Esej Amerika a veľká katolícka výzva, ako čeliť úpadku viery v 21. storočí

Od skončenia Druhého vatikánskeho koncilu, teda v priebehu posledných päťdesiatich rokov, sa dalo hovoriť o americkom katolicizme ako o náboženstve, ktoré plne ladí s liberálnou demokraciou.

Niekde na okraji stále existovali pozoruhodné protiliberálne a radikálne katolícke periodiká a spisovatelia, mainstream však definoval zápas medzi „liberálnym katolicizmom“ a „konzervatívnym katolicizmom“, ktoré boli vo veľkej miere spojené jednotlivo s Demokratickou stranou a s Republikánskou stranou. Aj keď je pravdou, že biskupi a pápeži zvykli presadzovať iný systém: politický katolicizmus mimo existujúcich amerických kategórií ľavice a pravice.

V straníckej politike mal liberálnejší katolicizmus svoje najznámejšie stelesnenie v osobnostiach ako Mario Cuomo (americký liberálny politik, pozn. prekl.) a Joseph Biden, ktorí sa snažili udržať jednoduchý vzťah z čias Nového údelu (niekoľko programov zavedených v rokoch 1933 – 37 v USA, keď bol prezidentom F. D. Roosevelt, pozn. prekl.) medzi katolíkmi a Demokratickou stranou, a zároveň bagatelizovať alebo účinne privatizovať tie prvky katolíckeho učenia, predovšetkým v oblasti potratov, v ktorých sa demokrati a cirkev čoraz viac rozchádzali.

Pre konzervatívnejší alebo neokonzervatívny katolicizmus boli dostatočne reprezentatívne osobnosti ako Paul Ryan (bývalý predseda Snemovne reprezentantov Spojených štátov amerických, pozn. prekl.), John Boehner (bývalý predseda Snemovne reprezentantov Spojených štátov amerických, pozn. prekl.) a Antonin Scalia (bývalý sudca Najvyššieho súdu USA, pozn. prekl.).

Konzervatívny katolík, ktorý volil republikánov, mal zvyčajne pevný názor na potraty a manželstvo a súčasne mal menej pevný názor na sociálny štát – raz sa snažil korigovať pravicový libertarianizmus, inokedy sa ho snažil ospravedlniť náboženským spôsobom a potom zase presadzoval korporativizmus, ktorý bol viac oddaný obchodnej komore než sociálnej náuke cirkvi.

Z intelektuálneho hľadiska došlo k rovnocennej polarizácii medzi „Commonweal katolicizmom“ – (Commonweal je názov amerického katolíckeho liberálneho časopisu, pozn. prekl.) a „First Things katolicizmom“ (First Things je ekumenický a konzervatívny náboženský časopis, v ktorom bol publikovaný aj originál tohto článku, pozn. prekl.) – išlo teda o súboj medzi teologicky liberálnejšou katolíckou perspektívou, ktorá zdôrazňovala teóriu „dôslednej životnej etiky“ sociálneho učenia cirkvi, čím zdôvodňovala podporu Demokratickej strany napriek postoju k potratom, a na druhej strane stála teologicky konzervatívnejšia perspektíva, ktorá sa etablovala v Republikánskej strane, keďže tá sa výrazne priklonila k pro-life hnutiu. Táto perspektíva objavila svoj maximálny politický vplyv v evanjelickom prezidentstve Georgea W. Busha.

Tieto intelektuálne tábory sa výrazne líšili, mali však jednu podstatnú spoločnú črtu: súlad medzi interpretáciou katolicizmu po Druhom vatikánskom koncile a interpretáciou liberálneho poriadku považovali za samozrejmý. Najväčší rozdiel medzi nimi spočíval v otázke, ktorý druh liberalizmu sa po sexuálnej revolúcii a nástupe neoliberálnej ekonomiky dostal na scestie rýchlejšie – pravicový alebo ľavicový.

Táto základná vnútrokatolícka polarizácia doposiaľ nezmizla a najvýznamnejší katolícki politici v Amerike – od Bidena cez Nancy Pelosiovú až po bývalého generálneho prokurátora Billa Barra – ju stále stelesňujú. Ale medzi mladšími katolíkmi, najmä medzi inteligenciou, sa obe syntézy dostali pod vážny tlak.

Ďalšia sekularizácia liberálnej Ameriky totiž sťažuje pozíciu katolíckych demokratov, pretože elitný progresivizmus sa čoraz viac snaží nielen zachovať právo na potraty alebo právo na manželstvá osôb rovnakého pohlavia, ale zároveň sa snaží prenasledovať náboženské inštitúcie, ktoré nesúhlasia s progresívnymi názormi.

Medzitým politické neúspechy mainstreamových republikánov a všeobecný postkresťanský posun americkej spoločnosti, a to napriek (alebo vďaka?) vláde konzervatívcov, vyvolali na pravicovom spektre otázky o tom, či je katolícke spojenectvo s libertariánskym konzervativizmom účinné – a s tým súvisia aj pochybnosti o konečnom cieli samotného liberalizmu.

Františkov pontifikát k týmto napätiam prispel. Súčasný pontifikát, ktorý sa do určitej miery rozchádza s neokonzervativizmom Jána Pavla II. aj s mäkkým tradicionalizmom Benedikta XVI., vytvoril atmosféru krízy medzi teologickými konzervatívcami, aj keď jeho zmes populizmu a antimodernizmu v ekonomických a ekologických otázkach omladila katolícku ľavicu.

Prezidentský úrad Donalda Trumpa bol takisto rušivý, a to tým, že svojimi populistickými ekonomickými ťahmi a úspešným oslovením niektorých menšinových voličov naznačil prísľub amerického konzervativizmu, ktorý by bol viac v súlade s katolíckym sociálnym učením než s libertariánskou ortodoxiou. A súčasne svojou jedinečnou zmesou nativizmu, konšpirátorstva a osobnej náboženskej ľahostajnosti naznačil možnosť amerického konzervativizmu, ktorý je funkčne postkresťanský.

Všetky tieto napätia v paradigme po roku 1960 zatiaľ radikálne nezmenili politické správanie amerických katolíkov. Medzi bielymi katolíkmi je rozdelenie na liberálov a konzervatívcov stále určujúce pre celonárodné hlasovanie. Etnické rozdelenie medzi bielymi a hispánskymi katolíkmi pretrváva, aj keď sa za Trumpa (možno prekvapivo) zmenšilo.

Medzi katolíckymi spisovateľmi však došlo k výrazným zlomom, experimentom, reorganizácii a rozdeleniu, aj keď niektoré skupinky sa vytrvalo držia svojho. Nájdu sa aj takí konzervatívni katolíci, ktorí veria v zlučovanie amerického konzervativizmu, v katolícky výklad vzniku Spojených štátov, s ktorým prišiel John Courtney Murray (americký jezuitský kňaz a teológ, pozn. prekl.), a v cnosti predtrumpovskej Republikánskej strany.

Medzitým dal Bidenov prezidentský úrad impulz liberálnym katolíkom, ktorí veria, že Demokratická strana je ich prirodzeným domovom a že v melioristickom liberalizme sociálneho štátu sa zjavným spôsobom odzrkadľuje katolícke sociálne učenie.

Objavujú sa však aj nové skupiny, oživené a znovuobjavené hnutia a tendencie, ktoré majú v intelektuálnej diskusii väčší význam ako v minulých rokoch a môže sa stať, že budú mať význam aj pre katolícku politiku.

Dovoľte mi načrtnúť predbežné rozloženie týchto nových skupín. Po prvé, sú tu populisti, ktorí považujú mnohé posuny v konzervatívnej politike v Trumpovej ére za zhodné s učením cirkvi a za vítanú nápravu libertariánskych chýb, ktoré spájajú s osobnosťami ako Paul Ryan. Populisti majú tendenciu obhajovať korporativistický obrat v ekonomike a hľadajú stratégie na znovuvytvorenie rodinnej mzdy prostredníctvom priemyselnej politiky alebo rodinnej politiky, prípadne ich kombinácie. Vo všeobecnosti podporujú imigračné obmedzenia na ochranu domácej pracovnej sily a obnovu sociálnej solidarity; podporujú protikartelové opatrenia proti gigantom zo Silicon Valley; snažia sa o agresívnejšiu stratégiu kultúrnej vojny, protiútok po dlhom ústupe v otázkach ako transgenderizmus a internetová pornografia.

A hoci sa rozchádzajú v názoroch na Trumpove schopnosti a morálku, väčšinou považujú jeho vzostup za prospešný a jeho prezidentstvo prinajmenšom za menšie zlo, ak nie rovno za dobro.

Z filozofického hľadiska populistov často označujú za postliberálov alebo antiliberálov a niekedy sa tak aj oni sami označujú. Nie je však jasné, či takéto označenie sedí. Katolícky šéfredaktor First Things R. R. Reno hovorí za mnohých populistov, keď obhajuje populizmus ako solidaristickú a náboženskú korekciu v rámci liberálneho poriadku, a odmieta označenia typu „alternatíva amerického konštitucionalizmu“.

Dá sa predpokladať, že politici, ktorí obhajujú politické myšlienky spojené s týmto populizmom – vrátane katolíka Marca Rubia, protestanta Josha Hawleyho a mormóna Mitta Romneyho (senátori USA, pozn. prekl.) –, by s ním bezvýhradne súhlasili.

Populisti sa jednoznačne líšia od kresťanských libertariánov a klasických liberálov, s ktorými často vedú spory. Od osobností, ako je napríklad Richard John Neuhaus (americký katolícky kňaz, spisovateľ a novinár, ktorý konvertoval na katolicizmus z luteránstva, pozn. prekl.), sa však svojimi primárnymi záväzkami možno až tak veľmi nelíšia. Podobne ako on veria, že liberálna demokracia si vyžaduje silnú náboženskú politiku a spojenectvo medzi evanjelikmi a katolíkmi. Neprijímajú však víziu politickej ekonómie a zahraničnej politiky, s ktorou sa Neuhaus začal spájať na konci svojej kariéry.

Táto myšlienka populizmu ako korekcie v rámci liberalizmu oddeľuje populistov od ďalšej skupiny, katolíckych integralistov, pre ktorých je liberalizmus nenapraviteľný, pretože bol od začiatku prehnitý. Integralisti sú stúpencami kontroverzného časopisu L. Brenta Bozella Triumph (tento časopis sa venoval náboženským a kultúrnym témam z tradicionalistickej kresťanskej perspektívy, pozn. prekl.) a pápežov 19. storočia a ich zvonivých antiliberálnych anatém. Podobne ako kráľ Joziáš, ktorý obnovuje stratenú knihu zákona, veria, že volajú katolíkov späť k pravej a jedinej katolíckej politike, na istý čas zahalenej sladkými bludmi a amerikanizmom, ale teraz, uprostred krízy liberalizmu, opäť viditeľnej ako alternatíva.

Integralisti sa zhodujú s populistami v otázkach prorodinnej ekonomiky a priemyselnej politiky, ale sú viac rozdelení v iných aspektoch novej pravicovej politiky: obmedzovanie imigrácie, skepsa voči klimatickým zmenám a idea národa ako niečoho, čo si zaslúži lojalitu. Integralisti v konečnom dôsledku veria v katolícke impérium, nie v katolícky nacionalizmus a niektoré ľavicové prvky magistéria pápeža Františka považujú za implicitne integralistické – najmä ekologickú encykliku Laudato Si’, ktorej napomenutia a predpisy sa v súčasnosti v populistickej politike výrazne neprejavujú.

Napriek tejto kritike sa integralisti pozerajú priaznivo na nacionalistických politikov, od Trumpa až po Viktora Orbána. Uprednostňujú neliberálny nacionalizmus pred liberálnym internacionalizmom a veria, že nacionalistickopopulistické povstania poskytujú priestor na katolícke povstanie v rámci západnej elity.

Keďže toto povstanie zatiaľ nie je presne viditeľné, praktický dosah ich myšlienok zostáva neistý. Integralisti sa však angažujú prinajmenšom v dvoch reálnych projektoch: cirkevných predstaviteľov tlačia k razantnejšiemu presadzovaniu zákonných práv a právnej moci cirkvi nad veriacimi a populistických i neokonzervatívnych katolíkov tlačia k plnšej katolíckej politike a agresívnejšiemu využívaniu štátnej moci.

Predovšetkým sú presvedčení, že podmienky na oživenie cirkvi a obrodu kresťanstva v Amerike môžu nastať len vtedy, ak dôjde k revolúcii zhora.

V tomto smere sú v ostrom kontraste s treťou skupinou, benediktínmi, čím sa nemyslí rehoľa, ale tí katolíci, ktorí akceptujú diagnózu Roda Drehera v knihe Benediktova voľba (2017) o nevyhnutnosti pokračujúcej sekularizácie a pokračujúceho ústupu kresťanstva.

Benediktíni súhlasia so záverom Patricka Deneena, ktorý v knihe Prečo liberalizmus zlyhal (2018) píše, že miestne experimenty sú kľúčom k oživeniu našej kedysi kresťanskej kultúry – a ktorí sa spolu so spisovateľmi ako Brandon McGinley a Leah Libresco Sargeantová zaujímajú najmä o vnútornú obnovu ako predpoklad akejkoľvek novej formy kresťanskej politiky.

Knihu si môžete objednať tu.

Samozrejme, Deneen prejavil veľké sympatie k populistickým aj integralistickým argumentom a McGinley nedávno spolu so Scottom Hahnom napísal knihu s integralistickým zameraním – čo je dôkazom, že tieto skupiny sú nestabilné a prekrývajú sa, nie sú teda ustálené ani pevne dané. Ale hoci niektorí benediktíni môžu voliť populistických politikov alebo na určitej úrovni podporovať integralizmus a iní môžu mať ľavicovejšie preferencie, vo všeobecnosti sú skeptickí voči národným politickým riešeniam a pochybujú o vyhliadkach na akúkoľvek kresťanskú obnovu zhora a radšej svoju energiu vkladajú do budovania inštitúcií zdola. Ich heslom je slávne napomenutie Josepha Ratzingera:

[Cirkev] sa zmenší a bude musieť začať viac-menej od začiatku. Už nebude môcť obývať mnohé z budov, ktoré postavila v prosperite… Ako malá spoločnosť bude klásť oveľa väčšie nároky na iniciatívu svojich jednotlivých členov… Stane sa z nej duchovnejšia cirkev, ktorá si nebude nárokovať na politický mandát a bude rovnako málo koketovať s ľavicou ako s pravicou.

To znamená, že benediktíni sú často ekumenickejší ako integralisti a sympatizujú s antipolitickými protestantskými osobnosťami, ako sú Stanley Hauerwas a Wendell Berry, a so spoločenstvami, ako je Bruderhof (nemecké anabaptistické kresťanské hnutie, pozn. prekl.).

To znamená, že dávajú prednosť Alexisovi de Tocquevillovi pred Carlom Schmittom a stratégiám budovania spoločenstva a evanjelizácie pred stratégiami moci. A znamená to tiež, že ich kultúrny vplyv sa ľahko mení v závislosti od zjavných vyhliadok katolíckej politiky na národnej úrovni: marginalizácia náboženských konzervatívcov na konci Obamovej éry zvýšila príťažlivosť benediktínskej možnosti, zatiaľ čo zdanlivé rozšírenie politických možností v Trumpovej ére zatlačilo ich myšlienky do úzadia. Môžu sa vrátiť, ak by sa Bidenovým prezidentstvom začalo dlhé liberálne obdobie.

Táto možnosť nás privádza k štvrtej skupine, ktorú nazvem tradinistami. Tento termín si požičiavam z manifestu z roku 2016, ktorého signatári sa, podobne ako ľavičiari v každej dobe, čoskoro nato rozdelili. Bez ohľadu na ich spory tento termín zodpovedá identifikovateľnej tendencii – presvedčeniu, že neskorý kapitalizmus je viac ako neskorý liberalizmus zásadne nezlučiteľný s kresťanskou vierou a že nedávne oživenie socializmu môže využiť katolícke sociálne myslenie.

Tradinistická tendencia si na staršom liberálnokonzervatívnom spektre našla svoje miesto tam, kde sa Mario Cuomo zhodol s časopisom Commonweal (čiže skôr na liberálnom konci, pozn. prekl.), ale od väčšiny liberálneho katolicizmu po roku 1960 sa odlišuje tým, že zastáva radikálnejší postoj k ekonomike, podobne ako sa sekulárni milénioví socialisti často odlišujú od liberálov generácie baby boomers.

Tradinisti zároveň prejavujú relatívne malý záujem o liberálny projekt tej istej generácie, ktorý sa týka prispôsobenia katolíckeho učenia sexuálnej revolúcii, aj keď sa proti tomuto projektu nestavajú s takou jasnosťou a dôslednosťou, ako by sa to možno páčilo konzervatívcom. Ich presvedčenie sa niekedy prekrýva s presvedčením populistov, ale akýkoľvek pravicový nacionalizmus považujú za kompromitovaný rasizmom a ľahko podplatiteľný kapitálom.

Herbert McCabe a Alasdair MacIntyre, dvaja dosť odlišní marxistickí tomisti, sú inšpiráciou pre tradinistov. Elizabeth Bruenigová z časopisu The Atlantic je pravdepodobne ich najvýznamnejšou obhajkyňou. Takzvaný „Weird Catholic Twitter“ (Podivný katolícky Twitter – online komunita zaoberajúca sa katolicizmom, často s ironickým podtónom, pozn. prekl.) bol často ich online domovom. Ak toto všetko spôsobuje, že tradinisti znejú marginálne v porovnaní s ostatnými smermi, ktoré opisujem – nuž, v istých ohľadoch marginálnymi sú, lenže ich ekonomickú víziu podporuje súčasný Svätý Otec a to už niečo znamená.

Aj keď mu chýba priamy politický vplyv populistov alebo ambície integralistov, tradinizmus má aj tak jasnú politickú teóriu: podmienky kresťanskej obnovy závisia od pretrhnutia reťazí kapitalizmu, a preto spojenectvo so sekulárnymi socialistami môže v dlhodobom horizonte znamenať hľadanie dobra pre cirkev, bez ohľadu na priepasť medzi osobnosťou, akou je Bernie Sanders, a učením cirkvi takmer v každej neekonomickej otázke. A pokiaľ sa nejakým malým spôsobom podieľajú na väčšom oživení socialistického myslenia, ktoré sa zasa nejakým spôsobom podieľa na ambicióznom ekonomickom programe Bidenovho prezidentstva, môžu si títo ľavicoví katolíci „LeftCaths“ nárokovať aspoň štipkou vzdialeného vplyvu na nášho druhého katolíckeho prezidenta.

Ako som už spomínal, všetky tieto skupiny sú nestabilné a menia sa. Ľahko by sa dali ďalej rozdeliť a je možné prejsť z jedného tábora do druhého alebo ich jednoducho pospájať. Človek môže byť integralista tradinista, pre ktorého je socializmus politickou ekonómiou integralistického štátu, alebo benediktín, ktorého priťahuje populizmus, pretože sľubuje politickú ochranu pri tvorbe klasických či nových projektov, alebo integralista, ktorý sa z odporu k Donaldovi Trumpovi stane tradinistom. (Vedel by som vymenovať zopár spisovateľov, ktorí spravili takéto a podobné presuny len za posledných niekoľko rokov).

Tieto tendencie patria, s výnimkou niekoľkých sympatizujúcich republikánskych politikov vo sfére populistov, zatiaľ len a len inteligencii. Všetci sú obzvlášť vzdialení – tak ako veľká časť autorít katolíckej cirkvi – od rozrastajúcej sa hispánskej populácie a nespokojnej bielej robotníckej triedy americkej cirkvi.

Áno, populisti majú ambíciu hovoriť v mene voličov z nižších vrstiev, ktorí podporili Trumpa, a sympatie tradinistov k Berniemu Sandersovi zdieľali mnohí latinskoamerickí demokrati. Ale väčšina ľudí, ktorí vedú tieto debaty, je príliš vzdelaná a v robotníckej triede zatiaľ neexistujú sebavedomé postliberálne kádre, žiadne masové hnutie, ktoré by bolo ekvivalentom úlohy, akú zohralo pro-life hnutie pri definovaní konzervatívneho katolicizmu po roku 1970.

Podobne aj v rámci cirkvi sú na Twitteri kňazi integralisti, tradinisti alebo benediktíni, ale tieto označenia by väčšinu biskupov zmiatli. Vedúci predstavitelia amerického katolicizmu stále jednoznačne patria k starším liberálnym a konzervatívnym frakciám, ktoré vznikli v 70. a 80. rokoch 20. storočia, a podobne aj väčšina katolíckych inštitúcií.

To neznamená, že nové myšlienky sú nedôležité, znamená to len, že ak nenastane nejaký revolučný moment, ich vplyv sa bude v americkom katolicizme prejavovať skôr postupne a bude formovať cirkev alebo realita cirkvi ho bude pretvárať neočakávaným spôsobom. Stojí teda za to uvažovať o nich v kombinácii s neintelektuálnym trendom, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou pretvorí inštitucionálny americký katolicizmus ešte počas nášho života. Týmto trendom, touto skutočnosťou je rozsiahly štrukturálny kolaps.

Úpadok nie je pre americký katolicizmus ničím novým. Prudký pokles návštevnosti omší a pokles rehoľných povolaní v 60. a 70. rokoch minulého storočia vystriedala stabilizácia v 80. a 90. rokoch, keď cirkev pred dramatickým úbytkom čiastočne zachránila hispánska imigrácia. Ale približne v čase odhalenia najhorších prípadov sexuálneho zneužívania, medzi rokmi 2000 a 2005, sa pokles obnovil, počet ľudí hlásiacich sa ku katolicizmu klesol a návštevnosť omší medzi katolíkmi prvýkrát klesla pod úroveň návštevnosti protestantských kostolov.

Doteraz bolo a stále aj je prirodzené dúfať, že tento nový trend je dočasný, zrodený z rozčarovania z cirkevnej hierarchie a že počet katolíkov sa opäť stabilizuje, ak bude spoločnosť vnímať, že biskupi prekonali krízu sexuálneho zneužívania. Je však pravdepodobnejšie, že pokles sa bude zrýchľovať, pretože inštitucionálnu pozíciu cirkvi v nasledujúcich dvadsiatich rokoch oslabia viaceré faktory:

• po prvé, generačná výmena v kostolných laviciach – alebo, v prípade mladšej generácie, mimo nich – keďže zbožní katolíci tichej generácie (populácia narodená od polovice 20. do začiatku 40. rokov 20. storočia, pozn. prekl.) a o niečo vlažnejší katolíci generácie baby boom vymierajú a dospievajú ich deti a vnúčatá, ktoré vieru čoraz viac nepraktizujú;
• po druhé, pokračujúce následky krízy sexuálneho zneužívania, pričom štátne vyšetrovania, ako napríklad správa veľkej poroty v Pensylvánii, budú počas nasledujúcich aspoň piatich rokov naďalej poukazovať na údajné zneužívanie a zatajovanie;
• po tretie, inštitucionálny stres z nedostatku kňazských povolaní v cirkvi, ktorý sa ešte prehĺbi v dôsledku generačnej výmeny, keď posledná veľká skupina kňazov odíde do dôchodku alebo zomrie;
• po štvrté, finančná kríza, urýchlená predchádzajúcimi faktormi a tiež etnickými a sociálno-ekonomickými zmenami, keďže z bielej cirkvi vyššej strednej triedy z obdobia po Druhom vatikánskom koncile sa stane hispánska cirkev nižšej strednej triedy – ktorá, akokoľvek bohatá vo viere, bude mať menej peňazí na školy, vysoké školy, kostoly a charitu v porovnaní s katolicizmom v roku 1980 alebo 2010;
• po piate, kombinovaný účinok spomalenia prisťahovalectva z Latinskej Ameriky, spôsobený nižšou pôrodnosťou vo väčšine latinskoamerických krajín, a vzostupu Letničného hnutia v Latinskej Amerike a na celom globálnom juhu spôsobí, že noví prisťahovalci budú skôr protestanti než oddaní katolíci;
• po šieste, rastúce nepriateľstvo voči katolicizmu, najmä v liberálnejších štátoch, čo pravdepodobne urýchli sekularizáciu katolíckych vzdelávacích a zdravotníckych inštitúcií;
• a nakoniec vplyv pandémie na dočasné prerušenie účasti na svätých omšiach, ktorý v plnej miere ešte stále nepoznáme. Je však nepravdepodobné, že by mal pozitívny účinok na návštevnosť svätých omší a dary v nasledujúcich desiatich rokoch.

Samozrejme, Duch Svätý môže mať stále s cirkvou iné plány. Obnova by si však vyžadovala dramatickú náboženskú zmenu – masové obrátenie, nielen návrat odpadlíkov.

Od 60. rokov 20. storočia je hlavnou dilemou amerického katolicizmu, ako osloviť veľkú populáciu pokrstených a pobirmovaných katolíkov, ktorí sa odklonili od cirkvi. Doteraz sa katolicizmus mohol spoliehať na etnickú a kultúrnu lojalitu mnohých prosperujúcich katolíkov, ktorí sa narodili do katolíckych rodín, sami už nepraktizujú vieru dôsledne, ale stále podporujú katolícke inštitúcie. Teraz cirkev vstupuje do úplne inej éry, v ktorej potomkovia týchto odpadlíkov alebo kultúrne pripútaných katolíkov nie sú pokrstení, nie sú pobirmovaní, neuzavreli cirkevné manželstvo a nemajú k cirkvi žiadny vzťah. Mnohí už nie sú „odpadlíkmi“, ale jednoducho neveriacimi.

Tu je niekoľko štatistických údajov, ktoré sú uvedené v správe katolíckeho inštitútu The Catholic Leadership Institute (americký inštitút poskytujúci formáciu a konzultácie kňazom, biskupom, ale aj laikom, pozn. prekl.) za rok 2019. Na začiatku 21. storočia sa v Spojených štátoch každoročne vyslúžilo takmer milión katolíckych krstov. Do roku 2015 sa tento počet znížil na približne 700 000. Ak by tento trend pokračoval, do roku 2030 by ich mohlo byť len 350 000.

Podiel katolíkov, ktorí uzatvárajú cirkevný sobáš, klesol o 55 percent od začiatku 90. rokov, keď sa ročne uzatváralo približne 325 000 takýchto manželstiev. Ak sa tento trend premietne do budúcnosti, do konca roku 2030 by mohlo byť uzavretých menej ako 100 000 katolíckych manželstiev ročne.

Prvé sväté prijímanie a birmovka sa riadia podobným modelom, pričom v každom prípade ide o pokles z počtu krstov: jeden z piatich pokrstených katolíkov nejde na prvé sväté prijímanie, dvaja z piatich nejdú na birmovku a 85 percent pobirmovaných katolíkov prestane praktizovať svoju vieru do veku 21 rokov.

Všetky tieto trendy – všetky predchádzali pandémii – majú nevyhnutné finančné dôsledky. The Catholic Leadership Institute odhaduje, že medzi tým, koľko peňazí cirkev dostáva na financovanie svojej činnosti v súčasnosti, a tým, koľko peňazí bude dostávať, keď generácia X nahradí generáciu baby boomers ako generáciu s finančnou mocou, je rozdiel päť miliárd dolárov.

Samozrejme, cirkev s menším počtom krstov, birmoviek, sobášov a nakoniec aj farníkov bude potrebovať menej peňazí na svoje fungovanie. Ale za takýchto zmenených okolností, ako sa uvádza v spomínanej správe, „nie je možné udržať súčasné modely diecézneho a farského života“.

Takáto premena nezanechá nedotknutý žiaden aspekt katolíckeho života. Jej tieň už v skutočnosti formuje intelektuálne trendy, ktoré som práve opísal: v hľadaní nového prístupu ku katolíckej politike a katolíckej kultúrnej angažovanosti môžete sčasti vidieť snahu vyrovnať sa s rozhodnutiami, ktoré priviedli americkú cirkev do tohto nového veku úpadku.

Ak sa však tento úpadok urýchli, čo sa stane s tými odvážnymi myšlienkami? Jednou z možností, na ktorú by sa intelektuálny skeptik mohol ľahko odvolávať, je, že v priebehu niekoľkých nasledujúcich desaťročí sa katolícke idey stanú čoraz menej relevantnými pre katolícku realitu a budú budovať kresťanstvo vo vzduchu, zatiaľ čo skutočná cirkev sa bude rozkladať.

Tento nešťastný scenár je možný, nie je však celkom pravdepodobný, a to z jedného dôvodu: všetky vyššie uvedené katolícke myšlienky predstavujú pokusy o zintenzívnenie angažovanosti, o vytvorenie plnšieho katolíckeho prístupu k politike a ku kultúre, než aký prevládal od 60. rokov 20. storočia. A v zmenšujúcej sa cirkvi bude vplyv jej angažovaných členov rásť, nie slabnúť.

Budúci diecézni fundraiseri budú oslovovať populistov a integralistov a možno aj tradinistov, pretože vlažní katolícki prispievatelia z veriacich rodín už nebudú k dispozícii. Farnosti budú závislé od benediktínov, či už ide o obnovu, alebo prežitie. V menšej a slabšej cirkvi sa pravdepodobne znásobí vplyv myšlienok, ktoré sa dnes priemernému katolíkovi zdajú čudné, pretože cirkev sa čoraz viac stáva inštitúciou riadenou čudákmi, zloženou z čudákov a určenou pre čudákov.

Keď Rím upadal, bola Benediktova stratégia najčudnejšia, ale najrozumnejšia

Eva Čobejová

Benedikt z Nursie, svätec a patrón Európy, je silná inšpirácia. Hoci žil na prelome staroveku a stredoveku. V slovenčine vyšiel o ňom teraz román.

V určitej podobe budú tieto katolícke myšlienky pravdepodobne čoraz dôležitejšie pre katolícku realitu, pretože cirkev prechádza obdobím prestavby. Ich vplyv sa však prejaví v americkom katolicizme, ktorý je inštitucionálne a demograficky slabší, než bola cirkev za posledné desaťročia alebo dokonca od 19. storočia.

Táto realita vytvorí povinnosti aj pokušenia. Prvou povinnosťou je, aby intelektuáli brali vnútornú krízu cirkvi vážne a nepoužívali praktické katolícke problémy len ako zbraň v teoretických debatách.

S čiastočnou výnimkou benediktínov sa väčšina skupín, ktoré som práve opísal, venuje otázkam verejnej politiky, politického poriadku, straníckej lojality a ideologického usporiadania. Božechráň, aby obyčajný novinový redaktor tvrdil, že ide o nedôležité otázky. Ale oveľa viac času treba stráviť, oveľa viac sa treba zamyslieť a oveľa viac úsilia treba vynaložiť na vnútorné otázky, ktorým čelí americký katolicizmus – na otázky, ako môžu farnosti, školy a diecézy prejsť na pravdepodobnú realitu roku 2040, ako možno dosiahnuť obnovu v rámci oslabujúcich sa štruktúr, ako možno oživiť kontemplatívne a aktívne formy katolíckeho života, ako možno nasýtiť päťtisíc ľudí, keď sa zdá, že zásoby chleba a rýb prudko klesajú.

Každá zo skupín, ktoré som práve opísal, má čím prispieť. Benediktíni sa najprirodzenejšie zaujímajú o otázky zachovania a obnovy inštitúcií, ale integralisti môžu zohrávať osobitnú úlohu v pomoci cirkvi pri efektívnejšom riadení seba samej v dobe, keď jej vzťah k štátu a spoločnosti bude ešte napätejší ako v nedávnej minulosti. Tradinisti budú schopní konkretizovať svoj radikalizmus na miestnej úrovni, v nových hnutiach a komunitách typu katolíckych robotníkov, aj keď katolícky socializmus ako národná ideológia zostáva fiktívny.

Katolícki populisti, ktorí budú pravdepodobne politicky najvplyvnejšou frakciou vo väčšine predstaviteľných budúcností, majú povinnosť premýšľať o tom, ako budú verejné politiky sekulárneho štátu pravdepodobne formovať krajinu, v ktorej sa cirkev pokúša stabilizovať, obnoviť a rásť.

Medzitým budú stále prebiehať všetky staré, ale nevyriešené diskusie po Druhom vatikánskom koncile: diskusie o úlohe žien v službe a riadení cirkvi, o všeobecnej úlohe laikov v nej, o tom, ako má cirkev slúžiť katolíkom v špecifických a hriešnych životných situáciách, o tom, ako má vyzerať liturgia uprostred konkurenčných vízií reformy.

Argumenty o politickom katolicizme, o správnom vzťahu cirkvi k sekularizmu a liberalizmu, môžu v niektorých z týchto zdanlivo nekonečných sporov poskytnúť vítaný oddych. Sú však nekonečné, pretože na nich záleží nielen v Ríme a vo Washingtone, D. C., ale aj v každodennom živote farností. Hnutia, ktoré majú v úmysle presadzovať hlbší a komplexnejší politický katolicizmus, budú opäť vtiahnuté aj do nepolitických kontroverzií. (Čo si myslia integralisti o ženskej autorite v cirkvi? Ako pristupujú benediktíni k homosexuálnym katolíkom? Nakoľko sú tradinisti liturgicky „tradiční?“)

Každý svetský politický vplyv, ktorý tieto myšlienky získajú, bude spojený s vlastnými záväzkami a pokušeniami. A tieto myšlienky môžu skutočne získať vplyv aj uprostred cirkevného úpadku. Do tej miery, do akej určitý druh elitne orientovaných katolíckych inštitúcií vykazuje väčšiu odolnosť ako masový katolicizmus a do akej katolícke myšlienky oslovujú seriózne mysle, ktoré sa snažia uniknúť poruchám doby, je ľahké si predstaviť, že sa v budúcnosti zvýraznia vzory súčasnosti.

Katolíci by boli naďalej nadmerne zastúpení v najvyšších poschodiach politiky, najmä konzervatívnej, aj keď ich cirkev rádovo stráca členov a inštitucionálnu kapacitu.

S týmto nadmerným zastúpením sa objavia príležitosti na to, čo harvardský integralista Adrian Vermeule nazval „integrácia zvnútra“. Bude tu však aj pokušenie zmerať silu katolicizmu predovšetkým pomocou jeho elitných predstaviteľov, hodnotiť katolícky úspech skôr z hľadiska dosiahnutého politického vplyvu než z hľadiska zachránených duší, alebo inak predpokladať, že moc elít je sama osebe dostatočným nástrojom náboženskej obrody – dostatočne silným na dosiahnutie cieľov, ktoré sa mohli dosiahnuť už skôr, keby predchádzajúca generácia politických katolíkov nebola príliš plachá, príliš zmierená s liberalizmom, aby formovala realitu zhora.

Niektoré veci sa dajú formovať zhora. V demokracii však moc prúdi medzi elitami a masami – nie iba jedným smerom – a sú bitky, ktoré elitný katolicizmus jednoducho nemôže vyhrať, ak sa neobnoví masový katolicizmus. Ak sa teda prvému darí, zatiaľ čo druhý upadá alebo chradne, bude to znamenie, že cirkev potrebuje obnovu zdola rovnako alebo viac ako integráciu zvnútra.

Katolíci v elitných kruhoch môžu medzitým pocítiť ďalšie pokušenie: urobiť z rastúcej slabosti svojej cirkvi zámienku na to, aby sa nechali ovládnuť nekatolíckymi štýlmi politiky. Čo je zlé na obozretnom politickom úsudku? Ale v situácii, keď je cirkev oslabená a stranícka politika vrie, sa katolícki intelektuáli možno budú chcieť viac stotožniť so svojimi spolustraníkmi než so svojimi spoluveriacimi. Môžu mať sklon vkladať svoje nádeje skôr do činnosti štátu alebo hnutia než do Krista a jeho cirkvi.

Príťažlivosť nových katolíckych myšlienkových smerov spočíva v ich argumentácii, že pravicovoliberálni a ľavicovoliberálni katolíci sa dostali práve do tejto pasce a že existujú plnohodnotnejšie katolícke alternatívy mimo binárneho vzťahu Paul Ryan – Joe Biden. Ale vo vzťahu nových tendencií k pravicovému nacionalizmu a ľavicovému socializmu – v spôsobe, akým sa integralisti a populisti niekedy združujú na podporu skorumpovaných alebo šovinistických konzervatívnych politikov, zatiaľ čo tradinisti slúžia antiklerikálnej ľavici – je možné vidieť, že problém, ktorý kritizujú, sa opakuje.

Benediktíni čelia inému pokušeniu: ich zameranie na miestne a vnútorné problémy sa môže stať zámienkou na ignorovanie širších spoločenských problémov a oprávnená nechuť k straníckym hádkam sa môže stať zámienkou na zanedbanie občianskych povinností. Ak si kresťania nedajú pozor, náboženské spoločenstvá môžu znovu vytvoriť sekulárne formy triednej separačnej politiky, v ktorej sa určité farnosti a školy obývané vzdelanými veriacimi účinne oddeľujú od spoločenského neporiadku.

V ideálnom prípade by podmienky úpadku katolíkov viedli k väčšej solidarite medzi katolíkmi, ktorí zostali. Často sa však stáva pravý opak: skutočnosť úpadku spôsobuje, že stávky v diskusii sa zdajú byť zúfalo vysoké. O zmenšujúcu sa inštitucionálnu korisť sa bojuje horlivejšie. Pocit krízy zväčšuje rozdiely, o ktorých by sa v čase optimizmu a hojnosti mohlo diskutovať v priateľskom a bratskom duchu. A to, samozrejme, len urýchľuje úpadok, pretože ľudia mimo cirkvi a ľudia na okraji sa pozerajú na to, či najhorlivejší katolíci konajú ako kresťania, a namiesto toho vidia bratovraždu – alebo jej ekvivalent na Twitteri.

Debata o politickom katolicizme (vrátane mojich vlastných príspevkov) doteraz ukázala mnohé z týchto nerestí. V ideálnom prípade by to bolo inak, keďže zakotvenie katolíckej viery by malo poskytnúť perspektívu na súčasnú politiku, ktorá je menej časovo ohraničená a intenzívnejšie si uvedomuje nepredvídateľnosť a provizórnosť všetkých politických opatrení.

Sub specie aeternitatis (z lat. – univerzálna večná pravda, pozn. prekl.) je, že žiadny politický systém nie je dokonalý a žiadny politický systém nie je konečný. Americký katolicizmus prekvital v nepochybne nedokonalom systéme amerického liberalizmu. Aj pri súčasnom úpadku má v porovnaní s cirkvou v iných bohatých krajinách silné stránky a nemôžeme s istotou vedieť, že súčasný úpadok je nezvratný a že rozkvet už nemôže nastať.

Možno je osudom týchto rôznych skupín pomôcť obnoviť liberalizmus prostredníctvom výziev a kritiky, zvýšiť v americkej spoločnosti priazeň voči katolíckej viere importovaním skepticizmu voči liberalizmu alebo kapitalizmu ako druhu oživujúceho balastu. Možno nejaký John Courtney Murray v 22. storočí vďačne napíše o vplyve integralistov alebo tradinistov 21. storočia, ktorí ako Jonáš v Ninive pomohli zachrániť liberálny poriadok tým, že nariekali nad jeho zlom a prorokovali jeho zničenie.

Alebo je možno systém známy ako liberalizmus naozaj osudový, bol súdený a uznaný za nedostatočný a to, čo sa deje v skupinách, ktoré som opísal, sú zárodky postliberálnej éry, teda ide o klopanie a motanie sa okolo dverí, ktoré vedú do úplne iného sveta.

V takom prípade by sme mali dúfať, že nejaký budúci politický filozof Guadalupskej ríše bude s vďakou písať o tom, ako sa rôzne katolícke smery 21. storočia navzájom zdokonaľovali svojou oduševnenou diskusiou a ako ich liberálni kritici konštruktívne spochybňovali, aby sa postliberálny vek jednoducho nevrátil k hriechom, chybám a krutostiam ancien régime (absolutistický politický systém vo Francúzsku, ktorý trval do Veľkej francúzskej revolúcie, pozn. prekl.).

Alebo možno je súčasná ťažká katolícka realita jediným dôležitým aspektom našej situácie, spomínané idey sú väčšinou vzdušnými zámkami a cirkev sa vysokou rýchlosťou ženie do postkresťanského sveta, v ktorom nebudú žiadne „možnosti“, iba nevyhnutnosť.

Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať. Bez ohľadu na to, aký osud nás čaká, katolíci a kresťania každého politického presvedčenia by mali pamätať na toto napomenutie a preukázať svoju vernosť tým, že do neistej budúcnosti vstúpia nielen ako diskutéri, ale ako priatelia.

Ross Douthat je redaktor denníka New York Times. Verzia tejto eseje bola prednesená ako prednáška na konferencii „Amerika, liberalizmus a katolicizmus“ na Dallaskej univerzite v apríli 2021. Preložila Terézia Sedláková.