Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
02. december 2022

Čas oprášiť personalizmus

Možno ide o liek na bytostnú osamelosť nášho digitálneho veku

Pomalé vychádzanie z jaskyne spoločenskej izolácie, do ktorej nás zaviedli dva roky pandémie, duch doby i naše informačné technológie.

Možno ide o liek na bytostnú osamelosť nášho digitálneho veku

Keď namiesto medziľudských vzťahov v reálnom svete naša sebahodnota závisí od lajkov na sociálnych sieťach. Ilustračné foto: Pexels.com/Andre Moura

„All the lonely people

Where do they all come from?

All the lonely people

Where do they all belong?“

– z piesne Eleanor Rigby od The Beatles

Ak patríte k pravidelným čitateľom Postoja, možno ste počas minulého mesiaca zaregistrovali tri témy, ktoré nezávisle od seba spracovali traja kolegovia krátko po sebe. Tie tri texty sú akoby súradnice, za ktorými sa nachádza hlbší fenomén – akýsi spoločný menovateľ.

V polovici novembra Zuzana Hanusová napísala článok o tom, že muži majú dnes štatisticky oproti minulosti menej kamarátov a rastie percento takých, ktorí nemajú dokonca žiadneho blízkeho priateľa. Nedostatok vzťahov znižuje psychickú pohodu mužov a zvyšuje rôzne (nielen zdravotné) riziká. A hoci u žien tento problém nie je natoľko vypuklý ako u „silnejšieho pohlavia“, aj ony zaznamenávajú zmenšenie okruhu dôverných priateľstiev.

Kristína Votrubová o pár dní nato zverejnila svoju recenziu knihy Mary Eberstadtovej Primal Screams z roku 2019. Známa americká esejistka v nej argumentuje, že sexuálna revolúcia 60. rokov 20. storočia uvoľnením manželských a rodinných väzieb, ale aj odmietnutím meštiackych a tradičných náboženských hodnôt vytvorila generáciu bytostne zneistených a vykorenených jednotlivcov. Istotu o tom, kým sú a kam patria, im už neposkytuje rodina, lebo bezprecedentné množstvo rodín je rozvrátených a rozvedených, ani farnosť či cirkevný zbor, keďže náboženstvo bolo odsunuté nabok ako stará rároha, ktorá bráni „sexuálnemu samourčeniu“. A tak sa časť z týchto ľudí utieka k náhrade v podobe politiky identity, ktorá má tieto ich existenčné otázky zodpovedať. Kto sú a kam patria, im napovie kolektív. Na krajnej ľavici ide o identity rodových a sexuálnych menšín, „marginalizovaných“ etnických skupín a ich „allies“ (teda „spojencov“) z radov majority. Na krajnej pravici ide zase napríklad o skupiny mizogýnnych „incelov“ (mužov, čo žijú v nedobrovoľnom celibáte) nenávidiacich ženy či bielych „supremacistov“. Jednotlivec sa s týmito radikálnymi subkultúrami na okrajoch ideologického spektra ľahko prepojí a zžije cez internet a sociálne siete.

A to nás privádza k tretej téme: rozsiahlej analýze Juraja Valacha o pláne Marka Zuckerberga posunúť internet ďalej vytvorením virtuálneho metaverza, teda akejsi obdoby Matrixu. Zatiaľ sa zdá, že zakladateľ Facebooku si toho tentokrát možno naložil viac, než dokáže uniesť.

No nech sa tento konkrétny pokus skončí akokoľvek, človek nemusí byť vytrénovaný vedecko-fantastickými dystópiami, aby si vedel predstaviť, do čoho tento vývoj časom môže vyústiť: raz možno väčšina z nás bude veľkú časť dňa tráviť v pre seba na mieru ušitej virtuálnej realite, kde budeme môcť byť „bohmi“ svojich vlastných svetov. Pre niekoho bude mať podobu westernového mestečka, rímskej orgie alebo slovenskej dediny z prelomu 19. a 20. storočia. Výstrednejší jedinci si možno vytvoria strašidelné svety na spôsob farbistej bizarnej mysle sériového vraha zo psychotrileru Cela z roku 2000, v ktorom si zahrala Jennifer Lopezová.

Niektoré tieto svety budú so sebou navzájom komunikovať, ich podnájomníci sa navzájom budú do nich pozývať, no veľa ľudí si s takouto počítačom vytvorenou virtuálnou realitou možno úplne vystačí, zvlášť ak v nej nájdu nejakú virtuálnu na mieru vytvorenú partnerku či partnera.

Lebo podstupovať reálne medziľudské vzťahy je riskantné. Platí to nielen pre romantické zväzky, ale aj pre obyčajné kamarátstva. Znamená to vystaviť sa možnosti sklamania, citového zranenia a niekedy v budúcnosti dokonca bolestivej roztržky. Podstúpiť akýkoľvek medziľudský vzťah nás tiež núti brať ohľad nielen na svoje potreby, ale aj na potreby kohosi druhého, čo so sebou nesie dokonca možnosť, že nás ktosi vytrhne z dennej rutiny a vlastnej zóny komfortu prosbou o pomoc alebo o nejakú nepohodlnú láskavosť…

A tak obrovské množstvo ľudí v súčasnosti trpí vo väzení osamelosti, do ktorého sa sami dobrovoľne uzamkli. Veľa sa hovorí o autizme ako diagnostikovateľnej vývojovej poruche, ktorá žiaľ postihuje čoraz viac detí. No popri tom by sa dalo v prenesenom význame hovoriť aj o akomsi sociálnom autizme (v zmysle gréckeho „autos“, teda „sám“), keď sa zdraví dospelí či dospievajúci ľudia uzatvárajú do seba, prípadne do svojho internetového virtuálneho sveta (zatiaľ bez Zuckerbergovej „Meta“ nadstavby), dobrovoľne obmedzujú komunikáciu a nadväzovanie vzťahov s okolím a dni si organizujú do jedinečných svojských rutín.

Je veľa faktorov, ktoré nás do tejto dobrovoľne zvolenej osamelosti zvádzajú. Jednak sme asi prvá generácia v dejinách ľudstva, ktorá je dosť bohatá, aby jej členovia neboli odkázaní na podporné siete iných ľudí. Napríklad na Slovensku pred rokom 1989, v nedostatkovej ekonomike socializmu, bolo užitočné poznať sa s väčšinou susedov v panelákovom vchode, lebo nikdy ste nevedeli, či si nebudete musieť požičať nejaký základný tovar alebo nebudete musieť podstúpiť výmenu niečo za niečo. Dnes ľudia majú ten luxus nemusieť poznať príliš ani svojich najbližších susedov, lebo väčšinu ich potrieb pokryje trh alebo sociálny štát.

K tomu treba pridať ducha doby. Ezoterika, ako najrozšírenejšia forma instantnej religiozity, ľuďom nahovára, že sú bohmi svojho vlastného sveta. Keď sa svet odmieta podriadiť ich sústredeným prianiam, jednotlivci často reagujú frustráciou a utiahnutím sa do vnútorného sveta vlastnej predstavivosti. Internet, ktorý je vesmírom sám pre seba, vychádza takémuto utiahnutiu sa v ústrety. Nájdete tam informácie o akejkoľvek téme a množstvo možností kratochvíle i naplnenia mnohých okrajových záujmov či koníčkov. Niektoré sú pre človeka prínosnejšie, iné menej.

V americkom prostredí je známy obraz dospievajúceho (najčastejšie muža) alebo mladého dospelého, ktorý celé dni hrá počítačové hry v pivnici svojho rodičovského domu. Japonská spoločnosť zase pozná syndróm hikikomori – akési akútne utiahnutie sa zo spoločnosti. Odhaduje sa, že asi milión Japoncov je zadebnených vo svojich detských izbách alebo bytoch, potravu si nechajú donášať a uprostred vlastných štyroch stien väčšinu dňa prespia, pričom noci trávia hraním počítačových hier, sledovaním televízie, prípadne čítaním kníh a komiksov.

Tento obrázok dotvára internetová pornografia! „Niektorí klienti masturbujú 40 hodín týždenne, je to práca na plný úväzok,“ povedal minulý mesiac v rozhovore jeden terapeut, ktorý lieči ľudí zo sexuálnej závislosti, pre nemecký denník Die Welt. Načo nadväzovať vzťahy so ženami z mäsa a kostí, keď ani vzťah s tou najkrajšou sa často nevyrovná šírke výberu v podobe internetovej pornografie?!

A, samozrejme, internet poskytuje aj nekonečné možnosti radikalizácie. Po októbrovom útoku na Zámockej ulici v Bratislave vydala škola strelca vyhlásenie, v ktorom okrem iného uviedla pozoruhodnú vetu: „Za veľmi negatívne pôsobenie na psychiku a osobnosť žiakov možno považovať celé dvojročné obdobie dištančného vzdelávania, keď deti nemali s kým komunikovať a boli odkázaní na komunikáciu cez počítač, predovšetkým sociálne siete.“

Učitelia trafili klinec po hlavičke, keďže z manifestu strelca bola zrejmá jeho radikalizácia na amerických neonacistických sociálnych sieťach. V jednej časti toho dokumentu sa terorista zo Zámockej prihovára „osamelým, zlomeným, skľúčeným, tým, ktorí sa cítia stratení na svete a bez cieľa“. A vzápätí im ponúka grandiózny zmysel života v podobe boja proti „svetovému židovskému sprisahaniu“ a možnosť zaradiť sa do panteónu osamelých teroristických atentátnikov…

V roku 2019 bola jednou z filmových udalostí roka snímka Joker o premene neúspešného komika Arthura Flecka na vyšinutého kriminálneho klauna Jokera – známeho Batmanovho protivníka z komiksov a filmov. Za sugestívne stvárnenie hlavnej postavy dostal Joaquin Phoenix v roku 2020 Oscara ako najlepší herec a film zarobil celosvetovo viac ako miliardu dolárov.

Hoci Joker sa odohráva ešte na začiatku 80. rokov, teda pred nástupom internetu, vo fiktívnom meste Gotham City, ktoré je zmietané kriminalitou a ekonomickou recesiou, ukazuje relatívne presvedčivý príbeh, ako sa z človeka stane monštrum. Arthur Fleck je nešťastný, zraniteľný a duševne chorý jedinec bez úplnej rodiny a vzťahových podporných sietí. Túži po romantickom zväzku so susedou a po kariére stand-up komika, no nemá na to, aby tieto ciele dosiahol. Jeho ambície sú len v jeho hlave. Zatiaľ každý do neho iba postrkuje, kým kolegovia v práci ho majú za čudáka. V nihilistickom prostredí anonymného veľkomesta ľahko podľahne pocitu, že je len obeťou spoločnosti, a následne sa spoločnosti začne mstiť. Jeho radikalizácia nemá vyústenie v nejakej extrémnej politickej ideológii. Joker vyznáva len anarchiu a spoločenský rozvrat pre rozvrat samotný… Iste, Joker je vymyslenou postavou z komiksov o Batmanovi, ale ten film s Joaquinom Phoenixom bol aj preto taký úspešný, že reflektoval čosi dôležité z nášho reálneho sveta.

Jeho tvorcovia priznali, že sa okrem iného inšpirovali snímkou Martina Scorseseho Taxikár s Robertom De Nirom a Jodie Fosterovou z roku 1976. Keď vznikol, istý John Hinckley ním bol taký nadšený, že si ho pozrel pätnásťkrát a v roku 1981 sa pokúsil zavraždiť amerického prezidenta Ronalda Reagana, aby urobil dojem na Fosterovú, ktorou bol posadnutý…

Technológie, relatívna prosperita, duch čias a rozklad tradičných rodinných či komunitných vzťahov nie sú jedinými podnetmi, ktoré živia pôdu pre náš novodobý sociálny autizmus. Ako už bolo spomenuté, dôležitým faktorom bola aj pandémia, ktorá nás pred dvomi rokmi na niekoľko mesiacov uzavrela v našich domovoch a nútila nás vystačiť si osamote alebo len s našimi najbližšími. Prirodzene, väčšina ľudí to nejako zvládla a prispôsobila sa bez toho, aby im preskočilo alebo sa z nich stali zradikalizovaní atentátnici. No žiaci, študenti a zamestnanci sa museli preorientovať na iný spôsob fungovania. Nebolo to bezbolestné. A v posledných mesiacoch hľadáme všetci spôsob, ako sa vrátiť späť. Možno ste vo vašej firme zažili tento rok sústredenie, kde ste si s kolegami povedali, že homeoffice sa obmedzuje, porady cez Zoom sa rušia a ľudia sa musia vrátiť na pracovisko. Na programe dňa je návrat z virtuálneho sveta k vzťahom a stretnutiam v reálnom svete tvárou v tvár.

Je to výzva pre firmy, ale napríklad aj pre cirkvi. Naprieč denomináciami cirkevní lídri priznávajú, že pandémia odnaučila pravidelných návštevníkov bohoslužieb chodiť do kostola a ešte sa ani zďaleka všetci nevrátili späť. Prvý krok k náprave často spočíva v zrušení prenosov bohoslužieb cez Youtube.

No aj keď následky pandémie odznejú a ľudia sa naplno vrátia k životu, aký viedli pred ňou, príťažlivosť uzavretia sa do seba, odvrátenia sa od vzťahov a obrátenia sa do sveta virtuálnych predstáv tým nezmizne. Naše vykorenenie má „hlbší korienok“, než je len pandémia.

Jeden zo spôsobov, ako uchopiť, čím prechádzame, a nájsť východisko, predstavuje koncept, ktorý sa nachádza v jadre kresťanského sociálneho učenia. Hovorí sa mu personalizmus.

Inzercia

Alternatíva k individualizmu i kolektivizmu

Vráťme sa ešte k téze knihy Mary Eberstadtovej, o ktorej písala kolegyňa Kristína Votrubová. Teda že rozvoľnenie manželských a rodinných väzieb v 60. rokoch v mene individuálneho sexuálneho sebaurčenia vytvorilo v súčasnosti priestor pre kolektivistickú politiku identít na krajnej ľavici i pravici. Podobný vývojový oblúk sa už v dejinách raz odohral.

Približne pred necelým storočím zvykli konzervatívci argumentovať, že liberálny individualizmus 19. storočia, ktorý so sebou priniesol industrializáciu a urbanizáciu, na jednej strane vytrhol ľudí z tradičných väzieb vidieckej komunity, no po presune veľkej časti populácie do priemyselných miest, kam sa odsťahovali za lepšou prácou a vyššou životnou úrovňou, im nedal adekvátnu náhradu, ktorá by uspokojila ich potrebu po identite a zaradení.

A tak do tohto vákua zmyslu vstúpili kolektivistické ideológie fašizmu, národného socializmu a komunizmu. Totalitné ideológie a monolitný kolektív väčšinového národa, rasy či spoločenskej triedy mali poskytnúť vykoreneným ľuďom náhradu za stratenú alebo oslabenú spleť tradičných identít a vzťahov, ktoré poskytovala rozšírená rodina, vidiecka komunita a cirkevná farnosť či zbor.

Slovami kolumbijského katolíckeho aforistu Nicólasa Gómeza Dávilu: „Doktrinársky individualizmus nie je hrozbou, pretože vytvára jednotlivcov, ale preto, že ich odstraňuje. Produktom doktrinárskeho individualizmu 19. storočia je masový človek 20. storočia.“ A ako dodáva na inom mieste: „Doktrinársky individualizmus urovnáva pôdu, aby na nej mohol stavať kolektivizmus.“

Pre mnohých kresťanských mysliteľov minulého storočia nebol individualizmus klasických liberálov protikladom, ale predpokladom kolektivistického totalitarizmu. A pokúsili sa ponúknuť alternatívu k obom krajnostiam: personalizmus.

Hoci jeho korene sú hlbšie, na začiatku 30. rokov 20. storočia sa okolo francúzskeho filozofa Emmanuela Mouniera sformovalo personalistické hnutie. Krajinu galského kohúta i svet sužovala veľká hospodárska kríza, ktorá značne oslabila legitimitu ekonomického i politického liberalizmu, a po celej Európe silneli fašistické a komunistické hnutia.

Francúzskym personalistom sa asi najviac dá vyčítať, že sa im sprvu okolo ich kresťanskej alternatívy nepodarilo vytvoriť dostatočne silné gravitačné pole, aby sa stali výraznou a samostatnou politicko-spoločenskou silou. Keď o pár rokov neskôr došlo k druhej svetovej vojne, časť z nich podporovala vlastizradný vichistický režim, časť, naopak, hnutie odporu a generála de Gaulla. Po vojne meandrovali personalisti do kresťanskej demokracie, paneurópskeho hnutia, ale aj do novej progresívnej ľavice.

Existuje veľa druhov či definícií personalizmu, ale najviac je tento smer stotožňovaný práve s povojnovou západoeurópskou kresťanskou demokraciou. Slovami Norberta Neuhausa a Horsta Langesa, nemeckých konzervatívnych mysliteľov a autorov knihy Hodnoty kresťanskej demokracie:

„Kresťanské sociálne učenie je tiež známe ako personalizmus, keďže sa vymedzuje tak voči individualistickému liberalizmu (pre ktorý je jednotlivec autonómnou jednotkou), ako aj voči ideológii kolektivizmu (v ktorej spoločnosť, rasa alebo národ nad jednotlivcom dominujú). Personalizmus do stredu kladie ľudskú osobu, zdôrazňujúc jej bohatú trojakú prirodzenosť (individuálnu, spoločenskú a transcendentnú). Každá jedna ľudská bytosť je pri utváraní svojho života závislá od spolupráce a komunikácie s ostatnými; no konečný zmysel svojho života nenachádza v tomto svete, ale vzhľadom na jeho duchovnú podstatu namiesto toho jeho osud leží mimo času.“

(…)

„Človek nie je ani úplne samostatný a sebestačný – ako predstiera individualistický liberalizmus –, ani nie je iba akousi ,iskrou‘ kolektívu, ako by nám chceli nahovoriť kolektivistické ideológie. Teda ideológie, ktoré vidia konečný základ pre ľudskú existenciu výlučne v spoločenskej triede, rase alebo v kolektíve nejakého iného druhu.“

Inak povedané, personalizmus vníma človeka ako vzťahovú bytosť. Každý jednotlivec má jednak vertikálny vzťah k Bohu (dokonca aj vtedy, keď je tento vzťah odmietavý ako u neveriacich, lebo to, že vy neveríte v Boha, ešte neznamená, že Boh neverí vo vás a nepočíta s vami). A každý jednotlivec sa tiež nachádza uprostred spleti horizontálnych vzťahov k iným ľuďom.

Kritici často liberálnemu individualizmu vyčítajú, že ľudí redukuje na akési izolované monády. To je akiste karikatúrou. No je pravda, že v klasickom liberalizme sa dôraz kladie najmä na slobodne zvolené vzťahy s inými ľuďmi, ktoré často majú explicitnú alebo implicitnú zmluvnú podstatu a čas exspirácie.

Nie je to nevyhnutne nesprávna perspektíva, len z pohľadu personalizmu neúplná a limitovaná. Kresťanský personalista by pripomenul liberálovi, že popri našich slobodne zvolených a často kontraktuálnych vzťahoch je každý z nás aj súčasťou vzťahov, ktoré si nezvolil. Rodíme sa rodičom, ktorých sme si nevybrali, do nejakej krajiny alebo národa, ktoré sme si nezvolili a ktorých kultúra nás od detstva formuje storakým spôsobom a často na nevedomej úrovni. Mnohí ľudia vstupujú do života navyše aj s predvolenou náboženskou príslušnosťou (alebo jej absenciou), ktorú stanovili ich rodičia.

V spoločnosti, ktorá vyzdvihuje najmä individuálne práva a nároky, si tieto trváce, ťažko zmeniteľné a navzájom prepletené vzťahy, ktorých je jednotlivec súčasťou, často vyžadujú povinnosť, záväzok a sebaobetovanie. Na druhej strane však uspokojujú existenciálnu ľudskú potrebu niekam patriť, dávajú jednotlivcovi identitu i sebaúctu a umožňujú mu osobnostne rásť cez vzťahy s inými.

Kým teda individualistický liberalizmus akoby vyzdvihoval najmä vedome zvolené, dočasné a zmluvné vzťahy, ktoré trvajú, kým z nich obe strany majú úžitok, a starí i noví kolektivisti organizujú jednotlivcov do redukujúcich škatuliek podľa rodu, triedy, sexuálnej orientácie, národnosti či rasy, kresťanský personalizmus zdôrazňuje „sprostredkujúce“ komunitné väzby jednotlivca v podobe rodiny, lokálnej komunity, cirkevného zboru či farnosti a podobne. Tieto vzťahy sú často založené na afinite, láske a sebaobetovaní.

V praktickej politike sa dá ten rozdiel ukázať na odlišnej odpovedi k otázke, či má jednotlivec právo zničiť samého seba drogovou závislosťou alebo spáchaním samovraždy. Pre liberála je jednotlivec vlastníkom svojho tela a je na jeho slobodnom rozhodnutí, či berie drogy alebo spácha samovraždu. Kresťanský personalista by namietol, že nejde o slobodu, ale o svojvôľu. Človek nie je ostrovom sám osebe, ale vzťahovou bytosťou. Ak sa niekto predávkuje alebo spácha samovraždu, netýka sa to len jeho. Takýto skutok má devastačný dosah na jeho priateľov, príbuzných, blízkych. Navyše, jedna samovražda môže zviesť k napodobovaniu ďalších ľudí, ktorí pod vplyvom depresie alebo iných osobných ťažkostí zvažujú, či si nevziať život.

Pre kresťanského personalistu je jednotlivec stvorený na Boží obraz. Má transcendentný rozmer, to znamená, že je viac než len materiálnym telom a sumou svojich častí. Má aj nesmrteľnú dušu. Je viac ako len výhonkom monolitného kolektívu, je viac než len ozubeným kolieskom v ekonomickom stroji.

Jednotlivec má v personalizme svoju slobodu, dôstojnosť i nárok na solidaritu, ale tieto hodnoty sa tiež nachádzajú v nejakom vzájomnom vzťahu. Napríklad Neuhaus a Langes priznávajú, že podľa kresťanskej sociálnej náuky majú chudobní nárok na solidaritu, ktorá je financovaná hoci aj povinným verejným prerozdeľovaním prostriedkov z vreciek bohatších spoluobčanov. Dodávajú však, že solidarita musí byť obojsmerná. Teda nie iba solidarita bohatých, ktorí pomáhajú chudobným. Aj chudobní sú povinní v rámci solidarity s tými, ktorí na nich prispievajú, nezneužívať pomoc, a ak je to v ich možnostiach, snažiť sa vymaniť z odkázanosti. A povinnosťou správcov týchto prerozdeľovacích mechanizmov je narábať s verejnými prostriedkami šetrne, premyslene a účelne, aby sa s nimi dosiahol čo najlepší výsledok…

Hoci personalizmus sa najčastejšie spája s katolíckymi mysliteľmi ako Jacques Maritaine či Karol Wojtyla, je spojený aj s menom židovského mysliteľa Martina Bubera, jeho prvky nájdeme u kalvínskeho teológa a holandského premiéra zo začiatku 20. storočia Abrahama Kuypera či vo filozofii „vzájomnej závislosti“ motivačného autora Stephena Coveyho, ktorý vyšiel z mormónskeho prostredia.

Zaujímavým príkladom protestantského personalizmu je kniha Keď pomoc škodí s podtitulom: „Ako zmierniť chudobu bez ublíženia chudobným a vám samotným“. Napísali ju Steve Corbett a Brian Fikkert, dvaja akademici, ktorí sa špecializujú na rozvojovú pomoc. V roku 2012 vyšla aj v slovenskom preklade.

Corbett a Fikkert chápu človeka ako bytosť, ktorá sa nachádza v štyroch základných vzťahoch: k Bohu, k sebe samému, k druhým ľuďom a k zvyšku stvorenia. Podľa nich dobre mienené a štedro dotované programy na pomoc chudobným často zlyhávajú, lebo ignorujú túto vzťahovú podstatu človeka. Rovnicu zlyhania možno zhrnúť do niekoľkých bodov: čisto materiálna definícia chudoby sa proste skombinuje s mesiášskym komplexom bohatých a pocitom menejcennosti chudobných. Výsledkom je škoda pre všetkých zúčastnených.

Sľubnejším prístupom je podľa autorov sprevádzať chudobného, vytvárať s ním vzťah a sústrediť sa nielen na bezprostrednú úľavu jeho ťaživého postavenia, ale aj na jeho rozvoj a rast…

Obnova a rozmach západnej Európy po druhej svetovej vojne sa diali najmä pod kuratelou kresťanskej demokracie formovanej personalistickou filozofiou. Napríklad v západnom Nemecku prvé dve desaťročia existencie Spolkovej republiky vládli výlučne a bez prestávky kresťanskodemokratické vlády. Bol to čas bezprecedentného rastu životnej úrovne, známy ako „Wirtschaftswunder“.

Dnešné spoločenské výzvy sú iné. Relatívny blahobyt, internetové sociálne siete, pandémia i celkový duch čias vháňajú jednotlivcov do digitálnej samoty. Spoločnosť osciluje medzi krajnosťami expresívneho individualizmu a nových druhov kolektivizmu. Je čas vyslobodiť sa zo zajatia tohto binárneho dvojrozmerného sveta a znovuobjaviť personalizmus ako úplnejšiu, vyčerpávajúcejšiu a striedmejšiu perspektívu na to, kým je človek. Perspektívu, ktorá so sebou nesie prísľub plnšieho života než vypätý individualizmus či kolektivistická politika identity. Života žitého v plnohodnotných medziľudských vzťahoch.

Viac o personalizme TU.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.