inšpirované vaším osobným príbehom?

Určite áno, celým príbehom sa tiahne niečo, čo osobne prežívam. Každý z nás má v sebe postavu Dávida, malého človeka, ktorý miluje obyčajný život, a je v nás aj druhá postava, Matúš, ktorý predstavuje túžbu realizovať náš talent, to, čo nás uspokojuje a o čom si myslíme, že nám prinesie šťastie.

Ako vy osobne riešite vzájomné pnutie týchto dvoch túžob – túžbu točiť úspešné filmy a túžbu žiť hlboko, nie povrchne?

Tento boj aj vo mne prebieha neustále. V realite ma drží moja rodina. Keď prídem z veľkej filmovačky v krásnom prostredí a idem sa hrať s deťmi, tak ich vôbec nezaujíma ten veľký svet, len malé veci. Preto sú moje deti každodennými učiteľmi krásy obyčajnosti a som im za to veľmi vďačný.

Zároveň v sebe už dlhšie tieto dve túžby pozorujem a cítim, že každým rokom viac verím tej jednej a tú druhú nechávam plynúť. Poviem si, že mám talent aj túžbu, ale chcem sa venovať tomu, kde ma nikto nenahradí, byť otcom a manželom. Chcem sa venovať človeku a situácii, ktorá je tu a teraz, neplánovať až tak budúcnosť.

Momenty úspechu nechávam na plynutí času a na Bohu. Ak si to on bude priať, tak mu v tom nebudem brániť.