Tvorcovia filmu Slobodní Jukl a Krčméry nás učia vnútornej slobode aj v našej dobe

V našich kinách sa premieta film Slobodní, v ktorom sa prelína niekoľko zaujímavých línií. V prvom rade je to príbeh veľkého priateľstva „generálov tajnej cirkvi“ – Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho.

Zároveň je tento film dôležitým svedectvom doby, hlavne našich dejín v období komunizmu. Snímka Slobodní zároveň ukazuje, že boj o vnútornú slobodu pokračuje aj dnes, v 21. storočí na slobodnom, modernom Slovensku.

O filme Slobodní hovoríme s jeho režisérom Slavomírom Zrebným a s Timotejom Križkom, ktorý pri tvorbe filmu stál za kamerou.

Krčméry a Jukl nie sú v našej krajine také známe mená ako napríklad Štefánik, aj keď pre naše dejiny znamenajú veľa. Ako ste sa dostali k ich príbehu?

Slavo Zrebný: Raz som počas pobytu komunity Sant’Egidio na Velehrade počúval prednášku od jedného Taliana Leonarda o histórii tajnej cirkvi na Slovensku. Leonardo poznal niektorých ľudí aj osobne, stretával sa s nimi počas komunizmu.

Toto bol pre mňa prvý impulz, ktorý ma podnietil zistiť, ktoré z postáv tajnej cirkvi ešte žijú. Mal som tú česť stretnúť Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho aj osobne. Boli síce už v pokročilom veku, ale mohol som spoznať ich príbeh.

V tom čase som študoval na filmovej škole, a tak k nápadu natočiť o nich film už nebolo ďaleko.

Timo, ty si vydal knihu Pokojní v nepokoji, kde si zachytil viacero politických väzňov z čias komunizmu aj fotograficky. Táto kniha bola cestou k Silvovi Krčmérymu a Vladimírovi Juklovi?

Timotej Križka: Áno. Na konci vysokej školy som sa začal zaujímať o tému politických väzňov, pretože som objavil, že na Slovensku máme hrdinov svetového formátu. Nielenže prekonali ťažké časy vo väzení, ale nad väzením a komunizmom aj duchovne zvíťazili.

Utrpenie, ktoré títo ľudia zažili, zakúsil z dnešných ľudí málokto. Oni však dokázali posvätiť aj utrpenie, dokázali snúbiť trápenie a ťažkosti s krásou, pokojom a láskou. Z týchto ľudí akoby žiarilo svetlo, ktoré si dokázali v sebe niesť aj v starobe. Mnohých z nich som osobne stretol a zistil som, že sa im nikto nevenuje. Poznal ich len úzky okruh ľudí, ich príbehy zostali hlavne v ich rodinách.

Rozhodol som sa týchto ľudí hľadať, spoznávať ich príbehy a nafotiť ich. Pri tomto projekte som sa zoznámil aj so Slavom a zistil som, že na vrchole pyramídy tohto typu ľudí sú Silvo a Vlado.

V čom boli Silvester Krčméry a Vladimír Jukl výnimoční, prečo ste si z množstva politických väzňov vybrali práve ich?

Slavo Zrebný: Silva a Vlada berieme ako reprezentantov kresťanského disentu na Slovensku. Zastupujú však mnohých ďalších statočných ľudí. Ich osobnosť ma fascinovala mnohým. Pokorou, tým, že sa nebáli, tým, že celý život sa snažili kráčať za Kristom a zároveň si v sebe udržiavali veľkú vnútornú slobodu, či už boli vo väzení, alebo vonku.

Navonok sa ich život po prepustení zdal veľmi akčný. Pašovali literatúru, posúvali informácie do Slobodnej Európy, angažovali sa, podporovali zhromaždenia, petície. Za tým všetkým však bolo ticho, pokoj a modlitba. Aj svojim spolupútnikom často zdôrazňovali, že týmto treba začínať každú aktivitu.

Myslím, že život Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho odrážal to, čo kedysi povedal svätý Augustín: Miluj a rob, čo chceš. Snažili sa milovať za každých okolností, aj v base.

Jukl aj Krčméry už na tomto svete nie sú. Vy ste ich však mali možnosť zažiť osobne. Ako si ich pamätáte?

Slavo Zrebný: Vlado Jukl pôsobil ako veľmi skromný pán. Sám seba nebral príliš vážne. Najskôr nám nalial po štamprlíku a porozprával rôzne príhody. Bol to človek, s ktorým sa človek chcel stretnúť a rozprávať.

Ako fyzik a matematik mal aj v starobe štruktúrované myslenie, a keď niekto v debate odbočil od témy, znervóznel a upozornil na návrat k podstate diskusie.

Skromne a nenápadne pôsobili Jukl aj Krčméry aj po prepustení z väzenia v 70. a 80. rokoch, ale aj potom. Bolo mi sympatické, že sa netlačili do popredia a nerobili si promo. Vnímam, že to je skôr úlohou našej generácie.

Timo Križka: Človek si síce môže načítať veľké príbehy z kníh, ale osobné stretnutie je nenahraditeľné. Krásne pri tom vidieť, ako sa kontinuita kresťanstva od Krista odovzdáva z človeka na človeka. Pri Silvovi a Vladovi napríklad tým, že sa inšpirácia jezuitu Tomislava Kolakoviča preniesla na nich dvoch a z nich na ďalších...

Podarilo sa ti odfotiť niekoľko vzácnych portrétov politických väzňov. Čo to s tebou osobne urobilo?

Timo Križka: Na racionálnej úrovni si uvedomuješ, že stojíš pred mimoriadnym človekom. Prekvapí ťa však niečo oveľa hlbšie, láska človeka, ktorý nie je statočný len vo väzení, ale aj počas bežného dňa.

Dnes, keď zažívame krízu vzorov a keď sa síce veľa rozpráva o láske, ale v realite ju málokto zažíva, som stretol ľudí, ktorí ju zosobňujú. Z týchto stretnutí som si odniesol veľa nových otcov, starých otcov. Zažil som ich prijatie a vzťah, ktorý sa nedá ničím nahradiť.

Prejdime k vášmu filmu, v ktorom sa spájajú tri línie. Príbeh priateľstva, verný dokument doby a aj presah do dneška cez úvahy o vnútornej slobode dnešného človeka. Takto ste ten film postavili?

Slavo Zrebný: Každý divák to vníma inak, lebo film sa odohráva až v hlave. My sme pri tvorbe mali stovky hodín pekného materiálu, z ktorých vznikol 80-minútový film. Strihať tento film bolo akoby hádzať lopatou perly do Dunaja.

Snažili sme sa zamerať na príbeh, ktorý môže diváka vtiahnuť a pomôže mu aj pochopiť krízy, ktoré títo ľudia zažívali. Na to sa nabaľoval historický kontext.

Príbeh Vladimíra Jukla a Silva Krčméryho som robil tak, aby to bolo čo najviac zrozumiteľné aj pre ľudí, ktorí o týchto dvoch osobnostiach nikdy nepočuli. Budem rád, ak vznikne aj hraný film či román, ale na začiatok som chcel zostať pri základnej línii, ktorá sa bude ľahšie komunikovať. Je to dokumentárny film aj preto, lebo som chcel, aby diváci uvideli autentické dobové materiály.

Čo bolo na tomto filme najväčšou výzvou pre človeka za kamerou?

Timo Križka: Vždy je veľkou výzvou urobiť dokumentárny film o niekom, kto už nežije. Museli sme hľadať cestu, ako to filmársky uchopiť, aby to nebolo len nejaké spomínanie a „hovoriace hlavy“. To by tiež bolo pekné, ale nemalo by to hlbší presah do srdca diváka.

Najväčšou výzvou teda bolo príbeh Vlada a Silva nielen opísať, ale správnym spôsobom ho posunúť ďalej. Myslím, že sa nám to celkom podarilo, pretože sme sa rozhodli hľadať ľudí, ktorí sú ich „ovocím“, pokračovatelia ich príbehu.

Slavo Zrebný: Konkrétne to je František Mikloško, Vladimír Krčméry, historici František Neupauer a Miroslav Klobučník. A celým príbehom diváka sprevádza postava študentky histórie Juliany, ktorá objavuje, kto bol Silvo Krčméry a Vlado Jukl. Navštevuje pritom aj autentické miesta, kde sa Krčméry a Jukl ocitli, napríklad väznicu v Leopoldove alebo miesto pri Banskej Bystrici, kde boli počas Povstania.

Popri príbehu Silva a Vlada dokresľujete historický kontext aj veľkým množstvom autentického archívneho materiálu. Pri zobrazovaní udalostí z rokov 1988 a 1989 dokonca príbeh Jukla a Krčméryho na dlhší čas ustupuje do úzadia. Keď sa pozeráte na film spätne a s nadhľadom, nezdá sa vám niekedy, že ste sa príliš snažili ukázať, v akej dobe sa príbeh týchto dvoch ľudí odohral, čo mohlo oslabiť posolstvo dvoch hlavných hrdinov?

Slavo Zrebný: Diváci vidia 18. verziu filmu a určite by sa na ňom dalo ešte veľa robiť, ale v nejakom momente sme to museli uzavrieť. Celý čas sme hľadali spôsob, ako ukázať osobný príbeh na pozadí veľkých dejín. Nájsť tú správnu rovnováhu je kumšt a neviem, nakoľko sa nám to podarilo. To posúdi divák.

Čo sa týka záveru filmu, Jukl a Krčméry tam ustupujú do úzadia, lebo týmto spôsobom sa snažili aj žiť. Niečo rozbehli a nechceli pozitívne výsledky vzťahovať na seba. Počas komunizmu zakladali tajné krúžky, a keď to už fungovalo aj bez nich, nemali potrebu o všetkom rozhodovať a pretláčať sa dopredu.

Neznamená to, že by sa zbavovali zodpovednosti. Mali svoje zamestnania – jeden bol matematik, druhý lekár, ale všetok čas mimo práce venovali starostlivosti o ľudí, budovaniu vzťahov. Boli prítomní, ale nedávali sa do popredia.

O tom bola aj Sviečková manifestácia, za ktorou stálo hnutie, ktoré Silvo a Vlado budovali. Manifestáciu však nerobili oni, ale hnutie. Ovocím Silva a Vlada sú aj mnohé pekné projekty, ktoré vznikli po prevrate a ktoré fungujú dodnes.

Timo Križka: Zdá sa, ako by Sviečková manifestácia, politika a verejný život boli niečím, čo sa Silva Krčméryho a Vlada Jukla už netýkalo. Ale nie je to tak. Sviečková je len jedna z mnohých ratolestí, ktoré vykvitli vďaka práci Silva, Vlada a ďalších. Ľudia, ktorí našli odvahu na túto iniciatívu, vychádzali z prostredia, ktoré vytvárali práve Vlado a Silvo.

Za všetkou prácou Silva Krčméryho a Vlada Jukla je niečo hlboko osobné, nejaká vnútorná sila, ktorá človeka ženie k tomu, aby zabudol na seba a robil pre druhých. Čo podľa vás bolo za silou týchto ľudí?

Timo Križka: Silvo aj Vlado venovali veľa času vnútornému stíšeniu, modlitbe. Myslím, že práve tam by sme mali hľadať zdroj ich sily. Je v tom aj krásne posolstvo pre našu dobu, aby sme sa viac zamerali na svoje vnútro, aby sme sa dokázali stiahnuť, stíšiť sa. Nehľadať, kde sa budem angažovať, koho mám zachrániť, ale najskôr hľadať vzťah s Bohom a život vo svojom vnútri.

Ak by sme dnes chceli mať nových Juklov a Krčméryov, čo by sme mali robiť?

Slavo Zrebný: Vlado ani Silvo v podstate nevymysleli nič revolučné. Držali sa toho, čo je tu už dlho a čo nás v podstate učil Kristus. Zobrali to však vážne a dali vo svojom živote priestor modlitbe. Z toho potom vychádzali. Keď na chvíľu vypneš vonkajšie vstupy do seba, o to viac si otvorený tomu, čo vychádza z tvojho vnútra.

Niekto môže povedať, že vo väzení mali veľa času a nemali veľmi čo iné robiť ako modliť sa. Dôležité je však povedať, že oni to robili aj potom, keď ich prepustili. Bola to pre nich denná rutina.

Benediktínsky mních Jozef Brodňanský v našom filme hovorí, že ich vnútorná sila bola založená na láske ku Kristovi. Hovorí tiež, že Silvo a Vlado nám ukazujú, že svet sa nepremieňa angažovanosťou, vedou alebo aktivizmom, ale láskou.

Odpoveďou na tvoju otázku je teda vnútorná sloboda, ktorá má základ v modlitbe, v spojení s odvahou šíriť dobro okolo seba a s otvorenosťou voči všetkým ľuďom. Zakorenenosť s otvorenosťou.

Týmto filmom nechceme budovať nejaký kult či pamätník. Chceme však, aby si každý divák mohol z tohto diela zobrať inšpiráciu a pracovať na sebe.

Už v novembri vám Postoj prinesie novú knihu o príbehu Vladimíra Jukla priamo z pera jeho blízkeho človeka Františka Mikloška.