A ďalšia Slovenka sa vydala na Západ Temné myšlienky o jednej glo­ba­li­zovanej svadbe

Minule som bol na svadbe, nevesta Slovenka, ženích Rakúšan. Bolo to pekné: perfektné počasie, výborný rizling z Wachau, dlhý vý­let na lodi po rakúskom jazere, organizácia išla ako po masle.

Ďakujem, že som tam mohol byť. Dúfam, že nasledujúce riadky ne­spôso­bia, že ma už nikto v živote na svadbu nepozve.

Píšem o tom, lebo to bola svojím spôsobom globalizovaná svadba.

Bol tam jeden ročník bra­tis­lav­ského gympla, o ktorom sa desať ro­kov po maturite dá po­vedať, že odišiel ako celok do zahraničia. Už len jedna spolužiačka žije na Slovensku, aj tá iba vďaka súhre ne­šťas­t­ných okolností, často menila svoj študijný odbor a teraz musí opa­tro­vať babku.

Všetci ostatní sú vonku, všetci na Západe. Chlapci zostali v su­sed­stve, v Prahe alebo vo Viedni, dievčatá sa odsťahovali aj ďa­lej.

Práve tieto tridsaťročné Slovenky boli božské. Bez výnimky krásne, jazykovo na­da­né, univerzitne vzde­la­né, profesijne úspešné, pritom stá­le nie príliš aro­gantné, pa­rádne ba­by.

Pýcha národa, Slovensko nemohlo byť lepšie zastúpené.

Nevesta bola prekrásna, pritom prirodzená hanblivka, štúdium v Ra­kúsku si financovala tým, že za každého počasia bicyklovala do práce v letiskovom hoteli.

Kto je matka nevesty, bolo vidieť už z diaľky. Bola to priam slo­vanská kráľovná, nezničiteľne pôvabná. Z mne neznámych dô­vo­dov ne­bola zaočkovaná. Aby mala právo na účasť na dcérinej svadbe za­ručené, ne­chala sa v marci na­ka­ziť. Fungovalo to, žiarila šťastím.

Chápete, normálne Slovenky! Baby s charakterom.

S ostatným osadenstvom to bolo o niečo horšie. Isteže, nevesta sa vy­dala dobre, súdiac podľa nehnuteľností, do rodiny mul­ti­mi­lio­ná­rov.

S mojimi rakúskymi krajanmi som sa bavil najmenej. Jednak bola mo­ja úloha na svadbe v zabávaní de­tí, po dru­hé spočíva jedna z mo­jich ne­spočetných chýb v tom, že som síce ne­majetný chu­dák, ale pri­tom in­te­lek­tu­ál­ny snob, namyslený na šesťročnú kláštornú hard­co­re la­tin­či­nu a zopár iných vecí.

Ženích, na druhej strane, bol ab­sol­ventom obchodnej akadémie. Pre ne­znalcov Rakúska: je to taká trošku lep­šia ško­la pre úč­tov­níč­ky. Aj jadro jeho ka­ma­rá­tov bolo z obchodnej aka­démie.

Niektorí Ra­kú­ša­nia tam boli pro­duk­tami vnút­ro­ra­kúskych migrácií. Po­čul som, ako sa medzi sebou roz­právajú. Nebol to ani dialekt, ani spi­sovná nem­či­na, bol to ne­ja­ký nemastný-neslaný idióm medzi.

Nuž, je to tak, mám predsudky a moji krajania mi pripadali najmenej zau­jímaví.

Na svadbe bola aj partia zo strany ženícha, ktorá priletela z Me­xi­ka, čiastočne asi aj z Peru. Vyzeralo, že tie Mexičanky boli po­zo­ruhodne ška­redé, ale dlho som si tým nebol istý: boli totiž ne­ustále v hek­tic­kom pohybe, vyjadrovali sa, kvákajúc ako Američan­ky, viete, ako také žabky na LSD, nedalo sa pokojne na ne po­zerať.

Až keď si Mexičanka okolo polnoci sadla so štyrmi žemličkami s pe­če­ňovým syrom, mal som istotu: áno, tie Mexičanky boli škaredé ako noc.

Zaujímavé na tom bolo, aké boli pritom sebavedomé. Buď na me­xické pomery nie sú až také škaredé. Alebo sa cítia byť pek­nými, lebo sa me­xická spo­ločnosť k nim tak správa. Lebo majú ló­ve.

S radosťou som si všimol, že aj na globalizovanej svadbe boli prí­tom­né vý­raz­né národné črty.

Bol tam Čech, ktorému už pred ot­vor­ením úst kri­čala tá špe­ci­fic­ká bohémska iró­nia z očí.

Bol tam rozprávkový Francúz, ktorý svoje osemmesačné poloslovenské bá­bät­ko ko­lí­sal s takou nenútenou obeťavosťou, že človek okamžite pochopí francúzsky demografický zázrak.

Bol tam čierny kučeravý Ku­bánec, ktorý vedel byť elegantný aj v kraťasoch.

Skvelé indivíduá, no spolu vzaté to bolo také…

... redukované, zrie­dené, ba umelé.

Komunikačným jazykom bola angličtina. Aj jedálny lístok bol iba v ang­lič­tine, z päť druhov na mieste grilovaného mäsa sa stalo „BBQ from local farms“. V snahe nájsť spoločného menovateľa sa vymazalo takmer všetko, čo na Slovensku aj v Rakúsku k svadbám patrí.

Hlavným princípom nebolo sčítavanie, ale odčítavanie.

Zriekli sa Božieho požehnania. Nebolo žiadne čepčenie, žiadny únos ne­ves­ty, žiadna polnočná kapustnica, ani z obvyklých rakúskych sva­dob­ných zvykov nezostalo v podstate nič.

Raz v živote som aj ja usporiadal slovensko-rakúsku svadbu. Nám za­hra­li Sendreiovci, ktorí prišli s veľkým meškaním, lebo im na ce­ste z východu zdoch­la dodávka. Im hrala za hádam päť­ná­sobnú cenu bie­la rakúska ka­pela zložená z naškrobených ujkov a spie­vajúcej tetky v bir­ken­stockoch.

To, čo hrali, bol čistý akustický humus. Ako inak, v angličtine. Prišli s viachodinovým predstihom, na­šťastie začali neskoro hrať a skončili skoro.

Dojímavým momentom bolo, keď sestra nevesty predniesla báseň, kto­rú sama pre sestru napísala. Sestra je nenamyslenou cha­riz­matickou krás­kou, ktorá tiež žije ďaleko, bolo to sympatické.

No bolo to v angličtine.

Keďže bolo vynechaných toľko vecí, ktoré inde k svadbám patria, bola globalizovaná svadba rýchlovkou. Čašníčky už pred polnocou upra­tali poháre, krátko po plánovanom konci o 01.00 bol koniec. Na dru­hé ráno som normálne zvládol vstať na skororannú omšu, triezvy a vyspatý.

Na svadbe neboli žiadne ex­ce­sy, ak teda nerátam, že si zopár roz­maz­nancov z obchodnej akadémie ku kon­cu rozoplo košele.

Ešte aj tento exces bol skôr predstieraním excesu. Asi to videli niek­de na instagrame.

A keď svadobníci jasali, bol to jasot ako z amerických se­riá­lov – a všet­ky národnosti jasali rovnako.

Neviem, stále musím na tú svadbu myslieť.

Žena sa ma nechápavo pýta, aký mám vlastne problém. Ja na to, že pro­blém nemám, iba sucho konštatujem, že to bola globalizovaná svad­ba.

Obávam sa, že som sa pozeral do budúcnosti. Do nového biedneho post­národného sveta.