Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Reportáž Spoločnosť
31. máj 2022

Reportáž z vojenského cvičenia NATO

Nik z nás nevie, ako bude reagovať tvárou v tvár smrti

Boli sme na cvičení Slovenský štít, kde sa simuluje naša východná hranica s Ukrajinou, a sledovali medzinárodnú akciu priamo v teréne.

Nik z nás nevie, ako bude reagovať tvárou v tvár smrti
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Boli sme na cvičení Slovenský štít, kde sa simuluje naša východná hranica s Ukrajinou, a sledovali medzinárodnú akciu priamo v teréne.

„Vidieť niekedy v živote smrť zblízka môže človeka reálne posilniť,“ povie muž a z hlavy si stiahne prilbu. „Keď sa to potom stane, keď ti na bojisku umrie kamarát, tak ťa to tak strašne nezaskočí.“ Utrie si spotené čelo a nasadí si prilbu opäť na hlavu. „Nezatuhneš, nespanikáriš... A to je iba dobre.“

Sledovali sme cvičenie, kde sa simuluje vojna, a s našimi vojakmi sa rozprávali o tom, či sú ochotní za svoju krajinu zomrieť, ako vlastne uvažujú o smrti, o svojej vlasti, Ukrajine, Rusku a jeho najväčšej slabosti.

Dnes vieme, proti komu stojíme

Na oblohe hučí helikoptéra a cez úzku cestu nižšie sa náhli zelené SUV. Neďaleko behajú dvaja muži v šortkách a čosi rýchlo preberajú v angličtine. Najväčšie cvičenie slovenských ozbrojených síl v spolupráci s partnermi NATO sa realizuje vo vojenskom areáli Lešť. Tento výcvikový areál neďaleko Zvolena má približne 146 štvorcových kilometrov a posledné dni ho zapĺňalo takmer 1500 vojakov.

Doteraz sme cvičili a nevedeli proti komu. Dnes vieme, kto môže stáť na druhej strane. Zdieľať

Hoci sa cvičenie Slovenský štít odohráva každý rok, cítiť, že súčasná atmosféra je predsa len trochu iná. Ako na našu armádu vplýva vojna v tesnom susedstve? A ako funguje medzinárodná vojenská spolupráca medzi Slovákmi a ďalšími členmi NATO?

„Generál v miestnosti!“ zareve ktosi a dvadsať mužov v maskáčoch sa razom postaví. Najväčšia miestnosť v stane je plná, na stoloch sú počítače a na stenách mapy s obrysmi našej hranice s Ukrajinou. Veliace stredisko 2. mechanizovanej brigády je plné, vojaci a vojačky tu fungujú 24 hodín denne.

„Iste, je to nová situácia,“ hovorí brigádny generál Slavomír Verčimák, keď nás vedie po zablatenej ceste do druhého stanu. „Doteraz sme cvičili a nevedeli proti komu,“ rozpráva, keď sa usádzame okolo veľkého stola. „Dnes však vieme, kto môže stáť na druhej strane. A čo všetko so sebou prináša.“

Slovenskí vojaci 2. mechanizovanej brigády na cvičení Slovenský štít. Foto: Andrej Lojan

Tvár nášho nepriateľa

„To, čo očakávame od našich vojenských spravodajcov, je, aby nám čo najviac rozkrývali tvár a pohyb nepriateľa,“ hovorí generál, ktorý v rámci brigády velí trom tisícom ľudí. Informačná prevaha je podľa neho rozhodujúca. Vyhráva skrátka ten, kto má viac informácií.

Sleduje to aj v konflikte za našou východnou hranicou, kde sa Ukrajincom vďaka získaným informáciám zvyšuje efektivita a schopnosť čeliť protivníkovi. Rozpoznávajú jeho kvality i slabosti, lokalizujú miesta, na ktorých sa nachádza, aj tie, na ktoré sa plánuje presunúť, i akú vojenskú techniku sa chystá použiť.

A to všetko využívajú vo svoj prospech.

„Môžem povedať, že úspechy ukrajinskej armády sú založené predovšetkým na účinnej spravodajskej podpore celej Európy,“ opisuje Verčimák, keď sa spolu rozprávame neďaleko hlavného veliteľstva.

„Aké sú teda najväčšie kvality ruského agresora?“

Myslím si, že Rusi nepočítali s tým, že Európa sa takýmto spôsobom zomkne v prospech Ukrajiny. Zdieľať

„Jednoznačne kvantita,“ reaguje generál. „Ruská federácia je mnohonásobne väčšia, jej bojový potenciál je tak prirodzene väčší,“ rozpráva a šálku s kávou si prisunie bližšie. „Rusi mali vždy kvalitnú protivzdušnú obranu, rôzne raketové a protiraketové systémy. To vidíme aj dnes na Ukrajine,“ opisuje, keď mi pred očami chodia spomienky z Kyjeva, zo športového strediska Sport Life, ktoré trafila ruská raketa Kinžal a v okolí sto metrov od jej dopadu zostali len ruiny.

„A jeho najväčšia slabosť?“

„Najväčšou slabosťou Ruska je jeho nedostatočné odhodlanie,“ odpovie muž predo mnou. „Vieme, že mnohí ruskí vojaci ani nevedeli, kde a načo idú, zatiaľ čo Ukrajinci sa dnes zo všetkých síl snažia zachrániť svoju slobodu a krajinu.“ Dvihne tvár. „Myslím si, že Rusi nepočítali s tým, že Európa sa takýmto spôsobom zomkne v prospech Ukrajiny.“

Chvíľu obaja sedíme bez slova. „Aj my Slováci dávame Ukrajincom energiu veriť, že to dokážu,“ povie generál Verčimák a posunie si tenké okuliare. „Na jednej strane máme výhodu, pretože vieme, kto proti nám stojí. Na druhej strane sa hrozba vojny pre nás dnes stáva oveľa pravdepodobnejšia,“ generál na moment zvážnie.

„Iste, uvedomujú si to aj naši vojaci. Vieme, že služba v armáde nie je bežné zamestnanie. A toto si možno bude vyžadovať aj vlastnú obeť.“

Generál Slavomír Verčimák, veliteľ 2. mechanizovanej brigády. Foto: Andrej Lojan

My trénujeme na nich, oni na nás

Muž v maskáčoch prebehne cez poľnú cestu a zmizne v neďalekých kríkoch. Naše terénne auto sa po hrboľatej ceste natriasa a prechádza na malú čistinu uprostred areálu, kde práve prebieha cvičenie, keď sa z oboch strán vynoria dvaja vojaci a zatarasia nám cestu.

Vzhľadom na to, že hneď za hranicou máme otvorený konflikt, využívame, že tu máme spriatelené vojská, a cvičíme spolu. Zdieľať

„Stojí proti nám 116 ľudí,“ hovorí jeden z veliteľov 12. mechanizovaného práporu, keď rozhodcovia vyhlásia pauzu a terénne auto nechávame zaparkované vedľa bojových vozidiel. „Českí výsadkári predstavujú nášho protivníka a my s Američanmi robíme protiofenzívne aktivity,“ ukazuje na protiľahlé údolie.

„Česi trénujú na nás a my Slováci na nich,“ povie ďalší a tvár hrubo natretá maskovacou farbou sa mu roztiahne do úsmevu.

Mnohonárodné bojové skupiny NATO vznikli ako reakcia na anexiu Krymu. Tieto skupiny sídlia v Poľsku, Litve, Lotyšsku a Estónsku, no po útoku Ruska na Ukrajinu sa štáty Aliancie zhodli na ich zriadení pozdĺž celého východného krídla NATO.

Dnes v rámci tejto posilnenej predsunutej prítomnosti spoločne cvičia aj na Slovensku.

„Česi nám robili zle až do štvrtej rána,“ rozpráva veliteľ jednotky, keď po úpätí kopca kráčame k ostatným. Až neskôr si všimnem, že všade navôkol sú rozmiestnení ostreľovači prikrytí konármi a cez hlavne majú prehodené maskáčové sieťky.

„Áno, v čomsi je tá situácia dnes určite iná,“ veliteľ na chvíľu zastane a oči na zafarbenej tvári mu svietia. „Vzhľadom na to, že hneď za hranicou máme otvorený konflikt, využívame, že tu máme spriatelené vojská. Spravili sme z toho jeden Slovenský štít – priestor, kde máme možnosť cvičiť spolu s ďalšími členmi NATO a navzájom sa zosúladiť.“

Hoci cvičenie prebieha každý rok, tento rok je iný. Nepriateľ má pri ofenzíve voľnú ruku, a preto slovenskí aj americkí vojaci musia byť ostražití nepretržite. Takýmto spôsobom fungujú už tretí týždeň, v daždi, horúčave, vo dne i v noci.

„Je to určite náročnejšie,“ vojak si prehodí zbraň do druhej ruky a utrie spotené čele. „No vzhľadom na situáciu je to len dobre.“

Východné krídlo Aliancie

„Keď NATO plánovalo tohtoročné cvičenie Slovenský štít, s vojnou na Ukrajine nemalo nič spoločné.“

Slovenský brigádny generál Tibor Králik sa posadí do malej kancelárie. Za sebou má dva roll-upy s logom Veliteľstva mnohonárodnej divízie Stred, najmladšieho subjektu štruktúry síl NATO.

Aktuálna vojenská hrozba pohla aj politikmi, aj ústavami. NATO sa zomklo.  Zdieľať

Jeho aktuálnou úlohou je precvičiť samo seba ako medzinárodné veliteľstvo NATO a asistovať pri vyhodnocovaní bojovej pripravenosti vojakov v rámci cvičenia Slovenský štít. Slovenský generál Králik je v rámci tohto nového subjektu zástupcom chorvátskeho veliteľa.

„Cvičenia v rámci NATO sú plánované s 18- až 24-mesačným predstihom,“ vysvetľuje Králik. „Aliancia je obranná a my sme v tom čase ešte problémy s naším východným susedom nemali,“ opisuje, ako vojenské cvičenia podobné Slovenskému štítu pravidelne prebiehajú paralelne od Nórska až po juh Európy.

Ich cieľom je demonštrovať jeden celok – Alianciu, ktorej členovia majú záujem spolupracovať, na spoločných vojenských cvičeniach sa vzájomne zosúlaďujú a pripravujú brániť sa, ak by bol ktorýkoľvek z nich napadnutý.

„Je to spoločné cvičenie, ktoré buduje čosi ako medzinárodné bratstvo,“ vysvetľuje generál. „Medzi armády jednotlivých členských štátov vnáša dôveru a odhodlanie pôsobiť spoločne, čo nie je vždy jednoduché. Keď však toto vojenské spojenie dlhodobo budujete, medzinárodné fungovanie je oveľa menej komplikované.“

Hoci sú podobné cvičenia plánované v predstihu, situácia sa po ruskej invázii zmenila. „Nechcem byť konkrétny, no sú tu prvky, o ktorých sme dosiaľ ani neuvažovali, ale dnes ich už vzhľadom na situáciu žiadame od našich partnerov.“

Je zjavné, že agresia voči Ukrajine pohla medzinárodným spoločenstvom. A to aj krajinami, ktoré síce s Alianciou spolupracovali, no svoj priamy vstup do obranného zoskupenia dosiaľ vylučovali.

„Ak sa pýtate na Švédsko a Fínsko, fakt, že do NATO nemohli vstúpiť, mali ukotvené vo vlastných ústavách. Iste, naša spolupráca sa čoraz viac prehlbovala. No aktuálna vojenská hrozba náhle pohla aj politikmi, aj ústavami,“ povie generál. „NATO sa dnes oveľa viac zomklo.“

Brigádny generál Tibor Králik z Veliteľstva mnohonárodnej divízie Stred (NATO). Foto: Andrej Lojan

Nevystupujú ako Maďari, ale ako NATO

„Hoci sme rôznych národností, dokážeme fungovať ako jeden muž.“ Verčimák velí 2. mechanizovanej brigáde so sídlom v Prešove a rozkazy aktuálne prijíma od jednotky NATO dislokovanej v Maďarsku.

Ak hovorím za seba, osobne si neželám hranicu s agresorom, ktorý sa správa nevyspytateľne. Zdieľať

„Nie, naše velenie nevystupuje ako maďarské,“ chvíľu ticho hľadíme na seba. Je zjavné, že obaja myslíme na to isté. „Naše velenie nepresadzuje maďarský názor,“ opakuje Verčimák.

Sám pôsobil istý čas v bruselskom SHAPE, teda na Najvyššom veliteľstve spojeneckých síl v Európe, kde nikto zo zúčastnených nefungoval ako národný vojak, ale ako vojak Aliancie.

Inzercia

„Som príslušníkom veliteľstva NATO a mám preto hájiť záujmy tohto spoločenstva,“ generál sa na okamih odmlčí. „Iste, občas môže vzniknúť dilema medzi národným a medzinárodným záujmom. Vraví sa, že človek je najprv Slovák... No to by predsa narušilo naše obranné spojenectvo a hrozilo by, že sa rozštiepime,“ Verčimák dvihne tvár. „A my dnes potrebujeme fungovať spolu, v kontexte neďalekej vojny ešte viac. Ako Slováci by sme podobný útok nezvládli. Ak hovorím za seba, ja osobne si neželám priamu hranicu s agresorom, ktorý sa správa nevyspytateľne.“

Cvičenie Slovenský štít: na jednej strane stoja Česi, na druhej Slováci spolu s Američanmi. Foto: Andrej Lojan

Načo je nám armáda

Na ten moment si pamätám celkom presne. Bolo to približne pred tromi rokmi, užívali sme si leto na bratislavských terasách uprostred Starého Mesta, keď jeden z blízkych predniesol tú magickú myšlienku. Úvahu, ktorá sa hovorí, keď mier trvá príliš dlho: „Čo keby sme zrušili armádu a financie miesto toho presunuli do školstva či zdravotníctva?“

Nastal čas, aby sme ako armáda boli pripravení vrátiť spoločnosti to, čo sa do nás investovalo. Zdieľať

„Je to logické, funguje to tak vždy,“ premýšľa generál Verčimák, keď mu opisujem tento návrh spred troch rokov. Viacerí z prítomných s ním vtedy súhlasili. „Pokiaľ sa v spoločnosti nič nedeje, máme pocit, že armáda nemá opodstatnenie. Občania žijú s vedomím, že platia za službu, ktorú nevyužívajú. A v istom zmysle je to pravda.“

Potom však prišla pandémia a muži v maskáčoch zaplavili krajinu. Vojaci pomáhali pri celoplošnom testovaní či v preťažených nemocniciach. Následne vypukla vojna a do pohybu sa dali státisíce Ukrajincov. Boli to práve vojaci, ktorí ako prví strážili naše hranice, keď susedov napadol agresor, a pre utekajúcich ľudí stavali stany, pomáhali im a poskytovali im zdravotnú starostlivosť.

„Tým úvahám o účele armády rozumiem,“ reaguje brigádny generál. „No treba vždy pamätať na to, že ak sa niečoho zbavím, je veľmi ťažké to znovu vybudovať. Armáda je jedna z mála organizácií štátu, ktorá dokáže reagovať promptne. Na Slovensku sa dlhé roky nič nedialo. Teraz nastal čas, aby sme boli pripravení vrátiť spoločnosti to, čo sa do nás investovalo,“ hovorí generál pokojne. „A naši občania by mali mať dôveru, že to dokážeme.“

Vnímajú to tak však v armáde všetci?

Hrozba smrti vzrástla

Ten prieskum vyšiel v polovici apríla tohto roka a jedna z otázok, ktorú agentúra Focus kládla, znela: Čo by urobili obyvatelia Slovenska pri vojenskom útoku? Odpovede ukázali, že iba 27,5 percenta zo všetkých respondentov by v prípade vojny bolo ochotných bojovať za svoju krajinu.

Ak by Slovensko napadli, tretina obyvateľov by ušla.

Nie každý je ochotný riskovať život za svoju krajinu. A ja tomu napriek všetkému rozumiem. Zdieľať

„Viete, ten prieskum ukazuje atmosféru na celom Slovensku – to, čo sa deje v spoločnosti, to sa prejavuje aj v ozbrojených silách.“ Verčimák sa usmeje. „Iste, nie každý je ochotný plniť úlohy armády, keď je miera ohrozenia podstatne vyššia.“

Zažil to sám, keď krátko po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu začínal v našej krajine základný vojenský výcvik. Keď sa médiami šírili prvé správy z neďalekej vojny, 15 ľudí na výcviku okamžite spísalo žiadosť o uvoľnenie z ozbrojených síl. Hrozba smrti náhle vzrástla.

„Opakujem, to, čo sa prejavuje v spoločnosti, odráža sa aj v ozbrojených silách,“ povie generál a oprie sa o operadlo skladacej stoličky. „Nie každý je ochotný riskovať život za svoju krajinu,“ slabo sa usmeje. „A ja tomu napriek všetkému rozumiem.“

Tak blízko vojne, ako sa len dá

Spoza horizontu sa dvihne tmavý kúdol dymu a na horizonte sa objaví vozidlo bojovej pechoty. Rachot motora na moment preruší rozhovor s vojakmi, keď spoločne sledujeme, ako z vozidla, ktoré pripomína tank, vyskakujú štyri postavy.

Tuším, aké obrazy im chodia v predstavách. Bordové strapce svalstva visiace z miesta, kde len pred chvíľou bolo koleno. Zdieľať

Traja muži a jedna žena sú v plnej výzbroji. Hoci má cvičenie čo najvernejšie simulovať vojnu, nebojuje sa, samozrejme, ostrou muníciou. Každý z prítomných má na maskáčovej veste pripnuté drobné senzory. Keď ho trafia laserovým lúčom, na celých 12 hodín sa musí stiahnuť z bojov. Také sú pravidlá.

„Je to ako hra pre dospelých,“ povie kolega vedľa mňa, keď bojové vozidlo znova naštartuje a v jeho okolí sa dvihne prach.

„Raz sa nám BVP (bojové vozidlo pechoty, pozn. autorky) na cvičení prevrhlo,“ snaží sa prekričať motor veliteľ, keď sa vozidlo znova dáva do pohybu, „a jednému mužovi odrezalo nohu.“ Vojaci si na moment vymieňajú pohľady.

Tuším, aké obrazy im chodia v predstavách. Bordové strapce svalstva visiace z miesta, kde len pred chvíľou bolo koleno. Človek, ktorého dočasne zmrazil adrenalín, si v pokoji vlastného šoku hľadí na miesto, kde mal kedysi končatinu.

„Reagovali sme promptne,“ muž vedľa mňa opisuje moment, ktorý si pamätajú všetci. „Nohu sme mu ošetrili, obviazali a okamžite sme ho previezli k medikom. Pochválili nás, že sme zareagovali okamžite a bez zaváhania. Aj keď náš kolega už bez pomoci nikdy chodiť nebude.“

Bolo to zranenie. Hnusné a trvalé, ktoré človeka poznačí na celý život. No ako sa pripraviť na smrť? A dá sa to vôbec?

Nestuhneš, nespanikáriš

Mŕtvi ľudia vo vojne nebývajú vystretí ani pekne oblečení. Ľudské telá sú rozhádzané po zemi ako škaredé bábky, nohy majú rozhodené a tváre občas ponorené v blate. Vidieť postavy zhorené do tla, na ktoré sa bojíme aj pozrieť. Ešte chvíľu chceme žiť v predstave, že to nie je člen našej jednotky, náš blízky. Brat.

Za kopcom sa ozve rachot streľby a cez neďaleké krovie sa presúvajú prikrčené postavy.

Sledujem mužov okolo seba, vojakov odhodlaných bojovať a v prípade potreby položiť svoj život za druhých a svoju krajinu. Vedia, čo za zamestnanie si vybrali? A vieme to my?

Vidieť smrť zblízka môže človeka posilniť. Zdieľať

„Nie sme víkendoví vojaci, sme profesionálne bojové jednotky,“ povie veliteľ 12. mechanizovaného práporu a tvár pod vrstvou maskovacej farby mu zvážnie. „Rátali sme s tým, že sa raz niečo také môže stať a pôjdeme do otvorenej vojny.“ Pozrie na mňa. „Iste, na smrť sa nedá pripraviť.“

Keďže 12. mechanizovaný prápor je jednotka spoluzodpovedná za krízový manažment Slovenskej republiky, kde má asistovať štátnym orgánom, viacerí z vojakov slúžili počas pandémie v nemocniciach. Jeden bol sanitárom v Nitre, kde v niektoré dni vyviezli z covidového oddelenia aj 13-14 mŕtvych.

„Vidieť niekedy v živote smrť zblízka môže človeka reálne posilniť,“ povie ďalší a z hlavy si stiahne prilbu. „Keď sa to potom stane, keď ti na bojisku umrie kamarát, tak ťa to tak strašne nezaskočí.“ Utrie si spotené čelo a nasadí si prilbu opäť na hlavu. „Nezatuhneš, nespanikáriš... A to je iba dobre.“

Boli časy, keď vojaci pred misiou chodili na pitvy. Nazerali do otvorených tiel a sledovali vlastnú reakciu. Niekto sa povracal, iný si so záujmom prezeral vnútro človeka a spoločne sa snažili pripraviť na možnosť, že tie obrazy uvidia znova – s rozdielom, že možno budú mať tvár ich blízkeho.

Kontakt vojakov so smrťou.

„Už dávno sa to však v armáde nepraktizuje,“ prehovorí jeden z vojakov. „Avšak vravím, keď už sme si tú uniformu obliekli, nie je to na víkend. Hoci máme svoje rodiny, nie je to zamestnanie, je to poslanie,“ modré oči sa mu zúžia. „Samozrejme, nik z nás dopredu nevie, ako bude reagovať tvárou v tvár smrti. Je to individuálne a každý sa s tým musí vyrovnať sám.“

Tritisíc ľudí dokážem poslať zomrieť

„To, čo tu dnes na Lešti robíme, je mierové cvičenie. Nikomu neubližuje,“ generál pozerá na rozľahlý stan. Vchod strážia muži v maskáčoch a zvnútra počuť šum hlasov a vysielačiek. „Trvá 10 minút, kým ho rozložíme a všetko splánujeme.“ Prejde popri veliteľskom stane a sadne si znova na rozkladaciu stoličku.

Stále sa pasujem do úlohy, že by som mal byť prvý, ktorý na bojisko vstúpi, a posledný, ktorý by z neho mal odchádzať. Zdieľať

„Pri každej akcii sa snažím vštepovať ľuďom, že za každým rozhodnutím, ktoré urobíme, sú ľudské životy.“ Pozrie na mňa. „Velím trom tisícom ľudí,“ hovorí brigádny generál. „A tritisíc ľudí dokážem poslať zomrieť. Samozrejme, že každé dôležité rozhodnutie si musím niekoľkokrát premyslieť.

Je to rozhodnutie, za ktorým stojí nielen nasadená vojenská technika, ale aj ľudské životy, ktoré, ako vieme, vyčísliť nemožno. Verčimák neskrýva, že ani po tridsiatich rokoch vojenskej služby by takýto rozkaz nedával ľahko.

„Je to zložité. V realite vojny vyšlete stovku vojakov, no vráti sa vám dvadsať – tridsať. Určite by to bola aj pre mňa veľká psychická záťaž.“ Chvíľu ticho premýšľa. „Stále sa pasujem do tej úlohy, že by som mal byť prvý, ktorý na bojisko vstúpi, a posledný, ktorý by z neho mal odchádzať. A k tomu vediem aj svoj tím.“

Generál Slavomír Verčimák. Foto: Andrej Lojan

Sme súčasťou našej spoločnosti

Ešte v jeseni 2021 považovalo podľa prieskumu Globsecu 55 percent Slovákov Rusko za nášho najstrategickejšieho partnera. Vyše 50 percent našich občanov obdivovalo Vladimira Putina a nedôverovalo NATO.

Hoci sa tieto čísla po troch mesiacoch ruskej agresie zmenili, Slovensko stále patrí medzi krajiny, ktoré najmenej podporujú sankcie voči Rusku či dodávky zbraní na Ukrajinu. Sympatie a náklonnosť k Rusku, akási proruskosť, sú v našej spoločnosti silne zakorenené.

„Viete, ani armáda nestojí mimo našej spoločnosti,“ reaguje generál Verčimák. „Osobne som medzi vojakmi proruské signály nezachytil, hoci určite prítomné sú. To, čo je dnes v slovenskej spoločnosti a čo živí časť politickej scény, sa prelieva aj do našej armády. V dobrom aj tom zlom. Armáda nie je sterilná.“

Pozriem na muža, ktorý velí trom tisícom vojakov. „Pýtala som sa to vašich vojakov a spýtam sa aj vás. Ak by sa vojna rozšírila k nám, uvažovali ste niekedy nad tým, či sa dá pripraviť na smrť?“

„Nedá,“ odpovie v okamihu. „Človek v sebe túto otázku rieši, až keď príde. Čo sa týka mojich vojakov, nepripúšťam si, že by sa nevrátili. Žijem v ilúzii, že keď pošlem do boja sto vojakov, sto sa mi vráti.“ Dvihne tvár. „Keď ich vysielam na bojisko, chcem si byť istý, že som urobil všetko, aby sa z neho aj všetci vrátili. To je všetko, čo môžem ako generál urobiť.“

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.