Gabor Maté Lekár, ktorý tvrdí, že vie, prečo prepukla pandémia porúch správania u detí

Meno Gabor Maté a slovo trauma sa v poslednom období stali synonymami. Jeho práca oslovuje milióny ľudí po celom svete, jeho knihy patria medzi bestsellery, prednášky sú vždy vypredané a ľudia počúvajú staršieho charizmatického pána, ktorý sa na pódiu prihovára tichým a pokojným hlasom, so zatajeným dychom.

Naposledy tento kanadský lekár zaujal v dokumente The Wisdom of Trauma (Múdrosť traumy), v ktorom vysvetľuje, ako prežitá a nespracovaná trauma môže ovplyvniť všetky oblasti života vrátane rodičovstva a vzdelávania. Film pôsobí o to autentickejšie, že Maté odhaľuje svoje vlastné problémy, otvorene rozpráva o svojich zlyhaniach v manželstve, o svojej závislosti a pátra po príčinách svojho komplikovaného správania sa voči najbližším. 

Kým časť psychoterapeutov Matého teórie aplikuje do praxe, viacerí významní psychoterapeuti prácu Gabora Matého kritizujú a odmietajú niektoré jeho metódy liečby pacientov.  Napriek tejto kritike dokáže osloviť davy, napríklad spomínaný film doteraz videlo šesť miliónov ľudí.

Zaujímavé je, že aj keď sa Maté svojimi názormi radí skôr medzi ľavicových intelektuálov, napriek tomu po rokoch práce prichádza k poznaniu, ktoré je skôr typické pre konzervatívne prostredie. Najdôležitejšie obdobie vo vývoji dieťaťa sú jeho prvé tri roky života. Dieťa potrebuje byť v stálom kontakte s matkou aspoň do jedného roka. Ak oddelíte dieťa od matky do tohto veku, môže sa to skončiť hlbokou traumou. Tieto slová znejú v anglosaskom svete, v ktorom Gabor Maté žije, ako slová z iného sveta.

Čím sú jeho názory a výsledky vedeckej práce pre široké publikum také príťažlivé? Vyzerá to tak, že tento kanadský lekár rozumie človeku a jeho duši, najmä jej zranenej časti. S jasnosťou pomenúva veci, ktoré by sme najradšej utajili.

Napriek tomu, že na začiatku kariéry pracoval najmä ako rodinný lekár, neustále ho to ťahalo k ľuďom na okraji spoločnosti. Venoval sa paliatívnej starostlivosti a neskôr sa zaujímal o ľudí, ktorí si ničia život závislosťami, či už od drog, alkoholu, ale aj závislosťami od porna, počítačových hier či práce. Na začiatku každého príbehu objavil traumu, či už  známu, alebo ešte skrytú, pričom pôvod mnohých z nich siahal až do raného detstva.

Nedostatok času chápu deti ako nezáujem

Ako sám často zdôrazňuje, jeho práca nie je o tom, aby v rodičoch vyvolával pocit viny a sebaobviňovania, ale naopak, aby so svojou výchovou pracovali vediac, že dieťa si môže priniesť do dospelosti hlbokú traumu nielen vtedy, ak zažilo hrubé fyzické či psychické násilie.

Traumu u dieťaťa môže vyvolať aj obyčajný nedostatok času, čo deti chápu ako nezáujem rodičov o svoju osobu a prežívanie. A práve v tomto vidí najväčšie nebezpečenstvo našej doby. Lebo aj keď rodičia svoje deti milujú a túžia byť s nimi, ak chcú zabezpečiť existenciu rodiny, objektívne na svoje deti nemajú toľko času, koľko by potrebovali.

Reprofoto: drgabormate.com

Príbeh Gabora Matého je o to autentickejší, že sám priznáva svoje závislosti a svoje osobné rodinné problémy. Manželstvo mu ničil najskôr jeho workoholizmus, pričom priznáva, že práve z tohto dôvodu nebol svojej manželke v čase, keď bola tehotná a ich deti boli malé, žiadnou oporou.

So smútkom priznáva, že u svojich detí zmeškal najdôležitejšie obdobie pre vývoj dieťaťa, teda prvé tri roky ich života. Neskôr sa k tomu pridala závislosť od nakupovania klasickej hudby, pričom si nestihol vypočuť ani časť z tých zbierok, ktoré nazhromaždil.

Maté je presvedčený, že jeho závislosti boli reakciou na traumy z raného detstva. Jeho matka, slovenská Maďarka židovského pôvodu, pochádzala z Košíc. Keď mala 23 rokov, utiekla pred deportáciami do Budapešti. V januári 1944 sa jej narodil syn Gabor. Vtedy to ešte netušila, ale jej rodičia, ktorí zostali na Slovensku, zahynuli v koncentračnom tábore v Osvienčime.

Všetky židovské bábätká teraz plačú

Dva mesiace po narodení Gabora spustil nemecký Wehrmacht okupáciu Maďarska. V tom čase už vyhladili židovskú populáciu takmer po celej Európe. Maďarov transporty do vyhladzovacích táborov ešte len čakali.

„Na druhý deň od začiatku okupácie Budapešti moja matka zavolala pediatrovi a povedala mu: ,Príďte sa, prosím, pozrieť na Gabora, neustále plače.‘ A on jej odpovedal: ,Iste, prídem, ale musím vám niečo povedať. Všetky židovské bábätká teraz plačú,‘“ hovoril o svojom osobnom príbehu Gabor Maté na vlaňajšej prednáške v Prahe.

„Čo si myslíte, prečo to tak bolo? Pretože bábätko cíti utrpenie, stres a strach svojej matky,“ dodal. Neskôr, keď mal rok, ho matka, žijúca v budapeštianskom židovskom gete, dala cudzím ľuďom zo vzdialenej rodiny, aby malo jej dieťa väčšiu šancu na prežitie. Malé dieťa šesť týždňov nevidelo svoju matku bez toho, aby chápalo príčinu. Jeho otca odviedli na nútené práce.

Ako dvanásťročný v roku 1956 spolu s rodinou emigroval do Kanady. Dlhé roky bol pritom presvedčený, že to, čo zažil ako dieťa, v ňom definitívne zabilo svetlo. Neskôr sa mu muselo dostať veľmi veľa lásky, keď z neho nie je ešte väčší čudák, ako je, zvykne Maté zažartovať.

Podobnú traumu, akú v ňom zanechalo jeho detstvo, nesie v sebe podľa Matého množstvo detí, hoci nemuseli vyrastať v takých drsných podmienkach. Môžu to byť deti, ktoré pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo ich ovplyvňuje stres rodičov či ich manželské problémy.

„Trauma, to je jedno z tých slov ako Boh. Všetci ho používajú, ale každý tým myslí niečo iné. Tramou nemyslím strašné veci, ktoré sa ľuďom prihodili. Nehovorím o vojne, znásilnení, o fyzickom týraní či o emocionálnom zneužívaní,“ hovorí Gabor Maté.

Nie každý stres spôsobí traumu

Trauma podľa jeho definície nie je to, čo sa nám stane, ale to, čo sa odohráva v našom vnútri v dôsledku toho, čo sa nám stalo. „Trauma teda nie je to, čo sa vám prihodí zvonku, ale to zranenie, ktoré ste tým utrpeli,“ vysvetľuje.

Ako doplnil, každá trauma je stresujúca, ale nie každý stres spôsobí traumu. „Ľudia môžu zažívať stres, úzkosť, môžu prejsť stratou, zažiť bolesť a strach bez toho, aby ich to nejako traumatizovalo. Traumou sa to stáva vtedy, keď vo vás zostane zranenie.“

Trauma je aj kľúčové slovo v už spomenutom dokumente The Wisdom of Trauma (Múdrosť traumy). „Naším údelom je učiť sa z vlastného utrpenia a vďaka nemu rásť,“ hovorí kanadský lekár v úvode filmu. Jeho značnú časť venuje práve traumám, ktoré vznikajú už v skorom detstve. V nich vidí príčinu diagnóz, ktoré súčasné deti dostávajú čoraz častejšie.

„Dnes sú miliónom detí diagnostikované ADHD, depresia, úzkosť, poruchy pozornosti, bipolárna porucha, poruchy učenia a ďalšie diagnózy. Myslíme si, že tieto deti majú nejaký biologický problém, a je to naozaj tak, no biológia je len výsledkom stresov, ktoré ovplyvňovali ich vývin od raného detstva,“ hovorí Maté. Mnohé súčasné deti sú pritom podľa neho traumatizované aj tým, že na ne rodičia nemajú čas.

V dokumente zdôrazňuje, že psychické ochorenie je dnes diagnostikované každému piatemu Američanovi a samovražda je druhou najčastejšou príčinou úmrtí mladých ľudí vo veku 15 až 24 rokov.

„Hovoríme, že tu máme epidémiu duševných ochorení u detí, no v skutočnosti tu máme epidémiu stresu, ktorý ovplyvňuje ich rodičov. Nehovorím o tom, že rodičia nemilujú svoje deti, ale o všetkých stresoch a tlakoch, ktoré nevedomky prenášajú na svoje deti,“ zdôrazňuje Maté.

Matky sú s deťmi a otcovia ich navštevujú

Gabor Maté pri pátraní po tých najpotlačenejších traumách v našich životoch prichádza až k prenatálnemu obdobiu. Rozumie, že tehotné ženy sú v tom najcitlivejšom období a môžu prežívať stres aj v situáciách, ktoré by predtým zvládli s prehľadom.

Podľa neho je pre tehotnú ženu najdôležitejšie láskavé prostredie, dobrý a chápajúci partner, ktorý si ju vypočuje a v ťažkých chvíľach podrží. Lebo, ako neustále opakuje, nie je dôležité, že prežívame stres, ale či ho vieme zdravo spracovať.

Nielen Gabor Maté zdôrazňuje, aké dôležité pre vývin mozgu dieťaťa je, aby bolo v prvých mesiacoch svojho života v úzkom kontakte s rodičom. V anglosaskom svete, kde žena odchádza od dieťaťa do práce po pár týždňoch či mesiacoch, je však s týmto názorom skôr za podivína.

„Keď hovoríme o vývinových potrebách dieťaťa, príroda si žiada, aby zostalo s matkou aspoň do jedného roka života. Oddelenie od matky do tohto veku môže u dieťaťa vyústiť do traumy,“ upozorňuje lekár.

Zároveň dodáva, že nemusí ísť nevyhnutne o matku. Pre dieťa je najdôležitejší nepretržitý kontakt s rodičom, preto to môže byť aj otec, ktorý sa bude v prvých mesiacoch primárne starať o dieťa.

Tu vyzýva otcov, aby neurobili chybu, akú spravil on, keď, ako sám tvrdí, nevedel sa prirodzene hrať s takými malými deťmi. Priznáva, že je to predsa len prirodzenejšie pre ženy, ale aj napriek tomu by si otcovia mali vytvárať vzťahy a väzby so svojim deťmi od samého začiatku.

„Dieťa si vytvára vzťah prítomnosťou, gestami, nie slovami. Nemusíte čakať na intelektuálne zapojenie, kým dieťa trochu povyrastie,“ radí Maté otcom. Podľa neho najčastejší súčasný model je, že matky sú so svojimi deťmi a otcovia majú tendenciu ich navštevovať.

„Idú do práce a domov sa vrátia na pár hodín. Ale to nie je len o matke. Keď otcovia zostanú doma, deje sa to isté ako pri matkách. Takže otcovia v krajinách, ktorí majú to šťastie, že dostávajú otcovskú dovolenku, sa naučia pristupovať k svojim deťom iným spôsobom ako priemerní otcovia,“ dodáva.

Zúri nad radami: dieťa nechaj vyplakať

Gabor Maté tvrdí, že ako deti máme dve základné potreby. Tou prvou je citová väzba. Dieťa, ktoré sa narodí, sa nedokáže inak napojiť na svojho rodiča, len fyzickým kontaktom. Bytostne túži po kontakte.

„Na traumu stačia odpojení rodičia, ktorí nevezmú svoje dieťa do náručia. To stačí,“ zdôrazňuje Maté. „Bábätko, ktoré nevezmete do náručia, emočne umiera. Aj keď ho kŕmite, prebaľujete a staráte sa oň. Je zahltené svojimi pocitmi a prežíva stres. Bábätko potrebuje matkin a otcov mozog, aby regulovalo svoj vlastný mozog a emócie.“

Aj preto je veľmi nahnevaný na amerického psychiatra Benjamina Spocka, ktorý v roku 1946 napísal výchovný bestseller Baby and Child Care. Spock v ňom tvrdí, že už malé bábätká treba naučiť spánkovému režimu, a keď dieťa v postieľke plače, rodič ho nemá brať na ruky. Táto teória ovplyvnila mnohých rodičov a Maté nechápe, že toto sa radí matkám ešte aj v súčasnosti.

„A pritom tu ide o základnú potrebu dieťaťa byť s matkou, cítiť jej dotyk. Je to prirodzená ľudská emocionálna potreba a je to niečo, čo spája všetky cicavce. Viete si predstaviť, že by mačka neutešila svoje mačiatka? Alebo že by gorila odohnala svoje mláďatá, ktoré sa potrebujú pritúliť k matke?“ argumentuje Maté.

Generácie matiek boli podľa neho vedené k tomu, aby sa odnaučili uspokojovať túto základnú potrebu dieťaťa a stratili tak spojenie so svojimi pocitmi.

Reprofoto: drgabormate.org

Na demonštráciu, aký dôležitý je pre dieťa zdravý vzťah s rodičom, uvádza príklad z vojnovej Veľkej Británie. Vláda sa počas bombardovania Londýna rozhodla presťahovať niektoré deti dočasne na vidiek do cudzích rodín, aby ich ušetrila pohľadu na katastrofu a ochránila ich životy. „Rozhodla sa rozumne,“ tvrdí Maté. Napriek tomu niektoré deti zostali v Londýne, kde boli nálety a sirény, museli utekať do protileteckých krytov, počuli hlasné výbuchy.

O niekoľko rokov skúmali obe skupiny. Výskum ukázal, že z hľadiska duševného zdravia boli zdravšie tie deti, ktoré zostali s rodičmi v bombardovanom Londýne. „To, čo vás chráni, je citová väzba. Ľudský vzťah je ochranou pred traumou,“ zdôrazňuje Maté.

Výsledky výskumu nijako nemali spochybniť rozhodnutie rodičov, ktorí sa rozhodli ochrániť životy svojich detí bezprostredne ohrozené vojnou a poslali ich do bezpečia. Naopak, ako aj podotkol Gabor Maté, ich rozhodnutie bolo legitímne a rozumné v situácii, keď stáli pred možnosťou ochrániť dieťa a poslať ho preč alebo ho ohroziť na živote.

Čo s obdobím vzdoru?

Druhou základnou potrebou detí je podľa lekára prirodzenosť. Je presvedčený, že bez autenticity sa nemôžu zdravo vyvíjať. Deti potrebujú, aby si mohli dovoliť cítiť svoje emócie a prežiť ich v tele. Hnev, zlosť, smútok, radosť, šťastie či strach. To všetko im musí byť umožnené prežiť, ale môžu si to dovoliť len v prítomnosti niekoho, kto ich emócie prijme.

„Normálna spoločnosť nedovoľuje hnev a dieťa, ktoré hnevá, musíme poslať preč. Musíme inými slovami ohroziť citové väzby, od ktorých závisí jeho život, aby mohlo potlačiť svoje emócie. A toto dieťa, ak sa to dobre naučí, sa odpojí od svojho hnevu a potom bude ľahkým terčom pre depresiu, duševné alebo fyzické choroby,“ zdôrazňuje Maté.

„Čo tak mu radšej pomôcť hnev prežiť a naučiť sa s ním zaobchádzať? Nie potlačovať ho, ale skamarátiť sa s ním. Nechceme ľudí, ktorí sa nenaštvú. Chceme, aby ľudia vedeli, že hnev nemusí byť deštruktívny,“ dodáva.

Maté dochádza k záveru, že trauma a z nej pochádzajúce duševné alebo fyzické choroby či závislosti sú prirodzenou reakciou na náš súčasný toxický svet. Viacerí kolegovia Matého pre jeho kritiku súčasnej spoločnosti a kapitalizmu, ktorá produkuje traumatizovaných ľudí, označujú za utopistu či prívrženca silne ľavicových teórií.

Gabor Maté však zdôrazňuje, že nekritizuje kapitalizmus sám osebe, skôr jeho materializmus. Sám hovorí, že nemá recept na to, čo robiť, aby naša spoločnosť fungovala lepšie, ale našou povinnosťou je hľadať ho.

Je však presvedčený, že zdravá spoločnosť si svoje deti chráni a nemôže vedome pre vlastné zisky produkovať výrobky, o ktorých vie, že vyvolajú v deťoch závislosť, a dovoliť im ich používať v zraniteľnom veku. Menovite spomenul viaceré nezdravé potraviny či smartfóny.

Zabúda na genetický faktor, tvrdia kritici

Svojou prácou si Gabor Maté však vyslúžil nielen obdiv, ale aj kritiku viacerých psychoterapeutov, ktorí nesúhlasia s jeho metodickými postupmi. Veľmi ostro voči nemu vystupuje emeritný profesor psychológie na Pensylvánskej univerzite James Coyne, ktorý s iróniou zdôrazňuje, že lekár Gabor Maté dáva veľké nie Západu i verejnému zdravotníctvu.

„Maté nás vyzýva, aby sme upustili od toho, čo sa časom vyvinulo ako riešenie zdravotných a sociálnych problémov založených na dôkazoch. Namiesto toho by sme sa mali zapojiť do dlhodobej, možno nekonečnej terapie, aby sme vyhnali démonov traumy ukrytých vo svojom podvedomí,“ napísal Coyne o prednáškach kanadského lekára.

„Neexistuje žiadny dôkaz, že by tento návod zlepšil naše zdravie alebo predĺžil náš život, no Maté tvrdí, že by sme žili autentickejšie,“ dodáva profesor. Matého tvrdenia o súvislostiach medzi prežitým stresom a ochoreniami označil za absurdné nápady.

Matého kritici mu vyčítajú, že až príliš lipne na presvedčení, že ochorenia sú podmienené najmä vonkajším prostredím, a faktor genetiky podceňuje. Ten im naspäť zase kontruje, že ich hľadanie príčin v genetike hraničí až s pohodlnosťou. Viacerým psychoterapeutom sa nepáči, že Maté pracuje aj s psychedelikami, čo naznačil aj v spomínanom dokumente Wisdom of Trauma.

Vtedy sa ozval britský psychoterapeut Mark Vahrmeyer. „Štúdium psychedelík a ich možného využitia pri liečbe problémov duševného zdravia je v absolútnych plienkach a výskum prebieha v prísne kontrolovanom prostredí, kde účastníci kombinujú užívanie medicínskych dávok psychedelika s psychoterapiou, ale to už vo filme neodznelo,“ tvrdí.

Je presvedčený, že aj keď sú psychedeliká sľubné v špecifických podmienkach, môžu potenciálne spôsobiť viac škody ako úžitku, najmä pre pacientov so slabým egom alebo poruchami osobnosti.

Napriek kritike oslovuje Gabor Maté milióny ľudí po celom svete. Tí, ktorí ho zažili osobne, hovoria o jeho múdrosti, charizme a najmä súcite s ľudskými slabosťami.

A tiež humore, pri ktorom nezaprie svoje korene a ktorý je nám dobre známy. Ako sám hovorieva, jedna z jeho najobľúbenejších literárnych postáv je Švejk a ku knihe Jaroslava Haška sa pravidelne vracia. „Všetci mali Švejka za idiota, ale vlastne to bol jediný príčetný človek v celom Rakúsko-Uhorsku. Túto knihu si vždy po pár rokoch musím znovu prečítať, pretože je tak veľmi múdra a vtipná.“