Keď sa zlieva režim s náboženstvom

V Iráne tretí týždeň prebiehajú masové protesty. Komunikácia v krajine je obmedzená, do Iránu sa často nedá dovolať. Hovory sú prerušované či hlásia obsadenú linku, hoci druhá strana často netuší, že sa ju ktosi snaží kontaktovať.

Podobne je to vnútri krajiny, kde ľudia každý večer o šiestej masovo vychádzajú do ulíc, aby protestovali proti režimu, ktorý si vzal právo na výklad islamu a podľa svojich regúl vchádza do životov ľudí, najmä žien, ktoré sa bez manželovho povolenia nemôžu zamestnať, získať pas či vycestovať z krajiny.

Na sociálne siete, ktoré vláda blokuje, sa ľudia pripájajú cez VPN, aby sa vedeli v dave nájsť a synchronizovať. Aby dokázali obísť bezpečnostné zložky a riziko, že ich ozbrojenci schytia a vtlačia do dodávok, z ktorých už nemusia vyjsť, podobne ako sa to stalo Mahse Amíníovej. Žene, ktorej násilná smrť spustila v celej krajine masové protesty.

Protesty v hlavnom meste Teheráne. Foto: TASR / AP

Nejde len o hidžáb

Ten príbeh sa svet dozvedal postupne, keďže jeho interpretácie sa spočiatku ujal režim a smrť mladej ženy, ktorá sa mu vymkla z rúk, sa pokúšal komunikovať ako náhle úmrtie spôsobené chorobou.

Iránci sa znova ocitajú v známej dileme: na jednej strane strach pred režimom, na druhej odpor voči politickej moci.Zdieľať

Čo s istotou vieme, je, že 22-ročnú Mahsu, ktorá nemala správne nasadený hidžáb, vzala iránska mravnostná polícia do detenčného centra, kde Mahsa následne upadla do bezvedomia a po dvoch dňoch zomrela. Režim najprv vyhlásil, že šlo o diabetes, neskôr, že mladá žena dostala infarkt, ktorému, žiaľ, podľahla.

Aj túto verziu však čoskoro vyvrátili skeny Mahsinej lebky, ku ktorým sa dostali iránski hackeri. Zábery dokazujú, že lebka ženy bola na niekoľkých miestach prerazená, čo sa zrejme udialo ešte pri prevoze v dodávke, v ktorej Mahsu napadli.

Tu niekde verzia o cukrovke či samovoľnej zástave srdca stráca na presvedčivosti a vyháňa do ulíc tisíce nahnevaných ľudí. Iránci sa tak znova, ako už toľkokrát predtým, ocitajú v známej dileme: na jednej strane oprávnený strach pred praktikami režimu, na druhej odpor voči politickej moci, ktorá prostredníctvom islamu bezmedzne ovládla krajinu.

„To, čo sa dnes deje v Iráne, je s prestávkami to isté, čo sa tam deje posledných 43 rokov,“ hovorí Morteza Hassanzadeh s manželkou Tannaz Boloursaz, ktorí už roky žijú na Slovensku. „V Iráne dnes vyeskalovala nahromadená frustrácia ľudí – a je zrejmé, že bude eskalovať naďalej.“

Čo by pomohlo protestujúcim Iráncom, aké sú možné scenáre ďalšieho vývoja a je možné islam a režim v krajine oddeliť?

Protestujúca drží fotografiu zabitej Mahsy Amíniovej. Foto: TASR / AP

Krajina pod tlakom

Hoci režim, na čele ktorého stojí ajatolláh Chámeneí, dnes robí všetko pre to, aby protesty ututlal, z krajiny prúdia von videá a obrazy, ako si ženy na uliciach sťahujú z hláv hidžáby a pália ich uprostred ulice. Ľudia zapĺňajú námestia a hádžu do bezpečnostných síl kamene a Molotove kokteily. Objavili sa prvé videá, na ktorých počuť streľbu. A to je moment, ktorý môže všetko zvrátiť.

V Iráne funguje zákon na kontrolu zbraní – ak by bol niekto ozbrojený, môže skončiť pred súdom a čeliť trestu smrti.Zdieľať

Kým v Iraku či v Sýrii sú zbrane v domácnostiach bežné, takmer vítané, Irán je v tomto odlišný. V krajine funguje zákon na kontrolu zbraní – ak by bol niekto ozbrojený, môže skončiť pred súdom a čeliť trestu smrti. Pre iránsky režim sú ozbrojení občania príliš veľkým rizikom.

Avšak aj iránska vláda po týždňoch nepokojov stráca na sile. Hoci bezpečnostný aparát patrí v rámci autoritárskych režimov medzi najväčších zamestnávateľov, iránska polícia či vojsko dostávajú zabrať.

„Objavili sa informácie odpočuté z policajných vysielačiek, ako sa príslušníci medzi sebou radia, čo ďalej, niektorí z nich nespali niekoľko dní a nevládzu,“ opisuje situáciu Morteza. „Špeciálne jednotky majú na sebe 12 až 13 kíl vybavenia. Príliš dlho v tom nedokážu behať, mužov tak musia po niekoľkých hodinách obmieňať.“

Vláda sa obáva, aby sa niektorý vojak či policajt nedostal do obkľúčenia, kde by ho rozvášnený dav obral o výzbroj – a následne ju poľahky použil proti jednotkám režimu. „To by bol signál pre revolučnú gardu, aby do ulíc vytiahla tanky, a strety s obyvateľstvom by sa vzápätí zmenili na krvavé jatky,“ opisuje Iránec, ktorý dianie v domovine sleduje nepretržite, „a to by sa ťažšie vysvetľovalo aj pred medzinárodným spoločenstvom.“

Foto: TASR / AP

Sankcie

Irán dnes v dôsledku sankcií a nezdravej vnútornej ekonomiky čelí vysokej inflácii, nezamestnanosti a masovému odlivu mozgov. Je to práve mladá generácia, tridsiatnici, štyridsiatnici, ktorí dnes tvoria jadro protestujúcich – a ktorí v krajine nevidia svoju budúcnosť.

Irán má pritom po Rusku najväčšie zásoby plynu na svete, v ťažbe ropy je tretí. Napriek tomu sa veľká časť obyvateľstva topí v chudobe a nespokojnosti.

Irán vníma EÚ ako nádejného partnera na prípadné zníženie sankcií, takže takéto gesto by bral vážne.Zdieľať

Keď prezident Ebráhím Raísí označil prebiehajúce nepokoje za „sprisahanie nepriateľov Iránu“, nikoho to neprekvapilo. „Je to klasická floskula, vzorec, ktorý nasleduje vždy, keď sa obyvateľstvo vzbúri,“ opisujú manželia, ako vláda označuje dianie na uliciach za pokus o destabilizáciu zo strany USA, Izraela a ďalších, no nikoho to už nebaví, frustrácie zo spravovania krajiny je príliš.

„Protesty v Iráne prebiehali najprv každých desať rokov, neskôr päť, dnes sa dejú každé dva roky,“ opisuje Morteza, ako masy protestujúcich nezaplavili len Teherán, ale i ďalšie mestá – Širáz, Isfahán, Hamadán – a davy neozbrojených ľudí dnes stoja proti silovým zložkám. Čo by teda Iráncom aktuálne pomohlo?

„Určite vyjadrenie podpory zo Západu. Na Amerike už veľmi nezáleží, s Iránom dnes už nemá politický kontakt. No čo sa týka Európskej únie, tá je pre Irán hlavným, rozhodujúcim obchodným partnerom,“ opisuje Morteza.

Európska únia – predovšetkým Nemecko a Francúzsko – by mohli na iránsky režim vyvinúť tlak, stačilo by predvolať iránskych veľvyslancov a dať najavo, že to, čo sa momentálne odohráva v krajine, nie je v poriadku.

„Irán vníma EÚ ako nádejného partnera na prípadné zníženie sankcií, takže takéto gesto by bral vážne.“ No problém je inde: európske krajiny majú v Iráne svoje investície, je tu nemecký Siemens či francúzsky Peugeot, jedna z najčastejších značiek zaparkovaných v uliciach Teheránu, a ďalšie spoločnosti. Je zrejmé, že európske krajiny chránia svoje investície a nechcú zasahovať do toho, čo sa dnes deje na námestiach.

„Svet mlčí,“ vravia obaja manželia, ktorí sú dnes v myšlienkach v Iráne a majú obavy o svoje rodiny. „Ľudia v Iráne prosia západné krajiny o solidaritu, tá sa však zväčša končí jedným tweetom.“

Príkaz nosiť hidžáb, ktorý odštartoval vlnu posledných demonštrácií, pritom nie je vynálezom islamskej revolúcie. V tom čase šlo len o možnosť, nie povinnosť. Ubehlo však niekoľko rokov a náboženské pravidlá sa v krajine postupne sprísňovali.

Príkaz nosiť hidžáb nie je vynálezom islamskej revolúcie.Zdieľať

„Protesty žien proti zákonu zahalenia sa objavovali už v rokoch 1980 – 1981, no odvtedy sa režim k tejto otázke staval čoraz tvrdšie,“ opisujú manželia život v štáte, ktorý sa označuje za islamskú republiku. A vzal si tak právo na výklad islamu.

„Čo povie režim, my automaticky napíšeme pod meno náboženstva,“ hovorí Tannaz, „islam a režim sa v Iráne zlievajú, je to jedno a to isté.“

Aj ona zažila, aké je cítiť sa miestami ako nesvojprávna bytosť. „Keď je žena napríklad športovkyňa, má súťaž v zahraničí, no manžel jej nedal povolenie na vycestovanie, nedostane pas a nemôže nastúpiť. Viete si predstaviť, aký je to pre ňu pocit? Podobne ak muž povie, že nemôžete pracovať, musíte zostať doma. Pýtam sa, je toto skutočne islam?“

Foto: Andrej Lojan

Irán bez Iráncov

Nespokojnosť dnes cítiť naprieč celou krajinou, hoci mnohí ľudia zostávajú doma a v strachu vyčkávajú, čo prinesú najbližšie dni. Inde obyvatelia vytlačili zo svojich miest a dedín silové zložky. Miestne budovy revolučnej gardy tam boli vypálené a policajné stanice zostali prázdne. Ľudia na východe Iránu sami strážia časti svojich miest.

Režim pripravený potlačiť odpor ľuďom dlhodobo opakuje, že komu sa v krajine nepáči, môže odísť.

„Akoby chceli, aby obyvatelia opustili krajinu a oni si nerastné bohatstvo mohli ďalej distribuovať sami. Viete si predstaviť, koľko je to bohatstva? My Iránci sme doma ako siroty. Nevieme, čo bude ďalej,“ hovorí Morteza. „Smrť Mahsy však priliala olej do ohňa, ktorý horí už dávno.“

Čo bude ďalej

Existujú tri scenáre vývoja protestov. Prvý je ten, ktorý sa opakuje najčastejšie, povedie k masovému zatýkaniu. „Niektorých ľudí ponechajú vo väzení týždeň, iných mesiac, ďalších popravia,“ hovoria manželia, ako sa ľudia pod tlakom režimu budú báť, postupne opustia ulice a túžba po zmene sa rozplynie v strachu.

„Druhý scenár, v ktorý veríme, je, že nepokoje budú pokračovať a štát prizná určité zmeny: napríklad zákon o nosení hidžábu, konkrétne umenšenie prísnej kontroly jeho dodržiavania. Iste, budú to kozmetické úpravy,“ uznávajú obaja, „nie reálna politická zmena.“ No aj tak v tento scenár veria. „Zrušenie či obmedzenie činnosti morálnej polície je jeden krok. Malý, no dôležitý: ľudia vtedy pochopia, že to, čo chceli, dostali. A to je silný pocit.“

Tretí scenár je takmer nepravdepodobný: uvažuje sa nad tým, že nepokoje budú viesť k vážnejšej politickej zmene, k revolúcii. No je to skôr vzdialená túžba než realita.

Kto by prevzal vedenie krajiny? Opozícia v Iráne neexistuje. Režim ju rozložil. Komunistická strana TUDE, ktorá stála za revolúciou, je v exile vo Francúzsku a v krajine nemá podporu. Neexistuje vodca, ktorý by dnes rozvášnenú masu zjednotil.

„Režim je v podstate rád, že ľudia sú v uliciach pre hidžáby. Tým, že riešime zakrývanie hlavy, zabúdame na iné záležitosti: na masívnu korupciu v krajine, na spôsob, akým sa riadia štátne podniky. Na podiely z plynu a ropy. Boj proti hidžábom je mediálna bublina, ktorá zatieni všetky ďalšie problémy,“ hovoria manželia.

„Nie je to iba o zakrývaní hlavy. V Iráne existuje milión dôvodov na revolúciu, na zmenu režimu. Na moment, keď v krajine jedného dňa zavládne demokracia a mnohí Iránci sa budú môcť vrátiť do svojej domoviny.“