Esej Prečo agresívne kresťanstvo nie je správnou cestou

Ako tvrdí jeden dôležitý autor, kresťania by sa asi mali zmieriť s novým usporiadaním a prijať fakt, že „moderná doba nie je sakrálna, ale sekulárna“, že štát už nemožno považovať „za svetskú ruku duchovnej moci“, že „sloboda individuálneho svedomia“ je jedným z „rozhodujúcich aktív“ našej civilizácie.

V tomto novom poriadku musí každý kresťanský politický útvar akceptovať skutočnosť pluralizmu s jeho „rozmanitými duchovnými líniami“ a „rozmanitosťou morálnych vyznaní“ a vkladať nádej do slobody cirkvi, do jej možnosti pôsobiť ako „duchovný kvas“ zbavený skazenosti minulosti.

Ak to znie ako podľahnutie duchu doby, existuje aj iná perspektíva. Kresťania by sa namiesto toho mohli pustiť do budovania „nového kresťanského sveta, novej kresťansky inšpirovanej civilizácie“. Mohli by sa pokúsiť vniesť nový život do toho, čo zostalo z kultúrneho kresťanstva – „často nevedomých kresťanských citov a morálnych štruktúr, ktoré sú stelesnené v dejinách národov zrodených zo starého kresťanstva“.

Môžu sa snažiť odvrátiť štát od nebezpečnej morálnej ľahostajnosti, pretože „konečným cieľom zákona sú morálne dobrí ľudia“, a nasmerovať štát k verejnému uznaniu Boha a biblickej viery.

Predovšetkým by odmietli chiméru dokonalej morálnej a teologickej neutrality. V skutočnosti totiž „svet skoncoval s neutralitou. Chtiac či nechtiac sa štáty musia rozhodnúť pre evanjelium alebo proti nemu. Buď ich bude formovať totalitný duch, alebo kresťanský duch“.

Aký je dnešný ideál?

Tieto protikladné citáty pomerne dobre vystihujú jedno z kľúčových rozdelení medzi kresťanskými intelektuálmi v súčasnosti – v diskusii o tom, ako by mala cirkev Ježiša Krista zmýšľať o liberalizme, sekularizme, USA a modernosti samej osebe, stoja nielen konzervatívci proti liberálom, ale aj konzervatívci proti sebe navzájom.

V skutočnosti však všetky tieto citáty vyšli z pera toho istého autora.

Dokonca nielen to, vyšli z pera jedného autora v rámci jednej kapitoly jednej knihy. Tým autorom je Jacques Maritain (francúzsky filozof, predstaviteľ neotomistickej filozofie, pozn. prekl.), ktorý píše o „Cirkvi a štáte“ v šiestej kapitole knihy Človek a štát, vydanej v roku 1951.

Maritain sa opatrne a rozvážne zasadzoval za jednoznačnejší posun, v ktorom by cirkev povedala, že ideál vzťahov cirkvi a štátu v „sakrálnom“ stredoveku už neplatí v „sekulárnej“ modernite a že ideálny vzťah je teraz iný – z neho sa nemožno vrátiť napríklad k politickej teológii španielskej inkvizície.Zdieľať

Fakt, že z jedinej kapitoly sa dajú odvodiť také odlišné myšlienky, ukazuje, že návrat k Maritainovmu dielu vrhá zaujímavé svetlo na naše dnešné vlastné spory o takmer tri generácie neskôr.

V spomínanej kapitole sa Maritain snažil rozvinúť vtedy nové katolícke učenie o vzťahoch medzi cirkvou a štátom, ktoré nahradilo tradičný názor cirkvi, že obe moci by mali byť v ideálnom prípade účinne zjednotené a integrované tak, ako sú duša a telo integrované v myslení a fungovaní.

Tento starší názor naznačoval, že katolicizmus by mal byť uznaný ako oficiálne náboženstvo štátu, že svetská moc by mala byť podriadená hierarchickej moci cirkvi a že cirkev by sa mala oprieť o svetskú moc, aby presadzovala vlastné nároky nad všetkými pokrstenými kresťanmi.

Štátna moc by tak mohla manipulovať heretikmi a schizmatikmi a udržiavať uniformitu namiesto pluralizmu v kresťanskej praxi a viere.

Nemožný návrat späť

Katolícka cirkev bola na začiatku 20. storočia ochotná akceptovať, že toto usporiadanie je často prakticky nemožné, ale zachovávala ho ako oficiálny ideál, nádejný cieľ aj pre takú rôznorodú a silne protestantskú krajinu, akou boli USA.

Naproti tomu Maritain sa opatrne a rozvážne zasadzoval za jednoznačnejší posun, v ktorom by cirkev povedala, že ideál vzťahov cirkvi a štátu v „sakrálnom“ stredoveku už neplatí v „sekulárnej“ modernite a že ideálny vzťah je teraz iný – z neho sa nemožno vrátiť napríklad k politickej teológii španielskej inkvizície.

Bez ohľadu na to, či bol Maritain intelektuálne úspešný v argumentácii, že k tejto zmene môže dôjsť bez zmeny formálnej doktríny, v praxi sa jemu a iným podarilo urýchliť zmenu verejného postoja svojej cirkvi. V čase vydania knihy Človek a štát sa už zdalo, že vyhlásenia pápežov sú viac naklonené myšlienkam náboženskej slobody. A o štrnásť rokov neskôr Druhý vatikánsky koncil svojou Deklaráciou o náboženskej slobode ratifikoval významný posun.

Pokiaľ staršie učenie ešte pretrvávalo, existovalo ako tradicionalistické tajomstvo zabalené do moderne znejúcej rétoriky.

Dokonca aj vzdelanci ako Thomas Pink (profesor filozofie na King’s College London, pozn. prekl.), ktorí tvrdia, že koncil v skutočnosti zachoval predchádzajúce učenie, integralistický ideál, majú sklon spoliehať sa na pozorné čítanie a starostlivé rozoberanie, pričom pripúšťajú, že z hľadiska sebaprezentácie cirkvi, jej „oficiálnej teológie“ – ktorú odlišovať od neomylnej „teológie magistéria“ – myšlienky podobné Maritainovým obsiahli v sebe aj všetky predchádzajúce integralistické ideály.

Ale urobili tak najmä preto, že sľubovali niečo viac než len jednoduchú odluku cirkvi od štátu. A určite sľubovali niečo viac než zmierenie sa s liberalizmom v jeho najväčšmi sekularizujúcom aspekte. Zdanlivá dualita spomínanej Maritainovej kapitoly odráža tento kľúčový prvok jeho argumentácie: že odložením akéhokoľvek formálneho nároku na politickú moc, sňatím koruny by si Kristova cirkev mohla nielen zachovať vplyv, ale aj ašpirovať na mäkkú hegemóniu, moc v pluralitnom kontexte, ktorá by sa uplatňovala viac nepriamo, ale napriek tomu by zostala skutočnou mocou – dosť skutočnou na to, aby si zaslúžila staré označenie „kresťanstvo“, nech by sa jeho moderné črty akokoľvek zmenili.

Táto sila by pramenila predovšetkým z toho, čo Maritain nazval „oživujúcou inšpiráciou“.

Cirkev oddelená od štátu a oslobodená od určitých korupcií a pokušení by bola žiarivejšia, s „prenikavým a oživujúcim vplyvom“ na „ostatných činiteľov..., ktorých miesto je na stupnici bytia menej vysoké“. Tento vplyv by sa však neprejavoval len v individuálnom svedomí.

Medzi Maritainových „ostatných činiteľov“ patria všetky svetské formy moci, moc zákonodarná aj moc formujúca kultúru, od ktorých očakáva, že sa postavia na stranu evanjelia, nikdy nebudú vnucovať všetky jeho doktríny, ale budú stále oživované jeho učením a budú stále hľadať kresťanskú politiku uprostred krajiny pluralizmu teologických presvedčení.

Ak bol Maritain z pohľadu roku 1951 liberalizátorom, z pohľadu roku 2022 znie skôr ako jeden z našich postliberálov s prísľubom spoločnosti „usporiadanej pre spoločné dobro a nakoniec pre Najvyššie dobro“, aby sme citovali slávnu brožúru Sohraba Ahmariho (americký katolícky publicista, pozn. prekl.) proti klasickoliberálnej pravici.

Americký koncept odluky od štátu

Maritainova vízia vylučuje nátlak vo viere, ale v rámci obozretnosti pripúšťa všetky druhy morálnych zákonov, zákaz pornografie, sabatické zákony a modlitby v školách. Vyžaduje náboženskú toleranciu a odluku cirkvi od štátu, ale neočakáva, že každé náboženské zoskupenie bude mať rovnaký vplyv alebo úctu. Očakáva, že štát sa prispôsobí ľudským slabostiam, ale bude sa snažiť aj o morálne zdokonalenie a nielen o to, aby ponechal jednotlivcov ich libertariánskemu spôsobu života. Predpokladá určité verejné uznanie Božej existencie, dokonca určité „verejné vyjadrenie kresťanského vyznania“.

A ak sa táto vízia kresťanskej spoločnosti zdá trochu nejasná a abstraktná, ako aj idealistická a príliš optimistická – ak oba impulzy citované na začiatku tejto eseje nie sú úplne zladené –, Maritain by mohol tvrdiť, že to má triezvy a praktický základ v reálnom svete.

Nech už na to použil akýkoľvek teoretický základ, v podstate opisoval niečo ako americký model vzťahov medzi cirkvou a štátom z polovice 20. storočia, teda kresťanskú politiku, ktorá sa odohráva v pluralitnej spoločnosti, hoci si vo svojej argumentácii predstavoval spoločnosť s katolíckou väčšinou namiesto protestantskej.

Maritainova vízia vylučuje nátlak vo viere, ale v rámci obozretnosti pripúšťa všetky druhy morálnych zákonov, zákaz pornografie, sabatické zákony a modlitby v školách. Vyžaduje náboženskú toleranciu a odluku cirkvi od štátu, ale neočakáva, že každé náboženské zoskupenie bude mať rovnaký vplyv alebo úctu.Zdieľať

Správne uplatňovanie kresťanskej moci v moderných podmienkach teda nebolo viditeľné len v nejakej teoretickej utópii. Bolo to dostatočne jasné už v úlohe, ktorú protestantské cirkvi, ku ktorým sa nakoniec pridala aj katolícka cirkev, zohrávali v Spojených štátoch po celé generácie. Tu sa kresťanská viera nevnucovala ani sa neuprednostňovala žiadna denominácia.

Napriek tomu bola Amerika jednoznačne kresťanskou spoločnosťou, zverenou Všemohúcemu v sľube vernosti a na svojej jednodolárovej bankovke, v praxi kresťanskejšou ako mnohé európske krajiny, pričom sila viery sa prejavovala vo formujúcej úlohe, ktorú kresťanské myšlienky zohrávali v mnohých jej inštitúciách a diskusiách.

Kresťanská Amerika sa bez toho, aby vyžadovala konformitu viery, neustále dohadovala o správnom uplatňovaní biblických princípov a prirodzeného zákona v sekulárnej politike a neustále vytvárala náboženské reformné hnutia so sociálnou alebo ekonomickou víziou spoločného dobra. A táto dlhá skúsenosť – od abolicionizmu po hnutie za miernosť, od sociálneho evanjelia po Nový údel, so stále prítomnou evanjelizáciou – demonštrovala základnú vierohodnosť maritainovskej vízie.

Štát sa mohol oddeliť od cirkvi bez toho, aby sa kresťanstvo oddelilo od politiky, bez toho, aby sa podkopala kresťanská viera, dokonca bez toho, aby sa porušil samotný ideál kresťanstva.

Dnes vieme, že tento optimizmus bol časovo obmedzený a nešťastný. Náboženské usporiadania, ktoré Maritain pozoroval v Amerike, zmes odluky cirkvi od štátu a mäkkej protestantskej hegemónie, sa rozplynuli v generácii, ktorá nasledovala po napísaní jeho knihy.

Mäkká kresťanská verzus tvrdá liberálna moc

Náboženský konzervativizmus, ktorý sa snažil obnoviť americké kresťanstvo prostredníctvom evanjelicko-katolíckej aliancie, bol následne tiež porazený. V Európe sa maritainovský model pravdepodobne zdal ako možný v krátkom období jeho života, v kresťanskodemokratickej ére Konrada Adenauera, Alcida De Gasperiho a Jeana Monneta – potom sa však tiež rozplynul v dechristianizácii, pričom akákoľvek alternatíva sa obmedzila na periférie kontinentu.

Táto skúsenosť vyvolala medzi autormi, ktorí sa stále pevne držali zvyškov západného kresťanstva, rôzne kritiky Maritainovej pôvodnej vízie.

Maritain bol podľa kritikov príliš naivný, pokiaľ ide o to, čo skôr či neskôr vyplynie z prechodu formálnej politickej moci od cirkvi ku štátu. Bez ohľadu na to, akú mäkkú moc si viera zachovala, podmienky odovzdania tej hlavnej moci v podstate stále ponechávali kresťanstvo napospas štátu – a ako hovorí Pink v jednej z najpriamejších kritík Maritainovej kapitoly Cirkev a štát – od 50. rokov 20. storočia „politická sekularizácia nenadobudla tú neškodnú, miernu podobu“, ktorú Maritain predpovedal.

Namiesto toho, aby sa pestovalo – ako Maritain dúfal – jasnejšie rozlišovanie medzi svetským a posvätným, jasnejší zmysel pre nadradenosť cirkvi nad politickou sférou, svetský štát sa dnes stále viac vnucuje kresťanstvu, neustále požaduje od cirkvi veci.

Pritom sa nezastavuje na hraniciach svojej moci, o ktorých Maritain podobne ako autority Druhého vatikánskeho koncilu predpokladal, že budú pevné. A poučením – najmä pre autorov sympatizujúcich so starším štýlom integralizmu – môže byť, že režim, ktorý výslovne nepoužíva svoju moc v prospech pravej viery, nakoniec skončí tak, že túto moc použije proti viere. Ak sa teda vzdáte všetkých nárokov na autoritu voči štátu, nakoniec si vyslúžite jeho nepriateľstvo.

Z tejto kritiky sa dá vyrozprávať príbeh úpadku kresťanstva v Amerike, v ktorom sa hlavným aktérom stáva sekulárny štát. Nedá sa teda povedať, že by mäkká hegemónia amerického protestantizmu v tomto prípade zlyhávala od 50. rokov 20. storočia. Skôr ju zbúrala hrubá politická moc, počnúc rozhodnutiami Najvyššieho súdu o modlitbách v školách a pokračujúc cez Roe vs. Wade až po Obergefell vs. Hodges (spor pred Najvyšším súdom USA z roku 2015, ktorý uznal právo na manželstvo párov rovnakého pohlavia, pozn. prekl.), pričom sa do toho zakomponovali aj ďalšie sociálne a ekonomické prevraty a revolúcie zhora.

Mäkká kresťanská moc, ktorú Maritain pozoroval a oslavoval, sa nevyrovnala tvrdej moci liberálnych a neoliberálnych elít. Špecifický druh politickej sekulárnosti, ktorý obhajoval, bol vždy predurčený na to, aby ustúpil niečomu inému – menej láskavému a kresťanskému, no o to väčšmi agresívnemu, panovačnému a netolerantnému.

Tento posledný bod o časovej ohraničenosti Maritainovej argumentácie predstavuje najsilnejšiu kritiku, pretože je nemožné dnes čítať Maritaina bez toho, aby sme sa občas trochu nenakazili tou istou a príliš optimistickou atmosférou, ktorá bola základom mnohých náboženských textov medzi druhou svetovou vojnou a 60. rokmi 20. storočia.  

Možno však uviesť dva argumenty na obranu Maritainovej všeobecnej vízie. Prvý spochybňuje tvrdenie, že hlavnou silou, ktorá spôsobila ústup amerického kresťanstva, bola moc sekulárneho a protikresťanského štátu. Áno, štátna moc mala význam pre náboženské zmeny, ale operovala spôsobom, ktorý bol skôr provizórny ako rozhodujúci a často podriadený nielen všeobecným spoločenským a kultúrnym trendom, ale aj vývoju a krízam v samotnej kresťanskej cirkvi.

Tak napríklad rozhodnutia o školských modlitbách síce zasadili úder mäkkej protestantskej hegemónii, ale súdne nepriateľstvo voči verejným prejavom kresťanstva dosiahlo vrchol v 60. a začiatkom 70. rokov 20. storočia a v nasledujúcich desaťročiach bolo čiastočne potlačené sudcami, ktorí boli náboženskej slobode viac naklonení.

Kľúčové rozhodnutia Najvyššieho súdu o homosexualite skôr nasledovali po rozsiahlych zmenách vo verejnej mienke, než aby im predchádzali, a skôr ratifikovali kultúrnu revolúciu, než aby ju zavádzali.

Čo spôsobilo krízu a úpadok cirkvi

Využívanie občianskoprávnych zákonov na prenasledovanie konzervatívnych kresťanov je skutočne len nedávnym vývojom, ktorý umožnila slabosť kresťanstva, a nie bezprostredným a neúprosným dôsledkom zákonov, ktoré sa prijali pred takmer šesťdesiatimi rokmi. A hoci rozhodnutie Najvyššieho súdu o potratoch zaviedlo revolučný postoj, vzhľadom na to, že hnutie za život je v podstate jediným prvkom náboženského konzervativizmu, ktorý sa od 70. rokov minulého storočia skutočne presadil, je ťažké tvrdiť, že prípad Roe vs. Wade vysvetľuje sekularizáciu, úpadok náboženskej identifikácie či kultúrnu slabosť cirkví.

Dôležitejšie vysvetlenie spočíva, naopak, vo vnútorných rozporoch kresťanstva, v jeho neschopnosti účinne reagovať na spoločenské, ekonomické a technologické zmeny, v teologických občianskych vojnách, zlyhaniach vedenia a hrozných škandáloch.

Žiadna bezohľadná svetská autorita nepriviedla hlavné protestantské cirkvi ku kolapsu. Kríza viery medzi lídrami týchto cirkví, biskupi a teológovia, ktorí popierali základné kresťanské doktríny, zúfalé naháňanie sa za politickými kauzami, aby vykompenzovali slabnúci misionársky zápal – dokonca aj tendencia presbyteriánov, luteránov a metodistov z vyššej strednej triedy mať čoraz menej detí.

Využívanie občianskoprávnych zákonov na prenasledovanie konzervatívnych kresťanov je skutočne len nedávnym vývojom, ktorý umožnila slabosť kresťanstva, a nie bezprostredným a neúprosným dôsledkom zákonov, ktoré sa prijali pred takmer šesťdesiatimi rokmi. Zdieľať

To všetko malo oveľa väčší význam než čokoľvek, čo spôsobilo Warrenovo súdnictvo (obdobie medzi rokmi 1953 a 1969, keď bol predsedom amerického Najvyššieho súdu liberál Earl Warren) alebo neoliberalizmus.

Rovnako je ťažké pochopiť, ako rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktoré zakazovalo školské modlitby vo verejných školách, viedlo po roku 1960 k rýchlemu úpadku katolíckej infraštruktúry v Amerike – infraštruktúry, ktorá bola, napokon, vytvorená práve ako alternatíva k mäkkému protestantizmu vo verejnom vzdelávaní a prekvitala v období podstatne väčších protikatolíckych nátlakov než čokoľvek, čo priniesol sekulárny štát v 60. a 70. rokoch.

Napriek tomu boli tieto roky viac ako 70. roky 19. storočia desaťročiami krízy a úpadku katolíckej cirkvi – opäť nie pre vonkajší tlak zo strany štátu, ale pre strašné vnútorné rozpory v otázke, ako sa prispôsobiť alebo neprispôsobiť spoločenským trendom a zmenám doby.

Po Druhom vatikánskom koncile bol katolicizmus rozdelený v otázkach liturgie, teológie, morálky a politiky a potom jeho čiastočné obnovenie jednoty v ére Jána Pavla II. podkopali hrôzy sexuálneho zneužívania. Vyhla by sa cirkev tomuto všetkému, keby sa v prípade Griswold vs. Connecticut (spor pred Najvyšším súdom USA z roku 1965, ktorý umožnil manželským párom neobmedzene kupovať a používať antikoncepciu, pozn. prekl.) rozhodlo inak? Určite nie: predkoncilový katolicizmus si katolíci zničili sami.

Nemalo by byť prekvapujúce, že Maritainov recept na jemnú kresťanskú hegemóniu zlyhal v dobe, keď toľko kresťanov stratilo vieru vo vlastné doktríny, keď sa cirkvi rozdelili pre základné učenia a keď soľ stratila chuť mnohými škandalóznymi spôsobmi.

Model silnej integrácie štátu a cirkvi nefunguje

Jeho recept na kresťanskú moc v podmienkach pluralizmu nevyžaduje kresťanskú dokonalosť – nikto by nenazval americký protestantský establišment devätnásteho storočia dokonalým –, ale vyžaduje určitý stupeň doktrinálnej istoty, rozumné zosúladenie cirkevných štruktúr so spoločenskými trendmi, jasný zmysel pre misijný zápal.

Takže skutočnosť, že jeho model zlyhal v období, keď boli katolíci zúrivo rozhádaní medzi sebou pre vlastnú liturgiu, keď hlavné protestantské cirkvi stratili vieru vo vzkriesenie a narodenie z Panny Márie a keď vedenie evanjelikalizmu upadlo od Billyho Grahama k Jerrymu Falwellovi ml., obviňuje kresťanov tejto éry viac než Maritainov model toho, ako by mala fungovať kresťanská spoločnosť.

V tom istom období neexistoval žiadny protikladný príklad toho, ako by užší vzťah medzi cirkvou a štátom mohol zachrániť kresťanskú moc pred úpadkom.

Práve naopak: hoci americký model moci uprostred pluralizmu nezabránil úpadku kresťanstva, odliv viery a kresťanský vplyv bol v Spojených štátoch menší ako v spoločnostiach, ktoré pred 60. rokmi 20. storočia modelovali integrovanejší vzťah cirkvi a štátu.

Sebavedomá a tvrdohlavá, mierne veľkoinkvizítorská myšlienka, že cirkev môže prežiť škandál, spoločenské zmeny a teologickú krízu prostredníctvom surového uplatňovania moci, môže byť v niektorých historických prípadoch pravdivá, ale v nedávnej histórii nenájdeme žiadny takýto príklad.

Silnejšia integrácia cirkvi a štátu, povedzme v Quebecu, Španielsku alebo Írsku, sa ukázala skôr ako bezzubá než opodstatnená a jednoducho sa zrútila, keď prišla prvá skúška.

Medzitým – a tu sa dostávame k druhému bodu, ktorý možno uviesť na obhajobu jeho hypotézy – Maritainov model náboženskej moci uprostred pluralizmu pravdepodobne naďalej pôsobivo fungoval v Amerike po roku 1960.

Lenže miesto, ktoré dovtedy zaberalo kresťanstvo, zaplnil iný náboženský svetonázor, ktorý sa zmocnil svojho druhu mäkkej hegemónie a vyplnil priestor po rozpade hlavných protestantských cirkví a rozdielnych zlyhaniach katolicizmu a evanjelikalizmu.

Americký verejný priestor sa ústupom vplyvu kresťanstva nestal jednoducho „holým“. Namiesto toho prevzala jeho úlohu náboženská tendencia, ktorá bola v priebehu amerických dejín podriadená, silná, ale nie hegemonická – ide o úlohu, ktorú mala podľa Maritaina plniť jeho vlastná cirkev a kresťanstvo ako celok.

Túto tendenciu možno označiť ako postprotestantský gnosticizmus. Vychádza z rôznych línií raného amerického deizmu, transcendentalizmu a rôznych záľub v oblasti zdravia a blahobytu. Prejavila sa v terapeutických formách spirituality, ktoré v 60. a 70. rokoch 20. storočia, v čase svojho nástupu k moci, pomenovali spisovatelia ako Philip Rieff a Robert Bellah. V súčasnosti pôsobí v americkom živote približne rovnakým spôsobom a s rovnakým vplyvom ako pred sto rokmi hlavné protestantské cirkvi.

Ako vyzerá nový hegemón

Keďže tento postprotestantský gnosticizmus nemal pevné doktrinálne definície a cirkevnú hierarchiu a zahŕňal v sebe zmes formálnych záväzkov – svetských a duchovných, pohanských, pseudokresťanských a kresťanských –, cirkevnosť tohto náboženstva nebola hneď zjavná.

To je jedným z dôvodov, prečo sa kresťania v 60. a 70. rokoch 20. storočia často obávali skôr čistého ateizmu než svetonázoru, ktorý v skutočnosti preberal ich pozíciu v kultúre.

Postupom času sa však označenie „Katedrála“, ako reakcionári nazývali túto postkresťanskú formáciu, stávalo čoraz vhodnejším. Podobne ako starý náboženský establišment aj nastupujúci gnosticizmus pôsobí prostredníctvom súboru inštitúcií, ktoré pripomínajú cirkev – starých inštitúcií protestantského kresťanstva, najmä jeho univerzít, a tiež prostredníctvom novších inštitúcií, od spleti veľkých nadácií a filantropických a aktivistických organizácií až po „cirkev más“, ktorá sa prejavuje v médiách a televízii a Silicon Valley.

Americký verejný priestor sa ústupom vplyvu kresťanstva nestal jednoducho „holým“. Namiesto toho prevzala jeho úlohu náboženská postprotestantský gnosticizmus, ktorý bol v priebehu amerických dejín podriadený, silný, ale nie hegemonický.Zdieľať

Podobne ako starý kresťanský establišment aj tento nový hegemón obsahuje pomerne veľkú teologickú rozmanitosť a podobne ako starý establišment prežíva obdobia oživenia a vnútorného nepokoja, v ktorých sa diskutuje o jeho vnútorných napätiach. „Nový vek“ šesťdesiatych rokov 20. storočia bol formatívny tak, ako éra Georgea Whitefielda a Jonathana Edwardsa bola formatívna pre ranorepublikový protestantizmus.

Súčasné „veľké prebudenie“ (tento termín v americkej histórii odkazuje na oživenia v rámci viery, pozn. prekl.) sa svojím úsilím o obnovu a pretvorenie rôznych inštitúcií cirkvi podobá prebudeniam v 19. storočí.

Rozhodujúce je, že nastupujúci gnosticizmus ovplyvňuje spoločnosť v niečom, čo je blízke Maritainovmu modelu. Svoju moc uplatňuje predovšetkým prostredníctvom kultúrneho vplyvu nepolitických inštitúcií a až v druhom rade prostredníctvom priameho zákonodarstva alebo tvorby pravidiel.

Jeho vláda je pevná v rámci vlastného inštitucionálneho územia, ale obmedzenejšia a miernejšia v politickej sfére ako celku. Tam kde priamo formuje výklad zákonov, robí tak skôr prostredníctvom „oživujúcej inšpirácie“ než cirkevného vnucovania. Gnostické hodnoty prenikajú do kľúčových rozhodnutí osobností, akou je napríklad Anthony Kennedy (bývalý liberálny sudca Najvyššieho súdu USA, pozn. prekl.), bez toho, aby existoval nejaký výslovný gnostický náboženský edikt, ktorým by sa katolík Kennedy musel riadiť.

Podobne neexistuje žiadny ústredný výbor hnutia wokeness, žiadny progresívny svätý úrad, ktorý by riadil priebežnú reinterpretáciu zákona o občianskych právach.

Nový hegemón je zároveň tolerantný k náboženskej odlišnosti a umožňuje pretrvávanie konzervatívnych foriem kresťanstva rovnako, ako starý kresťanský establišment umožňoval rozkvet rôznych amerických heréz.

Jednoducho stanovuje určité hranice ich slobody, zavádza implicitnú kultúrnu hierarchiu a vo všeobecnosti sa snaží pritiahnuť ostatné vierovyznania k sebe, a to najmä v niektorých kľúčových otázkach.

Napríklad rôzne pokusy tlačiť kresťanské cirkvi k zmiereniu so sexuálnou revolúciou sa nepodobajú na potláčanie náboženského disentu z čias reformácie. Trochu však pripomínajú nátlak, ktorý zažíval mormonizmus, kresťanská veda alebo dokonca katolicizmus v našej protestantskejšej minulosti, keď jasným problémom nebola doktrína, ale nejaká konkrétna prax alebo myšlienka, ktorá sa príliš vymykala morálnemu a kultúrnemu konsenzu.

Zachovajte si svoju vieru, ale zvážte, či by sa nedala trochu viac pripodobniť tej našej, znie posolstvo hegemóna s ďalším prísľubom, že ak sa zblížite s hegemónom, možno sa budete môcť podieľať na jeho kultúrnej moci namiesto toho, aby ste zostali večne za dverami Katedrály.

Ako zosúladiť katolicizmus a pluralizmus

Stále však nie je zodpovedaná otázka, či táto netolerancia povedie neúprosne k väčšej moci nad celou kultúrou, alebo či v takej rozmanitej a zložitej spoločnosti, akou je tá naša, nemá horlivosť hegemóna sebaobmedzujúci účinok – vyvoláva silnejší odpor, keď používa moc príliš otvorene, vytvára nové centrá odporu, keď príliš jednoznačne zavádza teologický konformizmus, a pokrýva povrch brežnevovským mrazom, ktorý vyzerá pevne, ale nedokáže prežiť horúčavu krízy.

Naproti tomu uvoľnenejšia gnostická hegemónia vo forme pripomínajúcej Maritainovu víziu – tu narážame skôr na Obamove heslo „Nádej a zmena“ zo začiatku kampane, nie na vrchol Veľkého prebudenia – by mohla mať väčšiu silu ostať, odzbrojiť opozíciu a predchádzať spätnej reakcii, udržateľne vyvažovať svoju moc a pluralitu spoločnosti, než riskovať kolaps v záujme inkvizičnej kontroly.

Prinajmenšom môžeme pozorovať, že intenzívnejšia alternatíva sa stretáva s odporom všade, nielen v Texase a na Floride, ale dokonca aj v školských radách v San Franciscu. A rovnako ako najprísnejšie prejavy protestantskej hegemónie v starej Amerike sa niekedy ocitli odmietnuté a zavrhnuté – prohibícia je nápadným príkladom –, tak aj naša gnostická tendencia mohla zostať kultúrne ustálená pre ďalšiu generáciu, ale zistila by, že jej militanti a misionári sa musia na určitý čas vrátiť k jemnejšej taktike.

Z tohto výkladu náboženských dejín by sme teda mohli prísť k niekoľkým predbežným záverom.

Po prvé, existuje dôležitý spoločný základ medzi Maritainovou snahou zosúladiť katolícke učenie s náboženskou slobodou a pluralizmom a súčasnou postliberálnou snahou odlíšiť kresťanskú politickú víziu od klasického liberalizmu a libertarianizmu.

Maritainovská aj postliberálna vízia si predstavujú spoločnosť, ktorú hlbokým spôsobom formuje náboženská moc; obe očakávajú, že zákon bude morálnym učiteľom a štát bude uznávať Najvyššiu moc a usilovať sa o spoločné dobro.

Klasický liberalizmus vo svojej najčistejšej podobe vnímajú obe vízie ako fatálne naivný a jeho cieľ prísnej neutrality ako funkčne nemožný.

A zhodujú sa v tom, že aj v podmienkach pluralizmu sa náboženstvo a politika nikdy neoddelia, niektoré náboženstvá budú vždy formovať zákony viac ako iné, náboženstvo, ktoré získa konvertitov, bude nevyhnutne vlastniť aj politickú moc – a ak zvrhnete jedného náboženského hegemóna, nová duchovná moc určite čoskoro zaplní to prázdne miesto.

Maritainovská aj postliberálna vízia si predstavujú spoločnosť, ktorú hlbokým spôsobom formuje náboženská moc; obe očakávajú, že zákon bude morálnym učiteľom a štát bude uznávať Najvyššiu moc a usilovať sa o spoločné dobro.Zdieľať

Ak je tento spoločný názor správny, môže to znamenať, že niektoré z dlhodobých diskusií o vzťahu kresťanstva k založeniu Ameriky, o mieste starovekého náboženstva v modernom liberalizme kladú príliš veľký dôraz na to, čo by sme mohli predpokladať v teórii, a nedostatočne na to, čo sme už videli v praxi.

Nech už zakladateľská generácia vedome zamýšľala čokoľvek, nech už ich myšlienky naznačovali čokoľvek, roky 1776 a 1789 vytvorili politický poriadok, ktorý bol kompatibilný s viacerými rôznymi formami mäkkej náboženskej hegemónie v závislosti od toho, ako si rozdelíte naše dejiny – napríklad krátka unitárska éra, dlhý protestantský vzostup, kratšia protestantsko-katolícka a potom „židovsko-kresťanská“ éra a napokon naše vlastné obdobie gnostickej moci.

Každá forma hegemónie bola silná a vplyvná a zároveň sporná a nestála – a nie je dôvod predpokladať, že tento príbeh už dnes jednoducho neexistuje, že liberálno-demokratický poriadok nadobudol svoju predurčenú a konečnú podobu.

Tvrdenie, že náboženská sloboda, pluralizmus alebo odluka cirkvi od štátu vedú neúprosne a natrvalo ku gnostickej hegemónii, ignoruje skutočnosť, že konflikt medzi kresťanstvom a gnosticizmom je rovnako starý ako samotné kresťanstvo. V cisárskych rímskych a feudálnych podmienkach sa objavoval rovnako často ako v americkej súčasnej dobe.

Ak určité spoločenské a technologické podmienky umožnili gnosticizmu prekvitať najmä dnes, nespôsobili, že sa jeho vláda stala absolútnou – a pre každého, kto je nespokojný s naším súčasným hegemónom, americké dejiny poskytujú licencie na všetky druhy alternatívnych ašpirácií vrátane vízie obnovy amerického kresťanstva, ktorú zdieľajú Maritain a postliberáli.

Keď však príde reč na to, ako by k takejto obnove mohlo dôjsť, na mieste, kde sa Maritain nezhodol so starým integralizmom a zdá sa, že sa stále nezhoduje s tým novým – v otázkach, ako presne by mali byť zosúladené cirkev a štát, aký tolerantný by mal byť obnovený kresťanský svet k pluralizmu, či môže byť kresťanská obnova nejakým spôsobom politicky nanútená alebo či musí začať ako organický a dobrovoľný proces –, záznamy posledných sedemdesiatich rokov naďalej poskytujú dôkazy v jeho prospech.

Ako sa nestať strojcom vlastného nešťastia

Uveďme si tieto dôkazy pekne po poriadku: úpadok amerického kresťanstva spôsobila skôr vnútorná kríza viery ako tlak zvonku; integralistické riešenia krízy zlyhali viac ako maritainovský model; gnostický nástupca protestantskej hegemónie dosiahol svoj vzostup presne tým spôsobom, ako si Maritain predstavoval, že sa náboženská moc bude presadzovať v rámci pluralizmu; a táto moc gnosticizmu je tým krehkejšia a náchylnejšia na odpor, čím viac sa snaží byť integralistická.

A posledná poznámka: bez ohľadu na prednosti (väčšinou stredoeurópskych) modelov, na ktoré sa odvolávajú postliberáli, aby ukázali, ako možno zhora podporiť obrodu kresťanstva, žiadny z týchto modelov nevytvoril v praxi takú vitálnu alternatívu kresťanstva, akou zostáva americké kresťanstvo aj teraz – po desaťročiach kultúrneho ústupu ako slabšia náboženská sila v rámci pluralizmu.

To všetko na jednej strane naznačuje, že americkí kresťania, ktorí majú záujem o obnovenie strateného vplyvu, môžu do určitej miery súhlasiť s integralistickou kritikou klasického liberalizmu. Môžu uznať, že dokonale neutrálna spoločnosť neexistuje, že hlásať evanjelium nevyhnutne znamená usilovať sa o určitý druh kresťanstva a že to, čo kresťania vidia v dnešnom nastupujúcom progresivizme, nie je len napodobňovaním toho, ako ich vlastná viera kedysi uplatňovala moc v pluralitnej spoločnosti, ale aj vzorom toho, ako by to jedného dňa mohla opäť robiť.

Na druhej strane však tieto dôkazy naznačujú, aké dôležité je uvedomiť si morálne a duchovné výhody obmedzovania svetských ambícií viery a snažiť sa disponovať mocou skôr v rámci pluralizmu než nad ním a proti nemu.

Pre tých, ktorí majú uši na počúvanie, ide o praktické lekcie z nedávnej kresťanskej minulosti a najmä z amerických dejín.

Náboženská moc, ktorá sa uplatňuje múdro, mierne a nepriamo, s náležitým rešpektom k slobode a rozmanitosti a so zameraním predovšetkým na vnútorné zdravie a horlivosť viery, môže udržať náboženský vzostup po mnoho generácií.

Ale náboženská moc, ktorá je príliš nepriateľská voči pluralizmu, s politickými ambíciami, ktoré nahrádzajú skutočnú vernosť, bude korumpovať a vyčerpávať a bude strojcom svojho vlastného (ne)šťastia.

Tento text sme uverejnili s láskavým súhlasom konzervatívneho náboženského časopisu First Things. Jeho autor Ross Douthat je komentátorom v denníku New York Times. Preložila Terézia Sedláková.