Českom už niekoľko dní či skôr týždňov bujnie spor o Jaromíra Nohavicu. Okrem iných prehreškov sa totiž teraz odmietol vzdať ruského štátneho vyznamenania, teda Puškinovej medaily, ktorú dostal priamo od prezidenta Putina.

České médiá mu predhadzovali krok slovenského básnika, textára a prekladateľa Jána Štrassera, ktorý sa ceny vzdal. Ten dostal túto cenu v roku 2004 za preklad Eugena Onegina a ceny sa vzdal, lebo na certifikáte, ktorý k cene dostal, je podpísaný Vladimir Putin. Štrasser to urobil preto, lebo to takto vnútorne cítil. Že to má urobiť. Rozhodol sa slobodne. Ale to neznamená, že je to už norma.

Nohavica to takto necítil, nemal takúto potrebu, hoci Ruskom vyvolanú vojnu odsúdil a vyhlásil, že nie je podporovateľ Putina a prispel na pomoc Ukrajine. Dokonca urobil súkromný koncert, zverejnený na youtube, kde spieval protivojnové piesne a jednu pieseň naspieval rusko-česko-ukrajinsky.

Ale týmto sa celá vec neskončila.

Lenže Nohavica je príliš atraktívny, nie je to treťotriedny estrádový spevák, a tak sa téma o jeho postojoch rozoberá ďalej.

Spoločnosť Člověk v tísni odmietla prijať peniaze, ktoré jej Nohavica venoval, lebo by to vraj mohlo poškodiť jej dobré meno. V Uherskom Brode zrušili jeho vypredaný koncert s vysvetlením, že sa Nohavica nedostatočne dištancoval od Putina.

Pripomína to novodobé hnutie rušenia všetkého, čo celkom nezapadá do našich predstáv a očakávaní.

Ale Česko nie je krajina, kde rušenie ešte nikoho nevyrušuje. Aj v samotnom Uherskom Brode usporiadali nahnevaní ľudia protestnú demonštráciu a odmietali totalitné zakazovanie koncertov.

Český časopis Reflex dal Nohavicu na titulnú stránku. Šéfredaktor Reflexu Marek Stoniš napísal veľký článok s nadpisom: Nechte zpívat Nohavicu. Celá aféra podľa neho vykazuje kocúrkovské črty.

Pripomenul, že mestská rada Uherského Brodu, ktorá odporučila zrušiť vypredaný Nohavicov koncert pre nedostatočný dištanc od Putina, prednedávnom vložila 21 miliónov obecných peňazí do ruskej banky Sberbank a dnes po zavedení sankcií proti ruským bankám sú tie peniaze zablokované.

Nie každý redaktor má chuť zastávať sa Nohavicu. Ale, paradoxne, práve toto pripomína slobodu. Zdieľať

Súčasný šéfredaktor Reflexu v súvislosti s Nohavicom kladie aj takéto otázky: Je horšie posielať Putinovi miliardy dolárov denne za dodávky ruského plynu a financovať tým jeho vojnu na Ukrajine, ako to robí EÚ vedená Nemeckom, alebo si od neho vziať medailu za preklad básní? Je horšie lúčiť sa s funkciou nemeckej kancelárky v Kremli a oslovovať Putina „drahý priateľ“ alebo mu nevrátiť medailu za preklad básní? Je horší koncert Nohavicu v Uherskom Brode alebo koncert normalizačných spevákov typu Michala Davida alebo Heleny Vondráčkovej v hlavnom vysielacom čase? A ešte iné podobné otázky.

Ale ani redakcia Reflexu v názore na Nohavicu nie je jednotná a nie každý redaktor má chuť zastávať sa Nohavicu. Ale, paradoxne, práve toto pripomína slobodu.

Bývalý šéfredaktor Reflexu Pavel Šafr na facebooku Nohavicovi odkázal: „Prosto sme s Vami skončili, pokiaľ nevrátite metál a neospravedlníte sa verejnosti.“ Ani hlavný komentátor Reflexu Bohumil Pečinka nezastáva celkom názor svojho šéfredaktora.

Napísal: „Jaromír Nohavica je človek obdarený absolútnym talentom a mnoho ľudí k nemu vzhliada ako svojho času ku Karlovi Krylovi. Táto popularita mu umožnila stať sa mimoriadne bohatou a vplyvnou figúrou, ktorá je označovaná slovami ,opinion leader‘. Na takúto je kladená určitá spoločenská zodpovednosť, pretože formuje postoje státisícov ľudí. Povedať niečo v tom zmysle, že strieľanie po sebe je zlé, ale všetko je tak nejako zložitejšie, je v čase vojny vnímané ako podpora bojujúcej strane. Sorry, ale je to tak.“

Mohli by sme si vydýchnuť, že popri všetkých možných politických rozporoch nemáme na Slovensku podobný kultúrno-etický spor. Nemáme speváka typu Nohavicu.

Ján Štrasser medailu vrátil. A Michal Kaščák zorganizoval koncert na podporu Ukrajiny, tak ako sa to od neho čakalo. Slovenskí umelci sú jednoznačne na strane Ukrajiny.

Z umeleckých kruhov teda žiadny spor neprišiel.

Ak nerátam akéhosi Martina Jakubca, vraj aj speváka, ktorý velebil Putina za to, že uznal Donbas a Luhansk, ospevoval ho ako láskyplného človeka, ale potom poskytol „zásadné vyjadrenie“ a vojnu odsúdil. Celý Jakubec je skôr čosi ako vtip.

Napriek tomu, spor o Nohavicu môže byť zaujímavý aj pre nás. A nielen preto, že Nohavica je i na Slovensku obľúbený.

Je to totiž aj otázka slobody, aj slobody mýliť sa, slobody moralizovať aj slobody odmietať takéto moralizovanie.

Bude treba dávať pozor, aby sa z prirodzeného ľudského súcitu a potreby pomáhať z krásnej vlny solidarity nestal neúprimný gýč či pretvárka. Zdieľať

A treba byť opatrný. Pomaly sa už totiž bude v súvislosti s vojnou a protivojnovými vyhláseniami objavovať aj stádovitosť, gýčovosť či vypočítavosť.

Napríklad keď prepiate emotívne prejavy na podporu Ukrajiny od niektorých umelcov vo vás budú občas vzbudzovať skôr pocit trápnosti a neúprimnosti. Lebo to budú robiť niektorí už aj preto, aby sa predviedli, aby zaujali, aby ukázali svoju významnosť.

Alebo keď rôzni nie veľmi úspešní (a teraz nemám na mysli naozaj nikoho konkrétneho) budú robiť aukcie svojich diel, aby akože podporili Ukrajinu. Alebo umelecky pochybné zoskupenia budú chodiť koncertovať (a tiež nemyslím nikoho konkrétneho), aby sa na ich koncertoch akože zbierali peniaze pre Ukrajinu.

A rôzne celebrity pochybného rangu budú v bulvári rozprávať, ako poslali oblečenie či hračky pre detičky z Ukrajiny.

Bude treba dávať pozor, aby sa z prirodzeného ľudského súcitu a potreby pomáhať, z tej krásnej vlny, ktorá sa preliala Slovenskom, nestal morálny gýč či pretvárka, keď prázdnota bude zakrývaná horlivými protiruskými rečami alebo za charitou bude ukrývaná vypočítavosť a snaha budovať si imidž.

No debata o Nohavicovi má ešte jeden rozmer.

My obyčajní ľudia neobdarení podobným veľkolepým talentom často túžime, aby náš obľúbený umelec hovoril aj o tom, ako svet funguje, ako mu máme rozumieť, a chceme preberať jeho pohľad na svet. Tak ako obdivujeme jeho piesne (obrazy, básne, romány, divadelné či filmové umenie), tak chceme obdivovať aj jeho politické názory.

Ale to je len naša naivita. Aj umelec sa totiž môže politicky úplne mýliť. Nemusí, ale môže.

Na Slovensku sme predsa mali zopár podobných problémov s umelcami. Napríklad s  talentovanými spisovateľmi, ktorí podporovali Tisov režim. Ale je dobre, že sme ani Mila Urbana ani Jozefa Cígera Hronského nevyradili zo slovenskej literatúry. Dokonca ani spisovateľov, ktorí slúžili komunistom, nevyraďujeme z dejín literatúry. Básne Miroslava Válka, ak nemyslíme tie politické, sú stále hodné čítania.

Kto má chuť počúvať Nohavicove pesničky, nemal by to mať zakázané len preto, že Nohavicove politické postoje neplnia očakávania „moralistov všedného dňa“. (Autorskú licenciu na tento výraz má šéfredaktor Reflexu, nie redaktorka Postoja.)

Človek si dokonca môže dovoliť až toľko slobody, že ho Nohavicove politické postoje môžu alebo vôbec nemusia zaujímať. Dokonca nemusí s jeho politickými názormi ani súhlasiť, a aj tak môže mať jeho pesničky rád. A brať ich ako jeden z darov vo svojom živote.