Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Naše školy Spoločnosť
23. jún 2022

Učiteľské kolégium

Projekt, ktorý je celkom mimo reality

Profesor pedagogiky Branislav Pupala reaguje na koncept novej vysokoškolskej inštitúcie.

Projekt, ktorý je celkom mimo reality

Ilustračné foto – Facebook

Nedávno bol v denníku Postoj uverejnený rozhovor s hudobníkom a pedagógom Ivanom Šillerom, v ktorom sa nadšene prezentovala nová idea vysokoškolského vzdelávania učiteľov v rámci plánovanej novej vysokoškolskej inštitúcie – Učiteľského kolégia.

Táto idea chce radikálnym spôsobom zmeniť tradíciu jestvujúcej učiteľskej prípravy s víziou veľmi flexibilného a inovatívneho pedagogického odborníka (učiteľa), ktorý sa uplatňuje naprieč celej školskej sústavy, od predškolského vzdelávania až po stredné školy.

Keď som prvýkrát komentoval tento rozhovor a v ňom obsiahnutú ideu, len veľmi stručne som povedal, že ide o nesmierne naivný prístup, čo sa teraz pokúsim podrobnejšie vysvetliť.

50 rokov bez zmeny

Najprv však chcem povedať, že mám sympatiu pre dobre premyslené kritické pohľady na súčasné spôsoby a modely vysokoškolskej prípravy učiteľov a iniciatívy, ako tieto modely prekonať. Stačí spomenúť len to, že tie dnešné modely, najmä pokiaľ ide o prípravu učiteľov jednotlivých predmetov pre základné a stredné školy, vznikli v polovici 70. rokov minulého storočia. Sú teda skoro 50 rokov staré a v zásade sa na fakultách v tomto ohľade dodnes nezmenilo nič. To je naozaj dramatický a vypuklý problém a už len ten by nás mal varovať.

Zmenilo sa akurát to, že sa radikálne zvýšil počet fakúlt pripravujúcich učiteľov (je ich až 23, čo je na krajinu, ako je Slovensko, absolútne neprimerané), že prvé husle v príprave učiteľov nezohrávajú pedagogické fakulty, ale iné (prírodovedecké, humanitné, filozofické a všakovaké iné), že samotné pedagogické fakulty boli vytunelované a zneužité na rýchle kvasenie lokálnych univerzít, na ktorých si práve tie iné ako pedagogické fakulty k sebe pripútali aj prípravu učiteľov, aby si zabezpečili dostatok študentov, dostatok pracovných miest, dostatok ponúkaných študijných programov a príležitostí na otváranie iných ako učiteľských študijných programov.

Z týchto rýchlo vykvasených univerzít sa vlastne stalo to, čo je v zahraničí celkom normálne, stali sa z nich vlastne pedagogické univerzity (na jednej takej práve teraz pôsobím v Malajzii), no tie naše sa k takejto idei nikdy neprihlásia, lebo by to považovali za potupné, keďže každá z nich chce byť tou veľkou univerzitou, ktorá nie je primárne definovaná učiteľskými programami a pedagogickými štúdiami, na ktorých vlastne len parazitujú.

Pochopiteľne, iné ako pedagogické fakulty, ktoré si prevzali učiteľské vzdelávanie, sa zviazali s existujúcim a starým modelom prípravy učiteľov, ktorého sa nechcú vzdať, lebo im vyhovuje, nevynucuje personálne či iné zmeny, bez ohľadu na to, či je alebo nie je zodpovedajúci potrebám vzdelávacej praxe.

Tieto fakulty dokonca ešte viac odtrhli učiteľské študijné programy od školskej reality a k nej sa vzťahujúcemu pedagogického výskumu, lebo samy sa identitne viac prikláňajú k robeniu jednotlivých vedných odborov. Takmer vôbec neinklinujú k závažným pedagogickým témam, tie sú pre ne druhoradé.

Svoju misiu v súvislosti s prípravou učiteľov vidia primárne v archaizme gymnaziálnych učiteľov minulého a predminulého storočia a vôbec nie sú citlivé na pedagogické otázky a výzvy spojené so vzdelávaním naprieč celého vzdelávacieho systému a ani schopné intenzívne reagovať na sociálne a politické pohyby vo vzdelávaní, ako sa vynárajú posledné desaťročia. Akademici z týchto fakúlt sú dokonca najkonzervatívnejší prvok v snahách pri zmene kurikula základných škôl, lebo akékoľvek zmena v tejto oblasti im komplikuje pohodlný a zaužívaný status quo. 

Je jasné, že učiteľské vzdelávanie vyžaduje zásadnejšiu rekonštrukciu. Tá je spojená nielen s tým, že nič zásadné sme doteraz neboli schopní urobiť, ale aj s tým, že v súčasnosti sa snažíme meniť obsah základného vzdelávania, upravovať vzťahy medzi jednotlivými článkami vzdelávacieho systému a pripravujeme pôdu na to, aby už o dva roky mohli školy nabehnúť na zásadnejšie zmenený manažment toho, čo a ako môžu vo svojej práci robiť a meniť.

Presne v súlade s týmito zmenami sa nám nedávno podarilo upraviť aj vysokoškolský zákon v paragrafoch týkajúcich sa učiteľských študijných programov, kde sa vytvoril priestor na vytváranie pružnejších profilov učiteľských štúdií, napríklad tak, že je možné ponúkať aj učiteľský program zameraný nielen na jeden či dva vyučovacie predmety, ale na celú vzdelávaciu oblasť (napríklad prírodovedu ako takú).

Prvý signál nedôvery

Pri predstavovaní inovatívneho programu Učiteľského kolégia pánom Šillerom ma prekvapilo už len to, že ním predstavený návrh na spomenuté živé zmeny nijako nereaguje, hoci by to vlastne mohlo celú iniciatívu posilniť. Ešte viac ma prekvapilo, že pokiaľ ide o základné školy, pri zdôvodňovaní svojich ideí sa odvoláva na učebný plán základnej školy z roku 2015, čo by nemuselo byť až také hrozné, keby mal doň lepší a reálny vhľad.

Šiller si pochvaľuje, že v tom učebnom pláne je dobre prepojený prvý a druhý stupeň základnej školy a že obsahy sú dobre rozložené vo vzdelávacích oblastiach. Obávam sa, že tieto dokumenty nikdy detailnejšie nevidel, lebo pravý opak je pravdou. Obsah vzdelávania nie je cez učebný plán z roku 2015 vôbec dobre prepojený, to je jeho dramatická slabina. A vzdelávacie oblasti sú v ňom vymedzené čisto formálne, na koncepciu jednotlivých vyučovacích predmetov to nemá žiadny koordinujúci či integrujúci vplyv.

To je presne to, čo teraz riešime ako základný problém pri reforme kurikula, aby sme mali lepší a ucelenejší program základnej školy, lebo ten z roku 2015 taký nie je. A to, že „verejná tvár“ Učiteľského kolégia Ivan Šiller prezentuje nesprávne pomenované vzdelávacie oblasti (vzdelávacia oblasť s názvom človek a umenie vôbec neexistuje) a rovnako neadekvátne priraďuje predmety k jednotlivým vzdelávacím oblastiam (vlastiveda nikdy nebola súčasťou vzdelávacej oblasti človek a príroda) znova signalizuje, že zakladateľ nového študijného programu ani v kontúrach nepozná realitu základného vzdelávania vyjadrenú v základných koncepčných materiáloch.

Nie je to vôbec príznakom toho, že by nový program stál na pevných základoch a vedel, na čo chce reagovať a čo vlastne chce priniesť.

Inovácie a manažment

Celý popletený však zostávam pri samotnom študijnom programe, ktorý chce nové Učiteľské kolégium priniesť. Názov tohto programu je v rozhovore uvedený ako „inovácie a manažment vo vzdelávaní“ (na webstránkach kolégia, ktoré sú v angličtine, je pomenovaný o čosi inak, a to „Entepreneurial and Innovative Pedagogy“).

Má ísť o štvorročný magisterský študijný program a v zmysle zámeru má vlastne ísť o nový model prípravy učiteľov, ktorých profil je široký s ohľadom na obsah i jednotlivé články vzdelávacej sústavy (absolvent by mal byť pripravený vyučovať na prvom i druhom stupni základnej školy, rovnako na strednej škole a podľa učebného plánu sa dá usudzovať, že aj v materských školách, a to v rámci širokých a navzájom poprepájaných vzdelávacích oblastí).

V prvej poznámke k tomuto zámeru sa nejdem zaoberať týmto širokým profilom absolventa, ale práve spomenutým názvom študijného programu. Je absolútne neštandardný, úplne nezvyčajný, no je najmä mätúci a neadekvátny. Myslím, že mám celkom slušný medzinárodný prehľad v pedagogických študijných odboroch, dlhšie či kratšie som pôsobil aspoň na dvadsiatich fakultách vzdelávajúcich učiteľov naprieč celým svetom a môžem zodpovedne prehlásiť, že tu ide o hrubý východiskový omyl.

Programy s analogickým názvom, ako ho predostiera návrh Učiteľského kolégia, nie sú nikde vo svete programy na prípravu učiteľov. Sú to programy doslova zamerané na štúdium vzdelávacieho manažmentu, administrácie a organizácie vzdelávania s cieľom pripraviť profesionálov pre správu vzdelávania na školskej a regionálnej úrovni. Logicky v sebe neobsahujú nič také, čo by malo pripravovať študentov na to, aby zaujímali pozície učiteľov na ktoromkoľvek stupni vzdelávacej sústavy, a teda aj na vyučovanie jedného, dvoch alebo viacerých predmetov a vzdelávacích oblastí.

Inzercia

Pravdou je, že na Slovensku sme v skutočnosti takýto program nikdy nemali, chýba nám celá jedna profesijná skupina v rezorte školstva, no tento deficit sa nechystá odstrániť ani navrhnutý program Učiteľského kolégia, keďže pod sľubným názvom zmätene ukrýva prípravu učiteľov.

Neznalosť pravidiel

Hoci je realita získania práv na uskutočňovanie študijných programov (takzvaná akreditácia) na Slovensku dosť hrboľatá a deformovaná, nemožno ju nevnímať a celkom ju ignorovať. Takisto nie je možné stavať akýkoľvek program vysokoškolského vzdelávania mimo pravidiel ustanovených napríklad vo vysokoškolskom zákone. Ignorovanie týchto pravidiel je z návrhu Učiteľského kolégia očividné. Neviem, či je tak urobené zámerne so spoľahnutím sa na to, že inovácia všetkých očarí a budú sa tolerovať všetky úchylky programu, alebo či ide o neznalosť týchto pravidiel.

Pravdupovediac, myslím si, že ide o ten druhý prípad, teda o neznalosť pravidiel. Kolégium chce ponúknuť štvorročný magisterský program. To však vôbec nepôjde, lebo štvorročný magisterský program naša vysokoškolská legislatíva neumožňuje.

Magisterský program môže mať najkratšiu dĺžku päť rokov. Dalo by sa to obísť tak, že kolégium by ponúklo dva programy, jeden trojročný bakalársky, jeden ročný magisterský (spolu teda štyri roky), to by však znamenalo, že ponúknu programy dva a súčasne by museli zmeniť celú navrhnutú koncepciu. Lebo by museli počítať napríklad aj s tým, že aj absolvent bakalárskeho programu bude mať svoju vlastnú profilovú orientáciu.

Druhým vážnym problémom je vízia toho, na akú učiteľskú pozíciu má byť absolvent Učiteľského kolégia pripravovaný. Návrh pracuje s takým profilom, že absolvent, ktorý si svoje vlastné zameranie vyberá až počas štúdia, by mal byť naraz kvalifikovaný na všetky stupne vzdelávania: od prvého ročníka základnej školy až po maturitný ročník strednej školy. Znovu veľmi odvážne, pre niektoré oblasti aj užitočné (napríklad pre cudzie jazyky, telesnú, výtvarnú či hudobnú výchovu), avšak znovu úplne mimo reality platných pravidiel, ako sú teraz nastavené na Slovensku.

Či sa to navrhovateľom páči, alebo nie, ak majú skutočný záujem na tom, aby sa zaradili k poskytovateľom učiteľského vzdelávania, tieto pravidlá sa jednoducho dodržiavať musia, aj keď sa im (a ani mne) v mnohých ohľadoch nepáčia, lebo sú často zlé alebo deformované.

Ako-tak by svoj návrh ešte zmestili do požiadaviek takzvaných opisov študijných odborov, ako ich ustanovuje a spravuje ministerstvo školstva. V rámci pedagogických odborov ich štát nastavil tak zle, že ak sa študijný odbor kontroluje podľa opisu týchto odborov, tak tam môže byť zaradené čokoľvek, aj Učiteľské kolégium so svojím všeobjímajúcim programom, lebo opis je čistý a nezmyslený balast, taký, aký nemá žiadny iný odbor vysokoškolského štúdia.

Práve v týchto dňoch by sa malo pracovať na jeho zlepšení, no prvé signály naznačujú, že to pôjde ťažšie, ako by ísť mohlo a malo. To by ako cnosť z núdze mohlo hrať v prospech návrhu.

No návrh sa celkom iste dostáva do rozporu s platným znením vysokoškolského zákona. Ten v trochu oklieštenej a mierne deformovanej podobe priniesol zlepšenia vo vymedzovaní učiteľských študijných programov, no nič také, čo by dokázalo absorbovať program Učiteľského kolégia, tam nie je.

Berme do úvahy aj to, že už len malý pozitívny posun v legislatívnej úprave učiteľských programov spôsobil v prostredí existujúcich učiteľských fakúlt takú dávku nevôle čokoľvek meniť na desaťročiami zafixovanom starom stave, čo spôsobuje, že nevidím žiadny dôvod, aby ho tí, ktorí by o tomto programe mali rozhodovať, akceptovali.

Z vlastnej skúsenosti si pamätám, že keď jedna fakulta našla len nedávno odvahu pripraviť študijný program zameraný na jednu vzdelávaciu oblasť (prírodoveda), tak to bolo považované za drzú a nekonečnú trúfalosť končiacu víťazoslávnym zamietnutím takéhoto návrhu zo strany hodnotiteľov a akreditačnej agentúry. Analogická trúfalosť Učiteľského kolégia je násobne vyššia ako trúfalosť odvážnej (a akreditačnou agentúrou udupanej) fakulty, ktorú spomínam, takže nevidím žiadnu šancu, ani mizivú, že čosi také by mohlo byť akceptované. A neakceptované to bude bez námahy, keďže ten návrh je skutočne v rozopre s platnými pravidlami hry.

Nereálny „biznis plán“

Prezrel som si „biznis plán“ Učiteľského kolégia ako budúcej novej (zrejme súkromnej) vysokej školy. Ambiciózny, dynamický, prudký. S plánom začať so vzdelávaním študentov už budúci rok. Aj tu naivita bije do očí. O vlastnom založení vysokej školy ani zmienka, len o akreditácii. Aj keby vysoká škola vznikla hneď zajtra, plán sa časovo nemôže naplniť.

S absolútnou istotou môžem tvrdiť, že vzhľadom na totálny nesúlad navrhnutého programu s pravidlami vysokoškolského vzdelávania v učiteľských odboroch by nová vysoká škola musela vypracovať iný program, čo do stanoveného termínu rozhodne nestihne.

A tajomstvom je pre mňa aj relevantné a požadované kvalifikačné zázemie a personálne zabezpečenie nutné na akreditáciu študijného programu. V zozname mien objavujúcich sa v sprievodných a dostupných materiáloch k projektu som nenašiel nikoho, kto by tieto kvalifikačné a odborné podmienky spĺňal. Ani z domáceho, ani zo zahraničného prostredia. Bez toho je celý tento návrh snom odsúdeným na zabudnutie. Na partnerstvách s učiteľmi z iných univerzít sa nedá postaviť vôbec nič.

V rozhovore s pánom Šillerom odznelo ešte viac mylných tvrdení a predstáv, na ktoré nie je teraz dôležité reagovať. Len ma uisťujú v tom, že ako jedna z hlavných postáv projektu naozaj nemá vo veľa veciach kvalifikovanú predstavu a nedáva možnosť dôverovať projektu. Mätie ma tiež to, že hovorí, ako by ich perspektívni študenti mali byť pripravovaní pre najrôznejšie prostredia, pritom do spolupráce podľa informácií na webe vťahujú v zásade len elitnejšie školy.

Súčasne mám podozrenie, že tak ako mnohí iní naleteli na to, že vysokoškolské vzdelávanie učiteľov je prakticky to isté ako profesijný rozvoj učiteľov plný couchingu, mentoringu a pedagogickej praxe, čo je síce lákavá, ale nie celkom adekvátna predstava o povahe vysokoškolského vzdelávania (nielen učiteľov).

Ilúzia vo vákuu

Áno, rovnako ako pán Šiller, aj ja som presvedčený, že model prípravy učiteľov na vysokých školách u nás musí byť radikálnejšie zmenený a mal by podstúpiť zásadnejší rez. A rovnako ako pán Šiller som tiež presvedčený, že k zmene nepríde zvnútra samotných učiteľských fakúlt. No pokus, o ktorý sa snažia zakladatelia Učiteľského kolégia, považujem za nereálny, uletený a nenaplniteľný.

Je to ilúzia, ktorá nemá oporu ani v najlepšej zahraničnej praxi a u nás nevyhnutne narazí aj na tie novšie podmienky, ktoré sa teraz ponúkajú.

Ak pán Šiller hovoril, že vysokoškolské vzdelávanie učiteľov v súčasnosti je odtrhnuté od reality, tak projekt Učiteľského kolégia je od reality odtrhnutý ešte oveľa viac. Cesta k zmenám vysokoškolskej prípravy učiteľov vedie úplne iným smerom a spočíva na inej podstate.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.