O čo v knihe ide? Ona má dvanásť, dospieva a nie je to pre ňu ľahké obdobie. Jej učiteľ výtvarnej výchovy má päťdesiat a presne vytuší, že s touto osôbkou by to mohol skúsiť.

Vzťah trvá roky, až kým nie je dievča plnoleté. A keďže mladá žena rada píše, napíše s niekoľkoročným odstupom o svojej skúsenosti knižku. Napokon, debut mladého autora je zvyčajne o tom, čo on prežil a s čím sa vyrovnáva.

Nicol Hochholczerová (1999) priznáva, že píše o vlastnej skúsenosti. Dokonca v rozhovore pre Denník N povedala, že muž, s ktorým zažila tento vzťah, jej ku knihe aj gratuloval. Pritom tento muž by mohol byť aj v base, ak by ho autorka chcela dať trestne stíhať.

Už to by stačilo, aby sa kniha vypredala a bola tak trochu senzáciou. Ale nejde o ľahký bulvár ani o terapeutické vypísanie sa z traumy a už vôbec nejde o jednoduchý mravoučný príbeh.

Autorka má vyššie ambície a už zaradenie do nominácií Anasoft Litery naznačuje, že talent tam je.

Keby šlo len o cenu Anasoft Litera, prebehlo by to haló o knihe len na úrovni literárnej a čitateľskej komunity. Podobné témy už v súťaži boli, a ako povedal literárny historik Radoslav Passia, boli v nej už aj knihy s vulgárnejším jazykom.

Prečo potom táto kniha vzbudila mimoriadnu pozornosť a polemiky?

Lebo nejde len o Cenu Anasoft Litera, ktorá je pre literárnych fajnšmekrov. Ide aj o cenu, ktorá sa týka škôl a študentov.

V rámci Anasoft Litera totiž existuje aj Cena René, ktorá má motivovať mladých ľudí k čítaniu a sú do nej zapojené stredné školy. Súťaž má podporovať nielen čítanie, ale aj diskusie o knihách.

Študenti majú prečítať päticu kníh, ktoré im odporučí porota aktuálneho ročníka ceny Anasfot Litera, no a viesť o nich diskusiu. Až potom vyberú víťaza Ceny René.

Proti rozhodnutiu poroty a organizátorov sa strhla búrka nevôle. Zdieľať

Pôvodne mala byť v balíčku odporučených kníh pre stredoškolákov aj kniha Nicol Hochholczerovej. Ale napokon bola z neho vyňatá. Ako nie celkom vhodná literatúra pre túto vekovú kategóriu.

Rozhodla tak odborná porota Anasoft Litery. S tým sa stotožnil aj podporovateľ literárnej ceny Michal Hrabovec aj šéf Literárneho informačného centra Pavel Sibyla. Ale vyvolalo to rozruch aj kritiku.

Lebo vraj cenzúra, lebo vraj podceňovanie mladých, lebo strach konzervatívneho prostredia, lebo vraj nedostatočná sexuálna výchova...

Michal Hrabovec z firmy Anasoft nezaradenie knihy do študentskej ceny vysvetľoval tým, že dostali externé podnety zo školského prostredia, podľa ktorých kniha nie je vhodná pre neplnoletých študentov. Zároveň dal prísľub, že bude financovať „náklady na odborné diskusie na školách o groomingu, v ktorých sa bude pracovať s knihou Táto izba sa nedá zjesť“. (Grooming je čosi ako vzťah medzi sexuálnym predátorom a jeho obeťou.)

Šéf Literarárneho informačného centra Pavel Sibyla zas napísal vo svojom stanovisku, že sa s viacerými odborníkmi zhodli na názore, že „poslať knihu na školy v jednom balíku s ostatnými, bez odborného výkladu a ošetrenia potenciálnych rizík, by nebolo zodpovedné“. Sibyla je pritom človek, ktorý kandidoval za Progresívne Slovensko.

No proti rozhodnutiu poroty a organizátorov sa strhla búrka nevôle. Nevybuchovali len sociálne siete, rozhodnutie kritizovala aj bývalá šéfka Literárneho informačného centra Miroslava Vallová. V Denníku N kritizovala zahodenú príležitosť. Lebo kniha podľa nej ponúkala jedinečnú šancu, ako na školách otvoriť veľmi dôležitú a boľavú tému, ktorá roky buble pod povrchom – v prostredí táborov, cirkvi aj škôl.

Samotná autorka sa na Facebooku vyjadrila, že aj ona samotná by bola ochotná pomôcť s vysvetľovaním tejto témy, teda ísť aj debatovať do škôl. „Lenže mňa sa nikto nepýtal, iba rovno obvinil, že ako osoba, ktorá prežila zneužívanie a napísala o tom knihu aj s malým skromným želaním, že niekomu pomôže buď spracovať to, čo prežil/a, alebo byť natoľko informovaný/á, aby to nikdy prežiť nemusel/a, nie že nepomáha, ale dokonca celú situáciu zhoršuje.“

Nuž, o knihe bolo veľa statusov, stanovísk, diskusií, článkov, besied.

Aká tá kniha je?

Nechcelo sa mi iba čítať o knihe a nepoznať ju. Prečítala som si ju teda.

Je to klasický debut mladej autorky, ktorá spracováva svoju ťažkú traumu, ale nie je to iba jednoduché vypísanie sa z bolesti. Je tam aj talent, teda schopnosť tvoriť zaujímavé obrazy, skratky, vety, pointy. V tomto smere rozumiem tomu, že kniha je vo výbere Anasoft Litery. Hoci je naozaj plná vulgarizmov aj explicitne opísaných sexuálnych scén.

A bude im jasné, že v tých tajomných vetách je ukryté najmä utrpenie. Zdieľať

No aj mne, vcelku skúsenému čitateľovi, bolo ťažké vnímať knihu iba ako literárne dielo. Stále som musela myslieť na reálny príbeh, ktorý je za knihou.

Nevyrušovali ma ani tak vulgarizmy či sexuálne scény, skôr niečo iné. Autorka nevynášala nad svojím „priateľom“ žiadne prvoplánové morálne súdy. To do literatúry ani celkom nepatrí, pochopiteľne.

No keď to číta menej skúsený čitateľ, môže tam vidieť aj inú líniu: že to dievča vlastne prežilo čosi špeciálne. Zatiaľ čo jej vrstovníčky zažívali obyčajné scény prvej zamilovanosti s rovesníkmi, ona akoby sa tajne vpašovala do dospelého sveta. Ktoré dieťa v problematickom období dospievania po tomto tak trochu netúži? Mať už za sebou tie neistoty, strachy, komplexy a byť už rýchlo dospelou osobou, dokonca osudovou ženou skúseného muža.

Keď knihu budú čítať ľudia zvyknutí na náročnejší typ literatúry, budú rozumieť, že v tých často tajomných vetách (napríklad o jedení izby) alebo explicitných sexuálnych scénach je ukryté najmä utrpenie dievčaťa, ktoré sa hrá na dospelú ženu a potápa sa čoraz hlbšie do hroznej závislosti.

Mladí čitatelia s menšou skúsenosťou často idú len po línii príbehu a hľadajú v literárnych postavách svojich hrdinov. A môžu byť zmätení.

Veď to mladé dievča, z ktorého si milenku urobil starší muž, neopisuje tento vzťah ako niečo, v čom sa cíti obeťou.

Naopak, píše o tom, ako silno je od tohto vzťahu závislá, ako z neho nevie vystúpiť, ako vždy znova a znova oživuje tento vzťah, dokonca aj vtedy, keď je už ponižujúci. A dokonca nevie ho skončiť ani vtedy, keď je už zrelšia a môže pestovať normálnejšie vzťahy s rovesníkmi. Neviem celkom odhadnúť, ako na toto zareagujú dospievajúci mladí ľudia, často zmätení sami zo seba a túžiaci po čine, ktorý prekročí normu, bude šokujúci, ohurujúci.

A či k ich zmätku neprispeje ešte viac situácia, že sa o tejto knihe majú baviť v školských priestoroch s učiteľkou za chrbtom a možno so spolužiakmi, s ktorými o takýchto témach práve hovoriť nechcú.

Sama autorka v rozhovore pre Denník N priznáva, že jej trvalo dlho, kým precitla a bola ochotná pripustiť, že ten „osudovo výnimočný vzťah“ bol skôr zneužívaním. Dlho to brala tak, že zažíva krásny vzťah a nič zlé sa nedeje. Cítila sa dokonca výnimočná a akoby uhranutá týmto zväzkom. Lebo aj zvrhlosť je občas priťahujúca a fascinujúca.

Dokážem sa úplne stotožniť so slovami členky poroty Jany Cvikovej, ktorá je aj spoluzakladateľkou feministického vydavateľstva Aspekt. Tá vo verejnej diskusii hovorila o tom, že je to ťažká téma, ktorá si pri debate študentov o tejto knihe vyžaduje aj odborné zázemie, nemožno to nechať iba na učiteľov a nevedno ani, či je škola to bezpečné prostredie na takéto debaty. Preto aj ona súhlasila s tým, aby kniha nebola zaradená do výberu kníh určených pre študentov.

Je to ukryté v obrazoch, vetách, slovách. Zdieľať

Cviková nespochybňuje literárne kvality knihy, ale má podobné pochybnosti ako aj ja. Či z tej knihy je pre mladého čitateľa jasne čitateľné, o čo ide.

Tá tragédia nie je pomenovaná explicitne, ako sú explicitne opísané sexuálne scény, ale je ukrytá v obrazoch, slovách či surreálnych vetách. Napríklad v takej, akú dala autorka do názvu knihy.

Rozdiel vo vnímaní  knihy vidno aj v samotných diskusiách – kým literárni kritici a spisovatelia hovoria, že kniha je o vzťahu dospievajúceho dievčaťa k staršiemu mužovi (Balla).

Psychológovia a odborníci hovoria o zneužívaní dieťaťa, ktoré bolo systematicky manipulované a zneužívané sexuálnym predátorom.

Každý používa iný jazyk. A jedni aj druhí majú pravdu zo svojho uhla pohľadu. Robiť z literatúry výchovný materiál je vždy problém, stačí si spomenúť na Nabokovovu Lolitu.

Jana Cviková povedala aj ďalšiu dôležitú vec: že by bolo treba predtým, než sa kniha objaví na školách, hoci iba vo výberových čitateľských krúžkoch, hovoriť s rodičm študentov. Lebo je jasné, že „v rôznych rodinách je rôzna predstava o tom, akým spôsobom sa dieťa má dozvedať o sexualite a stretávať sa s explicitnými opismi sexuálnych scén“.

Týmto stanoviskom možno ešte viac pobúrila tých „pokrokovejších“, ktorí už odmietajú takýto „opatrný“ feminizmus volajúci aj po zodpovednosti k deťom a dospievajúcim.

V debatách, samozrejme, zaznievala aj stará známa mantra, že takéto zneužívania by sa nediali, keby bola v školách povinná sexuálna výchova. Problém románovej hrdinky určite nebol v nedostatočnej sexuálnej výchove.

Ale nefunguje ani iná zjednodušujúca mantra – že je to dievča z ťažkého sociálneho prostredia, ktoré v staršom milencovi hľadá otca.

Kniha už je v papierovom vydaní vypredaná. Zdieľať

Kniha patrí skôr do rúk fajnšmekrov, ktorí majú radi literatúru a budú rozumieť jej kvalitám a aj morálne kompasy už majú poriadne naladené. Preto dobre vedia, o čom to je a aké umelecké prostriedky autorka používa. Tým, ktorým to nie je jasné alebo sa nechcú zdržiavať literatúrou, je k dispozícii rozhovor, v ktorom autorka otvorene hovorí o tejto životnej skúsenosti. A poučenie z neho je jednoznačnejšie.

Je jasné, že po takejto veľkej mediálnej tortúre bude práve táto kniha najčítanejšou z aktuálneho ročníka Anasoft Litery.

Bez ohľadu na to, či kniha pôjde do škôl a bez ohľadu na to, kto vyhrá Cenu Anasoft Litera či Cenu René.