Paradoxy španielskeho ministerstva rovnosti Ako boj proti mačizmu priniesol slobodu sexuálnym agresorom

V roku 2016 Španielskom otriasol zločin skupinového znásilnenia mladého dievčaťa, ktoré sa udialo v Pamplone počas každoročných osláv známych ako Sanfermines.

Celý prípad dostal pomenovanie Svorka podľa pätice dvadsiatnikov, ktorí zločin spáchali. Súd ich však nakoniec súdil iba za zločin sexuálneho obťažovania a nie agresie. Aby mohol byť zločin posudzovaný ako sexuálna agresia, bola totiž podľa vtedajšieho zákonníka nevyhnutná prítomnosť násilia.

Rôzne dôkazy naznačovali, že obeť bola pasívna a nebránila sa, a teda nebolo potrebné násilie. Nakoniec tak všetci členovia Svorky dostali trest deväť rokov za mrežami za sexuálne obťažovanie.

To vyvolalo veľkú vlnu nespokojnosti, po celom Španielsku sa protestovalo a požadovali sa vyššie sadzby pre páchateľov a spravodlivosť pre obeť. Prípad sa nakoniec dostal až pred najvyšší súd, ktorý rozsudok revidoval a nakoniec odsúdil páchateľov za zločin sexuálnej agresie na 15 rokov za mrežami.

Prípad ukázal slabiny španielskeho zákonníka, preto vzniklo masívne hnutie bojujúce za zmenu zákona a definície znásilnenia.

Iba áno je áno

Agendy sa chopila Irene Montero z ľavicovej strany Unidas Podemos netajacej sa svojou marxistickou ideológiou, keď sa v roku 2020 dostala na čelo ministerstva rovnosti. Za tri roky jej pôsobenia produkoval úrad rôzne kontroverznosti, tou najväčšou je jednoznačne zákon, ktorý má byť odpoveďou na prípad Svorka.

Oficiálne sa nazýva zákon integrálnej garancie sexuálnej slobody, známejší je však ako zákon Len áno je áno. Pod sexuálnou slobodou zákon rozumie to, že obe strany dali súhlas s pohlavným stykom. Ministerstvo rovnosti následne definuje, čo tento súhlas je.

Ako sa píše v zákone, „prítomnosť súhlasu [s pohlavným stykom] sa uzná, iba ak bol slobodne vyjadrený úkonmi, ktoré vzhľadom na okolnosti prípadu jasne vyjadrujú vôľu osoby“. Tu vzniká prvý problém.

Súhlas je, samozrejme, potrebný, ale odborníci už pred prijatím zákona upozorňovali, že prítomnosť súhlasu je veľmi ťažké dokazovať.

To však nie je hlavný nedostatok legislatívy.

Zákon vstúpil do platnosti v októbri a už v prvých dňoch začali na španielske súdy prichádzať žiadosti o revíziu rozsudkov a zníženie trestov za sexuálne zločiny.

Ako totiž pre španielsky magazín Aceprensa vysvetlila advokátka z Feldmans & Murdock Attorneys at Law Clara Casero, tamojší trestný zákonník obsahuje článok, podľa ktorého majú trestné zákony výhodné pre vinníkov retroaktívnu platnosť.

Zákon garancie sexuálnej slobody, ktorý mal byť odpoveďou na nedostatočné tresty pre násilníkov, je pre vinníkov jednoznačne výhodnejší ako pôvodné sadzby. Po novom už španielske trestné právo nerozlišuje medzi sexuálnym obťažovaním a agresiou.

„Tým, že sa tieto skutky spojili, musel sa veľmi rozšíriť rozsah trestov a výsledkom je, že vážnejšie zločiny môžu byť potrestané nižšími sadzbami,“ vysvetľuje Casero. Situácia je teraz taká, že podľa rovnakého zákona sa trestá to, ak sa jedna osoba dotkne druhej v metre, ako aj to, ak v rovnakom metre dôjde k znásilneniu.

V praxi sa to prejavilo tak, že základná sadzba za znásilnenie je teraz od štyroch do desať rokov, predtým to bolo šesť až dvanásť rokov.

Medzičasom už prvé súdy rozhodli v žiadostiach o revíziu trestov. Niektorí odsúdení sa tak dostali predčasne na slobodu. Samotná ministerka rovnosti Irene Montero to vysvetlila tým, že sudcovia sú mačisti. Sudcovia však argumentujú tým, že nemohli konať inak, keďže článok 2 trestného zákonníka explicitne hovorí o tom, že odsúdeným sa majú retroaktívne uznať nižšie sadzby.

Najšokujúcejšie je však to, že na ministerstve rovnosti už pred prijatím zákona vedeli, že táto situácia nastane.

Sudcovia a ich „mačistická propaganda“

Španielska súdna rada totiž ministerstvo varovala, že zákon obsahuje nižšie sadzby a bude viesť k revíziám a zníženiu už udelených trestov. Ministerstvo zareagovalo tak, že sa snažilo zdiskreditovať súdnu radu. Vládna delegátka pre oblasť rodovo podmieneného násilia Victoria Rosell správu súdnej rady označila za spiatočnícku a ministerstvo pokračovalo v príprave zákona bez zmien.

Viacerí predstavitelia ministerstva vrátane samotnej ministerky označovali podobné varovania za mačistickú propagandu, snahu vystrašiť ženy či za hoaxy.

Prešlo iba pár mesiacov a „mačistická propaganda“ sa stala realitou.

Ministerka Montero za koreň problému aj naďalej označuje mačizmus sudcov, ale táto rétorika nepresvedčila ani mnohých jej ľavicových súputníkov. Výsledkom je, že od strany Unidas Podemos a najmä od Irene Montero sa začal vzďaľovať aj jej koaličný partner Španielska socialistická robotnícka strana (PSOE). Bolo to viditeľné už i na nedávnych manifestáciách pri príležitosti Medzinárodného dňa proti rodovo podmienenému násiliu.

Podobné sviatky sú pre španielske ľavicové strany príležitosťou na veľké akcie a stretnutia s voličmi. No v posledných rokoch sa pri nich ukazuje, ako sa vplyvom čoraz radikálnejšej ideológie ľavica stále viac a viac drobí.

Predstavitelia PSOE, ktorá je najväčším koaličným hráčom, sa v Deň proti rodovo podmienenému násiliu zúčastnili na inom pochode ako ich koaličný partner Unidas Podemos. PSOE si vybrala sprievod, ktorý organizovalo feministické hnutie neznášajúce Irene Montero. Členky tohto hnutia ju dokonca obviňujú z mizogýnie a požadujú jej demisiu.

Vráťme sa však ešte k zákonu o sexuálnej slobode.

Španielska prokuratúra sa teraz snaží situáciu prechodne riešiť vydaním stanoviska, podľa ktorého by sa v tomto prípade nemali retroaktívne znižovať rozsudky. Súdy sa však riadia zákonmi a nie odporúčaniami prokuratúry. Zo strany ministerstva rovnosti zároveň nie je vôľa zákony meniť.

Komentátor španielskeho denníka El Confidencial Javier Caraballo skonštatoval, že najznepokojivejšie na celom príbehu je to, že Irene Montero a ďalší jej spolustraníci sú takí posadnutí svojou propagandou, že sa stávajú zaslepenými. Neboli preto schopní vypočuť si ani tých, ktorí im chceli pomôcť pri príprave zákona. A tak má Španielsko zákon, ktorý pomáha sexuálnym agresorom dostať sa skôr z väzenia.