Ruská mobilizácia Vy beriete naše deti a potom zhoria v tankoch

Ruská spoločnosť je po vyhlásení mobilizácie rozrušená. Podľa ruských úradov za prvých päť dní mobilizácie krajinu opustilo vyše 261-tisíc osôb. Neďaleko Irkutska 25-ročný muž postrelil dôstojníka v náborovom centre po tom, čo ruská armáda povolala jeho najlepšieho kamaráta.

Ešte dramatickejšia než v Moskve či Petrohrade je situácia na periférii. Z provincií sa šíria správy o dedinách, odkiaľ odviedli takmer všetkých práceschopných mužov, aby splnili plánované kvóty.

Obzvlášť na Severnom Kaukaze si ľudia zo strany Kremľa vytrpeli už dosť a na rozdiel od Moskvy či Petrohradu majú menší strach to aj ukázať.

Etnické čistky?

Kým ruská armáda nasadzovala (takmer) výlučne vojakov z povolania, vysoké straty etnických menšín bolo možné vysvetliť pomerne pragmaticky. Menšinové regióny patria väčšinou medzi najchudobnejšie a kariéra v armáde je jednou z mála ciest, ako sa dostať na ruské pomery k dobre platenému zamestnaniu.

Už dnes aktivisti uvádzajú, že na jedného verejne známeho padlého Moskovčana pripadá 87,5 padlých Dagestancov, 275 padlých Burjatov alebo až 350 Tuvíncov.

Aj po prepočte na odlišné počty obyvateľov zostávajú rozdiely priepastné. Kým na stotisíc moskovských mužov vo veku 18 až 60 rokov pripadá iba 0,31 padlého, ruský priemer dosahuje 12,30 padlých a v Burjatsku dokonca 102,38 padlých, tak aspoň tvrdia burjatskí aktivisti.

Nie je preto prekvapivé, že medzi desiatimi regiónmi, odkiaľ pochádza najväčší počet padlých, je hneď 5 menšinových – Dagestan, Burjatsko, Čečensko, Severné Osetsko a Baškortostan (Baškirovia sú turkický národ príbuzný Tatárom). Pričom tieto regióny majú len zlomok obyvateľov Moskvy či Petrohradu.

Pri hore uvedených číslach treba mať na pamäti, že zachytávajú iba drobnú časť celkových ruských strát a je nutné ich preto brať s rezervou. Ale aj keď o presnom počte padlých možno len špekulovať, trend je jednoznačný: Kremeľ zneužíva zaostalé regióny ako zdroj lacnej živej sily, ktorá si na rozdiel od Moskovčanov a Petrohradčanov nemôže dovoliť štáby právnikov, navyše ako etnickí Nerusi môžu pozostalí počítať len s veľmi obmedzenou solidaritou svojich ruských spoluobčanov.

Mobilizácia mení situáciu

No kým doteraz takmer všetci padlí boli profesionálnymi vojakmi, ktorí si túto cestu vybrali viac-menej dobrovoľne, o násilne odvedených mobilizovaných to neplatí.

Kremeľ má na výber dve možnosti – buď mobilizuje všetkých naprieč krajinou viac-menej bez rozdielu, alebo bude ďalej vysávať perifériu. Kým pri prvej možnosti riskuje hnev moskovskej a petrohradskej strednej vrstvy a v krajnom prípade demonštrácie pod múrmi Kremľa, pri druhej píli konár pod samotnou teritoriálnou integritou Ruskej federácie. Putin sa zjavne rozhodol pre druhú možnosť.

Ako tvrdí ruská Meduza, podľa skutočných plánov Kremeľ nehodlá mobilizovať „iba“ 300-tisíc vojakov, ale až 1,2 milióna. Z tohto počtu má však len 16-tisíc, alebo 1,3 percenta, pochádzať z Moskvy – hoci tam žije takmer 10 percent ruskej populácie.

V Jakutsku, hlavnom meste republiky Sacha (Jakutsko), demonštranti protestujúci proti mobilizácii dokonca vinili Moskvu z genocídy. V Sache polovicu populácie tvoria Jakuti (Sachovia), a hoci sa v regióne v priemere narodí 1,8 dieťaťa na ženu, a teda viac, než je ruský priemer, miera plodnosti nedosahuje pre dlhodobo stabilný vývoj potrebnú cifru 2,1 dieťaťa na ženu.

Znepokojujúca demografia

Vypätá rétorika súvisí aj s pocitom, že Kremeľ využíva vojnu k cielenému demografickému inžinierstvu – na jednej strane likvidácii ukrajinského národa mimo územia Ruskej federácie, na druhej likvidácii malých národov doma.

Podľa odhadov z roku 2010 mal v horizonte ďalších dvoch desaťročí podiel etnických Rusov poklesnúť z 80 % na 60 až 70 % populácie. Tento trend bol spôsobený najmä dlhodobo nízkou pôrodnosťou v etnicky ruských regiónoch.

 V roku 2005 iba dva regióny, Čečensko a Tuva, vykazovali mieru plodnosti nad 2,1. Do roku 2016 sa k nim pridružilo niekoľko ďalších – Altai, Burjatsko, Nenecký autonómny okruh (Nenci sú sibírsky národ v severnom Rusku), Sachalin a Čukotka.

V každom z uvedených regiónov okrem Sachalinu podiel etnicky neruského obyvateľstva presahoval 30 percent populácie. Len tesne pod priečkou 2,1 dieťaťa sa umiestnil Dagestan, v severokaukazskej republike tvoria etnickí Rusi len 3,6% obyvateľstva.

Pre porovnanie, celý centrálny federálny okruh, ktorý zahŕňa okrem iného Moskvu, Jaroslavľ, Smolensk a Voronež a v ktorom žije vyše 38 miliónov ľudí (2010), vykazoval v roku 2005 mieru plodnosti iba 1,16 dieťaťa na ženu. Zároveň je spomedzi všetkých ruských veľkoregiónov etnicky najhomogénnejší, na jeho území sa nenachádza jediný menšinový región a až 89 % jeho obyvateľstva tvoria etnickí Rusi.

Snaží sa Kremeľ zbaviť krymských Tatárov?

Dôkazom, že ruská administrácia selektuje mobilizovaných podľa etnickej príslušnosti, môže byť práve ich počínanie na okupovanom Kryme. Tam ruské úrady povolali okolo 5-tisíc osôb, pričom podľa súčasných odhadov až 80 % mobilizovaných sú práve krymskí Tatári. Tí pritom tvoria menej než 15 % populácie polostrova, kde ich žije necelých 300-tisíc.

Od okupácie a anexie Krymu Ruskou federáciou v roku 2014 sú krymskí Tatári vystavení prenasledovaniu zo strany ruských úradov, keďže väčšina z nich anexiu Ruskom odmieta.

Suleiman Khairullaiev, predseda Asociácie moslimov Ukrajiny a predseda Ulemskej rady náboženskej správy moslimov Krymu (v Kyjeve), ktorý žije od roku 2014 v exile, vyzval moslimov Krymu a Ruska, aby nebojovali za Rusko, ale radšej odmietli vojenskú službu alebo čo najrýchlejšie prebehli na ukrajinskú stranu. „Nájdite rôzne spôsoby, ako sa vzdať, (...) ale ak to nemôžete urobiť, potom viem, kam by ste mali strieľať. A myslím, že aj vy rozumiete.“

Ruské impérium to môže rozložiť

Ako opisuje odborník na Rusko Mark Galeotti, neboli to iba vysoké straty v Afganistane (okolo 15-tisíc mužov), ktoré spolu s ekonomickými ťažkosťami zlomili Sovietskemu zväzu väz, ale aj pocit azda všetkých národností a republík, že práve ich národnosť a republika si v afganskom mlynčeku na mäso vytrpeli najviac.

Realita bola o čosi menej dramatická, ale pre národné naratívy to už bolo jedno. Ešte silnejší fragmentačný účinok však bude mať, ak mnohé regióny na ruskej periférii skutočne a preukázateľne budú mať mnohonásobne vyššie straty než Moskva, keď v tatárskych a kaukazských dedinkách celá generácia mužov bude buď mŕtva – alebo na strane Ukrajincov.

V Nalčiku, hlavnom meste severokaukazskej republiky Kabardino-Balkarsko, na demonštrácii proti mobilizácii žena kričala na úradníka: „Vy beriete naše deti a potom tam zhoria v tankoch.“

Kedysi stredná Ázia, dnes Dagestan

Už počas prvej svetovej vojny sa ukázala byť mobilizácia zlomovým bodom pre ťažko skúšané obyvateľstvo, ktoré nechcelo hynúť za imperialistické ciele cára. V roku 1916 obyvatelia strednej Ázie povstali proti plánom zaviesť povinnú vojenskú službu aj pre „turkestanských“ moslimov, ktorí boli dovtedy ako „inorodci“ pod špeciálnym právnym statusom pre kolonizované „podradné“ národy v Ruskom impériu síce diskriminovaní, ale vyňatí z vojenskej služby.

Povstanie sa skončilo neúspechom, keď ho potlačili ruské jednotky vyzbrojené guľometmi a inou modernou technikou, spolu s nasledujúcimi represáliami a vyhnaním domorodého obyvateľstva do nehostinného podnebia pohoria Ťanšan prišlo o život okolo štvrť milióna ľudí, medzi nimi aj 40 % percent všetkých Kirgizov.

Dnes sa jedným z centier protestov stáva Dagestan na hranici s Azerbajdžanom a Gruzínskom. „Mítingy“ nespokojných občanov sa konali v Machačkale, Chasavjurte aj menších mestách. Polícia stráca kontrolu nad situáciou, demonštrujúci dokonca vytrhli zadržaných z rúk polície. Na niektorých miestach sa polícia zas neúspešne pokúšala zhromaždenia rozpustiť streľbou do vzduchu alebo utekala pred nespokojným davom.

Pol milióna padlých a ranených

Dvaja ruskí ekonómovia sa medzitým pokúsili predikovať dlhodobý dosah mobilizácie na ruskú spoločnosť a demografiu. Maxim Mironov a Oleg Icchoki odhadujú, že v priebehu ďalších 6 mesiacov Rusko mobilizuje 700-tisíc až milión ľudí alebo viac než štvrtinu odhadovanej cieľovej skupiny dvoch až troch miliónov ľudí. Táto skupina približne zodpovedá počtu Rusov, ktorí slúžili v ruskej armáde za posledných 10-15 rokov. Anglický súhrn Mironovej a Icchokiho analýzy možno nájsť TU.

Mironov a Icchoki sa nazdávajú, že ruské straty koncom septembra dosahujú 35- až 40-tisíc padlých a pomer padlých a ranených zodpovedá poučkovým 1 : 3. Vychádzajúc z týchto čísel sa nazdávajú, že ruská armáda musí nahradiť 150-tisíc mužov, ako aj ďalších 200-tisíc, aby dokázala vystriedať vyčerpané jednotky, ktoré bojujú na frontovej línii od začiatku vojny.

Oficiálne deklarovaných 300-tisíc plánovaných mobilizovaných je na tento účel evidentne nedostatočných, obaja si preto myslia, že počet mobilizovaných presiahne oficiálne oznámenú výšku.

Oproti zatiaľ využívaným profesionálnym vojakom však budú novo mobilizované jednotky trpieť ešte vyššími stratami, porovnateľnými s jednotkami DNR a LNR. V priebehu budúcich 6 mesiacov by tieto jednotky mohli stratiť až 60-70 % mobilizovaného personálu, z čoho budú 15-20 % padlí a 45-50 % ranení.

Celkové straty Ruska za prvý rok vojny by preto mohli dosiahnuť až pol milióna mŕtvych a ranených, ktorých veľká časť bude trpieť trvalým zdravotným postihnutím.

To nemusí byť prehnané, množia sa správy o vojakoch, ktorých ruské velenie hádže na front po jednom či dvoch dňoch výcviku, aby zaplátalo diery vo svojich líniách.

Nárast kriminality

Oproti pandémii covidu bude mať vojna ešte dramatickejší dosah na ruskú demografiu, pretože kým počas pandémie zomierali prevažne ľudia vo vyššom veku, ktorých deti sa už dávno narodili, mnohí z padlých budú práve mladší ľudia, ktorí ešte nemajú potomkov (a už ich ani mať nebudú).

A aj po konci vojny budú jej dosahy ešte trápiť ruskú spoločnosť, nazdávajú sa ekonómovia. Veľký počet vracajúcich sa vojakov bude traumatizovaných, porovnateľne s „Afgancami“, veteránmi z Afganistanu v 90. rokoch. Tentokrát ich však bude ešte omnoho viac. To nezostane bez následkov. Jedným z nich bude nárast kriminality – a to hneď dvakrát.

Prvý možno očakávať krátko po konci vojny, keď sa vojaci vrátia domov. Druhý príde o pár rokov neskôr, keď deti, ktorých otcovia padli na fronte, dosiahnu adolescentný vek.

To, samozrejme, za predpokladu, že sa Kremľu vôbec podarí udržať Rusko pokope. Pretože to, čo v januári 2022 znelo ako pomerne absurdná otázka, kvôli mobilizácii už až tak absurdne nevyzerá.