Vitajte v roku 1938

Štěrkoviště, Mulda, Paseka, Lány, Vrba. Nadšenec československej vojenskej histórie isto vie, že ide o krycie názvy niektorých z bunkrov v bratislavskej Petržalke. Z pôvodne šestnástich bunkrov v hlavnej obrannej línii Petržalky je zachovaných dvanásť. Každý je unikát.

O ich vzniku sa rozhodlo v roku 1933 z iniciatívy generála Josefa Šnejdárka. Hrozba z Nemecka po nástupe Adolfa Hitlera k moci vzrástla a bolo potrebné reagovať. Účelom bunkrov bolo odstrašiť nepriateľa od vtrhnutia do Československa, čo sa im aj úspešne podarilo – nikdy teda neboli reálne využité na to, na čo boli stavané.

„Najlepšia zbraň je taká, ktorá nikdy nebude musieť byť použitá,“ vysvetľuje Libor Duchoslav z občianskeho združenia Múzeum petržalského opevnenia. „A Nemcov to naozaj odradilo od útoku,“ dodáva.

Po podpísaní Mníchovskej dohody však museli československé vojská opustiť Petržalku, ktorá pripadla Nemecku. Tá sa však po vojne vrátila späť Československu a s ňou aj bunkre, ktoré slúžili armáde aj po rozdelení republiky až do roku 2000. Odvtedy bunkre chátrajú – teda až na výnimky. A takou je aj bunker B-S-4 Lány.

Nachádza sa kúsok od hraničného priechodu Petržalka – Berg a asi 400 metrov vzdušnou čiarou od hranice s Rakúskom. Zo severu ho lemuje Pečniansky les a z východu hrádza s medzinárodnou cyklocestou a diaľnica.

Bunker B-S-4 Lány. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Múzeum petržalského opevnenia

Nadšenci z Múzea petržalského opevnenia na rekonštrukcii bunkra pracujú od roku 2011 a usilujú sa ho vrátiť do pôvodného stavu, a to i s exteriérom. Pri príchode uvíta návštevníka veľké množstvo kovových a betónových ježkov, teda protitankových zábran.

„Tamten jeden je originál z druhej svetovej vojny, ostatné sme my asi rok betónovali,“ ukazuje Duchoslav. Betónových ježkov je okolo bunkra pritom vyše stovky. Neďaleko možno vidieť zase zo zeme trčiace koľajnice usporiadané v niekoľkých radoch.

„Koľajnice slúžili ako maska strieľní, keďže strieľňa bola jediným zraniteľným miestom na bunkri,“ vysvetľuje sprievodca. Inými slovami, koľajnice usporiadané v rade znamenali, že z uhla nebolo možné zamerať strieľňu, lebo ju nebolo skrz ne vidno. A ak sa nepriateľ dostal do pozície, aby mohol strieľňu poškodiť, dávno by bol spozorovaný a zrejme aj zlikvidovaný.

Každý z bunkrov bol totiž priamo viditeľný z dvoch susedných. Bunker Lány tak bol sledovaný bunkrom B-S-3 Paseka a bunkrom B-S-5a s krycím názvom Vídeň I, ktorý bol zbúraný – dnes sa tu nachádza diaľnica. Hoci sa niektoré bunkre nachádzali v lese, udržiavali sa čisté prieseky, ktoré zabezpečovali viditeľnosť.

Z bunkra Lány je priamo viditeľný bunker Paseka v Kopčianskom lese. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Betónový monolit

Betonáž bunkra Lány prebiehala počas jedného januárového týždňa v roku 1937. Pracovalo sa bez prestávky 24 hodín denne, aby vznikol betónový monolit bez slabých miest. Bunker je teda jeden kus betónu s objemom 1 021 kubických metrov.

„Každých 20 centimetrov sa odoberala vzorka, ktorá bola po vytuhnutí poslaná do laboratórií na test. Požadovaná pevnosť bola 450 kilogramov na štvorcový centimeter. Na porovnanie, bežný betón pre civilné stavby má pevnosť 50 kilogramov,“ vysvetľuje Duchoslav. Zloženie cementu bolo utajované.

Dizajn bunkra je do detailov premyslený. „Kaskádový prierez je tam kvôli tomu, aby sa projektil, ktorý zasiahol strieľňu, neodrazil dovnútra,“ hovorí sprievodca. Priekopa pri bunkri zasa slúži na to, aby mala kam padať zemina vyvrhnutá z kráterov po delostreleckom bombardovaní. Strieľne nemohli byť zasypané, inak by boli nefunkčné.

Strieľne na bunkri. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Prehliadka sa začína vo veľkej streleckej miestnosti. Tej dominuje dvojča ťažkých guľometov vzor 37 a protitankový kanón, ktorý sa podarilo získať zozbieraním rôznych komponentov tohto typu zo zahraničia. Hitler totiž tieto československé kanóny nasadzoval na Atlantickom vale.

V bunkri slúžila dvadsaťsedemčlenná posádka, čomu muselo zodpovedať aj sociálne vybavenie bunkra. „Mnohí vojaci sa až tu prvýkrát stretli s tečúcou vodou,“ ukazuje Duchoslav pri funkčnej vodovodnej batérii. Taktiež sa tu nachádza aj systém vzduchových filtrov, ktorý posádku chránil pred prípadným použitím chemických zbraní. Vodu mali vojaci vďaka studni priamo v bunkri.

Po zídení do podzemia prielezom sa dostávame do ubikácie mužstva. Dvadsaťsedem lôžok tu však nenájdeme, posádka bola rozdelená do troch zmien, pričom iba jedna mohla v danom čase spať. Dvaja zástupcovia veliteľa mali vlastnú miestnosť a taktiež veliteľ, ktorý v nej mal aj pracovňu.

V podzemí sa takisto nachádzajú sklady, napríklad pre palivo do naftového agregátu alebo sklad potravín. „V dňoch pokoja boli vojaci dvakrát denne zásobovaní teplou varenou stravou z kasární. V prípade ohrozenia by celkový stav zásob pre celú posádku postačoval na obdobie štrnásť dní,“ uzatvára Duchoslav.

Interiér bunkra. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ohromná práca dobrovoľníkov

Múzeum nemá systematickú finančnú podporu zo strany štátu. Celý projekt spravujú dobrovoľníci za vlastné zdroje a vo vlastnom voľnom čase, nikto z nich nie je vojenský profesionál. Za vyše jedenásť rokov sa im nikdy nestalo, že by niektorý návštevník bol nespokojný.

Prehliadky pre verejnosť sú od apríla do októbra vždy v sobotu. Okrem tohto bunkra je zrekonštruovaný ešte bunker B-S-8 Hřbitov, ktorý spravuje občianske združenie Zachráňme petržalské bunkre. Tento objekt sa nachádza pri vojenskom cintoríne z prvej svetovej vojny na Kopčanoch. Taktiež sa pracuje na rekonštrukcii bunkra B-S-6 Vrba, ktorý je pri Bratskej ulici.

Väčšina z petržalských bunkrov je v osobnom vlastníctve, tento patrí Vojenskému historickému ústavu, s ktorým majú dobrovoľníci z Múzea petržalského opevnenia korektné vzťahy.

Libor Duchoslav z Múzea petržalského opevnenia. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Genius loci a nová výstavba

Čo čaká petržalské bunkre, priamo závisí od výstavby v pohraničí. Viaceré z týchto pozemkov sa časom premenia na nové obytné zóny, na jednej z nich – za Kopčanmi – sa už aj stavia. Nový projekt do seba pohltí až tri bunkre (Cvičiště, Hřbitov a Kittsee), no plánuje ich zachovať.

„Bunkre zostanú, no dostanú sa do zástavby, čím zanikne genius loci tohto miesta. Stratí sa priama viditeľnosť medzi bunkrami,“ komentuje rozvojové plány Duchoslav. Všetky bunkre sú pamätihodnosťami hlavého mesta, čo však neznamená takmer žiadnu ochranu. Podľa Duchoslava by bolo potrebné, aby sa medzi bunkrami zanechali pásy, v ktorých sa nebude stavať.

Línia bunkrov pokračuje od Kopčian cez petržalskú časť Lúky až k Dunaju. Dva bunkre ustúpili výstavbe, no nachádzajú sa tu ešte štyri: Tři hranice zhruba oproti veľkému autobazáru, Stoh pri petržalskej vozovni a posledné dva Duna a Ostrov pri Zátoke Zuzana.

Hoci sú petržalské bunkre fascinujúce a do detailov premyslené stavby s obrovským turistickým potenciálom, väčšina z nich chátra a nepoznajú ich ani mnohí Bratislavčania, nieto Slováci z iných kútov krajiny. Je škoda, že nevieme z tejto vzácnej súčasti nášho dedičstva vyťažiť. O to väčší obdiv a vďaka patria nadšencom, ktorí pár bunkrov zveľadili a spravili s nimi skutočné zázraky.