Putinovi vojaci na Donbase Zdá sa, že je to len začiatok

Optimisti a pesimisti sa sporia, či kríza má už svoje vyvrcholenie alebo či Európu to najhoršie ešte len čaká.

Minský proces bol fakticky mŕtvy už pred tým, ako ho Putin vypovedal. Nielen vinou Ukrajiny, ako ruská propaganda neúnavne opakuje, ale aj preto, že Rusi sa z Donbasu nikdy nestiahli. Hranica sa tak nikdy nedostala pod kontrolu ukrajinskej vlády a stiahnuté neboli ani ťažké zbrane.

Rusko teraz oficiálne priznalo, čo bolo zjavné už predtým – osem rokov okupuje ukrajinský Krym aj časť Donbasu.

Moskva rada vyčíta Západu údajne dané sľuby, ktoré nikdy nenašli cestu do podpísaných zmlúv, sama však porušila takmer každú zmluvu, ktorú s Ukrajinou kedykoľvek podpísala, počínajúc Budapeštianskym memorandom z roku 1994.

Čo bude ďalej?

Ako písal Postoj minulý týždeň, Putin má dve možnosti. Prvou je rozsiahla vojna, ktorá je nákladná, no mohla by dosiahnuť jeho politický cieľ ovládnutia Ukrajiny. Druhou je uznanie separatistických „ľudových republík“.

Takýto krok by bol síce v rozpore s tým, o čo sa Moskva pokúšala posledných sedem rokov – využiť separatistov ako trójskeho koňa v Ukrajine –, ale Kremľu by umožnil simulovať pred domácim obecenstvom akýsi úspech a dôkaz, že Rusko sa o „svojich ľudí“ postará.

Dmitrij Trenin z Carnegie centra v Moskve si myslí, že Kremeľ sa rozhodol pre druhú opciu.

Uznanie separatistov podľa Trenina znamená, že veľká vojna tentoraz nebude. Rozhodnutie Moskvy síce dlhodobo pre Kyjev neveští nič dobré – fakticky ide o stiahnutie uznania ukrajinskej vlády a oficiálny koniec podpory teritoriálnej integrity Ukrajiny bez Krymu. Túto integritu Moskva napriek podpore separatistov oficiálne nespochybňovala, ale aspoň odsúva eskaláciu do budúcnosti.

Menej optimistickí sú vojenskí analytici.

„Rusko nepotrebuje 190 000 vojakov na ukrajinských hraniciach, aby uznalo nezávislosť separatistických republík. Tieto jednotky nie sú ani len blízko Donbasu. Toto je prvý krok v rámci pravdepodobne rozsiahlej ruskej vojenskej operácie, ktorá chce zaviesť zmenu režimu,“ tvrdí Michael Kofman z amerického Center for Naval Analyses.

„Rusko sa nevzdáva jednostranne svojej hlavnej páky nad Ukrajinou len tak pre nič za nič (plus sankcie), aby len presunulo jednotky na okupované územia, kde už osem rokov drží sily v rotácii. O to tu nejde,“ argumentuje.

Podobné obavy má aj Sabine Fischer z nemeckého think tanku SWP. „Možno sa (ruské jednotky) začnú hýbať za kontaktnú líniu. Nevylučovala by som nádeje Kremľa na silný ukrajinský odpor, ktorý by dal Moskve perfektnú výhovorku a vysvetlenie pre ďalšie vojenské akcie proti Ukrajine vrátane napríklad leteckých útokov na Kyjev.“

Podľa nej v Moskve už málokto z odborníkov a politikov počíta s mierovým riešením: „Začiatkom (minulého) týždňa väčšina ľudí dúfala v deeskaláciu. Umiernení si mysleli, že Kremeľ sa upokojuje. Jastrabi verili, že Rusko dosiahne to, čo chce, iba vojenským pózovaním. Toto sa zmenilo za posledné dva dni,“ zhŕňa svoju návštevu Ruska.

Donbas, v akých hraniciach?

Provokácie, vrátane ruského ostreľovania ukrajinských pozícií či dokonca škôlok, zatiaľ nedokázali vlákať Ukrajinu do pasce, ktorá by v očiach ruskej verejnosti legitimovala útok na Kyjev.

Jednou zo zámienok na útok by preto mohlo byť uznanie nezávislosti a následné „oslobodenie“ nárokovaných území.

Zástupcovia separatistov už vyzvali Kyjev, aby sa stiahol z ich územia. „Ľudové republiky“ kontrolujú totiž len okolo tretiny nárokovaného územia, väčšina Doneckej aj Luhanskej oblasti sa naďalej nachádza pod kontrolou ukrajinskej vlády.

Na týchto územiach žijú vyše dva milióny ľudí, ktorí chcú byť naďalej súčasťou Ukrajiny, no Rusko by mohlo po uznaní nezávislosti separatistov tvrdiť, že Ukrajina „okupuje“ svoje vlastné územie.

Ak už je Rusko ochotné na seba vziať ďalšie sankcie, tretina Donbasu sa javí ako neprimerane malý zisk. Sankcie zavedie EÚ, Spojené štáty aj Japonsko, Nemci konečne zastavili schvaľovanie Nord Streamu 2 a NATO je jednotné ako málokedy predtým.

Obavy, že Rusi pôjdu v najbližších dňoch ešte ďalej, sú preto opodstatnené.

Samozrejme, Rusko by mohlo jednoducho dokázať, že o nič také sa nepokúša, mohlo by stiahnuť vojská, ktorými obkľúčilo Ukrajinu, do kasární a verejne vyhlásiť, že nepodporuje teritoriálne nároky „ľudových republík“.

Namiesto toho sa však správa opačne.

Do Bieloruska presúva jednotky Rosgvardiji, ktoré by mohli byť využité na zriadenie okupačného režimu v čerstvo dobytých územiach, tankové prápory v pohraničí ukrýva v lesoch, aby ich bolo ťažšie spozorovať zo vzduchu či satelitom. No a hovorca Kremľa Dmitrij Peskov v poslednom rozhovore osemkrát odmietol odpovedať na otázku, či Rusko uznalo nároky separatistov na územia mimo ich kontroly.

Rusko teda uznáva republiky, ale nevie povedať, v akých hraniciach. Bizarné.

Je to dôkaz, že Kremeľ chystá rozsiahlejšiu inváziu?

Prinajmenšom je to dôkaz, že nie je ochotný ju vylúčiť. Rozmiestnenie ruských vojsk ukazuje, že týždeň po tom, čo Kremeľ zase raz oznámil plán stiahnuť svoje jednotky, ich je v pohraničí viac než kedykoľvek predtým.

RIA Novosti informovala, že podľa jedného z jej zdrojov Kremeľ na vojenskú operáciu v Donbase nepotrebuje súhlas ruskej bezpečnostnej rady.

„Uznanie Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky nerieši žiaden z problémov Ruska s Ukrajinou. Dáva to väčší zmysel ako medzikrok než ako koniec. Vzhľadom na to, že Putin teraz podnikol kroky, ktoré si vyžiadajú vážne náklady, možno by sme jeho ďalšie hrozby alebo varovania mali považovať za dôveryhodné,“ nazdáva sa analytik Robert Lee.

Ide aj o Slovensko

Pre časť slovenskej verejnosti zrejme ani najnovšia agresia zo strany Kremľa nebude stačiť na návrat do reality.

Lenže dobré geopolitické počasie sa skončilo.

Nad Európou sa zmráka a Slovensko ani žiadna iná európska krajina sa nedokážu spoľahnúť na dobrú vôľu Kremľa, pretože tam žiadna nie je.

Ničím nevyprovokovaný ruský útok na Ukrajinu by bol pre Slovensko hrôzostrašnou správou.

Z humanitárneho hľadiska by si otvorená vojna vyžiadala desaťtisíce mŕtvych, nielen vojakov, ale aj civilistov, milióny Ukrajincov by sa snažili ujsť pred útočiacimi vojskami. Ale aj ekonomický dosah by bol značný.

Ukrajina je jedným z najväčších vývozcov potravín a dôležitým tranzitným štátom pre dovoz energií, v Európe by zdraželi nielen plyn a ropa, ale aj potraviny.

Najhoršou správou by však bol precedens najväčšej vojny v Európe od konca druhej svetovej vojny.

Ak si Rusko dovolí takýto krok voči štyridsaťmiliónovej Ukrajine, aká budúcnosť očakáva menšie štáty v tesnej blízkosti?

Nie je náhodou, že každý európsky štát hraničiaci s Ruskom dlhodobo investuje do obrany podstatne viac než Slovenská republika, a ak by Putinove vojská prekročili Dneper, aj na Slovensku by sme si rýchlo uvedomili, aké neadekvátne boli posledné tri desaťročia investície do obrany.

Ilúzie o slovenskej neutralite sa skončili. Krátky pohľad na príbeh Belgicka, Holandska, Pobaltia aj Fínska v druhej svetovej vojne, rovnako ako osud Ukrajiny dnes ukazujú, že neutralita nie je garanciou prežitia.

Nie je náhodou, že Moldavsku, Ukrajine ani Gruzínsku neutralita nezaručila bezpečnosť, nezávislosť ani teritoriálnu integritu. A nezaručili by nám ich ani fantázie o moste medzi Východom a Západom.

Ako hovorí klasik, mosty sú pekné, ibaže sa na nich zle býva, pretože sa po nich chodí.

Mostom v minulosti chcela byť aj Ukrajina, dnes po Donbase pochodujú ruskí vojaci a vozia sa ruské tanky.

Geopolitické bezdomovectvo, aké napriek takej vážnej situácii bezhlavo propaguje časť slovenskej opozície, je dnes najväčším ohrozením slovenskej štátnosti.