Šokujúci prieskum V prípade vojny by len tretina mužov bola ochotná brániť Slovensko

Na otázku „Ak by bola na Slovensku vojna, boli by ste ochotný(á) bojovať za svoju krajinu?“ odpovedalo kladne iba 27,5 percenta respondentov, záporne 37,1 percenta respondentov a odpoveď „neviem“ zvolilo 35,4 percenta respondentov.

Vyplýva to z prieskumu verejnej mienky v rámci projektu „Ako sa máte, Slovensko?“, na ktorom spolupracujú prieskumná spoločnosť MNFORCE, komunikačná agentúra Seesame, Sociologický ústav SAV a Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV. Zber dát sa odohral na prelome marca a apríla.

Zaujímavejšie čísla dostaneme, keď sa namiesto celej populácie sústredíme výlučne na mužov, keďže od nich sa tradične očakáva nesenie hlavného bremena vojenskej obrany v prípade napadnutia krajiny: ak by u nás vypukla vojna, brániť Slovensko by bolo ochotných 33,5 percenta mužov, kým až 39,6 percenta uviedlo, že by nebolo ochotných bojovať za svoju vlasť. Zvyšok k otázke nevedel zaujať jednoznačné stanovisko.

Podľa prieskumu sa viac deklarovanej ochoty bojovať vyskytovalo medzi mužmi nad 60 rokov než medzi mužmi do 40 rokov a taktiež medzi prívržencami členstva SR v NATO či zástancami západnej geopolitickej orientácie našej krajiny…

Autori prieskumu upozornili aj na porovnanie svojich súčasných zistení s výsledkami Výskumu európskych hodnôt z roku 2017 (resp. 2018) medzi mužmi vo veku od 18 do 60 rokov. Ochotu brániť svoju vlasť vtedy deklarovalo 56,4 percenta Slovákov. Bolo to viac ako dnes, no v európskom porovnaní mali aj vtedy iba Taliani a Španieli vlažnejší postoj k obrane vlasti.

Pre porovnanie, ochotu brániť svoju vlasť deklarovalo skoro 86 percent Poliakov, 76 percent Maďarov a necelých 71 percent Čechov. Pozri tabuľku nižšie:

Pozvánka na vojenský útok?

Je pozoruhodné, že výsledky tohto prieskumu verejnej mienky prechádzajú médiami už niekoľko dní bez hlbšej spoločenskej diskusie. Aj vzhľadom na napätú medzinárodnú situáciu by malo ísť o zásadnú tému pre politikov i spoločenských komentátorov. Napokon, štáty sú dlhodobo len natoľko životaschopné, aká silná je ochota ich občanov postaviť sa za ne trebárs aj vojensky, ak by boli napadnuté.

Keď to dokonca trochu preženieme, pokiaľ by si niektorá krajina robila zálusk na územie Slovenskej republiky, tak deklarovaná nízka ochota našich občanov brániť vlasť by paradoxne mohla slúžiť ako pozvánka pre agresora. Veď už v prieskumoch otvorene priznávame, že by nám ani nestála za obranu, tak prečo by niektorá cudzia moc neskúsila si zo Slovenska trochu odhryznúť...

Samozrejme, možno namietnuť, že tieto čísla sú čisto teoretické. V prípade, že by Slovensko bolo skutočne vojensky napadnuté, by sa aj medzi tými, čo deklarovali ochotu brániť sa, našli jednotlivci, ktorí by sa vojenskej služby zľakli. Naopak, konkrétne okolnosti vojny by možno presvedčili mnohých nerozhodnutých a rezignovaných, aby sa chopili zbrane alebo prispeli k obrane svojej vlasti iným spôsobom.

Vojak na modernom bojisku je totiž závislý od množstva ľudí v zázemí, vďaka ktorým vôbec dokáže bojovať. Šikovný mechanik, ktorý ďaleko za frontom opravuje vojenskú techniku a nenasadzuje priamo život strieľaním na vojakov protivníka, môže byť vo vojenskom konflikte porovnateľným prínosom ako pešiak, čo dokáže presne strieľať zo samopalu.

Zjednotení „krvou a železom“: vojna a národná identita

Národ nie je vytváraný len spoločným jazykom, kultúrou či územím. Formuje ho aj spoločné prežívanie zlomových historických udalostí – spoločná historická skúsenosť. A vojny (či neskôr spomienky na ne) patria medzi najsilnejšie takéto skúsenosti, ktoré dokážu formovať národ. Je to preto, že pokiaľ sa krajina ocitne vo vojne, prirodzené rozdiely a deliace línie v jej vnútri idú do úzadia v prospech úsilia poraziť spoločného nepriateľa.

Neskôr, keď sa vojna skončí, stáva sa predmetom spracovania v rámci kolektívnej pamäti národa. Ak bol národ zapojený do vojny, ktorá sa ukázala ako nespravodlivá (často ide o útočné vojny, v ktorých sa vlastná armáda navyše dopúšťala hanebných zverstiev), existuje tendencia spomienky na takéto konflikty z kolektívnej pamäti národa vytláčať. Podobne ako pamäť jednotlivca rýchlejšie zabúda na nepríjemné životné zážitky, aby sa z nich nestali traumy.

No pokiaľ išlo o „spravodlivú vojnu“ (to sa týka najmä obranných vojen, keď bola krajina napadnutá silnejším nepriateľom), takéto konflikty sú pripomínané a spomienky na ne pestované. Príbehy o vojenských hrdinoch a hrdinských skutkoch sa stávajú súčasťou školských učebníc, píšu sa o nich romány, točia filmy a stavajú sa na ich počesť pamätníky.

Kolektívne pestované spomienky na mravné vzopätia národa počas spravodlivej vojny fungujú ako vysoký ideál, ku ktorému by mali, pokiaľ možno, ašpirovať aj nasledujúce generácie, a to nielen vo vojnách budúcnosti, ale aj počas mieru, kedykoľvek sa treba postaviť za nejakú spravodlivú vec v súkromnom či občianskom živote. Stávajú sa akýmsi morálnym kapitálom, z ktorého žije národ ešte dlho po tom, čo väčšina veteránov takýchto vojen zomrela na starobu.

Vezmime si, čo sa dnes deje na Ukrajine. Dlho išlo fakticky o zlyhaný štát a jeho obyvateľstvo trpelo nedokončenou etnogenézou i rozpoltenou identitou. Paradoxne, práve ruská agresia po roku 2014 pomohla dotvoriť ukrajinský národ.

A po 24. februári sa to len stupňuje. Hrdinské činy ukrajinských vojakov, ako napríklad poslanie ruskej vojnovej lode „do prdele“ (po včerajšku doslova) alebo obrana Mariupola, z ktorého sa stáva akési „ukrajinské Alamo“, sa už teraz menia na legendy, z ktorých bude ukrajinský národ čerpať mravnú silu ešte desaťročia, bez ohľadu na to, ako sa prebiehajúca vojna skončí.

Hlavne sa „nepokakať“

Vojna totiž ani len nemusí byť víťazná, aby z nej národ dokázal čerpať morálny kapitál. Poliaci sú hrdí na to, že sa na jeseň 1939 bránili nemecko-sovietskej presile, aj keď jej nevyhnutne podľahli. I v prehratých vojnách sa dajú nájsť inšpirujúce príbehy.

Maďari boli v roku 1956 prevalcovaní sovietskymi tankmi, no ich húževnatý odpor presvedčil Jánosa Kádára, aby opraty komunistickej totality nezaťahoval príliš natesno. Režim v Maďarsku tak bol v nasledujúcich desaťročiach o čosi miernejší než normalizačný režim v Československu. Odpor má vždy zmysel, aj keď sa ukáže ako neúspešný.

Najhoršie pre chrbticu národa je kapitulovať bez boja, vzor Československo (1938 a 1968). Kým spoločné vojnové vzopätia vytvárajú mravný kapitál do budúcnosti, rezignácia na akúkoľvek obranu sa rovná morálnemu bankrotu.

Namiesto inšpirácie národa vysokými ideálmi ľudia dostávajú signál, aby len prízemne a materialisticky kalkulovali, ako prežiť a čo najlepšie sa zariadiť v ponižujúcej situácii okupovanej krajiny. A tento prízemný materialistický odkaz sa potom posúva aj na ďalšie generácie.

„Lacná štátnosť“ a naše rozpačité vojnové vystúpenia

Súvislosť medzi vojnou a formovaním národnej identity si dobre uvedomovali aj Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban. Nimi organizované slovenské dobrovoľnícke výpravy v rokoch 1848/49, namierené proti maďarskej revolúcii, nemali slúžiť len ako politický argument pre Viedeň, aby priznala Slovákom silnejšie postavenie v rámci habsburskej ríše. Ozbrojené vystúpenie malo taktiež pozdvihnúť sebavedomie dovtedy ubitého slovenského ľudu – ukázať mu, že nie je len pasívnym objektom svojho osudu, ale že môže byť jeho aktívnym stvárňovateľom.

No rozpačitý priebeh i výsledky slovenských dobrovoľníckych výprav (viac Slovákov, ako do svojich radov dokázali získať Štúr s Hurbanom, v skutočnosti bojovalo na strane maďarskej revolúcie) i neskorších slovenských vojenských vystúpení (SNP v 20. storočí) spolu s ponižujúcimi kapituláciami, ktoré sme zažili spolu s Čechmi (1938 a 1968), spôsobili, že nám Slovákom vlastne chýba historická skúsenosť s nejakou spravodlivou vojnou, ktorá by bola ako taká vnímaná väčšinou spoločnosti.

Slovenské národné povstanie, ktoré by ako protifašistické vystúpenie mohlo mať k tomu najbližšie, bolo Slovákmi kontroverzne vnímané už v roku 1944, kontroverzne vnímané je žiaľ dodnes, a hoci v ňom nechýbali heroické príbehy, bolo navyše ešte aj Nemcami po dvoch mesiacoch vojensky potlačené. Naše vojny nás Slovákov nespájali, ale rozdeľovali.

Kým Ukrajinci svoju veľkú „národotvornú“ zjednocujúcu vojnu zažívajú dnes, Slováci vlastne takúto vojnu nikdy ani neboli prinútení viesť. Ani vznik SR v roku 1993 nebol výsledkom vojny za nezávislosť – dokonca ani nie takej malej desaťdňovej vojny za nezávislosť, akú muselo vybojovať oveľa menšie Slovinsko v Juhoslávii v roku 1991.

Na jednej strane sa mierumilovným „zamatovým rozvodom“ s Čechmi vo svete právom chválime – zvlášť na pozadí krvavého rozpadu bývalej Juhoslávie v približne rovnako čase. Na druhej strane nám Slovákom chýba historická skúsenosť s nejakou stmeľujúcou vojnou.

Súčasná Slovenská republika je istou formou „lacnej štátnosti“. Nemuseli sme totiž pre jej vznik a udržanie nikdy mnoho obetovať.

Zrejme aj to je jeden z dôvodov, prečo náš verejný život vyzerá tak, ako vyzerá. Prečo je ťažké dospieť k celonárodnému konsenzu aj v takých základných veciach, ako je geopolitická orientácia; prečo taká veľká časť z nás deklaruje nezáujem o obranu svojej vlasti, ak by bola niekedy v budúcnosti napadnutá; prečo našu republiku vidíme skôr ako obecnú pastvinu, z ktorej si rýchlo treba odtrhnúť úžitok, než sa to podarí niekomu druhému, namiesto jej zveľaďovania ako nášho spoločného vlastníctva…

Láska, obetavosť a malé investície do morálneho kapitálu

Vojny sú hrozné a najmä po zničujúcej skúsenosti s dvomi svetovými vojnami 20. storočia a pri perspektíve vymazania civilizácie jadrovou vojnou sa stalo spoločensky neprijateľným vyslovovať o vojnách čokoľvek pozitívne. No je fakt, že vojny majú národotvorné alebo národoborné dôsledky.

Čo je teda východisko pre Slovensko? Máme čakať, kým nás niekto nenapadne, aby sme si aj my prešli nejakou „peknou“ vojnou, ktorá nás všetkých zjednotí a naše slávne činy budú inšpirovať ešte našich pravnukov?!

Nič také! Aj keď vojna patrí k najsilnejším a najprenikavejším kolektívnym skúsenostiam, malé investície do morálneho kapitálu národa sú možné aj v mierových časoch. Spomeňme si napríklad na katarzný účinok, ktorý mali na slovenskú spoločnosť masové protesty po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v roku 2018. Investigatívny novinár a jeho snúbenica neboli vojnoví hrdinovia, ale mieroví hrdinovia. Ich kati neboli vonkajšími nepriateľmi národa, ale jeho vnútornými nepriateľmi, ktorí symbolizovali rozsiahlu sieť korupčného bahna, ktorá v predchádzajúcich rokoch rozožierala štát a pokútne presúvala verejné prostriedky na súkromné kontá.

Spomenutie Kuciaka a korupcie nie je náhodné. Niektorí vykladajú nízku ochotu Slovákov bojovať za svoju republiku aj narušeným vzťahom občanov k svojmu štátu. Veľa ľudí vníma súčasnú SR ako štát, ktorý na nich kašle a počas pandémie ešte hádzal polená pod nohy ich obžive. Preto nie sú ochotní za takýto štát nasadzovať život.

No tu platí výrok G. K. Chestertona: „Ľudia nemilovali Rím, lebo bol veľký. Bol veľký, lebo ho ľudia milovali.“

Inak povedané, nemali by sme svoj vzťah k Slovensku odvíjať od toho, čo pre nás Slovensko robí – lebo toho subjektívne nebude robiť nikdy dosť. Naopak, milujme našu krajinu, náš región i našu obec bezvýhradne, nech sú akékoľvek. Tá láska nás potom bude oduševňovať, aby sme sa aj v našej malej sfére snažili veci posúvať lepším smerom obetovaním aspoň času a pohodlia, keď už nie života, ako sa žiada vo vojne.

Kde nie je láska, chýba aj ochota niečo obetovať. Tam sa len ľudia snažia prízemne, zištne a egoisticky čo najlepšie zariadiť v ťažkej situácii namiesto toho, aby vyvíjali snahu zmeniť ju. Počas veľkonočných sviatkov si o niečo častejšie kresťania pripomínajú slová z Jána 15:13: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“

Inými slovami, je to láska, ktorá oduševňuje k obetovaniu. Na Slovensku to preto vyzerá tak, ako to vyzerá, lebo sme len málo ochotní obetovať, aby to bolo lepšie. A pre Slovensko sme ochotní málo obetovať, lebo ho málo milujeme.

Dobrou správou je, že na nápravu vnútorných pomerov v našej polis počas mieru netreba nevyhnutne mať ochotu obetovať život ako počas vojny. Stačí začať ochotou obetovať čas, prostriedky či osobné pohodlie.