Laureát Nobelovej ceny za literatúru John M. Coetzee pred viac ako desiatimi rokmi upozornil, že zničenie rodinného spôsobu života vysoko sociálnych a inteligentných zvierat neodvrátiteľne vedie k trápeniu a patológiám medzi preživšími jedincami.

Nehovoril však o ľuďoch, ale o slonoch. V prvom desaťročí tretieho milénia vedcov zaujalo a znepokojilo zvláštne správanie slonov na všetkých miestach ich výskytu. Ľudské zásahy totiž narušili ich prirodzené väzby a fungovanie v stádach. To malo za následok stav, ktorý vedci nazvali „rozvrat slonov“. Mladí samci boli napríklad takí zmätení, že napádali hrošie samice, s ktorými sa následne snažili páriť.

Niečo podobné si výskumníci všimli pri vlkoch. Tie, čo žili v zajatí a boli oddelené od svojich príbuzných, sa správali veľmi odlišne od tých žijúcich vo voľnej prírode. Mali samodeštruktívne zvyky, rôzne tiky, často sa správali agresívne.

V oboch prípadoch možno prísť k rovnakému záveru: rodina je pre rozvoj a šťastie zvierat veľmi dôležitá a jej absencia má na jedincov veľmi negatívny vplyv.

Oba príklady spomína vo svojej knihe Primal Screams: How the Sexual Revolution Created Identity Politics americká autorka Mary Eberstadt. V eseji argumentuje, že rôzne politiky identít sú v skutočnosti odpoveďou na to, že ľudstvo sa rozhodlo ignorovať to, čo je v prípade zvierat také očividné.

Základným momentom bola podľa nej sexuálna revolúcia šesťdesiatych rokov. Tá na prvý pohľad podľa mnohých priniesla pozitívne zmeny vo forme mnohých slobôd. Eberstadt však argumentuje, že spôsobila rozvrat prirodzeného habitatu človeka, ktorým je rodina. Druhá polovica 20. storočia totiž priniesla veľké sociálne zmeny ako destigmatizácia mimomanželského sexu, nárast rodín bez otcov, obrovské navýšenie potratov, zmenšenie či dokonca úplný rozpad rodiny.

Človek tak stratil miesto, kde tradične nachádzal jasnú odpoveď na základnú ľudskú otázku o tom, kým je. Rodinné vzťahy, ktoré boli v minulosti jasne dané, sú dnes v mnohých prípadoch nejasné. Nemožno sa tak podľa Eberstadt čudovať, že sexuálne sklony či etnické nároky sa stali náhradnými zdrojmi odpovede na túto základnú otázku.

„Mnohí ľudia, najmä mladší, v súčasnosti vnímajú tieto odpovede ako jediné spoľahlivé odpovede na otázku identity. Alebo prinajmenšom sú pre nich menej nejednoznačnými ako tie, ktoré odkazujú na rodinu,“ píše.

Neznáma polovica vlastného ja

Realita je dnes totiž taká, že takmer polovica amerických manželstiev sa končí rozvodom. Ako však dokazujú rôzne štúdie, rozvod má radikálny vplyv na rozvoj identity detí. Ľudia z rozvedených rodín napríklad v porovnaní s deťmi z úplných rodín v jednom prieskume trikrát častejšie odpovedali, že silne súhlasia s tvrdením, že sa cítia ako odlišná osoba s každým rodičom. Dve tretiny zároveň súhlasili s tým, že sa cítili, akoby mali dve rodiny. Je potom logické, že táto rozorvaná identita medzi dvomi svetmi vedie k pochybnostiam o vlastnej identite.

Problém sa však nekončí pri rozvode. Nové technológie ako umelé oplodnenie či surogačné materstvo totiž priniesli ďalšie problémy, ktoré radikálne podrývajú jednoznačnosť vlastnej identity.

Štúdia z roku 2010 napríklad porovnávala odpovede ľudí, ktorých vychovali ich biologickí rodičia, a tých, ktorí boli počatí za použitia darovanej spermie. Ukázalo sa, že tí z druhej skupiny viac trpia, sú zmätenejší a cítia sa izolovanejší od vlastnej rodiny. Autori taktiež poukázali, že častejšie trpia depresiami, majú vyššiu mieru delikvencie a zneužívania návykových látok.

Dve tretiny opýtaných zároveň súhlasili s tým, že darca spermie tvorí polovicu ich ja. Viac ako polovica tiež potvrdila, že keď vidia niekoho, kto sa na nich trochu podobá, zamýšľajú sa nad tým, či sú príbuzní. Taktiež potvrdili strach z toho, že sa zaľúbia do niekoho, kto je v skutočnosti ich rodina.

To, že tieto nové metódy spôsobujú u detí problémy s vlastnou identitou, naznačuje aj veľký záujem o DNA testy. Eberstadt v knihe cituje článok z amerického časopisu Atlantic, kde autor upozorňuje, že dostupnosť DNA testov spôsobuje, že takto splodené deti majú prístup k informáciám o darcoch, ako aj o polovičných súrodencoch, ktoré predtým neboli dostupné. Tieto informácie pritom môžu úplne zmeniť to, čo si mysleli o sebe a o tom, kým vlastne sú.

Vráťme sa však ešte k rozvodu. Ešte v roku 1997 publikoval jeden z najuznávanejších amerických sociálnych vedcov James W. Wilson esej, v ktorej hovorí o dvoch Amerikách. Za rozdeľujúcu čiaru však už nepovažoval bohatstvo či sociálnu triedu, ale rodinné usporiadanie. Štruktúra rodiny sa stala podľa neho pre deti a ich budúcnosť dôležitejšou ako rasa, príjem či miesto narodenia.

Toto tvrdenie zakladal na dátach z rôznych výskumov, ktoré ukazovali, že deti z rozvedených rodín majú dvakrát vyššiu pravdepodobnosť predčasného odchodu zo školy, emocionálnych problémov či zlého správania.

Čo s fantómovou rodinou po rozchode?

Sexuálna revolúcia so sebou priniesla akúsi „postupnú monogamiu“, keď ľudia postupne striedajú partnerov. To však pre dieťa znamená rozpad širšej rodiny. V tradičnej rodine bol jasný širší okruh známych tvárí – ujovia, tety, bratranci, sesternice, starí rodičia. Dnes ich však v mnohých prípadoch nahradila akási nie veľmi jasne definovaná „fantómová rodina“.

To, či niekoho môže dieťa považovať za uja, bratranca či starého rodiča, sa odvíja od toho, či sa dospelí, od ktorých závisí, rozhodli byť alebo nebyť spolu. Ak si matka nájde partnera, spolu s ním dieťa získava aj širší rodinný okruh, i keď nejde o pokrvnú rodinu. Keď sa však po niekoľkých rokoch matka s partnerom rozídu, aký vzťah zostane medzi dieťaťom a touto širšou rodinou?

Výsledkom je, že mnoho ľudí prišlo o to, čo bolo kedysi samozrejmosťou od narodenia: spoľahlivý kruh tvárí prítomných v živote od narodenia až po dospelosť. Už iba tento fakt v minulosti pomáhal jednoduchšie nájsť odpoveď na otázku, „kto som“.

Ľudia tak hľadajú odpoveď na túto otázku inde a to je podľa Eberstadt živnou pôdou rôznych politík súvisiacich s identitou. Autorka však argumentuje, že viac ako o politiky ide o akýsi „prvotný výkrik“ ľudí, ktorí prišli o základné kamene, o ktoré oprieť rozvoj svojej identity.

To podľa nej vysvetľuje, prečo majú tieto politiky niekedy až infantilné prejavy.

Príkladom, ktorý to ilustruje, je problém „kultúrneho privlastňovania“, keď ľudia z dominantnej kultúry používajú prvky iných kultúr, pričom ich zbavujú svojho pôvodného významu. Tento jav, ktorý sa deje po celú históriu ľudstva, však začal niektorým ľuďom prekážať až v posledných rokoch.

V Spojených štátoch sa dostal až tak ďaleko, že niektoré univerzity pred Halloweenom vydali oficiálne príručky o tom, ktoré masky sú vhodné a ktoré nie. Na čierny zoznam sa tak dostali samurajovia, Vikingovia, ale aj Pocahontas či Aladin. Vo všetkých prípadoch totiž údajne ide o kultúrne privlastňovanie.

Eberstadt tento jav vysvetľuje túžbou po uznaní. Hegel, ale aj Francis Fukuyama vo svojej knihe Identity: The Demand for Dignity and the Politics of Resentment označujú túžbu po uznaní za silný, i keď často neviditeľný motív. Čo sa však stane vo svete, kde zvyčajné miesto uznania – rodina – zostane zdecimované?

Eberstadt tvrdí, že niektorí ľudia sa dostanú do stavu, kde sa táto potreba stane ešte neodbytnejšou a vyslovene detskou. A i keď sa nám celá problematika kultúrneho privlastňovania môže zdať smiešna, autorka upozorňuje, že v skutočnosti je prejavom niečoho veľmi reálneho.

Prirovnáva to k vývinovej fáze batoľaťa, keď dieťa prikladá veľkú dôležitosť tomu, že nejaká hračka či hocičo iné patrí jemu. Ide o takzvaný majetnícky efekt: ľudia prikladajú obzvlášť veľkú hodnotu veciam preto, že sú ich. Reči o kultúrnej apropriácii sú tak podľa Eberstadt skutočným výkrikom detí, ktorým bolo zobrané niečo, čo bolo ich. Nejde však o nejakú hračku, ale o jednu z mála vecí, ktorá ešte stále môže tvoriť ich identitu.

Nedobrovoľný celibát

Tento výkrik však podľa Eberstadt počuť aj na druhej strane politického spektra, a to u amerických bielych nacionalistov. Výskum Univerzity vo Virgínii ukázal, že bieli nacionalisti boli omnoho častejšie rozvedení ako ženatí.

Eberstadt zároveň cituje analýzu spisov americkej extrémnej pravice, ktorej autorkou je Angela Nagle. V analýze uvažuje nad tým, že hlavnou osobnou motiváciou za obratom k extrémnej pravici medzi mladými mužmi je slabá vyhliadka na nájdenie šťastia v budovaní rodiny.

Sexuálna revolúcia totiž síce priniesla slobodu od okov manželstva a rozšírenie sexu bez záväzkov, no zároveň s tým prišiel aj vzostup bezdetných dospelých a prísna sexuálna hierarchia. Ako vysvetľuje Nagle, „sexuálne vzorce, ktoré sa objavili ako dôsledok úpadku monogamie, priniesli väčšiu mieru sexuálnej voľby pre elitu mužov, no zároveň rastúcu skupinu mužov žijúcich v nedobrovoľnom celibáte“.

Frustrácia týchto mužov vedie k agresivite, mizogýnii a radikalizácii. Eberstadt uznáva, že k rozvoju tejto skupiny prispeli aj mnohé iné faktory, no sexuálna revolúcia je kľúčovou príčinou.

V každom prípade, oba extrémy majú podľa Eberstat rovnaký slogan: mne a mojim ľuďom bolo niečo odobraté a toto zlo musia moji lídri napraviť.

Progresívna ľavica, ako aj extrémna pravica majú spoločnú jednu vec: našli „rodinu“, ktorá robí to, čo robila skutočná rodina v minulosti automaticky – poskytuje podporu, prostredie s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi, ako aj vysvetlenie toho, kde je tvoje miesto vo svete a ako svet vôbec funguje. 

Politiky identít sa tak podľa Eberstadt stali pre ľudí stratégiami na prežitie vo svete, ktorý vznikol po sexuálnej revolúcii. Ani ľavica, ani pravica si však podľa nej neuvedomila, že tieto politiky sú niečím naozaj autentickým. Nejde podľa nej ani tak o politiky, ako o „prvotný výkrik“, ktorý je dôsledkom rozpadu rodiny. Tento rozpad totiž podľa nej znamená bezprecedentný ústup nášho druhu od nás samých.

Nová elita?

Víťazmi revolúcie sa zatiaľ zdajú byť tí silnejší. Revolúcia priniesla to, že tí, čo boli silní, sa stali ešte silnejšími a slabí ešte slabšími. Dokazuje to hnutie #Metoo, ktoré naplno ukázalo odvrátenú stránku sexuálnej neviazanosti.

Eberstadt však poukazuje na to, že toto nemusí byť koniec príbehu. Základom úspechu je vedieť, ako navigovať vo svete, ktorý práve žijeme. Rozdiel medzi elitami a zvyškom spoločnosti tak podľa Eberstatd v budúcnosti nemusí byť v socioekonomických parametroch, ale v tom, kto bude vedieť, ako úspešne prežiť.

Náznaky vidieť podľa nej už teraz. Miera trvajúcich manželstiev je vyššia práve vo vyšších vrstvách. Eberstadt argumentuje, že to nemusí byť vôbec prekvapivé. Možno je to dané tým, že vďaka svojmu postaveniu majú lepšiu šancu pochopiť, čo človeku najviac pomôže, aby v živote prosperoval.