Partnerské spolužitie V čom je problém návrhu SaS: otvára možnú cestu k manželstvám aj adopciám

Dvojnásobná vražda pred bratislavským gej barom zmenila spoločenskú atmosféru, ktorú sa už opozičná SaS usiluje využiť na presadenie nového inštitútu v slovenskej legislatíve, ktorý má pomôcť párom rovnakého pohlavia v spolužití. Návrh podala SaS ešte na konci augusta, pôvodne nemal veľkú šancu na prijatie, teraz sa zdá všetko otvorené. 

SaS chce zaviesť inštitút „partnerského spolužitia“, ktorý by bol určený pre všetkých, teda aj pre klasické páry, ktoré tvorí muž a žena. SaS deklaruje, že jej návrh je plne v súlade s programovým vyhlásením tejto vlády, a tak by ho mali podporiť aj koaličné strany.

Ale je to naozaj tak?

V programovom vyhlásení vlády sa konkrétne píše: „Vláda SR zlepší legislatívu v oblasti majetkových práv, týkajúcu sa osôb žijúcich v spoločnej domácnosti.“

Toto ustanovenie sa do základného programového dokumentu vlády dostalo v marci 2020 ako kompromisné riešenie, ktorý vyrokovala konzervatívna a liberálna časť koalície.

Lenže kým podľa pôvodného kompromisu sa hovorilo o využití už zavedeného inštitútu osôb v spoločnej domácnosti, cez ktorý by aj páry rovnakého pohlavia mohli získať nové práva, SaS to chce riešiť novým inštitútom, čo však otvára priestor na ďalšie spory.

Základnou zmenou v návrhu SaS je definícia partnerského spolužitia v Občianskom zákonníku, ktorým má byť spolužitie dvoch fyzických osôb bez ohľadu na pohlavie. Zároveň sa partnerské spolužitie kladie na roveň manželstva ako jedna z foriem životných zväzkov.

Takéto spolužitie by sa podľa návrhu malo uzatvárať u notára. U notára by sa dal takisto ľahko vybaviť aj zánik spolužitia, či už vôľou oboch strán, alebo aj vyhlásením jedného z partnerov. Spolužitie by zaniklo aj uzavretím manželstva alebo prirodzene, smrťou.

Naprieč návrhom sa vinie zmena viacerých právnych predpisov, ktoré súvisia s majetkovými právami, aké dnes prináležia manželom, počnúc bezpodielovým spoluvlastníctvom, dedením, poberaním ošetrovného, prechodom živnosti po smrti partnera, zdieľaním finančných a majetkových pohľadávok a záväzkov.

Rovnako má byť umožnené nahliadanie do zdravotnej dokumentácie. Navrhovatelia chcú rozšíriť aj definíciu rodinného príslušníka podľa Zákonníka práce tak, aby sa týkala nielen príbuzenstva zo strany manžela/manželky, ale aj spolužijúceho partnera/partnerky.

Ďalšou upravovanou oblasťou majú byť ustanovenia Trestného zákona o obetiach trestných činov, ktoré by sa mali rozšíriť práve o notársky overených spolužijúcich partnerov, ktorí by tak získali zároveň nárok aj na odškodnenie. Rovnako sa má ich násilné konanie v spoločnej domácnosti posudzovať ako prejav domáceho násilia voči blízkej a zverenej osobe.

Podľa uvedeného je možné povedať, že schválenie takéhoto návrhu na aspoň minimálnu úpravu spolužitia (aj) osôb rovnakého pohlavia by teoreticky nemusel byť problém a zhodnúť by sa na ňom mohla väčšina politického spektra, aj keď mierne presahuje odvolávku na úpravu majetkových práv z programového vyhlásenia.

Štát preferuje manželstvo ako inštitúciu nie pre samotný vzťah medzi mužom a ženou. Ide najmä o ochranu práv detí a práv matky či otca, ktorí nemôžu byť zárobkovo činní v čase, keď v prvých rokoch všetok svoj čas venujú starostlivosti o dieťa.

Problém s inštitútom partnerského spolužitia je práve v riziku, že na rozdiel od kompromisu v programovom vyhlásení vlády otvára priestor na ďalšie právne ohýbanie.

Od registrovaných partnerstiev k manželstvám a adopciám

Navrhovaný inštitút má totiž podobnosť s registrovaným partnerstvo. Už zo zahraničných skúseností vieme, že ak sa krajina rozhodne prekročiť hranicu uznania registrovaného partnerstva, súdy sa postarajú o ďalší skok bez ohľadu na spoločenskú atmosféru, názor väčšiny spoločnosti a zloženie parlamentu. O tejto salámovej metóde hovoril cez víkend aj predseda slovenského parlamentu Boris Kollár.

Nasleduje odstraňovanie údajnej diskriminácie voči inštitucionalizovanému spolužitiu párov rovnakého pohlavia sériou rozsudkov, ktoré stavajú homosexuálne zväzky na úroveň manželstva či rozšíria ich nároky aj na adopciu detí.

Vyberme len dva príklady z blízkeho zahraničia, z Česka a z Rakúska.

Český parlament schválil registrované partnerstvá už v roku 2006. O niekoľko rokov sa Mestský súd v Prahe, ktorý sa nevedel vyrovnať so žalobou pre nemožnosť registrovaného páru adoptovať si dieťa, obrátil so žiadosťou o riešenie na český ústavný súd.

Ten rozhodol, že je porušením práv, ak nie je registrovaným partnerom umožnená adopcia detí. (Nález č. 110 v Zbierke nálezov a rozhodnutí českého ústavného súdu z roku 2016.)

Keď českí poslanci schvaľovali registrované partnerstvá, v zákone vymedzili zákaz adopcie detí pre takéto páry. Český občiansky zákonník však zároveň umožňoval adopcie detí ľuďom, ktorí nežijú v manželstve. Tieto dve ustanovenia boli z pohľadu českého ústavného súdu v zjavnom rozpore (a sú v rozpore aj z laického pohľadu).

Tak sa nedôslednosť českých zákonodarcov zrazila aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý síce ponecháva štátom možnosť neprijať legislatívnu úpravu zväzkov mimo manželstva, ak však už v krajine existujú, rozsudky postupne smerujú k ich vyrovnávaniu.

Príklad z Rakúska má niekoľko etáp. Registrované partnerstvá schválil rakúsky parlament v roku 2009. Tento zákon výslovne vylúčil možnosť spoločnej adopcie cudzieho dieťaťa, ako aj možnosť adopcie biologického dieťaťa jedného z registrovaných partnerov druhým registrovaným partnerom. Tento druhý zákaz zákonodarcovia odôvodnili aj tým, že dieťa by právne prišlo o jedného z biologických rodičov.

Rakúsky zákon však narazil na Európsky súd pre ľudské práva. Takáto zákonná úprava podľa rozhodnutia ESĽP z februára 2013 bola porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Situáciu, v ktorej zákon vylučuje adopciu biologického dieťaťa jedného z registrovaných partnerov druhým partnerom, zatiaľ čo individuálnu adopciu nezosobášenou osobou opačného pohlavia ako biologický rodič umožňuje, tento súd chápal ako neoprávnenú diskrimináciu.

Rakúsko zákon zmenilo, ponechalo však zákaz adopcie nebiologického dieťaťa pármi v registrovanom partnerstve. Do hry však vstúpil lesbický pár, ktorý si pre svoju dcéru z umelého oplodnenia želal súrodenca, ktorého chcel získať adopciou. So svojimi žiadosťami neuspeli na nižších súdoch, podali preto sťažnosť na rakúsky ústavný súd, ktorý im v decembri 2014 vyhovel a rakúsky parlament bol opäť nútený meniť zákon a povoliť aj adopcie nebiologických detí.

Rakúsky príbeh pokračoval ďalej. V decembri 2017 rakúsky ústavný súd rozhodol, že páry rovnakého pohlavia majú mať rovnaký prístup k inštitúcii manželstva ako heterosexuálne dvojice.

Dôvodom konania bola sťažnosť dvoch žien, ktoré žijú v registrovanom partnerstve a požiadali o povolenie uzavrieť manželstvo. Táto žiadosť bola zamietnutá mestskou radou vo Viedni a následne aj správnym súdom vo Viedni.

„Odvtedy (od schválenia registrovaných partnerstiev, pozn. red.) sa registrované partnerstvo a manželstvo čoraz viac zbližujú, takže dnes si oba právne inštitúty do značnej miery zodpovedajú štruktúrou aj právnymi dôsledkami, a to napriek ,izolovaným rozdielom‘. Najmä nedávny vývoj v oblasti práva umožňuje aj párom rovnakého pohlavia spoločné rodičovstvo: páry rovnakého pohlavia si môžu adoptovať deti (spoločne) a využívať prípustné formy medicínsky asistovanej reprodukcie za rovnakých podmienok,“ napísal ústavný súd v tlačovej správe k svojmu rozhodnutiu.

Argumentoval tak sčasti aj sám sebou, keď len niekoľko rokov predtým uvoľnil podmienky adopcie.

V náleze sa doslovne píše: „O diskriminačnom efekte, ktorý to spôsobuje, svedčí fakt, že cez rozdielne označovanie rodinného stavu (,ženatý ‘ verzus ,žijúci v registrovanom partnerstve‘) musia osoby v partnerstve rovnakého pohlavia svoju sexuálnu orientáciu priznať aj tam, kde nehrá a nesmie hrať žiadnu rolu, a tým musia na historickom pozadí riskovať, že budú diskriminované.“ Súd preto dospel k tomuto záveru: „Právne oddelenie vzťahov medzi osobami opačného a rovnakého pohlavia do dvoch rôznych právnych inštitútov tak porušuje zákaz princípu rovnosti diskriminovať ľudí na základe osobných charakteristík, ako je sexuálna orientácia.“

Aj z príkladov týchto dvoch našich susedných krajín je zjavné, že registrované partnerstvá, respektíve inštitucionalizované spolužitie s iným názvom, nie sú konečným štádiom požiadaviek. Ide o prvý krok, po ktorom môže štát de facto stratiť kontrolu nad obsahom vlastnej legislatívy.

Z toho dôvodu by bolo lepšie, keby sa poslanci vrátili ku kompromisnému zneniu z programového vyhlásenia vlády, ktoré rieši praktické problémy tejto komunity bez toho, aby do budúcna spochybňovalo pohľad na manželstvo.