Pedagóg Ivan Šiller o budúcnosti vzdelávania učiteľov Učiteľ musí mať neustály dotyk s realitou. Tá je iná v Lozorne a v Sobranciach

„Terajšie vzdelávanie učiteľov je postavené hlavne na získavaní vedomostí. Ale vedomosti sa rýchlo menia, pred pár rokmi sme nemali Comenia script ani Hejného matematiku. V každej knižke o pedagogike nájdete, že deti treba vychovávať k hodnotám. Ale ako? Učia sa budúci pedagógovia hovoriť s deťmi o hodnotách?“ hovorí klavirista a pedagóg Ivan Šiller. 

Stojí na čele hudobnovzdelávacích programov ako Superar Slovakia či Veni Academy, je predsedom slovenskej sekcie Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu a koncertným pianistom v zoskupeniach Cluster Ensemble a Ensemble Ricercata.

Ivan Šiller inicioval tiež vznik Učiteľského kolégia, ktoré chce byť alternatívou k súčasným pedagogickým fakultám a ponúkať štvorročný magisterský program inovácie a manažment vo vzdelávaní. Rozprávali sme sa spolu o súčasnosti aj budúcnosti slovenských pedagogických fakúlt a o tom, prečo by každý učiteľ mal byť aj podnikavý.

Potrebujeme na Slovensku nový vysokoškolský učiteľský program?

Áno.

Prečo radšej nepomôcť existujúcim pedagogickým programom na fakultách, ktoré sa trápia, ale vytvoriť novú fakultu „mimo systému“?

Bohužiaľ, mojou osobnou skúsenosťou je, že tento systém sa nedá zmeniť, len nahradiť. 

Hovoríte to na základe svojej osobnej skúsenosti s naším školstvom?

Áno. Sedem rokov som učil hudbu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, z toho dva roky som bol vedúcim katedry. Skúšali sme reformu zvnútra, no nepodarilo sa to. Teraz chceme vytvoriť alternatívu a uvidíme, či bude fungovať. Nemyslím si, že máme recept na všetko ani že všetko vieme, ale chceme vyskúšať nový program, na ktorom pracujeme s viac ako dvadsiatimi odborníkmi z akademického, učiteľského, neziskového aj podnikateľského prostredia.

Foto: Adam Rábara

Čo sú podľa vás hlavné slabiny existujúcich pedagogických fakúlt?

Podľa dostupných dát z analýzy To dá rozum je to vzdelávanie, ktoré je veľmi zastarané, neflexibilné a odtrhnuté od reality. Študenti majú veľmi málo praxe a špecializácia, ku ktorej ich nútime, sa deje príliš skoro. Samozrejme, človek potrebuje byť v niečom odborníkom, ale myslím, že by sme súčasnú pyramídu mali otočiť. 

Ako to myslíte?

To, že si maturant musí ešte na začiatku štúdia zvoliť kombináciu napríklad nemčina – telesná spôsobuje, že strácame veľký počet mladých ľudí. Študenti podľa analýz svoje zameranie menia v druhom či treťom ročníku, a to nielen na pedagogických fakultách. Skrátka zistia, že to, čo si vybrali, ich nebaví alebo že by to radi zmenili. V Učiteľskom kolégiu budú mať študenti široký pedagogický základ a až neskôr si budú vyberať, čomu sa chcú venovať.

Ďalšou slabinou je, že na pedagogických fakultách neučia ľudia, ktorí by mali priamu učiteľskú skúsenosť zo základnej alebo strednej školy. Pedagogika ako veda a tvorba metodík má, samozrejme, svoje miesto, no aj pedagogickí vedci musia mať aspoň kontakt s praxou. U nás však metodiky často vznikajú od stola. 

Tvrdíte teda, že mladí ľudia, ktorí dnes začínajú učiť, vlastne učiť nevedia?

Nemajú pri sebe sprevádzajúcich učiteľov, ktorí majú čas sa im venovať. Študenti nemajú dostatočný priestor učiť ani po hodine analyzovať odučené a dostať spätnú väzbu. Práve preto by sme chceli v našom programe vytvoriť priestor na prax a reflexiu. 

Terajšie vzdelávanie učiteľov je postavené hlavne na získavaní vedomostí. Ale vedomosti sa rýchlo menia, pred pár rokmi sme nemali Comenia script ani Hejného matematiku. Musia sa to v priebehu svojej praxe rýchlo naučiť. Rovnako dôležité sú však hodnoty a zručnosti. V každej knižke o pedagogike nájdete, že deti treba vychovávať k hodnotám. Ale ako? Učia sa budúci pedagógovia hovoriť s deťmi o hodnotách?

Vy ich to budete vedieť naučiť?

Vychádzame z toho, že ak chce učiteľ vedieť zmanažovať triedu, musí vedieť zmanažovať seba. Mať dobrý manažment času, vedieť si vytvoriť plán hodiny, urobiť si poriadok v hodnotách, v prioritách aj informáciách. A pedagóg musí mať neustály dotyk s realitou. Tá je však iná v Bratislave, v Sobranciach a v Lozorne. Je dobré, aby študent pedagogiky zažil čo najviac sociálnych prostredí, pretože nevie, kde nakoniec bude vyučovať. 

Foto: Adam Rábara

Je reálne, že vaši absolventi budú raz učiť v Sobranciach?

Áno, máme také ambície. Chceme, aby sa títo ľudia vedeli pohybovať medzi rôznymi prostrediami a vedeli rovnako dobre učiť na základnej aj na strednej škole. 

Dnes na dobrých školách funguje medziodborové vyučovanie, kde učiteľ neučí predmety, ale skôr vzdelávaciu oblasť veda alebo oblasť človek a umenie. Budúcich učiteľov chceme učiť rozmýšľať medziodborovo a vytvárať presahy medzi vedou a umením. 

Ministerstvo v roku 2015 schválilo dobrý rámcový učebný plán, v ktorom je zachytených osem vzdelávacích oblastí. Napríklad oblasť človek a príroda zahŕňa predmety prvouka, vlastiveda, fyzika, biológia a chémia. Prvý a druhý stupeň sú vedomostne prepojené. Aj preto chceme, aby mal absolvent Učiteľského kolégia jeden pedagogický diplom a aprobáciu pre základnú a strednú školu. 

To sú dnes tri rôzne typy pedagogického vzdelania, vy ich chcete zlúčiť do jedného?

Jedna z reakcií, ktoré dostávam, je: Pán Šiller, ale veď to hovoríte o pätnástich rokoch štúdia! Podľa nás by na pedagogiku stačilo aj štvorročné bakalárske štúdium, ale trend je iný a my sa mu vieme prispôsobiť.

Veríme, že jeden spojený diplom pre prvý aj druhý stupeň a strednú školu dá väčšiu flexibilitu riaditeľovi pri obsadzovaní rolí a povolanie učiteľa sa stane atraktívnejším a flexibilnejším. Absolvent bude mať väčšiu možnosť výberu. 

Podľa odhadov bude Slovensko do roku 2025 potrebovať o niekoľko tisíc učiteľov viac. Čo s tým, že nám už teraz chýbajú ľudia, ktorí by chceli učiť?

Jedným dôvodom sú nízke platy, najmä v Bratislavskom kraji, ďalším je veľký počet pedagógov v dôchodkovom veku – nemáme dosť absolventov fakúlt, ktorí by ich nahradili, a tiež neflexibilnosť, o ktorej sme hovorili. 

Človek, ktorý vyštudoval aprobáciu biológia – fyzika, nemá šancu si na menšej škole vyskladať plný úväzok. Aj preto v Bratislavskom kraji neviete zohnať fyzikára či informatikára. Radšej ide do firmy, kde má trojnásobný plat. Práve zmena diplomov, o ktorú sa snažíme, by v tom mohla pomôcť.

Foto: Adam Rábara

Skúsme si dať príklad, v čom bude váš učiteľ iný ako ostatní. Absolvent vášho inovatívneho vzdelávania vojde do triedy, zazvoní a…

V prvom rade dúfam, že tam nezazvoní. (Smiech.) To je zbytočne stresujúca vec. Jeho inovatívnosť spočíva napríklad v tom, že rozumie, do akej triedy vstupuje: aké tam má deti, čo potrebujú a majú či nemajú rady. A že nájde spôsob, ako túto skupinu zaujme. 

To sa bude podľa typu školy a lokality líšiť. Na pedagogickej fakulte by mal študent získať čo najväčšie množstvo zručností, ako deti zaujať. To však znamená navštíviť čo najviac dobrých učiteľov, vidieť, ako pracujú, aké majú metodiky a hlavne ako vytvárajú vzťahy s deťmi. Zažiť, ako si dobrý pedagóg vie urobiť poriadok v triede, ako má nastavené pravidlá, aké má triedne rituály. A potom pod jeho vedením čo najviac učiť.

Absolventi inovatívnej fakulty sa však budú pohybovať v systéme existujúcich učebných osnov, úväzkov a kolegov. Nenarazia?

Našou ambíciou je stať sa centrom celoživotného vzdelávania. To znamená, že náš absolvent nám môže kedykoľvek zaklopať na dvere a povedať: Mám problém a potrebujem pomôcť. Zároveň pod inováciami vo vzdelávaní rozumieme najmä to, že chceme študentom vštepiť postoj, že veci sa dajú meniť. Nastavenie „to sa dá“ a „poďme hľadať riešenia“ je však veľmi zriedkavé aj medzi mladými pedagógmi. 

Aj vy ste však na zmenu zvnútra rezignovali…

Iste, nie vždy sa všetko podarí a riešenie často nie je ideálne. Hovorím však o postoji, že sme tu nato, aby sme menili svet okolo seba. Je to ťažké a bolí to, no dá sa to. Keď napríklad po piatich rokoch študent zistí, že sa to na súčasnej škole naozaj nedá, bude mať všetky zručnosti na to, aby napríklad založil vlastnú základnú či strednú školu. To však znamená, že musí byť dobrým tímovým hráčom aj manažérom a musí vedieť komunikovať so štátnou správou. Musí byť podnikavý a inovatívny a v prvom rade mu musí záležať na deťoch a ich rodičoch. 

Budú mať mladí ľudia o takýto program záujem?

Robili sme vlastnú analýzu na vyše tisíc vysokoškolských študentoch z celého Slovenska, podľa ktorej až päťdesiat percent respondentov má záujem učiť. Aj z iných analýz vyplýva, že tvrdenie, že na pedagogickú sa ide za lacným diplomom, neplatí. Na rozdiel od Čiech, kde viac ako polovica záujemcov reálne učiť nechce, na Slovensku šesťdesiat až sedemdesiat percent učiť chce. Každý pedagóg vie, aká je to fantastická práca. Nie je pri nej čas zostarnúť. No študentov strácame počas štúdia práve vinou nekvalitného kurikula a nedostatku praxe. 

Foto: Adam Rábara

Aj absolventi inovatívneho programu však skončia s nie veľmi atraktívnymi školskými platmi.

Áno, na platy dosah nemáme. Ale rátame s tým, že ak budeme dobrí a prežijeme prvých tridsať rokov, tak štát pochopí, aký veľký prínos pre spoločnosť má výborný učiteľ. A zdvihne im platy aspoň trojnásobne. (Úsmev.)

Čo však vieme ovplyvniť, je, že ak sa nám podarí absolventom vštepiť, čo zamýšľame, budú kreatívni aj v získavania zdrojov. Budú vedieť robiť školenia pre firmy, občianske združenia či štátnu správu a organizácie ich budú chcieť zamestnať vďaka ich tímovým, organizačným a komunikačným zručnostiam. Dokážu myslieť „out-of-the-box“, aby si aj s nedostatkom financií v školstve poradili. 

V akej fáze príprav sa Učiteľské kolégium nachádza?

Práve prebiehajú rozhovory s ľuďmi na filozofickej fakulte aj ministerstve školstva, ktorí o tento projekt prejavili záujem. 

Otvorenie brán vyzerá reálne v roku 2023 či 2024. Tejto myšlienke som uveril nielen ja, ale tím vysokoškolských pedagógov, učiteľov, podnikateľov a sociálnych inovátorov, ktorí už navyše majú skúsenosť so zakladaním škôl.

Zažívame to, čo raz chceme odovzdávať našim mladým pedagógom: na začiatku vyzeral tento projekt ako úplne nereálny, dnes sme veľmi blízko k uskutočneniu nášho sna.

Triafa vysokoškolská reforma, ktorú po dlhých diskusiách parlament schválil, vedľa alebo rieši to, čo treba?

Lepšia malá zmena ako žiadna. No som za oveľa väčšiu otvorenosť a zmeny vo vysokoškolskom prostredí.

Prečo?

Univerzity treba otvoriť nielen medzinárodnému prostrediu, ale aj mladšej a strednej generácii, ktorá nedostáva dostatočný priestor uplatniť sa. A oveľa viac ich prepojiť s firemným a občianskym prostredím. Rektor by mal mať väčšie právomoci a správna rada väčší vplyv. No pravdu majú aj vysoké školy, ktoré hovoria, že platy vysokoškolských pedagógov sú tak žalostne nízke, že je veľmi otázne, koľko zahraničných pedagógov pritiahneme. 

Mnohé fakulty sa bránia akejkoľvek reforme a je na nich množstvo neaktívnych pedagógov, ktorí tam už dvadsaťpäť rokov nemajú čo robiť. Takéto zmeny sa však ťažko robia zvnútra aj pre existujúce vzťahy. 

Foto: Adam Rábara

Posledné roky som veľa študoval, ako fungujú špičkové univerzity, a ukazuje sa, že flexibilita je kľúčovou. U nás je problém už len to, keď si chce študent dať kombináciu hudobná – matematika. Majitelia firiem žijú s rizikom, že ak nerobia veci dobre, skrachovať môžu aj za niekoľko týždňov či mesiacov. Na univerzitách musíme byť rovnako flexibilní. 

Učiteľské kolégium vychádza aj z prostredia Cirkvi bratskej a občianskeho združenia D3. Ako sa budú v dizajne kolégia odrážať kresťanské hodnoty?

Miestom, kde tento dialóg so študentmi chceme viesť, bude práve charakterové vzdelávanie. Či už budúci pedagóg verí v Boha, alebo nie a bez ohľadu na to, či si to uvedomuje, deťom prináša svoje hodnoty a ony ho napodobňujú. Druhou otázkou je, ako s deťmi o hodnotách hovoriť. Samozrejme, nie sme vlastníkmi pravdy, ale veríme, že aj hodnotám sa dá učiť.