Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
12. júl 2022

Zdeněk Matějček

Muž, ktorý presvedčil komunistov, že rodina je viac ako kolektívna výchova

Detský psychológ schladil nadšenie komunistov pre celotýždenné jasle a jeho výskumu vďačíme za trojročnú materskú dovolenku.

Muž, ktorý presvedčil komunistov, že rodina je viac ako kolektívna výchova

Zdeněk Matějček v televíznej relácii v roku 2003. Reprofoto: Česká televízia

Písal sa rok 1963. Rodina už nebola základom spoločnosti, ale prežitkom. Po komunistickom prevrate v roku 1948 bolo treba rozbiť tradičné väzby, čo sa aj podarilo.

Podľa vzoru Sovietskeho zväzu sa v krajine stavali škôlky a jasle, pribúdali detské domovy. Pestúnska starostlivosť opustených detí sa zrušila zákonom, adopcia síce bola možná, ale len vo výnimočných prípadoch.

Jasle pre najmenšie deti vyzerali úplne inak, ako ich poznáme zo súčasnosti. Fungovali na celodennom či dokonca na týždennom režime. Skutočným domovom len niekoľkomesačných detí boli jasle s vychovávateľkami. Rodičia si svoje deti brali domov len na nedeľu. Pracovný týždeň trval šesť dní a boj za voľné soboty trval dlhé roky

Väčšina žien opúšťala deti nedobrovoľne, ale komunisti v tom mali jasno – po pôrode je potrebný čo najrýchlejší návrat žien do zamestnania, o výchovu detí sa postará štát.

Film Deti bez lásky šokoval

V takejto spoločenskej atmosfére štáb režiséra Kurta Goldbergera dokončoval film Deti bez lásky. Filmári spolu s detským psychológom Zdeňkom Matějčekom zo Sociodiagnostického ústavu v Prahe a primárkou Mariou Gamborskou strávili niekoľko mesiacov v detských domovoch, aby zachytili život detí vyrastajúcich bez milujúcej rodiny.

Pozrite si ocenený film Deti bez lásky

Kamera odhalila neúprosné fakty. Deti vyrastajúce v ústavoch sú pohybovo, rozumovo i citovo zaostalé. To, že tieto deti netrávili dostatok času s jedným človekom, ktorý by na ne sústredil svoju pozornosť a poskytol im pocit ochrany a bezpečia, s ktorým by si vytvorili citovú väzbu, im spôsobilo psychické zranenia. Tie sa prejavovali vo forme citovej nevyrovnanosti alebo až plochosti, úzkosti, nedôvery, neistoty. A čo je najhoršie, tieto zranenia boli trvalé.

Ešte dnes pôsobia mrazivo zábery z filmu, keď autori porovnajú úplne identickú situáciu u dieťaťa vyrastajúceho v milujúcej rodine a dieťaťa, ktoré vo svojom krátkom živote poznalo len život v ústave. Prvé narodeniny.

V prvom prípade dieťa sediace na kolenách matky so zvedavosťou berie plyšového medveďa, ktorého mu podáva otec. Novú hračku preskúma, prijme ju, smeje sa. V druhom prípade dieťa dostáva tú istú hračku, z rozdielu reakcií až vyráža dych. Dieťa ju vníma ako niečo, čo ho môže ohroziť, a prepadne neutíšiteľnému plaču.

Deti, ktorým nikto neposkytol pocit bezpečia od milujúcej osoby, vnímajú každý nový a doteraz nepoznaný podnet za ohrozujúci.

Zábery na miestnosti plné postieľok, skupiny detí, ktoré túžia po láske a preťahujú sa o pozornosť jednej zdravotnej sestry, dieťa, ktoré prežije celý týždeň v jasliach a čaká na mamu, ktorá neprichádza, nenecháva ľahostajnými ani v súčasnosti.

Situácia je o to ťaživejšia, keď vo filme Zdeněk Matějček vysvetľuje, že citovou depriváciou netrpia len deti vyrastajúce v ústavoch, ale aj v rodinách, v ktorých chýba láska k deťom, v ktorých sa deťom nevenujú, a aj deti, ktoré svoje rané detstvo trávia v týždenných či celodenných jasliach nasilu odtrhnuté od rodičov.

Tieto slová uznávaného odborníka museli pichnúť pri srdci každého rodiča, ktorého komunistický režim prinútil každý pondelok skoro ráno odovzdávať svoje dieťa do „výchovy štátu“.

Toto tvrdenie filmári ešte zdôraznili zábermi, ako v jedno zimné pondelkové ráno sa už o piatej ponáhľajú matky a otcovia do práce a doslova ťahajú v tme a daždi uplakané deti do jasieľ či tlačia hlboké kočíky s maličkými deťmi a odovzdávajú ich vychovávateľkám. Na celý týždeň.

„My chápeme, že život nie je prechádzka, že už je 20. storočie a že nás maminky nemôžu nosiť celý deň v náručí ako kedysi. Vieme, že to asi nejde, aby ste s nami chodili aspoň až vtedy, keď si trošku ráno dospíme,“ komentuje zábery v mene detí rozprávač.

Ktorý rodič sa však môže zmieriť s tým, že mu štát dovolí vídať vlastné dieťa len jeden deň v týždni, a ešte sa musí uspokojiť s prázdnym argumentom, že veď už žijeme v dvadsiatom storočí?

Komunisti nestihli film zakázať včas

Keď film videli vtedajšie komunistické kádre, na čele so Zväzom žien sa ho snažili zakázať, ale už bolo neskoro. Dokument medzitým uviedli na bienále v Benátkach, kde získal hneď tri ceny. To sa nedalo odignorovať, a tak komunistom nezostalo nič iné, len film dodatočne vyhlásiť za úspech českej kinematografie i českej psychológie.

Film sa v anglickej, vo francúzskej a v nemeckej verzii premietal v mnohých krajinách a veľkú odozvu si vyslúžila aj kniha Zdeňka Matějčeka a Josefa Langmeiera Psychická deprivácia v detstve, v ktorej zhrnuli výsledky svojho desaťročného výskumu.

Kniha vyšla aj v Austrálii, USA a v roku 1983 dokonca vo vtedajšom Sovietskom zväze, čo jej autori považujú za svoj najväčší životný úspech. Preraziť v krajine, v ktorej kolektívna výchova bola sedemdesiat rokov súčasťou štátnej ideológie, sa im predtým zdalo nepredstaviteľné.

V Československu rok po vydaní knihy a uvedenia filmu prijali nový zákon o rodine, v ktorom bola rodina opäť vrátená na prvé miesto medzi výchovnými inštitúciami. Film i kniha vyvolali širokú verejnú diskusiu, ktorá viedla k predĺženiu materskej dovolenky a zákazu nočnej práce žien. Bol to prelomový okamih, ktorý zmenil pohľad na kolektívnu výchovu detí.


Záber z filmu Deti bez lásky, na ktorom dievčatko zostáva posledné v jasliach a mama neprichádza. Reprofoto: youtube.com

Inzercia

Práca Zdeňka Matějčeka a jeho najbližších kolegov pomohla zmeniť aj pohľad vtedajšieho režimu na dôležitosť prítomnosti matky v prvých rokoch života dieťaťa.

V priebehu času sa tento názor vyvinul do konsenzu trojročnej materskej dovolenky, ktorá pretrvala do dnešných dní. V súčasnosti sú Česko a Slovensko unikátom v dĺžke rodičovskej dovolenky v porovnaní s inými európskymi krajinami.

Výchova nepremôže všetko

Zdeněk Matějček sa narodil v auguste 1922 do evanjelickej rodiny a sám bol členom farského zboru vo Vršoviciach. Jeho priatelia a kolegovia o ňom tvrdia, že vo svojom živote nerobil žiadne kompromisy, nenaháňal sa za funkciami a trval na svojich názoroch. Aj preto podľa nich väčšinu svojej aktívnej činnosti za socializmu pracoval na radovom mieste detského psychológa.

Po roku 1990 mohol Matějček slobodne vydať viacero kníh a publikácií pre rodičov i odborníkov. S profesorom Langmeierom spoločne napísali v roku 1991 knihu Prax detského psychologického poradenstva, spolu vydali aj Počiatky nášho duševného života. Z kníh určeným rodičom sú známe Po dobrom alebo po zlom, Čo deti najviac potrebujú alebo Čo, kedy a ako vo výchove detí.

Zdeněk Matějček nepovažoval za správne rozhodnutie, keď zákonom zrušili pestúnsku starostlivosť a starostlivosť o opustené deti sa presunula do dojčenských ústavov. Celé tie roky aj so svojimi kolegami podporoval všetky typy náhradnej rodinnej starostlivosti, snažil sa ovplyvniť aj úroveň detských domovov.

Keďže sa celý profesijný život venoval deťom pochádzajúcim z nevyhovujúceho prostredia, často čelil otázkam, či v prípade detí z problematických rodín dokáže následná výchova v adoptívnych rodinách zmazať alebo potlačiť tieto negatívne vplyvy.

V jednom zo svojich rozhovorov, ktoré poskytol už na sklonku života, priznáva: „Čím som starší, tým viac si vážim genetiku. Tým viac si vážim vklad, ktorý človek dostal.“ Priznáva, že keď človek začína ako detský psychológ, povie si, že výchova všetko premôže. Ale život ho postupne naučil, že to tak nie je.

„To malé dieťa si prináša viac, než si myslíme. Nie je to tak úplne ako čistý papier, na ktorý niečo píše skúsenosť. Nie, to dieťa je svojské. Životná skúsenosť, prostredie a výchova s tým hospodária. My to nemôžeme veľmi meniť, ale môžeme s tým hospodáriť,“ obracia sa na adoptívnych rodičov a pestúnov.

Upozorňuje ich, že mnohí z adoptívnych rodičov podliehajú predstavám, že ich láskyplná starostlivosť o dieťa premôže všetko. „Všetko nie. Niečo áno a zaplať Pán Boh za to, ale predstava, že úplne prerobím a stvorím nového človeka, tá je nereálna.“

Dieťa potrebuje ísť do škôlky

Aj keď vo svojej práci dokázal dôležitosť prítomnosti matky v živote dieťaťa v jeho prvých rokoch, rázne odmietal neprimeranú pripútanosť dieťaťa k rodine v neskoršom veku. Rozhodnutie rodičov nedať dieťa do škôlky vôbec, prípadne zvoliť si domáce vzdelávanie, rázne odmietal.

„Je tu taká predstava, že len rodina a rodinné prostredie sú to pravé, dobré a formujúce. Vo vývinovej psychológii sa ukazuje, že tak približne do troch rokov je rodina skutočne dominantná. V ôsmich mesiacoch sa objavuje špecifický citový vzťah k matke, okolo dvoch rokov sa tvorí rodinná identita, ale po treťom roku dieťa prekračuje hranice svojej rodiny a vstupuje do detského sveta,“ upozornil v roku 2003 v relácii Českej televízie Na plovárně.

Matějček tvrdí, že obdobie od troch-štyroch rokov do šiestich je pre dieťa nesmierne dôležité a rodina by spravila veľkú chybu, keby si ho uchovala pre seba a chránila dieťa pred vonkajším svetom.

„Vtedy sa tvoria takzvané prosociálne vlastnosti, ako je súhra, súčinnosť, spolupráca, súcit, sústrasť, spoločná radosť, humor. Tu sa tvoria priateľstvá. Nie až v škole alebo ešte neskôr, ale v tomto veku sa tvoria jeho základy. Tu dieťa prichádza do kontaktu s druhými. Prekračuje hranicu rodiny a dostáva sa do detskej spoločnosti a my dnes vieme, že to má význam pre celý život až do staroby.“

Dobre potrestať môže len ten, kto má rád

Zdeněk Matějček napísal viacero výchovných kníh pre rodičov a jednou z najznámejších je kniha o trestoch Po dobrom alebo po zlom. Matějček zdôraznil, že už názvom chcel povedať svoj názor na túto výchovnú problematiku. „Po dobrom má prednosť,“ tvrdil s tým, že aj to „po dobrom“ musí mať nejaký poriadok.

„To nie je bezmedzné roznežnené milovanie dieťaťa. Deti potrebujú disciplínu, poriadok, vedenie, aby mali istotu. Istota je jedna zo základných životných potrieb dieťaťa. Ak je v rodinných vzťahoch bezbrehý liberalizmus, to nerobí deti šťastnejšími,“ tvrdil.

Podľa neho treba na dieťa ísť s pochvalou a vyslovením uznania a ocenenia, keď urobí niečo dobré. To u dieťaťa boduje. Trest vníma detský psychológ ako niečo negatívne, čo samo osebe nerobí nič dobré. „Trest len zastavuje. Hovorí, toto nerob.“ Zároveň zdôrazňuje, že trestom pre dieťa môže byť už len to, že sa naň zamračíme, že vidí naše sklamanie či hnev. Alebo keď dieťaťu povieme, že sa mu niečo skutočne nepodarilo. „Trest, to nemusí byť nejaký remeň,“ zdôrazňoval.

Na bližšie pochopenie predstavil v rozhovore jeden prípad z praxe, keď sa spýtal otca dieťaťa s problematickým správaním, ako to u nich doma vyzerá s trestaním. Otec sa hneď ohradil, že fyzické tresty u nich neexistujú, že vedia, že to nie je správne. Druhým dychom sa pochválil, že to vymyslel inak. Syn sa bojí tmy. Preto keď ho chce potrestať, zavrie ho do komory a zhasne mu. Dieťa síce fyzicky nebil, ale ho týral, upozornil Matějček. „Dobre potrestať môže len ten, kto má rád,“ zvykol preto hovorievať.

Zdeněk Matějček zomrel v októbri 2004 vo veku 82 rokov, bol profesijne aktívny až do konca života. Skúmal aj špecifické vývojové poruchy správania a učenia, hlavne dyslexie, spolupracoval so Svetovou zdravotníckou organizáciou či UNESCO na projektoch týkajúcich sa nechcených detí, detí z rodín alkoholikov, detí trpiacich ľahkou mozgovou dysfunkciou.

Ešte ako osemdesiatročný pracoval v Psychiatrickom centre Praha na projekte, ktorý sa zaoberal syndrómom neúspešných detí.

Napriek tomu, že celý život mal pred očami deti s tými najťažšími osudmi, nikdy nestratil vieru a motiváciu pomáhať im. Veril deťom, veril v rodinu a tvrdil: „Rodina je inštitúcia, ktorá vydržala státisíce rokov a vydrží ďalej.“

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.