Fico udržiava stabilitu, pravičiari nepoznajú malú násobilku

Fico udržiava stabilitu, pravičiari nepoznajú malú násobilku

Rozhovor s významným slovenským filozofom Františkom Novosádom, ktorý hodnotí éru Smeru a Roberta Fica z ľavicovej perspektívy.

Hovorí, že kým Poliaci a Maďari rozmýšľajú v dejinných kategóriách, a preto vedú vášnivé politické spory, na Slovensku bude normálom skôr nuda. Zdrojom úspechu Roberta Fica bolo, že ukončil pravicovú revolúciu Dzurindových vlád a priniesol pokoj. V tom, ako smer udržiava stav vecí, sa podobá na európsku ľavicu, ktorá tiež stratila svoju identitu a je udržiavačom systému.

Myslí si, že týmito voľbami sa aj pre Smer začína jeho postupný prepad, zároveň v ľavicovom priestore nevidí voči nemu šancu na alternatívu. Filozof František Novosád, ktorý pôsobí aj ako prorektor BISLA (Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií) sa netají svojím ľavicovým presvedčením. V rozhovore pre Postoj hovorí, že sa mu ťažko sporí s pravičiarmi, ktorí sa odvolávajú na Hayeka, ale nepoznajú ho.

Pred desiatimi rokmi, to bolo na konci Dzurindovej éry, ste mi v rozhovore povedali, že vláda pravice už bola taká mocensky arogantná a sociálne necitlivá, že už muselo prísť k zmene. Odvtedy uplynulo ďalších desať rokov, v ktorých udával tón krajine ľavicový Smer. Ako to hodnotíte?

Predovšetkým nemám sklon zveličovať rolu Smeru, pokiaľ ide o celkovú charakteristiku slovenskej spoločnosti.

Ako to myslíte?

Politická sféra už nemá taký vplyv na to, čo sa deje vo vede, v ekonomike, v zdravotníctve a vôbec v spoločnosti. Aj politické vášne utíchli, už sa týkajú len uzavretých spoločností, nie spoločnosti ako celku.

Ľudia sa naučili neutralizovať politické preferencie aj diskusie, tie sa skôr dejú medzi ľuďmi, ktorí sa identifikujú ako svoji, už niet veľkých táborov, ktoré by vstupovali do vzájomných konfrontácií.

Slovenská nuda

To je podľa vás dobré či zlé?

Naozaj neviem povedať, či je to dobré alebo zlé. Je však faktom, že slovenská spoločnosť sa za posledných desať rokov značne odpolitizovala. Už to zďaleka nie je ten typ politizácie, ktorý bol typický pre 90. roky a Mečiarovu éru.

V Maďarsku a Poľsku je to celkom inak, stoja tam proti sebe dva nenávistné tábory a vášne sú veľmi silné. Prečo nie aj na Slovensku?

U nás je najmä silná únava z politiky, ktorá je reakciou na nekvalitu politického diskurzu, aký sa u nás vedie. Politika sa stala nudnou, možno aj chvalabohu.

Prečo je to však v Poľsku a Maďarsku celkom inak?

Strany, ktoré sú tam v konflikte, majú závažnejšie ciele, ako len udržovať chod štátu. Ani jedna zo slovenských politických strán si nekladie svetodejinné úlohy, sústreďujú sa skôr na údržbu daného stavu.

Je to dôsledok našich dejín alebo je to aj vec náhody a o pár rokov sa môžeme opäť ocitnúť v horúcej politickej polarizácii, podobnej ako za Mečiara?

Myslím, že to nie je náhoda. U nás je veľmi silné povedomie, že o tom základnom sa vždy rozhodovalo mimo Slovenska. V našom politickom podvedomí je zakorenená téza, že základné limity našej štátnosti sú dané a s nimi sa nebude dať sto rokov pohnúť, a preto sa snažme koexistovať v danom rámci.

Poliaci mali stále historicky dojem, že môžu rozhodovať sami o sebe, na čo taký slovenský realista poľského idealistu len podpichne: a vidíte, vždy ste na to doplatili. Aj v maďarskej politike cítiť svetodejinnejší impulz.

Poliaci a Maďari rozmýšľajú v dejinných kategóriách, takéto uvažovanie však u nás nie je. Je nás päť miliónov, každý slovenský politik si dobre uvedomuje naše limity.

Teda tá slovenská nuda bude už naším normálom?

Ani si neviem predstaviť, že práve Slovensko by malo byť akýmsi experimentálnym poľom, kde by sme so sebou robili významné experimenty.

Ako by ste teda na pozadí tejto slovenskej nudy charakterizovali politiku Smeru?

Je typickou stranou, ktorá si uvedomuje limity, v ktorých sa naša spoločnosť pohybuje. Jeho hlavný úspech je v tom, že sľuboval koniec revolúcie. Teda že ukončí turbulentné prevraty.

Tým máte na mysli najskôr nepokoje za Mečiara a potom nepokoj z reforiem za Dzurindu?

Áno. Či už išlo za Dzurindu o skutočné reformy, alebo len o opatrenia, ktoré sa nazvali reformou, Smer vycítil, že spoločnosť má už toho dosť. Napokon, aj prínos tých veľkých zmien bol otázny – čo to bol za úspech, keď sme po 20 rokoch len dobehli úroveň z konca socializmu, keď sa hospodárstvo aj ekonomika ocitli v cudzích rukách a môžeme sa len utešovať, že v Tescu si môžeme kúpiť desať druhov paštét?

Smer vycítil, že slovenská spoločnosť z tohto nebola nadšená, a sľúbil jej koniec zmien a návrat k pokoju. To je jadrom jeho úspechu.

Čo robí Smer rovnako ako západná ľavica 

Tu budem polemizovať: za osem rokov Dzurindových vlád Slováci síce nehrali svetodejinnú úlohu, ale bola tu vízia, ako zmeniť krajinu zvnútra. Jednak návratom do Európy, od ktorej nás Mečiar odpútal, ale tiež bolo cítiť, že vláda mala ambíciu všetkými tými reformami, dobrými či nepodarenými, meniť náš slovenský svet. Pravica to jednoducho mala vo svojom étose. Na rozdiel od Smeru, ktorý nezanechal žiadnu stopu, len udržiaval stav vecí.

Máte pravdu v tom, že v Smere naozaj nemali ambície zanechať stopy, ako to bolo za Dzurindu, teda urobiť systémové zmeny v školstve či zdravotníctve alebo dôchodkovom systéme. Posolstvom Smeru nebolo robiť zmeny, ale stabilizovať to, čo je. A pokiaľ možno, z toho vyťažiť viac a rozložiť to rovnomernejšie.

Je to strana často silnej rétoriky, ale len jemných korekcií systému?

Koniec koncov, sociálna demokracia na Západe robí všade to isté, je len údržbárom, ktorý robí korekcie, ale neponúka zmenu systému. V rustikálnej podobe má aj Smer takúto vlastnosť mainstreamového európskeho ľavičiarstva. Pracujeme s tým, čo máme k dispozícii a nerobíme si žiadne ilúzie, že veľa spravíme.

Posolstvom Smeru nebolo robiť zmeny, ale stabilizovať to, čo je. A pokiaľ možno, z toho vyťažiť viac a rozložiť to rovnomernejšie. Zdieľať

Kritici Smeru však práveže namietajú, že Smer nie je typickou ľavicou stranou, aké sú na Západe, ale akýmsi slovenským excesom. Čo si o tom myslíte?

Najskôr by sme si museli povedať, čo je to tá skutočná západná ľavica. Myslí sa rakúska, nemecká či francúzska sociálna demokracia? To je však omyl, žiaden ideál ľavice neexistuje, v jednotlivých štátoch sa od seba jej verzie dosť odlišujú.

Učebnicová predstava o ľavici je viazaná na koniec 19. a začiatok 20. storočia, keď bolo robotníctvo jasne definovanou triedou a bolo možné uvažovať, že ľavica raz zmení aj štruktúru spoločnosti. To po druhej svetovej vojne potichu zmizlo.

... teda máte na mysli, že ľavica sa postupne dištancovala od premeny spoločnosti v duchu marxizmu?

Áno, v Nemecku sa to stalo už na konci 50. rokov, britská Labour Party sa od toho dištancovala až niekedy na začiatku 90. rokov. Teda aj západné ľavicové strany sú stranami údržby a majú problém vyrovnať sa so sociálnou diverzifikáciou a jasne povedať, kto je ich adresátom.

V tomto má však Fico výhodu, keďže jeho adresát je pomerne jasný.

Má ju, čo súvisí aj s tým, že všetci ostatní sa situujú napravo.

Spočíva jeho výhoda oproti západnej ľavici aj v sociálnom zložení nášho obyvateľstva?

To tiež. Jeho hlavným zdrojom úspechu však bolo, že chcel skončiť revolúciu. Ako sa totiž končí revolúcia? Zmierením medzi starými a novými, teda že sa nájde model koexistencie.

Koho myslíte tými starými a novými?

Pod starými rozumiem tých, čo boli viazaní na starý komunistický režim a pokladali ho za niečo, s čím môžu žiť. Pre nových bol pozitívny tento režim. Napokon, okrem nešťastnej ruskej revolúcie sa takmer všetky revolúcie končia tak, že starí a noví uzavrú niekedy aj explicitnú dohodu. To sa podarilo spraviť Smeru.

Podľa vás je Smer stranou, ktorá síce nemá víziu, ale aspoň zabezpečuje stabilitu v spoločnosti?

Áno, platí to v tom zmysle, že veľkú časť obyvateľstva neodvrhuje apriori z legitímnej politiky. Hovorí niečo typu: aj vy ste tu, máte svoj hlas, plne ho rešpektujeme.

Kritika Fica pre jeho ľavicovú neštandardnosť súvisí najmä s tým, že napríklad v utečeneckej otázke používa jazyk, ktorým na Západe komunikujú pravicoví populisti. No ľavica Západu sa správa úplne inak, zakladá si na tom, že ochraňuje menšiny rôzneho druhu.

Je pravda, že západná ľavica stratila schopnosť hovoriť o sociálnych problémoch spoločnosti a sústreďuje sa na problémy ako ochrany menšín. Fico však vníma, že slovenská spoločnosť je tradičnejšie orientovaná a že by to bola cesta do slepej uličky. Cirkev predstiera, že má vplyv a spoločnosť predstiera, že ju rešpektuje.

Takže staviť na kartu ako homosexuálne partnerstvá by nebolo od Fico politicky prezieravé. Vyslúžil by si možno pochvalu v redakcii Sme, ale nezískal by tým žiadnu podporu, ale naopak.

Strana Roberta Fica veľkú časť obyvateľstva neodvrhla apriori z legitímnej politiky. Hovorí niečo typu: aj vy ste tu, máte svoj hlas, plne ho rešpektujeme. Zdieľať

Smer je aj podľa vás pragmatickejší než ľavicový projekt?

Áno. Začal ako Tretia cesta, Boris Zala sa tomu pokúsil dať ideologický rozmer, ale ukázalo sa, že je to u nás málo. Smer je pragmaticky orientovaná strana, čo je však aj ľavicovou skúsenosťou – dostali sme po nose, musíme byť realistickejší a zabudnúť na veľké projekty premeny sveta.

Smer vlastne rešpektuje realitu, plus aj v ňom hrá veľkú rolu mentalita politikov menšieho národa. Smer sa preto snaží o dobré či znesiteľné vzťahy s veľmocami...

... no práve teraz v utečeneckej kríze túto svoju zásadu porušil, keď išiel do ostrého konfliktu s Merkelovej Nemeckom.

To bolo naozaj niečo nové, Smer sa dovtedy držal princípu byť tak blízko k Nemecku, ako je to možné. Teraz sa mu ukázalo, že to nie je celkom možné, dostal sa tak do napätia s nemeckou politikou.

Je však fakt, že Nemecko má 80 miliónov obyvateľov, pracuje s obrovskými rezervami, má vyrovnaný štátny rozpočet, zvládnuť milión či dva milióny ľudí je pre Nemcov aspoň formálne možné. My však rezervy nemáme, rozpočet udržujeme len účtovníckymi trikmi. Chápem teda premiéra, ak vychádza z toho, že príliv migrantov by rozkýval našu spoločnosť.

Na inú ľavicu nemáme

Stredo-praví voliči sú od pádu Radičovej vlády a rozvratu na pravej scéne úplne zneistení, mnohí ani teraz nevedia, koho voliť. Ako ľavicový človek sa cítite Smerom reprezentovaný?

(Smiech.) Naozaj neviem, či sa chcem cítiť reprezentovaný nejakou politickou stranou. Politika nie je o predstavách, kto by tu mal byť, ale o tom, čo tu je. Ak sme nespokojní s procesmi okolo nás, politicky uvažujeme len vtedy, ak ponúkame alternatívu.

Nevidíte možnú ľavicovú alternatívu voči tomu, čo reprezentuje Smer?

Nevidím, čo je dané aj tým, že Smeru sa podarilo celý priestor naľavo od stredu dokonale pohltiť.

Chápem, že teraz tu nie je žiadna ľavicová strana, ktorá by mohla Smer ak nie nahradiť, tak aspoň trochu vytlačiť. Existuje však u nás potenciál ľudí, ktorí sa dnes o možnej alternatíve aspoň rozprávajú a v budúcnosti by ju mohli aj zrealizovať?

S mojimi ľavicovými priateľmi sa oveľa viac bavíme o filozofii a literatúre než o politike. Nestretol som v ľavicovom prostredí človeka, ktorý by bol nadšený Smerom. Nestretol som však ani jedného, ktorý by povedal, že Smer musí preč.

Takže naši ľavičiari sú zmierení so slovenskou verziou ľavice?

Neviem, či je to viac rezignácia či zmierenie, skôr je to realizmus, keďže si uvedomujú, že spoločnosť nemá na viac.

Problémom však je, že Smer celkom ignoruje aj oblasti, ktoré sú inde doménou ľavice, ako je verejný sektor. Dajme bokom, či tie nápady boli dobré alebo zlé, ale v pravicovom straníckom a najmä think tankovom prostredí boli vždy ľudia, ktorí systémovo rozmýšľali nad zmenami v školstve či v zdravotníctve. Prečo v tomto Smer tak zlyhal, keďže neponúka vôbec nič?

Pravdupovediac, na nejaké geniálne myšlienky pravice, ktoré by sa týkali reformy školstva či zdravotníctva, si nepamätám.

Netvrdím, že boli geniálne, ale bola tam aspoň istá ambícia.

Iste, tá revolučná ambícia v školstve znela: spoplatnime to a všetky problémy sa vyriešia. Nič iné som nepočul.

Pravdupovediac, na nejaké geniálne myšlienky pravice, ktoré by sa týkali reformy školstva či zdravotníctva si nepamätám. Zdieľať

Isteže, niečo boli aj pravicové mýty, z ktorých sa aj sama pravica časom vyliečila. Ale predsa len, systémové uvažovanie o týchto oblastiach bolo silnejšie v pravicovom než ľavicovom prostredí.

Uznávam, že je veľký problém aj ťažká chyba Smeru, že nedal do poriadku základné a stredné školstvo. Ako základný problém vidím najmä stredné školstvo, čo je dnes rozbitý systém bez akejkoľvek logiky, žiaci totiž nevedia skoro nič, priemyselné školy, ktoré boli kedysi výkvetom, temer zmizli a nahradili ich podivné učňovky. Máme hromadu výskumných ústavov, ale výsledok je nieže nulový, skôr negatívny.

Byť učiteľom je dnes na poľutovanie. V tomto ohľade je to veľké zlyhanie Smeru, pretože nevygenerovali človeka, ktorý by tomu rozumel. Pri všetkom rešpekte k pánovi Čaplovičovi, on sám bol z iného prostredia, nerozumel tomu, nehovoriac o jeho nasledovníkoch.

Vidíte niekoho či nejakú skupinu v ľavicovom prostredí, kto by to mohol zmeniť?

Školstvo by predsa len malo byť niečím, kde sa vytvorí akýsi celospoločenský konsenzus. Pretože najhoršie je, keď príde reforma, ktorá vybíja z hry predošlú reformu. Až mám pocit, že najlepší minister by bol ten, ktorý by sa zavrel do kancelárie a povedal by: Najbližšie štyri roky ma nevyrušujte.

Dnes je stav taký, že je lepšie nerobiť nič, než robiť neustále zmeny, ktoré si protirečia, nevedia sa ujať a nikto ich nevyhodnocuje. Učiteľov treba obdivovať, že v tomto chaose dosahujú ešte aké-také výsledky.

Skončí aj Fico hanebne?

Vráťme sa k Robertovi Ficovi. Akoby boli jeho posledné roky motivované iba osobnou ambíciou stať sa prezidentom a potom tým, ako ustáť porážku. Najskôr viedol predvolebnú prezidentskú kampaň, potom sa musel dostať z depresie, následne sa opäť rozbehla predvolebná kampaň. Akoby bola pre neho politika neustálou kampaňou, založenou na komunikácii s voličom, ale bez ambície niečo za sebou zanechať.

Nemám príliš rád výklady politiky, ktoré sa orientujú na osoby. Predsa len ten politik je reprezentantom istých trendov, osobné ambície sa teda môžu uplatniť len vtedy, ak politik niečo reprezentuje.

Veľmi populárny politik má však šancu aj udať nový tón, prísť s novou témou, urobiť niečo prekvapivé. Robert Fico však na to celkom rezignoval.

K tomuto pohľadu na politiku som dosť skeptický. Isteže, sú mimoriadne veľké osobnosti, ktoré dokážu dať veciam nový zvrat, ale to sa už bavíme o Ježišovi Kristovi.

Prízemnejší príklad: zdá sa, že osobnosť Viktora Orbána je v Maďarsku určujúca, nielenže zachytila, ale aj udala nové trendy. Vy si myslíte, že keby nebolo Orbána, na jeho mieste by bol niekto iný, kto by robil to isté?

(Úsmev.) Možno je to starý marxizmus, ale je to tak, že spoločnosť cíti isté problémy a dovoľuje, aby sa do rozhodujúcich pozícií dostali ľudia, ktoré tie problémy takým alebo onakým spôsobom riešia.

Keď rozmýšľam nad Smerom, občas sa mi najviac vo svojich inštinktoch podobá na rakúskych Slobodných z FPÖ. Aj tí sa pasujú do roly zástancov drobného človeka, majú protiutečenckú rétoriku podobnú Ficovi, predstavujú sa ako „soziale Heimatpartei“ (sociálna strana vlasti). Jednoducho, Fico by bol v susednom Rakúsku oveľa bližší Slobodným než sociálnym demokratom.

Je tu jeden dôležitý rozdiel, u rakúskych Slobodných hral ideologický komponent vždy väčšiu rolu, Fico bol v tomto ohľade oveľa pragmatickejší a vždy skúšal, čo zaberie. Keď zistil, že maďarská karta až tak nezaberá, ustúpil od nej.

Obsahovo by som ho preto skôr prirovnal ku kresťanským demokratickým stranám v Nemecku, k bavorskej CSU alebo CDU. Odlišuje sa od nich najmä náboženským komponentom, ktorý sa síce snažil vtlačiť do Smeru, ale vzhľadom na jeho minulosť to bol od neho vari najsmiešnejší pokus.

Napokon, nemecká sociálna demokracia sa tiež len trochu odlišuje od CDU/CSU, rozdiel je najmä v rétorickom rámci, v ktorom sociálni demokrati stále adorujú osvieteneckú racionalistickú tradíciu a chodia menej do kostola.

Ako vidíte Smer do budúcnosti? Dosiaľ sa mu darilo vyvolávať dojem, že hoci je vládnucim establišmentom, súčasne je aj akousi opozíciou voči systému či revolúcii, ako ste to nazvali. To sa však mení, napokon aj teraz pri učiteľskom štrajku či pri sestričkách sa Robert Fico tváril ako fiškálne zodpovedný politik, ktorý nemôže dať viac, než koľko už štátna kasa dáva. Ako však môže dlhodobo prežiť strana, ktorá bola založená na kritike systému, až sa sama stala systémom?

Smer hrá stále tú hru, že sme stranou, ktorá hovorí: tí pred nami nastavili tie podmienky tak, že máme veľký problém vaše túžby realizovať. To je stratégia Smeru. Osem rokov pri moci však opotrebuje každú stranu, lebo moc ponúka príležitosti a lákadlá, ktorým žiadna strana neodolá a nikdy z toho nevyjde s čistou vestou.

Druhý problém Smeru je personálny potenciál. Nemá ho žiadna slovenská strana vrátane Smeru. Polovica z jeho ministrov sú ľudia, o ktorých nikto poriadne nevie, ako k tomu prišli, niekedy to nevedia ani oni sami. Tretím problémom Fica je, že je už dosť opozeraný. Žijeme v mediálnej dobe, aká tu predtým nebola, ľudia vnímajú temer každý deň tie isté tváre so stále rovnakými rečami.

Smer hrá stále tú hru, že sme stranou, ktorá hovorí: tí pred nami nastavili tie podmienky tak, že máme veľký problém vaše túžby realizovať. To je stratégia Smeru. Osem rokov pri moci však opotrebuje každú stranu. Zdieľať

Robert Fico aj ďalší vedúci predstavitelia už jednoducho začínajú nudiť. Myslím, že Fico si to uvedomuje. Do toho vstupuje strata kontaktu s realitou, ktorá je v politike akosi nevyhnutná. Politik má do činenia len so svojimi protivníkmi alebo len s ľuďmi, ktorí od neho závisia. Buď počuje pritakanie, alebo ostrý nesúhlas, ktorý neberie ako kritiku, ale pozíciu nepriateľa, ktorého treba zničiť.

Ako tak sledujem okolie Fica, nevnímam tam človeka, ktorý by mu dával realistické zrkadlo. Zrejme aj z toho vyplývajú tie posledné prešľapy. Fico je síce človek intuície, ale toto je situácia, v ktorej sa objektívne nachádza, a musel by mať mimoriadne schopnosti, aby sa cez ňu preniesol.

Teda týmito voľbami sa začína nevyhnutný pád Smeru?

Posun smerom dole tu bude, veď žiaden strom nerastie večne do neba. To ukázali v jeho prípade aj prezidentské voľby. Ide skôr o to, aby vedúci poltik na Slovensku skončil už trochu inak než Mečiar či Dzurinda, ktorí dopadli dosť hanebne.

Fico sa pokúšal o prezidentský exit, čo mu nevyšlo. Aké má teraz vlastne možnosti úniku?

Je stále mladým človekom, pokiaľ svet bude fungovať, čaká ho 20 rokov na verejnej scéne, čo je veľmi dlhý čas. Problémom slovenského verejného priestoru však je, že tu pre týchto ľudí nemáme dôstojné odkladisko.

Tým by mohla byť európska politika.

Ako pre koho a kde, no platí to stále menej a menej, keďže EÚ sa čoraz viac byrokratizuje. Neviem si predstaviť, že by Fico išiel robiť do Bruselu šéfa nejakého byrokratického oddelenia.

Teda aj Fico odíde z politiky nielen ako porazený, ale aj zničený?

Mne teraz nejde o Fica, ale bolo by dobré, keby už ľudia odchádzali z politiky dôstojne. Na Západe často vidíme, že politik je porazený, stiahne sa, ale naďalej je rešpektovanou osobnosťou, s ktorou sa robia rozhovory a má istý status.

Dzurinda sa však k tomu môže azda prepracovať, novinári s ním opäť robia rozhovory, má stranícky džob v Bruseli, chodí radiť na Ukrajinu.

Mne sa to zdá v jeho prípade podobne hanebný odchod ako u Mečiara. Najväčší absentér v parlamente, ktorý predstiera, že radí v krajine, ktorej niet rady. Myslím, že nie je váženou osobnosťou, ktorú si treba vypočuť, takýto status však mala väčšina nemeckých či rakúskych exkancelárov. Ale vidíme to aj na amerických prezidentoch, ktorí majú knižnicu, stoja na čele nejakého think tanku, ten dôstojný záver je proste nejako spoločensky naprogramovaný.

Nemyslím si preto, že Fico bude prvým politikom, ktorý by to dokázal. Jednak slovenskí politici sú malicherní, nedá sa od nich očakávať veľkorysosť, ale aj on sám ako osoba budí veľké averzie.

Pravičiari si často mýlia znalosti s názormi

Naše intelektuálne prostredie, akademické aj umelecké, bolo po Novembri vychýlené doprava, čo malo svoju logiku. Už sa to však mení, v tomto sa už o trocha viac podobáme Európe. Aj vy ako ľavicový človek, ktorý ste sa asi v bratislavskom intelektuálnom prostredí často cítili ako outsider, to už vnímate?

V akademickom prostredí som tieto napätia registroval, ale mňa sa nedotkli.

Je pravda, že aj vašu školu ste zakladali s pravicovejšími ľuďmi.

Ale pre mňa nebolo nikdy problémom hovoriť s ľuďmi ako Peter Zajac, ktorý boli tiež z akademického prostredia, a stáli politicky vpravo. V niektorých akademických spoločenstvách sa to na týchto sporoch zaseklo, našťastie vo filozofii sa to nestalo.

Problém nastáva, keď ľudia nedokážu rozlíšiť, čo sú ešte znalosti a čo je už názor. Zdieľať

Ale polarizácia nemohla byť ani taká ostrá, napokon, tunajší ľudia chodili spolu do škôl, zúčastňovali sa spoločne na desiatkach konferencií, dobre sa poznajú, vzájomne sa čítajú, ale nechcem to zas idealizovať.

Generácia nás, Husákových detí, bola v študentských časoch dosť pravicovo orientovaná, čo bol dôsledok sprofanovaného socializmu aj mečiarizmu. Ako je to dnes? Dnešní mladí sú už viac vľavo, je to podobné ako na západe?

Skôr u nich vnímam odstup od politiky, politické vášne sa v seminároch objavujú len výnimočne. Ale viete, ťažko sa diskutuje s pravičiarom, keď ľavičiar pozná Hayeka lepšie než on. (Smiech.)

Chcete povedať, že ľavičiari sú vzdelaní a pravičiari nevzdelaní?

Nájdu sa takí aj takí, ale nemám sklon preceňovať vzdelanie tunajších pravičiarov. Niektorí si len myslia, že majú správne názory a už to pokladajú za kognitívny prínos. Dnešných ľavičiarov by som charakterizoval ako ľudí, ktorí nie sú ochotní zabudnúť na malú násobilku. Pravičiar však predstiera, že dokáže integrálny počet, ale má problémy s malou násobilkou. (Úsmev.)

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo