Pracovník charity na Ukrajine Rusi otvorili vrecká s cestovinami a obsah hádzali na zem medzi ľudí

Anton Frič v krátkom rozhovore opisuje, ako prežívali niektorí ľudia boje v Charkove, ako rozdávali pomoc Rusi, aj to, že Slováci už nie sú veľmi ochotní pomáhať Ukrajincom.

Nedávno ste boli opäť na Ukrajine. Kam viezla pomoc Spišská katolícka charita?

Cieľom bol Charkov a Charkovská oblasť.

Akú humanitárnu pomoc ste viezli?

Dlhodobo spolupracujeme s Charkovskou katolíckou charitou, ktorá funguje pri katolíckej farnosti. Oni nám vždy dajú zoznam potrebných vecí a jedla. Teraz sme tam viezli tri dodávky s pomocou, najmä konzervy a veci pre deti. Do Charkova raz mesačne posielame aj kamión s humanitárnou pomocou. Túto pomoc, keď sa nám to podarí, by sme chceli posielať častejšie, raz za dva týždne. Je to otázka financií, miestna charita rozdáva pomoc pre tritisíc ľudí denne.

Kto túto pomoc financuje?

Máme donorov, najmä zo zahraničia.

Aká bola teraz bezpečnostná situácia na Ukrajine? Ako sa pohybujete po krajine, kde je vojna?

V Charkove som bol viackrát. Prvýkrát niekedy v apríli, vtedy to bolo omnoho horšie, mesto naozaj často bombardovali. Teraz tým, že ukrajinská armáda vytlačila Rusov mimo dosahu bežného delostrelectva, už Charkov neostreľujú granátmi, ale „iba“ raketami. Tých však majú Rusi menej, tak aj útokov je omnoho menej a je to oveľa bezpečnejšie než predtým.

Aj keď je Charkovská oblasť oslobodená, stále sa tam potulujú rôzne ruské jednotky a je tam zamínovaných veľa oblastí, takže treba dávať veľký pozor. Chodíme s policajným sprievodom alebo s niekým, kto pozná terén.

Vy ste sa nedostali do nebezpečnej situácie?

Nie, nikdy sme v takej situácii neboli. Asi Pán Boh nad nami drží ochrannú ruku. Najhoršie, čo sa nám stalo, bol defekt na ceste. Nič vážne sa nám však neprihodilo, čo by nás ohrozilo.

Anton Frič s babičkou na Ukrajine, ktorej tiež priniesli humanitárnu pomoc. Foto: archív Antona Friča

Keď ste chodili na Ukrajinu po vypuknutí vojny, nosili ste si so sebou aj pohonné hmoty. Ako to je teraz, sú benzín a nafta dostupnejšie?

Pohonné hmoty si stále vozíme. Benzín a nafta sú už síce dostupnejšie, ale snažíme sa voziť si ich, lebo nikdy nevieme, či sa bude dať natankovať. Radšej potom to, čo nám ostane, necháme charite tam, lebo oni nemajú peniaze na nákup paliva.

Hovorili ste aj s ľuďmi, ktorí prežili útoky v Charkove. Aké príbehy vám utkveli v pamäti?

Sú to rôzne príbehy. Ostali tam väčšinou starí ľudia, ktorí nemali ako utiecť, alebo ľudia, ktorých prekvapil spočiatku rýchly postup Rusov. Starí ľudia prežili väčšinou v pivniciach. Bombardovanie bolo z jednej aj druhej strany. Hovoril som s babičkou, ktorej Rusi rovno pred domom zaparkovali húfnice a ostreľovali najväčšie charkovské sídlisko.

Ukrajinci im paľbu opätovali. Ona bola schovaná v pivnici a nevedela, čo bude. Je bežné, že na Ukrajine nájdete zapichnuté zvyšky munície a rakiet. Pri cestách je bežne zapichnutá raketa Grad.

Sú tam aj mladí ľudia, ktorí sa báli, že ich Rusi prinútia narukovať alebo že ich odvedú do Ruska. Báli sa o deti a chodili minimálne von. Jedna matka nám rozprávala, že humanitárna pomoc od Ruska vyzerala tak, že prišlo nákladné auto, otvorili vrecká s cestovinami a hádzali to ľuďom ako nejakej zveri. Nebola tam žiadna úcta k človeku. 

Prosím? Hádzali im otvorené cestoviny?

Áno, otvorili vrecká a hádzali to na zem medzi ľudí. A tá matka to zbierala, lebo musela nakŕmiť deti. Nehovorím, že to bolo vždy a všade, ale ľudia majú aj takúto skúsenosť.

V akej situácii je Katolícka cirkev v oblastiach, kde ste boli?

Môžem hovoriť o oblastiach, ktoré poznám. V Charkove ostalo niekoľko sto veriacich, ostatní odišli, aj sestričky. Prítomnosť cirkvi je tam minimálna fyzicky, ale čo sa týka pomoci, tak v meste nikto viac nepomáha ako Katolícka cirkev. Často sa stretávam v Charkove s otázkami, že prečo nám pomáhate vy a prečo nám nepomáhajú naši. Pod tým naši myslia Pravoslávnu cirkev. Nemôžem povedať, že Pravoslávna cirkev nepomáha, ale v Charkove to tak nie je. A už sa to prejavuje na návštevnosti svätých omší. Evanjelizácia formou charity funguje v Charkove veľmi dobre.

Takže ľudia vidia, že im pomáha Katolícka cirkev, a potom radšej prichádzajú aj na jej bohoslužby?

Áno. A aj väčšina dobrovoľníkov je síce pravoslávnych, ale funguje tam formácia. Sú tam aj poľskí kňazi, ktorí v Charkove ostali, aj keď sa začala vojna. Jeden z nich pôsobí vo vojenskej nemocnici. Keď sa začala vojna, požiadal svojho biskupa o uvoľnenie a išiel na Ukrajinu. Stretávam sa aj s veľkou pomocou zo strany luteránskych cirkví, máme dobré vzťahy a pomáhame im dostať sa cez hranice. Sú veľmi aktívni, rovnako ako Rímskokatolícka cirkev. Pravoslávni sú aktívni menej a Gréckokatolícka cirkev trpí na veľmi zlú organizáciu, chýbajú im lídri. Ale to je môj subjektívny pohľad.

Zabarikádované okná na bytovke. Foto: Anton Frič

Hovorili ste o prípadoch, že keď na začiatku vojny niektorí kradli humanitárnu pomoc, tak sa s nimi rýchlo porátali a poslali ich na front. Ako to je teraz?

Teraz sa s tým nestretávam, ale mrzí ma, keď v obchode na Zakarpatí vidím talianske alebo maďarské cestoviny a nemá to ani žiadne ukrajinské prelepenie či schválenie. Je to humanitárna pomoc, ktorá sa dostala do obchodu. Nie je toho až tak veľa, ale občas sa to objaví. V samotnom Charkove sú ľudia vďační za každé vrecko cestovín.

Charita potrebuje najmä ryžu a cestoviny, lebo pomoc potrebuje veľké množstvo ľudí. Snažíme sa im posielať pestrejšiu stravu. Obyvatelia potrebujú pomoc, keďže nemajú žiaden príjem, nemôžu si dovoliť ísť do obchodu a nakúpiť. Aj keď Charkov ožil a niektoré obchody otvorili, ľudia si nemôžu dovoliť každý deň nakúpiť.

Ako to je s čakaním na slovensko-ukrajinskej hranici?

Keď niekto zdržoval, tak sú to Slováci. Tomu absolútne nerozumiem. Aj teraz, keď sme sa vracali s prázdnymi autami, tak Ukrajinci tým, že sme humanitárna pomoc, nás pustili cez koridor pre diplomatov, čiže sme hranicu prešli za desať minút a potom sme tri a pol hodiny počkali na slovenskej strane. Jedno auto vybavili za hodinu. Nerozumiem, akú majú organizáciu práce, všetci sme naštvaní.

Pobehovali si tam s kávičkami, sedeli v búdke, niečo tam robili, neviem čo. Transparentnosť žiadna, lebo majú zrkadlové sklá. Mňa pustili po tri a pol hodine čakania a kolegyňu hneď za mnou tam držali ešte ďalšiu hodinu a pol, a to bola prvá na rade. Je to aj skúsenosť ďalších humanitárnych organizácií.

Takto mnohí ľudia na Ukrajine žijú už niekoľko mesiacov. Foto: Anton Frič

Kým na Slovensku bolo spočiatku pre pomoc Ukrajincom nadšenie, neskôr ho vystriedal nezáujem. Ako to je teraz?

Slováci pomáhajú minimálne a čoraz viac ľudí hovorí: pomáhajte nám, načo pomáhate stále Ukrajincom? Ľudia na Slovensku si neuvedomujú, že Ukrajinci sú na tom omnoho horšie, sú najchudobnejší z chudobných u nás, prišli o domov, o rodinu, o príbuzných, pozabíjali im príbuzných, mnohí sa nemajú kam vrátiť, majú zničené domy, podnikanie aj životy.

Neviem, či sú u nás ľudia, ktorí by si chceli toto vyskúšať. V Charkove nájdete matky, ktoré s deťmi pol roka žijú v pivniciach a boja sa vyjsť. Kto by bol ochotný takto žiť?

Niekomu sa to ťažko vysvetľuje. Som sklamaný zo Slovákov. Chápem, že sa zvýšili ceny, ale porovnávať drahšie potraviny a energie so stratou celého života sa nedá. Mnohí si to neuvedomujú, lebo to nezažili a nevideli a nedokážu sa vcítiť do Ukrajincov. Empatia je u nás minimálna.