Spoločnosť 15. máj 2022

Žena, ktorú ako dieťa zneužíval kňaz On postupuje po cirkevnom rebríčku, necítim bezpečie, aby som mohla prehovoriť

Zuzana Hanusová
Zuzana Hanusová

Rozhovor so ženou, ktorá opisuje, prečo sa bojí verejne otvoriť svoj prípad a označiť kňaza, ktorý ju roky zneužíval.

Rozhovor so ženou, ktorá opisuje, prečo sa bojí verejne otvoriť svoj prípad a označiť kňaza, ktorý ju roky zneužíval.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Zuzana Hanusová

On postupuje po cirkevnom rebríčku, necítim bezpečie, aby som mohla prehovoriť
Ilustračné foto: Iam Hogir

Ako dieťa bola štyri roky sexuálne zneužívaná kňazom, ktorý pôsobil v ich dedine v Banskobystrickej diecéze. Až po tom, čo sa vydala a narodili sa jej deti, si naplno uvedomila, čím si ako dievča musela prejsť, že to nie jej vina a že sa to nedialo len jej. 

Ozvala sa nám v reakcii na texty, ktoré sme posledné týždne k téme zneužívania v cirkvi uverejnili. Nechce však zatiaľ hovoriť pod svojím menom, lebo ako sama tvrdí: „... ešte sa necítim bezpečne, aby som o tom mohla hovoriť. Môžem si byť istá, že keď tohto kňaza označím, tak niekto bude pracovať s dedinou, kde žije dodnes moja rodina, aby sa emócia neobrátila proti nej? Dostanem sprevádzanie ja, moja rodina, moja dedina, aby som si neprešla sekundárnou viktimizáciou?“

Keď sa to totiž v minulosti pokúsila riešiť, prvý kňaz, ktorému sa so svojou skúsenosťou zverila, jej údajne povedal, že má páchateľovi odpustiť, a druhý ju poslal na exorcizmus.

Osobne sme sa s touto ženou stretli, jej identitu v redakcii poznáme a základné fakty tohto príbehu sme si overili z dôveryhodných zdrojov. Rešpektujeme však jej rozhodnutie, že zatiaľ necíti bezpečné prostredie, aby označila páchateľa a zverejnila svoju identitu.

Anonymné rozhovory zverejňujeme len vo výnimočných prípadoch. Túto výpoveď sme však vyhodnotili ako podstatnú na ilustráciu toho, prečo sa obete zneužívania u nás boja ísť do oficiálneho procesu dokazovania. 

Hovorili sme aj o tom, ako je možné, že sa tínedžerka dostane do situácie, že je opakovane sexuálne zneužitá, a o manipulácii z pozície moci, ktorú v tom veku nevie vyhodnotiť.

„Predstavte si, že ste v spovednici v trinástich rokoch, kde máte hovoriť svoje najvnútornejšie veci, a ten človek vás odtiaľ nepustí. Vy chcete odísť a on vás drží. Dostáva vás do nepríjemnej situácie a vy chcete ujsť, ale neviete, čo s tým máte urobiť. Ten človek má nad vami absolútnu moc, lebo vy neodídete bez rozhrešenia,“ vysvetľuje žena.

Kedy ste si priznali, že ste obeťou sexuálneho zneužívania, ktoré ste prežili v detstve?

Vyrastala som vo zvláštnom prostredí, ktoré na mňa vyvíjalo manipulatívny tlak od útleho detstva. Preto mi mnohé veci dlho neprišli zvláštne. V dospelosti sa mi prejavili úzkosti a panické ataky, pričom mi bolo podsúvané, že to je moja genetická rodinná výbava. 

Už som mala manžela, dve deti, keď sa mi stala zvláštna udalosť. Dostala som sa do kontaktu s jedným kňazom, ktorý skomentoval môj výzor, a bol pri tom aj môj manžel. Bola to veľmi trápna situácia. Ja som ako reakciu dostala celotelovú triašku, zostalo mi veľmi zle, potrebovala som z tej situácie náhle odísť. 

Nerozumela som, čo sa so mnou stalo. Bol to silný moment, z ktorého som sa nevedela dostať viacero dní. Potom sa tieto triašky začali opakovať v rôznych situáciách a ja som si nevedela vysvetliť, čo boli spúšťače. Neskôr sa k tomu pridali aj obrazy, akési fleše. Ocitala som sa akoby v dvoch miestach, v reálnom svete a potom vo svete trinásťročného dievčaťa.

Aké to boli prejavy?

Somatického charakteru, mala som pocit, že prestanem dýchať, mala som triašku na celom tele. Keď sa tieto stavy začali, mala som tridsať rokov. 

Ako ste pochopili, že ide o následok traumy zo sexuálneho zneužívania, ktoré ste zažili ako dieťa? 

Rozhodujúci bol pre mňa váš rozhovor s odborníčkou na problematiku zneužívania Slávkou Karkoškovou, ktorý ste pred rokmi uverejnili v Postoji. Po prečítaní som ostala ako obarená, lebo som pochopila, že to, čo sa mi dialo ako dieťaťu, bolo to, čo ona opísala v tom rozhovore. 

Zrazu som si vedela priznať, že mne sa stalo presne toto. Od toho momentu som nemohla spať, celé sa mi to začalo vracať najmä v noci. Boli to veľmi ťažké chvíle. Po pár týždňoch som nabrala odvahu, ozvala som sa docentke Karkoškovej, ktorá okamžite zareagovala a odporučila ma k terapeutke, u ktorej podstupujem cielenú terapiu, v ktorej som dodnes. 

Mnohé obete opisujú, že kľúčovým zlomom, prečo sa rozhodli vrátiť k potlačeným udalostiam z minulosti je, že sa im narodili deti. Bol to aj váš prípad? 

To bol aj u mňa absolútne kľúčový moment. Pokiaľ ste sama za seba, tak veľa vecí ustojíte. Ale keď prídu deti, musíte to riešiť kvôli nim. 

Máte nejakú teóriu, prečo ste sa stali obeťou zneužívania práve vy? 

Zo svojej skúsenosti a z postupného chápania problematiky som pochopila, že agresor väčšinou vyhľadáva deti, ktorým niečo v živote chýba. On si z viacerých okolností prečíta váš život. 

Keď ide o kňaza, čo bol môj prípad, tak ten mal mňa aj moje prostredie prečítané dokonale. Kňaz je v dedine celebrita, lebo kostol je jediný kultúrny priestor, a kto má dobré vzťahy s kňazom, ten je v dedine dôležitý. Ľudia sa predháňali, kto ho pozve na obed do rodiny. 

Moji rodičia sa chodili pravidelne spovedať k tomuto kňazovi. On mal úplne prvé informácie, vedel, čo sa v rodine deje, že som mala ťažké detstvo. Nemusel vytypovať potencionálnu obeť, on presne vedel, kam má ísť. Mal priamy dosah na celú moju rodinu, na celé moje malé prostredie. 

Ľudia môžu reagovať, prečo sa potrebujete, keď ste dospelá, máte deti, rodinu, k tomu vracať po pätnástich rokoch. 

Takých ľudí by som k sebe pozvala, keď mám bezsenné noci, úzkostné stavy, aby videli, čo to s človekom aj po rokoch robí, keď to nespracuje a nepomenuje. Ako som spomínala, kľúčovou motiváciou sú moje vlastné deti. Pocítila som zrazu nepredstaviteľný strach, že sa to môže stať aj im. 

Keď máte pred sebou svoje dieťa, zrazu pochopíte, že dieťa je nevinné, že to nemôže byť nikdy vina dieťaťa. Ale dopracujete sa k tomu len postupne. 

Keď dnes vidím, koľko neplnoletých ľudí sa pohybuje v priestoroch kostola alebo fary na miestach, kde by nemali byť, tak mi je zle. Oni ešte nemajú mentálnu výbavu vyhodnotiť, ak by kňaz z pozície svojej autority, moci manipuloval. Sakristia by mala byť transparentný priestor a dieťa samo tam nemá čo robiť. Dokonca si myslím, že by dieťa nemalo byť ani samo v spovednici toho novodobého búdkového typu. 

Vy ste sa cítili vinná za to, čo sa vám stalo?

Lepší výraz je, že som sa hanbila. Pečať hanby je na tom najťažšia. Keď niekto tvrdí, že ten, čo sa po rokoch ozve, chce rozvracať cirkev, tak si musí uvedomiť, že obeť si musí prejsť procesom vlastnej hanby, musí sa opakovane pri spomienkach ocitnúť vo všetkých tých trápnych situáciách. Pochopte, že hovoriť o tom znamená prežiť znovu svoju najvnútornejšiu hanbu. 

Preto nechcete hovoriť pod svojím menom? 

Áno. Mám svoju rodinu, deti, prácu, priateľov. Veď to je nesmierne ťažké, verejne sa priznať k takejto hanbe. Keď sa aj objavili príbehy ľudí, ktorí vyrozprávali svoj príbeh pod svojím menom, mala som najprv nádej, že azda sa odvážim aj ja. Keď som však videla, čo sa proti nim spustilo, tak som si povedala, že to ešte nedokážem. Človek sa musí cítiť v bezpečí, aby išiel s kožou na trh. 

Budem klásť otázky, ktoré si bežne kladie človek, ktorý takéto niečo neprežil, a sú to prirodzené otázky. Ako sa trinásťročné dieťa ocitne v situácii, že sa proti takémuto konaniu kňaza nevzbúri a dostáva sa do týchto situácií opakovane? 

To nie je záležitosť, v ktorej by sa človek ocitol zo dňa na deň, že zrazu vás niekto osloví a začne sa vás dotýkať. Tak to nefunguje. Je to dlhodobý proces, počas ktorého si agresor získava vašu dôveru. A to robí aj tak, že vás postaví do trápnej situácie, z ktorej niet úniku. 

Predstavte si, že ste v spovednici v trinástich rokoch, kde máte hovoriť svoje najvnútornejšie veci, a ten človek vás odtiaľ nepustí. Vy chcete odísť a on vás drží. Dostáva vás do nepríjemnej situácie a vy chcete ujsť, ale neviete, čo s tým máte urobiť. Ten človek má nad vami absolútnu moc, lebo vy neodídete bez rozhrešenia. Ak vás učili, že toto je podstata spovede, tak kňaz vám môže povedať hocičo. 

Plus vaši rodičia vás nepustia v trinástich na inú spoveď v inej dedine. A viete, že keď nepôjdete na prvý piatok znova na prijímanie, tak je problém, preto na tú spoveď opäť idete. Je to začarovaný kruh.

Ste z veriacej rodiny?

Z hlboko veriacej rodiny, v ktorej sa nespochybňovalo nič v otázkach viery a morálky kohokoľvek zasväteného. Mala som výchovu, kde bolo všetko podriadené náboženskému uvažovaniu. Ak som dostala v škole poznámku alebo zlú známku, tak som dostala reakciu, že som urobila zo svojej strany všetko a treba to už zveriť Pánu Bohu. Na všetko bola vždy duchovná odpoveď, všetko sa vysvetľovalo cez náboženský princíp. 

Prečo máte pocit, že teraz je ten vhodný okamih, aby ste o tom začali hovoriť? Prečo cez médiá?

Lebo sa uzavrelo šetrenie spoločensky veľmi významnej kauzy sexuálneho zneužívania a zostal medzi ľuďmi pocit, že u nás sa tieto veci nedejú. Nechcela by som, aby ukončenie tejto kauzy spôsobilo, že už sa nikdy žiadne obete žiadneho kňaza neozvú, lebo už nebudú mať odvahu a všetci sa uspokoja, že v našej cirkvi sa to nedeje. 

Druhým momentom bolo, keď som si v Postoji prečítala, že v Bratislave sa pápež stretol s obeťami. Vtedy som si položila otázku: ako je možné, že sa o takejto dôležitej udalosti pre všetky obete nekomunikovalo otvorene a čo najskôr? 

Prečo bola správa o pápežovom stretnutí s obeťami pre vás kľúčová?

Lebo zrazu ako obete vidíme, že niektorým sa to podarilo, že ich cirkev uznala ako obete. Nehovorím, že mali zverejniť ich mená a príbehy. Ale prečo sa z hľadiska oficiálnej komunikácie nepovie, že je to tu, obete sú medzi nami, prečo sa o tom nehovorí? Prečo si myslíme, že keď to schováme, tak to nie je? 

Chápem, že priznanie si problému inštitúciu zaväzuje, aby urobila všetko pre to, aby sa to už nedialo, a to bolí. Ale tento nešťastný spôsob komunikácie otriasol dôverou obetí, ale aj bežných veriacich, ktorí sa môžu pýtať, či posielajú svoje deti do bezpečného priestoru. To sa týka každej jednej matky a otca. Prečo som sa až v apríli dozvedela z Postoja, že v septembri bolo stretnutie s pápežom?

„Keď niekto tvrdí, že ten, čo sa po rokoch ozve, chce rozvracať cirkev, tak si musí uvedomiť, že obeť si musí prejsť procesom vlastnej hanby, musí sa opakovane pri spomienkach ocitnúť vo všetkých tých trápnych situáciách. Pochopte, že hovoriť o tom znamená prežiť znovu svoju najvnútornejšiu hanbu.“Zdieľať

Cirkev o stretnutí s pápežom prvýkrát komunikovala jednou vetou dva mesiace po odchode pápeža v diskusnej relácii televízie Lux.

Čo myslíte, koľko ľudí si všimlo tú jednu vetu v Luxe? Ako sa to malo dostať k širokej verejnosti, k obetiam? Ja som sa to dozvedela až z Postoja a bola som pobúrená. Aká emócia z toho ide? Nehovorme o tom, aby sa to zbytočne nerozmazávalo, aby sme nespustili náhodou lavínu. Týmto sa vytvára spoločenská atmosféra, v ktorej budú obete ďalej mlčať a niesť si svoju traumu bez pomoci. 

Vyplýva z toho aj ďalšia vec, že cirkev na Slovensku o prípadoch zneužívania vie, dokonca pozná obete, ale prijíma len tie, ktoré svoje traumy spracovávajú podľa jej obrazu – podľa toho, ako to oni považujú za vhodné. Tých, ktorí, pochopiteľne, „nezvládli“ byť naďalej aktívnou súčasťou cirkvi, už neberieme vážne. Ale veď nie my máme zachraňovať cirkev, my potrebujeme pomoc a oporu. 

Ja si potrebujem úplne nanovo skladať pojem Boh, ktorého som musela pre svoje zdravie oddeliť od inštitúcie. Pritom ma chcú natlačiť do tých istých topánok, aby som odsúdila len jednotlivca, hovoria, poďme ďalej a ty nám pomôž, aby sme sa z toho dostali. Toto nie je evanjeliová pravda.

Okrem vašej terapeutky vie ešte niekto o tom, čo sa vám stalo zo strany kňaza? 

Vie o tom terapeutka, odborníčka na problematiku zneužívania a jedna rehoľná sestra, ktorá sa tejto téme venuje tiež. Ona mi ponúkla pomoc, ak by som sa rozhodla celú vec oznámiť a pustiť sa do cirkevného procesu. 

A išli ste do cirkevného procesu? 

Najprv som sa potrebovala upokojiť a nabrať silu, aby ma následné zverejnenie celej veci nepoložilo na kolená. Musela som sa pripraviť s odborníkmi, aby som mala silu vrátiť sa k momentom, na ktoré by som najradšej zabudla. Aj na to, že som oslovila vás, som dlho zbierala odvahu. Ešte aj dnes som si myslela, že toto naše stretnutie zruším. Ak by som svoj príbeh povedala v čase, keď som to nemala základne spracované, tak by ma to zničilo. 

Rozumiem, že komunikovať takto citlivý príbeh je náročné. Ale nemotivuje vás to, že zabránite, aby spomínaný kňaz už toto viac nemohol robiť ďalším deťom? 

Nehovorím zatiaľ pod svojím menom aj z dôvodu, lebo týmto kňazom som nebola zneužívaná len ja. Týka sa to aj mojej sestry a ona si zatiaľ nepraje, aby sme to riešili, aby si to ľudia spojili. 

Keď som si ja začala pripomínať, čo sa dialo, tak v prvom rade som neriešila seba, ale to, že sa to dialo aj mne blízkej osobe. Ja som sa nenávidela za to, že ako dieťa som nevedela sformulovať pravdu, aby som ju ochránila, aby sa jej nestalo to isté čo mne. S tým musím žiť. To sa snažím teraz spracovať v rámci cielenej terapie. 

Hoci viem, že vo veku dieťaťa to nebola moja zodpovednosť, bola som zmanipulovaná, aby som o tom nehovorila, ale musím to spracovať. Až keď si pripustíte nerovnosť uvažovania dospelého a dieťaťa, tak si dokážete odpustiť, že ste nezabránili tomu, aby sa do toho dostal aj vám blízky človek. 

Prečo o tom nechce svedčiť vaša sestra?

Ja mám luxusnú pozíciu, mám bezpečný priestor svojej novej rodiny, mám za sebou terapiu, bývam mimo svojho rodiska, mimo priestoru, kde sa mi to dialo. Ale moja sestra tam stále je, ona ani nemala možnosť odísť odtiaľ, aby si to v hlave dala do poriadku, a musí tam byť, lebo iné životné východisko nemá. Ona je stále na tej dedine, kde každý každého pozná. 

Všetci si pamätáme prípad, kde mladá dievčina označila kňaza ako páchateľa a celá dedina sa postavila proti nej. Toto jej nemôžem urobiť, keď si to neželá.

Keď sa aj dnes vraciam domov, tak o tom s nikým nemôžem hovoriť. Kňaz je stále celebritou, hoci už v tej dedine nepôsobí, a mne je jasné, že by to zničilo celú moju pôvodnú rodinu. Viac ako s istotou viem, že by všetko popreli, lebo potrebujú ďalej v tom prostredí žiť. 

Vy ste to nikdy neotvorili s rodičmi a so súrodencami?

Skúsila som to so sestrou a ponúkla som sa, že som ochotná si to s ňou prejsť tak, ako som si to prešla ja. Jej reakcia bola, že ona si to nemôže dovoliť. Ona, žiaľ, nemá na výber. 

Vo veľmi instantnej podobe o tom vedia aj moji ďalší súrodenci, lebo hrozilo, že tento kňaz vstúpi opäť do našej rodiny, a ja som to nemohla zniesť, tak som svojmu bratovi veľmi v skratke vysvetlila, prečo to neodporúčam. On mi ako prvú reakciu na to povedal, že nemám na to dôkazy a nemôžem od nich chcieť, aby som im takto prevrátila ich svet. Ale našťastie potom kontaktu tohto kňaza s našou rodinou zamedzil. 

Vtedy som to chcela povedať aj svojim rodičom, ale súrodenci ma zastavili, že ak to urobím, tak mamu dostanem na psychiatriu a či s tým potom dokážem žiť. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, lebo hoci som dospelá, rodič je stále osoba, ktorej chcete povedať o tom, čo žijete. S ohľadom na súrodencov som to však nepovedala.

Prečo je také ťažké povedať pravdu svojim blízkym? 

Lebo sa vystavujete ďalšiemu odmietnutiu, ktoré by ste už nemuseli prežiť – keď vás odmietne vaša vlastná rodina, je to najťažšie. Zároveň nechcete počuť náznaky, že si to azda zaslúžite, lebo ste dobrovoľne chodili ďalej do kostola. 

Dokonca dnes počúvame obvinenia, že to obetiam zneužívania azda aj imponovalo a boli sme zaľúbené. Veď to, že vám agresor ponúka isté výhody, je predsa princíp manipulácie. To musí byť takýto vzťah, inak by to nefungovalo a nedalo sa to roky kryť. To je to najväčšie zlo dlhodobého sexuálneho zneužívania. 

Preto tak dlho vo vás pretrváva ten pocit, že vy za to môžete. Ja sa doteraz pýtam, ako je možné, že som to nevedela prečítať, a ako som to mohla dopustiť. Preto si musí každá obeť dobre vyhodnotiť, či do zverejnenia pôjde, lebo to, čo je pre vás zásadná vec, môže byť pre druhých iba klebeta, ktorá nespôsobí to, čo vy potrebujete. To je extrémne riziko a dovolím si tvrdiť, že na 90 percent by to v súčasnej atmosfére vyšlo v môj neprospech. 

Foto: Bas Masseus

Na druhej strane je prirodzené, že ak má svedectvo pôsobiť dôveryhodne, tak by ste do rozhovoru mali ísť pod svojím menom. 

Rozumiem. Ale opakujem, že tento príbeh nie je len môj. Ja môžem odísť a žiť si ďalej svoj život, ale ja tam nechávam tých ľudí, na ktorých sa bude ukazovať prstom. Ja by som bola tá, ktorá im zničí život v tej dedine. Mne sa to dialo od trinástich do šestnástich rokov, mojej sestre sa to dialo takmer desať rokov. 

Plus je tu strach, lebo ak sa vymknete manipulátorovi spod kontroly, tak vie byť veľmi nepríjemný. On si dokázal dlhé roky zabezpečiť to, aby som o tom nehovorila, aby som to nepovedala ani svojej sestre, aby som ju vystríhala. 

Predstavte si trinásťročné dieťa, ktoré nemá žiadnu skúsenosť so sexualitou a žije v rodine, kde je táto téma tabu, tak si automaticky vyhodnotíte, že vy ste nenormálna, a s týmto obrazom o sebe žijete ďalej až do dospelosti.

Potom si nahovoríte, že na vašom svedectve vôbec nezáleží, lebo však ste nenormálna. To je hrôza tej manipulácie, strácate ľudskú hodnotu, ten človek je od vás o dvadsať rokov starší, absolútne vás zneistí vo všetkom, už si nedôverujete v ničom. 

Ten kňaz bol vtedy mladý?

Áno, o to väčšie postavenie mal v našej dedine. 

Je aj naďalej kňazom? 

Áno. Má dokonca funkciu. Keď som sa dozvedela, že kňaz, ktorý ma zneužíval, postupuje po cirkevnom rebríčku, mala som veľký problém sa s touto informáciou vyrovnať.

Preto sa bojíte nahlásiť ho?

Pred štyrmi rokmi, keď som si pripustila, čo sa mi stalo, pocítila som také veľké zhnusenie, že som ako prvé pocítila potrebu ísť na spoveď a povedať to. Cítila som sa špinavo, tak som v duchu výchovy, ktorú som dostala, išla na spoveď. My si zamieňame úlohu kňazov so psychológom, preto im dávame takú veľkú moc nad nami, a oni si túto úlohu zamieňajú tiež. 

Na tej spovedi ste to povedali kňazovi? 

Áno. Prvá reakcia toho kňaza bola, že mám skúsiť odpustiť, lebo ten agresor to už určite oľutoval. A že ak to neurobím, tak ma hnev bude držať ešte dlho a sama si tým uškodím. 

A to bolo pred štyrmi rokmi, v čase, keď už sa tu dávno hovorilo o téme sexuálneho zneužívania a kňazi už mali postupovať podľa presne daných smerníc. On mi následne povedal, nech mu poviem viac, ale už som stratila záujem. Vtedy som pochopila, že toto je moja posledná spoveď. 

Dokážete žiť s tým, že tento kňaz možno môže ubližovať ďalším deťom? Rozumiem vašim obavám, ale prečo ho nechcete zastaviť?

Skúšala som to. Išla som ešte za jedným kňazom, ktorý je veľmi uznávaný a intelektuálne oceňovaný. Osobne som ho mala za veľmi dobrého človeka, ktorý žije duchovne. Počula som ho raz hovoriť, ako zľahčuje tému zneužívania, hovoril, že to je opačne, že mladí kňazi majú problém, že im dievčatá vypisujú zaľúbené listy a že tieto obvinenia sú len útokom na cirkev. To som už nevydržala a spýtala som sa ho, že a čo keď som práve ja zažila zneužívanie zo strany kňaza. Zostal ticho.

Pár týždňov nato mi zazvonil telefón a tento kňaz mi volal, že nad tým rozmýšľal, a navrhol mi, aby som išla na exorcizmus. 

Ako to odôvodnil?

Tým, že zlo z toho človeka sa mohlo preniesť na mňa a ja v sebe teraz nesiem toto zlo, že sa ho musím zbaviť. 

Nechcel vedieť podrobnosti, čo ste zažili?

Nie, nič sa ma nepýtal. Bolo to mimo spovede, čiže ten kňaz mal povinnosť spýtať sa, či o tom nechcem hovoriť, či nechcem niekoho označiť, či nepotrebujem sprevádzanie. Ale on o tom nič nechcel vedieť. 

Nikto z môjho okolia mi nezaručil bezpečné prostredie, aby som našla v sebe odvahu vyjsť s tým na svetlo sveta. Len odborníci, ktorí mi sprostredkovali terapiu. Veľmi rýchlo som pochopila, že povedať pravdu nemá význam, lebo oni ju nechcú počuť. Oni chcú liečiť mňa. Ale veď ja nie som problém, ja len znášam dôsledky toho problému. 

Každý deň žijem s tým, že som ho ešte neoznačila a on toto môže ďalej robiť. Som si toho vedomá, ale ešte sa necítim bezpečne, aby som o tom mohla hovoriť. Môžem si byť istá, že keď tohto kňaza označím, tak niekto bude pracovať s dedinou, kde žije dodnes moja rodina, aby sa emócia neobrátila proti nej? Dostanem sprevádzanie ja, moja rodina, moja dedina, aby som si neprešla sekundárnou viktimizáciou?

Keď to mám povedať zjednodušene, tak vy potrebujete mať už len pokoj, nechcete, aby vás niekto nútil vracať sa k chvíľam, ktoré už chcete nechať za sebou. Bezpečie a dôvera sú preto absolútne kľúčové.

Vy teda tvrdíte, že dnes v cirkvi ani slovenskej spoločnosti necítite bezpečné prostredie, aby ste mohli označiť človeka, ktorý vás ako dievča sexuálne zneužíval?

Presne tak. Tu sa o tom vôbec nehovorí, akoby sa to nedialo. Venujú sa tomu občas televízie alebo bulvár, ale to neodkrýva podstatu problému, to je len senzácia. 

Na začiatku ma poháňal hnev, že musím tohto človeka zastaviť. Mám za sebou roky terapie, ktorú si môžem dovoliť len do úrovne svojho platu, a moja terapeutka mi jasne povedala, že najprv musím v sebe vystavať hrad, aby som ustála ďalšie kroky. Pomohla mi skorigovať svoj hnev. 

Nechcem, aby si zo mňa niekto urobil bulvárnu kauzu. Tým by som uškodila len sama sebe. 

„Veľmi rýchlo som pochopila, že povedať pravdu nemá význam, lebo oni ju nechcú počuť. Oni chcú liečiť mňa. Ale veď ja nie som problém, ja len znášam dôsledky toho problému.“Zdieľať

Poďme konkrétne k tomu, čo sa vám zo strany kňaza stalo. Kedy sa to začalo?

Keď som mala trinásť rokov, dostala som prvý mobilný telefón. Jedna z prvých esemesiek, ktoré mi prišli, bola od tohto kňaza. Neviem, odkiaľ mal na mňa číslo. Začal mi písať pravidelne a ja som ako dieťa nerozumela, ako si to mám vysvetliť. Začala som mať pocit, že som súčasťou jeho osobného života. 

Dával mi privilégiá, dával mi najavo, že chce, aby som sa okolo neho pohybovala, hovoril mi veci, ktoré ma akoby vyzdvihli nad všetkých ľudí, ktorí sú vo farnosti. Teda uveríte, že ste zrazu dôležitá. Ak tento „vzťah“ prerušíte, tak vás trestá mlčaním, ignoráciou. Ako si to ako dieťa vysvetlíte? Že ste niečo museli pokaziť. Typická manipulácia. 

Ako som sa neskôr dozvedela, rovnako postupoval pri mojej sestre, ktorá mu bola rovnako k dispozícii. Žiaľ, viac rokov ako ja. 

Aké privilégiá ste dostávali?

Mali sme starého kostolníka, tak som dostala privilégium, že môžem po omši sfúkavať sviečky, alebo som mohla čítať čítanie. Postupne mi povedal, že na fare má ďalšie knihy a iné texty, ktoré by ma mohli zaujímať. 

Ako je dieťa v tínedžerskom veku schopné ocitnúť sa v situácii, že dôjde k sexuálnemu zneužitiu? 

Dieťa je absolútne zmätené, zažije pocit výnimočnosti od najdôležitejšej osoby v dedine, dospelej osoby. Dovtedy sa nikto s vami takto nerozprával, neviete, ako máte reagovať. Tak sa zrazu ocitnete v jeho osobnom priestore. 

Rodičovi by mali štandardne zablikať kontrolky, že by nemal pustiť dieťa s kňazom autom do inej dediny na omšu, keď omšu máme aj u nás. Ale nezablikali, lebo však je to náš farár. Vy sa zrazu ocitnete v aute, v uzavretom priestore, kde si už môže dovoliť čokoľvek. 

To sa nezačne tým, že sa vás niekto začne hneď dotýkať. Vytvorí sa trápno, v ktorom vy neviete, ako reagovať. Najhoršie boli situácie v uzavretom priestore, z ktorého nemôžete ujsť. 

Keď som sa náhodu rozhodla neprísť do kostola, tak na druhý deň som dostala výčitky, prečo som neprišla, však nemal kto čítať. Ani neviete, ako sa dostanete do víru, že si neustále niečo vyčítate. 

Moja mama ma dokonca posielala na faru, aby som pánu farárovi išla umyť riad, lebo však rodiny sa predbiehali, aby mohli nejako poslúžiť. A čo sa deje v tej kuchyni, to už viete len vy a ten človek. 

Takýto manipulátor si predpripraví terén, lebo vie o vás a vašej rodine všetko, aby sa nestalo, že to nejakým spôsobom niekedy buchne. Postupne sa len hranice posúvajú, vy viete, že sa vám to nepáči, ale neviete z toho vyjsť von. Zároveň obete nie sú väčšinou sebavedomí ľudia, aj to je podľa mňa dôvod, prečo nevypovedajú.

Ľudia často kladú otázku, ako je možné, že obete v tínedžerskom veku sa do týchto situácií opakovane vracajú a neujdú.

Lebo som bola neustále pod tlakom, na dieťa je vyvíjaná manipulácia v termínoch, že niečo je dobré a zlé. Ak ste trinásť rokov vychovávaná v tom, že všetko sa podriaďuje tomu, čo je morálne a nemorálne, a niekto na vás útočí týmto štýlom, že je nemorálne, ak nebudete spolupracovať, tak vás opakovane dostane tam, kde vás chce mať. 

Plus agresor si veľmi dobre uvedomuje, že vy z toho niečo musíte mať, lebo inak by ste tam nešli. A to je práve ten pocit výnimočnosti plus zažívate fyzickú blízkosť, ktorej sa vám doma nedostávalo. A zrazu ani neviete, kedy sa tá hranica zlomí. Kým prídete domov, mozog vám to vyhodí a samu seba presviedčate, že toto sa nestalo. 

Nechcem, aby ste hovorili konkrétnosti, ale môžete naznačiť, aké parametre malo toto zneužívanie?

Malo to všetky parametre toho, čo zákon definuje ako sexuálne zneužívanie. 

Verejnosť si často zneužívanie predstaví ako znásilnenie, a preto je ťažké pochopiť, prečo by sa človek opakovane vracal do situácií, keď mu opäť hrozí nebezpečenstvo. 

To má úplne iné parametre, o to je to zákernejšie, lebo to prenáša vinu na vás. Začína to pohladením, pusou na rozlúčenie, zrazu sa ocitnete namiesto kuchyne, kam chodíte upratovať, v jeho osobnom priestore, kde vám pustí film. Zafixujete sa na ten film a netušíte, čo sa s vami deje, lebo v tom veku ešte nerozmýšľate v kategóriách sexuality.

O tom, že sa to dialo aj vašej sestre, ste sa dozvedeli až v dospelosti?

Áno. Raz sme to otvorili, priznala, že sa to dialo aj jej, ale že o tom nechce už nikdy hovoriť. Odvtedy sme túto tému nikdy neotvorili. 

Rozmýšľali ste nad tým, že keby ste išli do rozhovoru pod svojím menom, tak možno sa nájdu ďalšie obete a podarí sa vám tohto človeka zastaviť?

Som si toho vedomá. Možno aj týmto rozhovorom potrebujem zistiť reakcie a podporu, ktoré mi dodajú odvahu, aby som to otvorila. Som pripravená označiť aj ďalších ľudí, o ktorých viem, že sa im mohlo diať to isté. 

Nemám to uzavreté, pre mňa sú dôležité čiastkové kroky, aby som pochopila, či je spoločnosť pripravená, aby sa to celé neotočilo proti mne. Že nepripadne mne vina, keď sa rozhodnem o tom hovoriť. Že nie som konšpirátor, ktorý sa rozhodol rozbíjať katolícku cirkev a platí ma niekto zvonka. 

Chcem vidieť záujem cirkvi, aby sa to riešilo, aby pochopili, že tento problém je tu a je systémový. Ak by mi niekto bol schopný zabezpečiť – a rovnako aj mojej sestre – spoločenskú ochranu, tak svoje kroky zvážim. Toto sú premlčané prípady, ja neviem mávať priamymi dôkazmi, je to svedectvo proti svedectvu, preto je to také náročné. 

Na Ukrajine sa deje jasné násilie, a keď o tom ženy hovoria, tak nikto nespochybňuje, že si vymýšľajú, lebo na druhej strane je jasné zlo. Pošlú im komisie, nezávislých odborníkov, nahrajú si ich svedectvá. V prípade kňaza je však na druhej strane domnelé dobro, kto vám uverí?! Keď ja chcem povedať tú istú pravdu, niekto vám povie, že ste si to zle vysvetlili a nie je to isto celkom tak, ako to opisujete. 

Cítim sa, ako keby som bežala maratón. Už som unavená na to, aby som druhým musela dokazovať, čo som zažila. Ale pripúšťam, že azda raz silu nájdem.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0