Keď niekedy v roku 1999 prišiel na Štátny pedagogický ústav (ŠPÚ), bol plný energie a nápadov. Pustil sa do prípravy nových maturít a neskôr sa stal hlavným koordinátorom novej koncepcie stredoškolského vzdelávania. Spolu s kolegami mal jasnú predstavu, ako by mali vyzerať nové gymnáziá a stredné odborné školy, a čo všetko musí štát spraviť, aby školám a učiteľom pomohol. Napokon z tejto nádejnej reformy nič nebolo, pretože minister Martin Fronc ju nestihol uskutočniť a jeho nástupca Ján Mikolaj ju zmrzačil. 

S bývalým námestníkom riaditeľa ŠPÚ Pavlom Černekom sme sa rozprávali, ako zastaviť prepad školstva, ale aj o tom, podľa čoho si majú rodičia vyberať školu pre svoje dieťa. 

Keď v týchto dňoch sledujete štrajkujúcich učiteľov, aký máte z toho pocit?

S týmito ľuďmi by sa malo vážne rozprávať a zapájať ich do tvorby zmien, keďže vidím, že im úprimne ide o zlepšenie škôl.

Čo hovoríte na ich kľúčovú požiadavku, ktorou je okamžité zvýšenie platov o 140 eur?

V našich školách máme výborných, dobrých aj horších či priamo katastrofálnych učiteľov. Asi sa to nedá inak, než zvýšiť platy globálne všetkým učiteľom, ale musíme rátať s tým, že veľká časť z týchto peňazí vyjde navnivoč.

V školách totiž usadíme aj tých, ktorých by sme tam nechceli. Ak však chceme zabezpečiť obnovu učiteľov a chceme, aby bolo školstvo atraktívne pre potenciálne dobrých učiteľov, bez významného zvýšenia platov sa nezaobídeme.

Podľa vás samotné zvýšenie platov prispeje k zlepšeniu školstva?

Ak aj áno, tak sa to prejaví až o 15 rokov, keďže tí starší tam budú držať opraty. Teda peniaze sú dôležité, ale nestačia. Musíme spraviť ďalšie zmeny.

Aké?

Hlavným mottom by mala byť pomoc učiteľom. Stačí sa pozrieť na učebnice, na neexistujúce metodické príručky a tak ďalej. Na tomto poli je u nás žalostná situácia.

Prečo cítim sklamanie

Medzi rokmi 1998 a 2006 sme prežívali v školstve zaujímavé obdobie. V čele inštitúcií typu Štátny pedagogický ústav alebo Štátna školská inšpekcia stáli ľudia ako vy alebo Vladislav Rosa, teda reformne zmýšľajúca komunita, ktorá o školstve rozmýšľala a mala jasnú predstavu, ako ho postupne zmeniť. Vlastne aj pre nás novinárov to bolo obdobie vzrušujúcich rozhovorov. Po roku 2006 sa všetko zmenilo, do týchto inštitúcií sa už nedalo dostať, nič z nich neprichádzalo, boli uzatvorené, žijúce pre seba. Čo dnes cítite, keď sa na to pozeráte?

Sklamanie. Na Štátny pedagogický ústav (ŠPÚ) som prišiel za ministrovania Milana Ftáčnika, keď bol šéfom Vladimír Repáš, a hneď sme sa pustili do koncepcie nových maturít. Išlo to dobrou cestou, potom však KDH vystúpilo z vlády, prišiel László Szigeti z SMK, ktorý už maturitu trochu zmrzačil podstatnými ústupkami. A predtým Martin Fronc, ktorý bol tri a pol roka ministrom, premrhal energiu tým, že sa zameral na vysoké školy, a aj tak nič nedosiahol.

Ako premrhal energiu?

Sústredil sa na to, aby presadil spoplatnené vysokoškolské štúdium. To sa mu však po troch rokoch definitívne nepodarilo. Za tejto situácie sme my z ŠPÚ prišli za ním a navrhli sme mu novú koncepciu stredoškolského vzdelávania. Mali sme na to projekt za eurofondy, mali sme predstavu, ako by mali vyzerať nové gymnáziá a odborné stredné školy.

Za ministrovania Martina Fronca sa premrhala energia a nestihla sa skutočná školská reforma. Zdieľať

Aj keď sa toho pán minister chytil až v poslednej časti svojho ministrovania, šlo by to rozbehnúť, lenže KDH predčasne vystúpilo z vlády, a tak sa nestihlo vôbec nič.

Napokon ste vy aj Repáš odišli z vedenia ŠPÚ, do jej čela prišla Anna Butašová a o ŠPÚ, ktoré malo byť motorom mnohých pozitívnych zmien, už desať rokov nebolo nič počuť. Ak by sa dnes zrušilo, všimol by si to niekto?

Ja určite nie. (Úsmev.) Nemá totiž vážnosť, ktorá sa dá nadobudnúť ľuďmi, ktorí tam robia, a ich prácou. S nástupom Butašovej tam rýchlo zavládla zlá atmosféra, formálne sa trvalo na tom, že tam každý musí byť osem hodín, veľmi silne sa obmedzil priamy kontakt s terénom.

V skutočnosti to bol koniec reformného prostredia. Za jej pôsobenia sa začalo so zákazom informovania verejnosti a novinárov.

Vráťme sa k vašej vtedajšej vízii škôl, aby sme to mohli porovnať s dnešnou realitou. Ako malo vyzerať nové gymnázium a nová stredná odborná škola?

Školy sme chceli postrčiť k postupným zmenám, ale tak, že štát mal zohrať rolu akéhosi osvieteného diktátora. Jednak sme chceli zvýšiť počet voliteľných hodín. Prvé dva ročníky sa zobrali ako základ, ďalšie dva roky mali mať stredoškoláci na výber samé voliteľné predmety.

Teda ste chceli školám otvoriť priestor na vlastnú profiláciu?

Áno. Ale nešlo nám len o významné navýšenie voliteľných hodín, ale aj o zmenu spôsobu vzdelávania. Poviem to na príklade matematiky: teraz v podstate, keď sa preberá nová látka, až tak nezáleží na tom, či to deti budú dlhodobejšie vedieť alebo nevedieť. Prepočíta sa pár príkladov, tieto isté typy sa vyskúšajú. A keďže to je „čerstvé“, usilovní to zvládnu dobre, ostatní sa to nejako nabiflia. A ide sa na ďalšiu novú látku. Takto získané známky potom príliš nepokazí ani nejaká tá väčšia písomka, ktorá obyčajne dopadá oveľa horšie.

Nakoniec vyjde priemerná známka, s ktorou sú všetci ako-tak spokojní. Deti však matematiku nevedia a najmä nevedia pristupovať k úlohám, ktoré sú často len o málo inakšie ako tie, ktoré sa precvičovali. Učí sa väčšinou podľa šablón, čo sme chceli zmeniť.

Ako?

Ukázať iné spôsoby, ponúknuť učiteľom nové metodiky, pretože učiteľov v tom nemôžeme nechať samých. V školách tiež potrebujeme úplne zmeniť postoj ku chybe. Chyba bola a je stále niečo veľmi zlé, žiak ju nemá urobiť. Lenže to je nepochopenie, chyba je predsa prostriedkom vzdelávania.

V školách potrebujeme úplne zmeniť postoj ku chybe. Chyba nie je niečo zlé, naopak, je prostriedkom vzdelávania. Zdieľať

Keď dieťa urobí chybu, je to oveľa lepšie, ako keby ostalo pasívne, dokonca také dieťa treba pochváliť, minimálne za tú odvahu, že do toho išlo. Veď aj veda je o experimentoch a experimenty sú o chybách. Povedané inak, chyby by mali byť prirodzené a chcené.

Vašu reformu napokon na papieri uskutočnil Ján Mikolaj, ktorý nastúpil v roku 2006. Školám sa nadiktoval štátny vzdelávací program, pričom si mali k tomu spraviť vlastný školský program. V čom bol základný rozdiel medzi vašou predstavou a Mikolajovou realizáciou?

Vo všetkom. Mikolaj sa síce naozaj tejto reformy chytil, robil však neustále zmeny, ktoré zakaždým vyhlásil ako konečné, ale v skutočnosti boli nekonečné. Keď prišli za ním telocvikári, navýšil povinné hodiny telocviku, keď prišli za ním učitelia – lobisti z iného predmetu, navýšil aj im, takto to spravil vari aj desaťkrát.

Postupne sa tak navýšili povinné hodiny, až sa to celé úplne spotvorilo. Navyše, bol tu aj tlak zdola zo základných škôl, ktoré nechceli voliteľné hodiny.

Takže reforma bola zmrzačená a jej jediným výsledkom bolo, že riaditeľom škôl a učiteľom pribudla nová byrokracia?

Áno. A ešte aj tento Mikolajov nepodarok, ktorý sa vydával za reformu, sa spustil úplne nepripravený. Mikolaj bol perfektný minister smerom k plneniu čiarok. Ak mal na základe programového vyhlásenia vlády spraviť 14 čiarok, tak on ich aj naozaj spravil.

V skutočnosti však všetko spotvoril. Napríklad v júni povedal, že školy majú od septembra učiť po novom a stanoviť si svoj školský program. Školy však všetko odpísali zo štátneho vzdelávacieho programu a bolo. Neboli k tomu žiadne učebnice ani metodiky, nikto nevedel školám a učiteľom poradiť. To bol úplný opak toho, ako sme to pred desiatimi rokmi zamýšľali.

Ale aj voči vašej reformnej predstave bola námietka, že by skončila na papieri, a viac než 90 percent škôl by naďalej učilo po starom. Takže v čom by bol vlastne rozdiel oproti Mikolajovmu nepodarku?

V prvom rade, chceli sme to riadne pripraviť. Bol by tu štátom stanovený štátny vzdelávací program, pričom školy by dostali v ponuke osem či desať ukážkových školských programov. Jeden z nich mal byť taký, aby kopíroval počty hodín vtedy súčasného stavu.

Hodiny v predmete by sa rozdelili na základné a voliteľné, celkový počet by sa nezmenil. Riaditelia totiž mali a majú veľký problém pri voliteľných predmetoch, ak niekde navýšia hodinu, musia inde zobrať na úkor iného predmetu.

Potom hrozí, že dotyčný nemá svoje doterajšie rozloženie úväzku, ktoré môže vyústiť až do zmenšenia úväzku, prípadne prepustenia. Preto sme to chceli navrhnúť tak, aby aj s voliteľnými hodinnami mohli kopírovať daný stav.

Učiteľom musí štát pomáhať

Teda školám, ktoré by zmenu nezvládali, ste chceli hodiť záchranné koleso?

Presne tak, pretože našou filozofiou bolo vytvoriť prostredie pre zmenu. Ak by väčšina škôl išla po starom, tak nám bolo jasné, že tým nič nepokazíme, lebo by sme nenútili robiť školy technické zmeny, do ktorých by sa v danej chvíli nechceli pustiť.

Sme späť pri našej námietke. Ak pripúšťate, že väčšina škôl by išla po starom a nevyužívala by priestor na voliteľné hodiny, nedopadlo by to aj s vašou reformou podobne ako za Mikolaja?

Je pravda, že väčšina škôl by zrejme pokračovala starými predmetmi a starým počtom hodín, otázka je ako dlho. Zmyslom našej reformy bolo vytvoriť prostredie pre iniciatívnejších, ku ktorým by sa v priebehu ďalších rokov postupne pridávali ďalšie a ďalšie školy.

A potom tu bola druhá, kľúčová stránka reformy, ktorou bol obsah. Obsahovú zmenu by totiž školy museli robiť hneď. Ak by sme redukovali počty povinnej matematiky či fyziky, museli by sme mnohé z toho, čo sa doteraz učilo, vyhodiť a nanovo premyslieť, čo a ako sa majú žiaci učiť a vedieť.

Ale ako spraviť, aby aspoň časť učiteľov začala učiť lepšie?

Každý učiteľ má potenciál sa zlepšovať a meniť spôsob svojej práce. Treba mu v tom však neustále pomáhať. Učitelia dnes majú veľmi malú pomoc od štátu. Náš názor bol, že štát je povinný bez konkurzov pripraviť základné materiály, teda učebnice a metodické materiály k nim.

Každý učiteľ má potenciál sa zlepšovať a meniť spôsob svojej práce. Treba mu v tom však neustále pomáhať. Učitelia dnes majú veľmi malú pomoc od štátu. Zdieľať

Chceli sme vytvoriť tímy, ktoré pripravia nové knihy a mnoho metodických materiálov, až potom sa mala naplno spustiť reforma. Po čase by sa potom úplne otvorilo prostredie pre nové učebnice. Štát však mal byť na začiatku hlavným motorom.

Máme na to, aby sme pre každý predmet a ročník mali viac dobrých učebníc?

Čo sa tvorcov týka, určite. Len im treba dať priestor a čas. Samozrejme, sme malý národ, asi by u nás nebol priestor na to, aby si konkurovali v danom predmete a ročníku štyri učebnice, to by sa vydavateľom neoplatilo.

Lenže celkom by stačilo, keby sme mali aspoň dve od seba odlišné kvalitné učebnice, ktoré by si školy a učitelia vyberali podľa toho, čo im viac vyhovuje.

Keď som bol kedysi učiteľ, bolo radosťou učiť zo zahraničnej učebnice, ku ktorej bola aj dobrá metodická príručka. Eurofondy sa tu v školstve míňajú na všelijaké sifóny, ale prečo sa neinvestuje do metodík, čo je vzhľadom na ich prínos pomerne lacná záležitosť?

Lebo ich nikto k učebniciam nepožaduje. Ak ich aj vytvoríte, robíte to takmer zadarmo, pre vydavateľa je to finančne nezaujímavé. Štát by mal najprv povedať: vyhrali ste konkurz na učebnicu slovenčiny, musíte k nej vypracovať aj metodiku.

Prečo to štát nerobí?

Lebo mu to asi ešte nedošlo. (Úsmev.) Problém je, že keď teraz vnútite učiteľom novú učebnicu, je bez kvalitnej metodiky stratený, pokiaľ k tej učebnici nemá vzťah.

Keď mu však dáte takúto pomoc, všetko sa bude časom zlepšovať, pretože aj samotní učitelia by mohli posielať svoje zlepšovacie návrhy, ako s danou učebnicou rozumnejšie pracovať.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že pre systémové zmeny v školstve je kľúčovou osobou minister aj šéfovia inštitúcií ako ŠPÚ.

Minister nemusí byť príliš dobrý odborník v danom odbore, musí byť najmä dobrý politik. Jeho štátni tajomníci by už však mali školstvu do hĺbky rozumieť, a takisto aj jeho poradcovia. A, samozrejme, aj manažment rezortom riadených organizácií.

Kedy to bolo za posledných 25 rokov najbližšie ideálu?

Za Milana Ftáčnika.

Prečo?

Bol to perfektný minister. Nech prišiel do akéhokoľvek školského prostredia, fundovane komunikoval, bol vždy dobre pripravený. Jeho problém bol však v tom, že mal stranícke boje s Migašom a neponoril sa viac do ministerskej práce. Pritom si mohol z novej maturity spraviť svoj pomník.

Pôsobíte vo vysokoškolskom prostredí, kde učíte matematiku aj didaktiku matematiky. Mnohí hovoria, že úroveň študentov aj výstupov sa za posledných 20 rokov veľmi zhoršila. Je to aj vaša skúsenosť?

Žiaľ, je to aj moja skúsenosť. Ak chceme zmeniť školstvo, ako prvé musíme zreformovať pedagogické fakulty, ktoré sú však na tom personálne aj obsahovo biedne.

Úroveň žiakov klesá, čo vidím už len na tom, že zo stredoškolského učiva vedia menej než predtým. Ale ešte horší je ich prístup. Ak študent dostane úlohu, a nevie ju od A do Z, tak sa rýchlo vzdáva.

Študenti sú leniví?

Oni ani nevedia, že majú rozmýšľať, a ak to náhodou vedia, nevedia, že im to môže stačiť. Neveria, že môžu rozmýšľaním a skúšaním rôznych postupov rozlúsknuť problém, nikto predtým ich k tomu neviedol.

Pedagogické fakulty sú biedne

Kedysi študovalo na vysokých školách pomerne malé percento populácie, teda je pochopiteľné, že priemerná úroveň bola vyššia než dnes. Je aspoň tých špičkových talentov v absolútnych číslach toľko, koľko ich bolo predtým, len ich v tej mase ťažšie rozpoznať?

Samozrejme, národ nie je potenciálne múdrejší ani hlúpejší, ak niekedy chodilo 20 percent na vysoké školy a teraz 50 percent, ten priemer musel klesnúť.

Úroveň najlepších však nepoznáme, pretože 25 percent študentov ide študovať do zahraničia, a predpokladám, že práve tam sú z nemalej časti tí najlepší. Takže poznáme len tých najlepších z druhej vlny, respektíve takých, ktorým sa nechcelo ísť preč. Teda určite je tých lumenov teraz menej než predtým.

Povedali ste, že ak chceme zmeniť školstvo, musíme zreformovať pedagogické fakulty. Ako to myslíte?

Dnes je absurdná situácia. Pedagogické fakulty momentálne súťažia s odbornými fakultami, napríklad matematici z jednej pedagogickej fakulty súťažia s matematikmi z matfyzu, pretože ak chcú dostať rovnaké peniaze, musia vykázať rovnaký počet skvelých odborných článkov.

Národ nie je potenciálne múdrejší ani hlúpejší, ak niekedy chodilo 20 percent na vysoké školy a teraz 50 percent, ten priemer musel klesnúť. Zdieľať

To je úplný nezmysel, pedagogické fakulty majú byť nastavené inak. Jednou z ich aktivít by malo byť, že každá fakulta vytvorí učebnice z predmetov, ktoré vyučuje. Keby na každej fakulte vznikla učebnica slovenčiny, štát by mal v rámci novej reformy z čoho vyberať.

Ak však hovoríte, že dnešné pedagogické fakulty zažili regres a sú dosť biedne, ako z nich urobiť ostrov budúcich zmien?

Neverím, že by začali samy od seba. Prostredie je nastavené katastrofálne, dnes nezáleží na tom, ako sa učí, ale koľko máte študentov a koľko produkujete článkov. Potom je tu honba za docentmi a profesormi, aj od toho sa odvíja akreditácia a peniaze.

Na pedagogických fakultách sotva nájdete prostredie, kde sa vzrušene debatuje o tom, ako vyučovať študentov. Nie je to ani čas, všetci sú zaneprázdení výstupmi či kmitaním medzi pracoviskami.

Teda tej zmene neveríte?

Hovorím to preto, že ak nezmeníte prostredie, sotva môžete dúfať v zmenu. Pri dnešných podmienkach ste nútení písať články, ale ak píšete vedecké články, stále to nosíte v hlave a už nemyslíte na iné. Učebnice a metodiky, to všetko by mali fakulty chrliť, ale dnes? Dnes by im to bolo nanič.

Takže treba zmeniť kritériá financovania. Ak by sa to stalo, verím tomu, že aspoň na niektorých katedrách či na niektorej fakulte by sa zišla partia nadšencov, ktorá by pohla vecami dopredu.

Ak hovoríme o nadšencoch, treba spomenúť veľkú legendu medzi vami matematikmi, profesora Milana Hejného. Tento slovenský rodák a autor výborných učebníc matematiky založil v Česku svoju pedagogickú školu, ktorá má veľký vplyv na tamojšie školstvo. Pritom sa o ňom hovorí, že dobre spravil, keď odišiel do Česka, pretože u nás by nič z toho nedokázal. Prečo?

Môže to byť konkrétnou fakultou v Česku, ktorá ho prijala, teda to môže byť dané len konkrétnymi ľuďmi. Problém bol však u nás aj v tom, že medzi matematikmi prevládal silný názor, že učiť vie každý, že to nie je žiadna veda. Hejného však veľmi trápila psychologická stránka vzdelávacieho procesu, a to ho pohltilo. Našťastie.

A matematici sa mu zato vysmievali?

Tak trochu, a potom mu tiež zazlievali, že odišiel. Profesúru, ktorú získal v Česku v priebehu troch mesiacov, by u nás možno nikdy nezískal.

Prečo naši matematici pokladajú didaktiku matematiky za niečo podradné?

Nie je to pre nich proste veda.

Takže vy ste vo svojej matematickej brandži tak trochu za exota?

Nie iba tak trochu, som tu za dosť veľkého exota. (Smiech.)

Ako ste sa v tomto neprajnom prostredí dostali k tomu, že ste sa vrhli aj na didaktiku matematiky?

Didaktika, metodika, tvorba úloh, to všetko ma jednak trápi aj baví. Patrím k tým, ktorí rozumejú výučbe matematiky od materskej až po vysokú školu, som schopný učiť matematiku na celkom dobrej úrovni dieťa od materskej školy až po študenta vysokej školy. Ale to je vlastnosť, ktorú som mal v sebe asi odmalička a ja ju len rozvíjam.

Skúste teraz povedať, v čom sa vaša reformná generácia mýlila. Normatívy na hlavu sa zavádzali za vašich čias, mnohí z reformátorov vtedy naozaj verili tomu, že to školy naštartuje k novej aktivite a zdravej konkurencii. Lenže medzičasom sme videli, že tieto peniaze na hlavu školské prostredie skôr zhumpľovali, než mu pomohli.

Normatívy trochu vyčistili rôzne typy škôl, čo hodnotím pozitívne. Takže v prvých rokoch normatívy neboli omylom. Hneď však mali nasledovať korekcie týchto normatívov, keď sa mali kritériá v rovnakých typoch škôl nastaviť tak, aby to motivovalo k zvyšovaniu úrovne. Teda aby sme rozlíšili, že niektoré školy si vážime viac než iné.

Pritom by som nezatracoval školy s nižšou úrovňou, lebo sa nedá povedať, že škola, ktorá vychová menej vysokoškolských študentov či viac nezamestnaných, je horšia než iná. Niekde dostanú študentov s priemerom tri, inde s priemerom 1,5, tých je dostať ľahšie na vysokú školu. Teda malo sa nejako nastaviť meranie pridanej hodnoty, čo je veľmi ťažké.

Dnes sa o tomto meraní pridanej hodnoty, teda toho, čo daná škola či daný učiteľ naozaj naučí študenta, hovorí veľa. Vyučovanie je však dynamický, medziľudský proces, do ktorého všeličo vstupuje, dá sa táto pridaná hodnota vôbec merať?

Testovaním sa nedá povedať všetko, je to len jeden ukazovateľ. Osobne som sa nikdy meraním pridanej hodnoty nezaoberal, ale vždy som zvedavý, keď niekoho počujem hovoriť o tom, že už ju vie odmerať. A keď zisťujem viac, vždy sa sklamem, niektoré pokusy sú až smiešne.

Ako vybrať pre dieťa dobrú školu

Nie je to v skutočnosti tak, že o tom, či je niekto dobrý alebo zlý učiteľ, najlepšie vedia jeho kolegovia a riaditeľ školy? A zvonka je to až nemožné kvantifikovať?

Naozaj neviem, ako merať dobrého učiteľa v zlom prostredí. Jedným z kritérií by mohlo byť, že deti majú ten predmet radi. Každopádne, dnešné deviatacke testovania sú postavené na hlavu, pretože chcú sledovať jednak úroveň školstva a jednak chcú nahradiť prijímačky na strednú, teda hodnotiť jednotlivých žiakov.

To prvé sa nedá zistiť 20 otázkami. To druhé je úplne mylné, to si stredné školy spravia lepšie a za menej peňazí. Navyše tie deviatacke testy sú postavené tak, že nikdy neodhalia problém nášho školstva. Keď nejaká úloha zle dopadne v predtestovaní, tak sa vyhodí.

Preto naše deviatacke testy za veľa nestoja a ani nám nehovoria o školách nič podstatné. Zdieľať

V skutočnosti by mal však zasadnúť kolektív odborníkov a preskúmať, či chceme, aby takéto úlohy naše deti ovládali. A ak áno, má sa to rýchlo oznámiť – táto úloha dopadla síce zle, napriek tomu ju budeme v budúcnosti dávať, a k tomu vytvoriť kopec metodických materiálov, aby to učitelia a študenti mohli zvládnuť. To sa však vôbec nedeje. Preto tieto naše testy za veľa nestoja a ani nám nehovoria o školách nič podstatné.

Čo by ste poradili rodičovi, ktorý má vo svojom okolí na výber a rozmýšľa, na akú školu prihlásiť svoje dieťa?

Prvý stupeň je špecifický v tom, že tam učí jeden učiteľ, pričom tí učitelia sú veľmi rôznorodí a nemusia odrážať úroveň tej školy. Do prvého ročníka by som si nevyberal jednu školu, ale konkrétneho učiteľa, ktorý je čo najlepší pre povahu môjho dieťaťa.

Ale nie tak, že bude naňho mäkký, ale tak, že pri ňom má dieťa šancu veľa dosiahnuť a chodiť do školy rado. Len čo začína učiť viacero učiteľov od vyššieho ročníka, tam by som sa už riadil podľa atmosféry školy.

To ide ako?

Napríklad na Novohradskej v Bratislave sa dlhodobo vie, že je tam dobrá atmosféra.

Teda ide o povesť?

Áno, ale treba sledovať, či tá povesť nie je už len výsledkom zotrvačnosti. Ale je to dôležité kritérium, pretože aj ten najslabší učiteľ na škole s dobrou atmosférou môže byť často lepší ako učitelia na iných školách.

Čo robiť na dedine či v mestečku, kde je výber de facto nulový?

To je už ťažšie, tam sú opäť kľúčovejší tí jednotliví učitelia. Na takých miestach to robia školy s 2 triedami v ročníku často tak, že majú lepšie aj horšie triedy. Je to však selekcia, ktorú ja neuznávam. Napríklad školy pre talentované deti by som osobne v nízkych ročníkoch zakázal.

Prečo?

Lebo tie deti sú sociálne veľmi poznačené. Je riziko, že sa pohybujú len v monolitnom prostredí.

Kto je podľa vás dobrý učiteľ?

(Ticho.) Ten, ktorý chce naučiť a naučí a deti tie hodiny majú rady. Ale ako to merať? To je ťažké.

Máme ešte v našich školách dobrých učiteľov?

Je ich ešte stále dosť, ale sú roztrúsení. Nie som si však istý, či na jednotlivých školách je ich dosť na to, aby udávali tón a aby nechuť chodiť do školy zreteľne znížili. Na niektoré hodiny chodia deti rady, na iné veľmi nerady. Takže dobrý učiteľ sa môže stať niekde aj tŕňom v oku.

 

Foto: Zuzana Očovanová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo