„Ukrajina by potrebovala podpornú vojenskú intervenciu, ale to by Západ musel byť ochotný podstúpiť možnú masívnu eskaláciu konfliktu. A to sa podľa mňa nestane, pretože Európa ani USA na vojnu nie sú pripravené.“
V rozhovore približuje, prečo sa ruská armáda nemusí zastaviť ani na Dnepri, či na kroky Vladimira Putina môžu mať vplyv drastické sankcie, i to, čo by malo v tejto chvíli spraviť Slovensko. Miroslav Mareš je garantom programu bezpečnostných a strategických štúdií katedry politológie FSS Masarykovej univerzity v Brne. Je tiež odborníkom na politický a náboženský extrémizmus.
Priznám sa, toto som nečakal. Myslel som si, že po tom, čo Putin uznal separatistické republiky, sa bude maximálne snažiť rozšíriť okupované územie nárokované Luhanskou a Doneckou ľudovou republikou. Ale že to bude spojené s masívnym útokom aj mimo tohto územia, to som nepredpokladal.
Ešte pred desiatimi dňami som chcel veriť v celkovú deeskaláciu konfliktu. No po tom, ako sa začala roztáčať špirála ruských chýrov, som bol pesimistický a dnes som ešte pesimistickejší, čo sa môže z celého konfliktu vyvinúť. Očakávam ešte väčšiu eskaláciu.
Jasne povedal, že mu ide o sféru vplyvu pred rokom 1997 a urobí toľko, koľko sa mu dovolí. Teraz je to Ukrajina, len čo ju dobyje, prídu na rad ďalšie možnosti a ako prvé pôjde Pobaltie. Intenzívne bude využívať aj prokremeľské sily v krajinách Vyšehradu, prípadne aj v Bulharsku a ďalej na Balkáne, aby Európu ďalej destabilizoval a posilnil tak svoju moc.
Vidieť Putinovi do hlavy je veľmi zložité. Začal riskovať a razantne hrať hru „kto prvý uhne“. Keď sa pozrieme na jeho prejav, vyhráža sa nepriamo už aj globálnou jadrovou vojnou, takže nevylučoval by som, že sa na slovenských hraniciach nezastaví.
Všetko závisí od toho, či sa bude dariť ukrajinskej armáde spôsobiť postupujúcim ruským jednotkám veľké straty. Či sa Ukrajina dokáže efektívne vojensky postaviť ruskej agresii.
Nasledujúce dni budú najmä tvrdé boje na hraniciach. Tam sa bude lámať chlieb, nakoľko je ruská armáda schopná prevalcovať a rozdrviť tú ukrajinskú. Teraz sa len testuje, kam až sú Rusi so svojou mašinériou schopní zájsť.
Obávam sa, že to dlho nedokáže, hoci sú hlásené aj čiastočné úspechy. Vychádzam však len z ukrajinských novín, ktoré nemusia byť celkom objektívne, keďže potrebujú podporiť morálku bojovníkov. Myslím si, že Ukrajina sa dlhodobo neudrží, aj keď by som im to prial.
Ale ak by sa jej jednotkám podarilo spôsobiť masové straty na ruskej strane a mnohí by sa z bitky vracali poznačení domov a ruské matky by prichádzali o svojich synov, tak by to mohlo vyvolať vnútorný tlak v Rusku na ukončenie intervencie. Čím väčšie škody Ukrajinci Rusom spôsobia, tým väčšie pnutie zasiahne aj ruskú spoločnosť.

Obyvatelia Ukrajiny sa prebudili do vojny. Pozrite si, ako vyzerajú dôsledky ruskej invázie v ukrajinských uliciach.
Presne to si vyžaduje pomyselná Putinom deklarovaná denacifikácia a demilitarizácia Ukrajiny. Ale na to musí dobyť Kyjev. Ak totiž získa len Donbas a možno ešte Charkov a Odesu, je to málo na to, aby zmenili celý ukrajinský režim. No Putin môže Kyjev dobyť aj s pomocou vlády, ktorá s ním bude kolaborovať.
Ak vznikne na Ukrajine katastrofálna humanitárna situácia a ľudia by to vnímali síce ako hrozné, no akceptované vykúpenie, tak áno. Radšej pôjdu do toho ako do postupného masového umierania. Ale na západnej Ukrajine si ani takéto podvolenie teraz predstaviť neviem, tam by dochádzalo k veľkým nepokojom.
Putin tiež hovorí, že Ukrajinu okupovať nechce, ale ak sa mu podarí v Kyjeve dosadiť svoju bábkovú vládu, zodpovednosť za spacifikovanie prípadného odboja nechá na ňu.
Aj to môže byť jeden zo scenárov. Putin by to mohol predať tak, že ukazuje svoju dobrú vôľu. Ale podľa toho, aké mal prejavy a že chce demilitarizáciu krajiny, týmto krokom by sa zhodil pred vlastným obyvateľstvom, pred ktorým si stanovil jasný cieľ.
Dnes sa však nedá predvídať, čo Rusko vlastne chce, keďže Putin svoje rozhodnutia oznamuje tesne predtým, než ich realizuje. O svoje plány sa delí len s veľmi malým počtom ľudí.
Nemyslím si. Dnes už nestačí ani ten SWIFT, s ktorým sa stále váha. Ak by malo niečo zmysel, tak by to bolo v prvom rade prerušenie energetických väzieb na Rusko, čo by Rusov ekonomicky veľmi poškodilo.
Je fakt, že výpadky by spôsobili veľké problémy v európskych krajinách, ktoré sú stále do značnej miery závislé od ruského plynu a ropy. Núdzový stav a zdražovanie v tomto smere by nemuselo akceptovať domáce obyvateľstvo.
Napriek tomu, že nás to bude stáť nemalé straty, Európa musí spustiť zmenu energetického mixu. Energetické vydieranie zo strany Ruska je totiž stále veľmi silné. Ešte by sa mohlo ísť do výrazného obmedzenia ruských dopravných možností, k zamedzeniu európskej dopravnej infraštruktúry, na čo sa zatiaľ Európa neodhodlala.
Mám pochybnosti, či by tento súbor sankcií bol niečím, čo by ruskú politiku dokázalo zmeniť. Preto obrana Ukrajiny v tejto chvíli najviac závisí od Ukrajincov samotných a od toho, či sa niektoré európske štáty dajú zastrašiť napríklad pri pomoci Ukrajincom v možnej partizánskej vojne, čo by Rusko mohlo využiť na agresiu aj voči nim.
Chlieb sa bude lámať tiež na tom, či sa Putin rozhodne využiť súčasnú situáciu aj na agresiu voči Pobaltiu.
Protože se mě už někteří ptáte co si o všem kolem ruské agrese myslím, co by se mělo dělat a kde jsem co říkal, tak...
Uverejnil používateľ Miroslav Mareš Štvrtok 24. februára 2022
Samozrejme, že by Ukrajina potrebovala podpornú vojenskú intervenciu, ale to by Západ musel byť ochotný podstúpiť možnú masívnu eskaláciu konfliktu. A to sa podľa mňa nestane, pretože Európa ani USA na vojnu nie sú pripravené a verejnosť by v tejto chvíli ani neakceptovala masovú či jadrovú vojnu kvôli Ukrajine. Bohužiaľ, to je fakt.
Napriek tomu sa však Ukrajine určite dostane veľkej pomoci, ale bude si musieť bitku vybojovať sama. Jej problematická pozícia nie je úplne beznádejná, keby Rusku naozaj spôsobila veľké straty.
Putin to povedal pomerne otvorene a vzhľadom na jeho psychické rozpoloženie a na to, že si k sebe priviazal úzku skupinu rozhodujúcich činiteľov, tak by po jadrovej vojne v takom prípade zrejme siahol. Minimálne k pár úderom.
Stačilo by, aby poslal niekam dve rakety, Európu zastrašil a na Západe by vyvolal také pnutie, že by do vojny nešli. Putin má v tejto chvíli v rukách lepšie karty. Ruské obyvateľstvo sa jeho agresii nepostaví, zatiaľ čo na Západe by spoločnosť vojnu odmietla.
K ruskému verejnému odporu voči vojne by došlo až vtedy, ak by čelili veľkým vojenským stratám či výraznému ekonomickému poklesu. Ale to by museli byť ukrajinské vojenské operácie úspešné, čo zatiaľ celkom nevyzerá.

Miroslav Mareš. Zdroj: facebook M. M.
Doteraz s ním rokovalo množstvo ľudí a aj tak sa dal vyburcovať. Priestor na dialóg sám uzavrel a teraz si myslím, že by bola chyba rokovať s Putinom.
Nateraz áno. Obávam sa, že nasledujúce dni sa bude čakať len na to, aké budú výsledky na bojovom poli. Až potom sa strany vrátia k diplomacii, hoci veľmi obmedzenej.
Debaty o angažovanosti sú spojené s tým, čo sme ochotní obetovať a podstúpiť. Pokiaľ chce niekto pomôcť Ukrajine a zároveň hájiť slovenskú suverenitu, tak ako je zakotvená v dokumentoch či bezpečnostnej stratégii, malo by Slovensko dodať Ukrajine čo najviac zbraní, financií a ďalšej humanitárnej pomoci. A samozrejme, podporovať čo najtvrdšie sankcie proti ruskému režimu.
Užitočné je aj výrazne sa angažovať v potláčaní prokremeľských síl nielen v propagandistickej činnosti, ale aj v slovenskej politike. Hoci to v tejto chvíli bude znieť až fantazijne, v prípade budúcej proruskej slovenskej vlády si viem na slovenských hraniciach predstaviť rôzne scenáre vývoja. Na ľavicovo-nacionálnej scéne totiž vidím niektorých politikov, ktorí by Rusov pustili na Slovensko aj bez boja.
Dôležité je však pripravovať obyvateľstvo na eskaláciu konfliktu či na zabratie Ukrajiny, a to napríklad posilňovaním civilnej ochrany, krytov, ale aj zvyšovaním obranných výdavkov, a pozrieť sa, či sú inštitúcie dostatočne pripravené na možný vojnový stav.
Toto nepovažujem za niečo, čo má človek urobiť ako to najdôležitejšie. Uznávam to ako vyjadrenie solidarity, ale keď ostaneme len pri tom, tak to na mňa pôsobí príliš lacno, hoci chápem, že pro mnohých ľudí je to symbolické. Vážim si ich. Ja zatiaľ podporím Ukrajinu inak, napríklad cez humanitárne organizácie, ktoré sa tam angažujú, ale aj svojimi expertnými názormi, aby som aspoň tak prispel k reakcii českého bezpečnostného systému.
Myslím, že z pohľadu vyšehradských krajín tu bude podstatne vyššia akceptácia ako počas migračnej krízy, keďže ide o ľudí z pre nás blízkeho kultúrneho prostredia. Samozrejme, ak ich nebude príliš veľa. Ak to nepresiahne únosné medze, tak by to spoločnosť s ich akceptáciou mala zvládnuť.